Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_41CoE-106-2013.pdf
PDF · 96.98 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoE/106/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému Q. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XXX/XX, XXX XX L., o vymoženie pohľadávky vo výške 376,95 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/424/2004-76 zo dňa 04. 10. 2012, takto
rozhodol:
Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/424/2004-76 zo dňa 04. 10. 2012 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 11Er/424/2004-76 zo dňa 04. 10. 2012 exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, Zvolen zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 7,64 Eur.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že okresný súd uznesením č.k. 11Er/424/2004-51 zo dňa 14. 12. 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Uvedené uznesenie bolo na základe podaného odvolania oprávneným potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici. Uznesenie č.k. 11Er/424/2004-51 zo dňa 14. 12. 2010 nadobudlo právoplatnosť dňa 02. 08. 2012. Z uvedeného dôvodu okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Rozhodnutie o náhrade trov exekúcie okresný súd odôvodnil tým, že pri zastavení exekúcie má súdny exekútor právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času vypočítaných podľa ust. § 14, 15, 22 a 23 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30. 04. 2008 (ďalej len „vyhláška“). Súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 7,64 Eur pozostávajúcu z odmeny podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 6,64 Eur za 1 hodinu účelne vynaloženú na exekúciu (spracovanie návrhu na zastavenie exekúcie), z náhrady hotových výdavkov súdneho exekútora podľa ust. § 22 ods. 1 vyhlášky vo výške 1,-- Euro za poštovné. Keďže v danom prípade sa exekúcia vykonávala na základe nespôsobilého exekučného titulu, zastavenie exekúcie procesne zastavil oprávnený. Preto povinnosť na náhradu trov exekúcie nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie uložil podľa ust. § 203 ods.1 Exekučného poriadku oprávnenému.
Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, nakoľko výsledkom takéhoto rozhodovania by bola nemožnosť veriteľa vykonať právo. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už okresný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okresný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu (notárskej zápisnice) limitovaný ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“), ktorý vyjadruje verejnoprávny charakter výkonu notárskeho úradu a nadväzuje na generálne ust. § 2 ods. 2 Notárskeho poriadku. Ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, okresný súd ich musí rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. „Súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi“ ex offo preskúmal už notár. Ochranu práva, ktorú upravuje ust. § 40 a ust. § 38 Notárskeho poriadku nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Postup okresného súdu, ktorým je umožnené bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov v právny poriadok. Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Notárska zápisnica ako exekučný titul má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a okresný súd musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Právnym záväzkom obsiahnutým v notárskej zápisnici je okresný súd viazaný rovnako, ako rozsudkom všeobecného súdu. Okresný súd v rámci skúmania splnenia zákonných predpokladov pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
V prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Oprávnený ďalej uviedol, že okresný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Namietal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý proces mala byť rovnaká, oprávnený mal v konaní pred okresným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Okresný súd na zistený skutkový stav neaplikoval relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, ust. § 38 a ust. § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval ust. § 44 ods. 2, ust. § 57 ods. 1 písm. g) a ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Poukázal aj na skutočnosť, že okresný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy. Namietal, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení.
Oprávnený tiež konštatoval, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Právny poriadok nevylučuje možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku, t.j. súčasne s uzavretím zmluvy na základe ktorej vzniká. Povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Žiadne ustanovenie zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Toto právo mu ostalo v plnej miere zachované a mohol ho kedykoľvek platne využiť. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi
plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom si to vyžaduje aj určenie, dokedy bude dlh splatený. Preto nebolo možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť dokedy povinný dlh splatí. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo. Ďalej nesúhlasil ani s tým, že notárska zápisnica ako exekučný titulu musí byť spísaná nielen povinným ale aj oprávneným. Podľa jeho názoru okresný súd opätovne posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, keď súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podaním doručeným okresnému súdu dňa 07. 09. 2012 a tiež súčasne s odvolaním oprávnený podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Uviedol, že okresný súd plnomocenstvo, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere považuje za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust. § 23 ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo vyhodnotil ako neplatné pre rozpor so zákonom. Uviedol, že neprijateľnosť podmienky okresný súd videl v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Tvrdil, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady č. 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, by v jeho mene uznal dlh vo výške vzniknutej pohľadávky jej príslušenstva. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí vôbec neuviedol, na základe čoho zistil nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán. Medzi podmienkami uvedenými v článku 3 ods. 3 smernice Rady č. 93/13/EHS sa plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu výslovne nenachádza. Okresný súd tiež nevzal do úvahy ustanovenie článku 4 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS. Tvrdil, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Z uvedených dôvodov navrhol, aby súd na základe ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. konanie prerušil a podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2) Je v súlade s článkom 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca odvolaniu nemienil vyhovieť a vec podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že okresný súd uznesením č.k. 11Er/424/2004-51 zo dňa 14. 12. 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Na základe podaného odvolania Krajský súd v
Banskej Bystrici uznesením č.k. 1CoE/270/2012-69 zo dňa 11. 06. 2012 uznesenie okresného súdu č.k. 11Er/424/2004-51 zo dňa 14. 12. 2010 potvrdil. Uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením odvolacieho súdu sa stalo právoplatným dňa 02. 08. 2012. Následne okresný súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 7,64 Eur.
Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania.
Oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1, vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak
b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,
c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.
V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im
položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.
Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii.
Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože položenie uvedených prejudiciálnych otázok nemá reálny dosah na prebiehajúci spor. Zároveň v predmetnom konaní súd neaplikoval ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku, hlavne v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ani v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného poriadku, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým vyhlásil exekúciu zastavil.
Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že okresný súd v predmetnej veci uznesením č.k. 11Er/424/2004-51 zo dňa 14. 12. 2010, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 1CoE/270/2012-69 zo dňa 11. 06. 2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní rozhodnutie, ktorým súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú už nadobudlo právoplatnosť, okresný súd správne postupoval, keď podľa citovaného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil, pretože je tu dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Odvolací súd sa ostatnými dôvodmi namietanými oprávneným v odvolaní nezaoberal, pretože tieto už boli predmetnom odvolacieho konania pri rozhodovaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu okresného súdu č.k. 11Er/424/2004-51 zo dňa 14. 12. 2010, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.