Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Co-45-2013.pdf
PDF · 114 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/45/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkyne: T. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., G.. H. XX, zastúpenej JUDr. Tiborom Sojkom, advokátom so sídlom v Leviciach, A. Sládkoviča 1, proti žalovanej: Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom v Nitre, Nábrežie za hydrocentrálou 4, Nitra, IČO: 36 550 949, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 2, IČO: 35 951 087,v mene ktorej koná ako konateľ advokát Mgr. Martin Keltoš, o náhradu za vecné bremeno, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Levice z 21. júla 2010 č. k. 7C/111/2006-278, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 1.032 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 1.254,91 eura JUDr. Tiborovi Sojkovi, advokátovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že vecné bremeno zriadené na nehnuteľnosti v kat. úz. M., vedené na liste vlastníctva č. XXXX, parc. č. XXXX/X, pre líniovú stavbu v dĺžke 400 m na 1800 m2, ktorá je vo vlastníctve žalobkyni v celosti, je zhodnotené sumou 8.600 eur, ktorú sumu je žalovaná povinná zaplatiť žalobkyni do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Súčasne žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 1.619,91 eura a na účet Okresného súdu v Leviciach trovy štátu v sume 0,03 eura, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Právne vec odôvodnil v zmysle § 80 ods. 9, § 26 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z.z. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyni ako vlastníčke nehnuteľnosti, ktorá je obmedzená vecným bremenom vo svojom vlastníckom práve, patrí náhrada podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 50/1976 Zb. Neobstojí vznesená námietka premlčania žalovanou, ktorá zastávala stanovisko, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva je majetkovým právom, ktoré sa mohlo prvý raz vykonať po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia a to dňa 25.10. 2001, a preto sa právo žalobkyni na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva dňom 26. 10.2004 premlčalo. Katastrálny úrad v Leviciach záznamom zo dňa 16. 07. 2004 pod č. Z-3485/04 do LV č. XXXX pre kat. úz. M. zapísal vecné bremeno v prospech oprávnenej - žalovanej v rozsahu vyznačenom na GP č. 051/2003 zo dňa 08.01.2004. Vecným bremenom sa vlastníkom dotknutých pozemkov uložilo trpieť vykonanie stavebných prác a prác súvisiacich s prevádzkou a údržbou vodohospodárskeho diela. Ochranné pásmo na vodovodnom potrubí sa stanovilo na obidve strany 2,0 m od okraja potrubia a 2,25 m od osi potrubia. V ochrannom pásme sa zakázalo stavať trvalé objekty a vykonávať činnosti, ktoré by bránili užívaniu stavby k určenému cieľu podľa rozhodnutia Okresného úradu v Leviciach č. T-2001-01414-Vod/CH zo dňa 05.09.2001, právoplatného dňa 25.10.2001. Z tohto dôvodu bolo možné konštatovať, že žalobkyňa
žalobou uplatnenou na súde dňa 06.07.2006 si včas uplatnila právo na náhradu vecného bremena, ktorým je obmedzená vo svojom vlastníckom práve ako vlastníčka nehnuteľnosti. Znaleckým posudkom bola stanovená finančná náhrada za zriadené vecné bremeno ku dňu zápisu vecného bremena na LV č. XXXX. vo výške 8.600 eur. Pri stanovení finančnej náhrady za vecné bremeno bolo potrebné vychádzať z jeho hodnoty ku dňu zápisu vecného bremena na liste vlastníctva, keďže žalobkyňa ako vlastníčka nehnuteľností bola zaťažená vecným bremenom v prospech žalovanej zápisom do listu vlastníctva. Nakoľko žalobkyňa žiadala úhradu vo výške 9.958,19 eura, vo zvyšnej časti musela byť žaloba zamietnutá. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil odkazom na ust. § 142 ods. 3 OSP a priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania, keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku. Výrok o náhrade trov štátu odôvodnil v zmysle § 148 OSP.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, domáhajúc sa ním jeho zmeny a zamietnutia žaloby. Rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okamihom právoplatnosti rozhodnutia Okresného úradu Levice, Odbor životného prostredia pod č. T-2001-01414- Vod/CH zo dňa 05. 09. 2001, právoplatného dňa 25. 10. 2001, bola účastníkom konania uložená povinnosť trpieť vykonanie stavebných prác a v nevyhnutnom rozsahu prác súvisiacich s prevádzkou a údržbou vodohospodárskeho diela. Momentom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia došlo k vzniku vecného bremena rozhodnutím príslušného orgánu podľa § 37a odsek 3 zák. č. 138/1975 Zb. a § 151o odsek 1 Občianskeho zákonník (ďalej aj „OZ“). Tým zároveň vznikol žalobkyni v zmysle § 37a odsek 4 majetkový nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku. Žalobkyňa v prvostupňovom konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, že by za účinnosti zák. č. 138/1973 Zb. na Okresný súd Levice podala žiadosť o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, pričom žalovaná poukázala na ust. § 112 OZ. Od 01.06.2002 do 01.07.2004 bol účinný zákon o vodách č. 184/2002 Z. z., ktorý v § 22 odsek 7 stanovil v prípade sporov o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva kompetenciu súdu. Svoj nárok si žalobkyňa uplatnila až podaním žaloby na súd dňa 06.07.2006. Právo žalobkyni na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva sa dňom 26.10.2004 premlčalo, nakoľko uplynuli tri roky odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým vznikol účastníkom vodoprávneho konania nárok na náhradu za obmedzenie ich vlastníckeho práva. Písomná komunikácia medzi žalobkyňou a žalovanou sú právne irelevantné vo vzťahu k plynutiu premlčacej lehoty. Keďže vecné bremeno vzniklo momentom právoplatnosti vyššie uvedeného rozhodnutia, rovnakým dňom vzniklo žalobkyni aj právo uplatniť si nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku. Zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností formou záznamu plní len evidenčnú funkciu, bez akéhokoľvek vplyvu na vznik, zmenu a zánik práv a povinností k nehnuteľnostiam.
Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť v plnom rozsahu ako správny. V dôvodoch odvolania poukázala na to, že ku dňu právoplatnosti rozhodnutia, t. j. k 25.10.2001, neboli vytvorené podmienky na primeranú finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckych práv k pozemku. Teda neboli splnené ani podmienky § 101 Občianskeho zákonníka a nemohla plynúť premlčacia doba. Prvýkrát požiadala žalovaného dňa 02. 09. 2003 o plnenie podmienok uvedených v povolení stavby, teda premlčacia doba začala plynúť od tohto dňa. Okresný úrad, ktorý povolenie stavby vydal, nemôže byť v žiadnom prípade subjektom - nositeľom povinnosti realizovať finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckych práv. Štátny orgán pristupuje k finančnej náhrade až po- tom, keď medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku nedôjde k dohode. Žalovaná listom z 10.01.2006 definitívne odmietla plnenie finančnej náhrady za zriadené vecné bremeno, a preto si žalobkyňa uplatnila svoje právo podaním žaloby na prvostupňový súd dňa 06. 07. 2006.
Žalovaná v písomnom stanovisku zo dňa 14. 09. 2010, ktorým reagovala na vyjadrenie žalobkyni k jej odvolaniu, poukázala na svoje predchádzajúce písomné prednesy, ktoré doplnila v tom, že pripustenie právnej váhy argumentom žalobkyne o nezačatí plynutia premlčacej doby z dôvodu neexistencie podkladov na určenie výšky náhrady by bolo bezprecedentným zásahom do systému právnej istoty, ktorého jednou z garancií je aj inštitút premlčania.
O odvolaní žalovanej rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom z 10.03.2011 č.k. 9Co/276/2010-319 tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a žalobu zamietol. Zároveň žalovanej sa nepriznal náhradu trov konania. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa síce správne
zistil skutkový stav, ale vec po právnej stránke neposúdil správne. Vychádzal z toho, na rozdiel od prvostupňového súdu, že uplatnený nárok je premlčaný, preto ho nemožno priznať. V dôvodoch svojho rozsudku uviedol, že k vzniku vecného bremena došlo momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení zriadenia vodohospodárskeho diela, t.j. dňom 25.10.2001. Nasledujúcim dňom začala žalobkyni plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba vyplývajúca u stanovenia § 101 OZ. Keďže žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva z dôvodu jeho zaťaženia vecným bremenom žalobou podanou na súde až 06.07.2006 a žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania, došlo tým k zániku nároku, t.j. k strate jeho súdnej vymáhateľnosti.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním žalobkyňa. Žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalovanú zaviazať k zaplateniu sumy 8.600 eur. Uviedla, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil, keď správne zistil skutkový stav. Poukázala na nesprávny spôsob určenia začiatku plynutia premlčacej lehoty s osobitným dôrazom na prípis žalovanej č. 5475/22-St/203 z 19.09.2003, na ktorý upozornila i odvolací súd v záverečnom návrhu. Uvedený list možno dôvodne považovať za jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný svojmu veriteľovi, ktorým dáva bez akýchkoľvek pochybností veriteľovi najavo, že svoj záväzok voči nemu uznáva v zmysle § 110 ods. 1 druhá veta OZ. Pokiaľ ide o dôvod uznania dlhu, žalovaná v prípise uviedla, že zriaďuje na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne vo svoj prospech právo zodpovedajúce vecnému bremenu s tým, že ako vlastníčka nehnuteľnosti má právo na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckych práv nehnuteľnosti - pozemku. Čo sa týka výšky dlhu, je veľmi jednoducho objektivizovateľný a naviac to bol žalovaná, ktorá objednala u znalkyne Ing. Y. L. znalecký posudok za účelom vyčíslenia náhrady za zriadenie práva vecného bremena.
Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne navrhla dovolanie zamietnuť, nakoľko je podľa jej názoru účelové, neodôvodnené a nepodložené. Žalobkyňa nešpecifikuje, v čom vidí nesprávnosť spôsobu určenia začiatku plynutia premlčacej lehoty, a preto v tejto časti považuje dovolanie za nepreskúmateľné. Odvolací súd správne a vyčerpávajúco odôvodnil ako moment začatia plynutia premlčacej lehoty okamih nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Okresného úradu v Leviciach, Odbor životného prostredia z 05.09.2001 č. T-2001-01414-Vod/CH. Pokiaľ ide o citovaný prípis žalobkyňou v jej dovolaní, svojim obsahom a účelom v žiadnom prípade nepredstavuje právny úkon uznania dlhu. Totiž neobsahuje čo i len jednu zákonnú náležitosť uznania dlhu a to uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky. Postráda jasný prejav vôle žalovanej smerujúci k uznaniu dlhu.
K podanému písomnému vyjadreniu žalovanej k jej dovolaniu žalobkyňa uviedla, že momentom - právoplatnosťou rozhodnutia Okresného úradu v Leviciach z 25.10.2001, nemôže premlčacia doba začať plynúť už len z dôvodu, že k uvedenému termínu neboli známe pozemky, ktoré budúcou stavbou budú definitívne dotknuté a už vôbec nebola známa presná výmera pozemkov a bez týchto špecifík si náhradu uplatniť nemohla.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací o dovolaní žalobkyne rozhodol uznesením zo dňa 30.01.2013 č.k. 6 Cdo/173/2011 tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre z 10.03.2011 č.k. 9Co/276/2010-319 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch tohto uznesenia uviedol, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je potrebné zrušiť, pretože odvolací súd sa s otázkou prípadného uznania, či neuznania dlhu zo strany žalovanej nijako nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku, hoci zástupca žalobkyne na odvolacom pojednávaní na uznanie dlhu žalovanou výslovne poukazoval. Žalovaná listom z 19.09.2003 uviedla, že vlastník pozemku má právo na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľností, no vzhľadom na to, že proces zriadenia vecného bremena je zdĺhavejšia činnosť, bude môcť zaplatiť žalobkyni uvedenú náhradu až po vypracovaní geometrických plánov a zapísaní vecného bremena v katastri nehnuteľnosti, a že na vyčíslenie tejto náhrady objednáva vyhotovenie znaleckého posudku. Pre vznik účinkov uznania dlhu sa nevyžaduje, aby sa dlžník v uznávacom prejave zaviazal na plnenie, ale stačí, že z obsahu písomného prejavu je zrejmé, že si je svojej povinnosti vedomý. Nie je ani nevyhnutné uviesť výslovne dôvod dlhu v uznávacom prejave, ani dobu, v ktorej bude dlh splatený. Uznávací prejav musí obsahovať také údaje, z ktorých i za prípadnej pomoci výkladu podľa § 35 OZ dôvod dlhu nepochybne vyplýva.
Odvolací súd po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom prejednal vec na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP, v neprítomnosti ospravedlnených účastníkov (§ 101 ods. 2, § 211 ods. 2 OSP) na ktorom podľa § 213 ods. 3 OSP zopakoval dokazovanie sám, prečítaním listinných dôkazov v zmysle § 129 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvého stupňa, po zrušení veci odvolacím súdom uznesením zo dňa 29.4.2008 č.k. 9Co/186/2007-118, vec posúdil správne po právnej stránke, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP. V zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania štátu pre nedostatok odvolania nadobudol prvostupňový rozsudok právoplatnosť.
Predmetom konania bol nárok na zaplatenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku z dôvodu jeho zaťaženia vecným bremenom vzniknutým zo zákona a spočívajúcim v oprávnení žalovanej mať na pozemku umiestnené vodohospodárske dielo a toto prevádzkovať a povinnosti žalobkyne výkon týchto oprávnení trpieť.
Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je nesporné, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX Katastrálneho úradu v Nitre, Správa katastra Levice, pre kat. úz. Levice, a to parcely č. XXXX ovocné sady o výmere 3906 m2, parcely č. XXXX záhrady o výmere 396 m2 a parcely č. XXXX/X orná pôda o výmere 27053 m2 v podiele 1/1. Rozhodnutím Okresného úradu v Leviciach odbor životného prostredia zo dňa 05.09.2001 pod č. T-2001-01414-Vod/CH bolo právnemu predchodcovi žalovanej: Západoslovenské vodárne a kanalizácie š. p. Bratislava, Trnavská 2, podľa § 9 ods. 1 zákona č. 138/73 Zb. o vodách a v súlade s § 66 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov vydané povolenie na zriadenie vodohospodárskeho diela „prívod vody a vodovodné siete v obciach ochranného pásma JE Mochovce, objekt Levice - prepojenie vodojemov“ v kat. úz. Levice, na pozemkoch medzi ktorými je uvedený i pozemok č. XXXX/X vo vlastníctve žalobkyne. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.10.2001. Podľa bodu 1 všeobecných podmienok uvedeného rozhodnutia, sa vlastníkom dotknutých pozemkov uložilo trpieť vykonanie stavebných prác a v nevyhnutnom rozsahu prác súvisiacich s prevádzkou a údržbou vodohospodárskeho diela. Ochranné pásmo nad vodovodným potrubím sa stanovilo na obidve strany 2 metre. V ochrannom pásme bolo zakázané stavať trvalé objekty a vykonávať činnosť, ktorá by bránila v užívaní stavby k určenému cieľu. Následným rozhodnutím Okresného úradu v Leviciach, odbor životného prostredia zo dňa 20.12.2002 č. T-2002/02002-Vod/CH bolo vydané povolenie pre právneho predchodcu žalovanej na trvalé užívanie vodnej stavby „prívod vody a vodovodné siete v obciach chráneného pásma JE Mochovce, objekt Levice
- prepojenie vodojemov v kat. úz. Levice“. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.01.2003. Z rozhodnutia opätovne vyplýva, že povolenie na trvalé užívanie uvedenej stavby sa týka i pozemku č. XXXX/X vo vlastníctve žalobkyne. Žalobkyňa si viacerými listami zo dňa 19.09.2003, 05.08.2004, 14.11.2004, ako i následne v ďalších rokoch uplatňovala u právneho predchodcu žalovanej, ako i žalovanej úhradu za vecné bremeno, ktoré bolo medzičasom Katastrálnym úradom v Leviciach záznamom zo dňa 16.07.2004 pod č. Z-3485/04 zapísané do listu vlastníctva č. XXXX kat. úz. M., v prospech oprávnenej žalovanej v rozsahu vyznačenom na geometrickom pláne č. 051/2003 zo dňa 08.01.2004. Vecným bremenom sa uložilo vlastníkom dotknutých pozemkov trpieť vykonanie stavebných prác a prác súvisiacich s prevádzkou a údržbou vodohospodárskeho diela. Žalovaná začala vo veci náhrady za zriadenie vecného bremena konať, keď objednala u Ing. Y. L. vyhotovenie znaleckého posudku za účelom vyčíslenia náhrady za zriadenie vecného bremena na dotknutej parcele č. XXXX/ X, avšak napokon listom zo dňa 06.12.2005 oznámila žalobkyni, že jej právo na prípadnú náhradu z titulu preukázateľného obmedzenia obvyklého užívania pozemkov zaniklo v zmysle § 20 odsek 4 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a kanalizáciách. Keďže ide v jej prípade o preklúziu práva, nie je možné jej náhradu poskytnúť. Súd prvého stupňa si osvojil právny názor žalovanej a mal za to, že v danom prípade je potrebné postupovať podľa § 20 ods. 4 zák. č. 442/2002 Z. z. a z dôvodu preklúzie nie je možné nárok žalobkyni priznať. V dôsledku odvolania podaného žalobkyňou, odvolací súd takéto právne posúdenie veci súdom prvého stupňa považoval za nesprávne a svojím uznesením zo dňa 29.04.2008, č.k. 9Co/186/2007-118 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení uviedol, že oprávnenia stavebníka zriaďovať a prevádzkovať takéto vodohospodárske dielo na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia sú zakotvené v § 37 a v § 37a vodného zákona. Za výkon oprávnení do rozsahu vyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske dielo vlastníkom tohto diela patrí vlastníkom pozemkov za zriadené vecné bremeno náhrada. Vodoprávne konanie o náhrade a zriadenie vecného bremena pre žalobkyňu nebolo skončené do účinnosti zákona č. 364/2004 Z.z. (vodný zákon účinný od 01.07.2004), preto v zmysle ustanovenia
§ 80 ods. 9 zákona č. 364/2004 Z. z. sa takéto konanie dokončí podľa tohto zákona. Žalobkyni ako vlastníčke nehnuteľnosti v zmysle § 26 ods. 6, ktorá je obmedzená vecným bremenom vo svojom vlastníckom práve patrí náhrada podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 50/1976 Zb. a o tejto náhrade rozhoduje súd. Prvostupňový súd doplnil dokazovanie v dôsledku právneho názoru odvolacieho súdu nariadením znaleckého dokazovania na stanovenie finančnej náhrady za zriadené vecné bremeno (vodohospodárske dielo) na nehnuteľnosti žalobkyni, na parc. č. XXXX, pre kat. úz. M., vedenej na správe katastra M. na LV č. XXXX, výsluchom účastníkov konania a rozhodol napadnutým rozsudkom.
Podľa § 151o prvej vety OZ vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkom konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona.
Podľa § 37a ods.1, 2, 3 a 4 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon), vodovodné a kanalizačné rady, ktoré sú vodohospodárskymi líniovými stavbami a ich výstavba je vo verejnom záujme, možno zriaďovať a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske diela podľa § 9. Oprávnenia stavebníka podľa odseku 1 vznikajú dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho diela. Povinnosti vlastníka podľa odseku 1 sú vecným bremenom podľa osobitných predpisov, ktorým je § 151n a nasl. OZ. Za výkon oprávnení podľa odseku 1 patrí náhrada obdobne podľa predpisov o vyvlastnení (vyhlášky č. 122/1984 Zb. o náhradách pri vyvlastnení stavieb, pozemkov, porastov a práv k nim).
Podľa § 4 ods. 3 vyhl. č. 122/1984 Zb. pri zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa poskytne za obmedzenie vlastníctva stavby, pozemku alebo práva osobného užívania k nemu primeraná náhrada zodpovedajúca rozsahu tohto obmedzenia.
Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky náhrada sa poskytne v peniazoch. Za právo zodpovedajúce vednému bremenu možno poskytnúť náhradu aj vo vecnom plnení.
Podľa § 6 ods. 3 vyhlášky, náhrada za zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa poskytne tomu, ktorého vlastníctvo alebo právo osobného užívania pozemku sa zriadením tohto práva obmedzilo.
Vyššie uvedený špeciálny predpis - zák. č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon), na základe ktorého vznikli zákonné vecné bremená, otázku náhrad a s tým spojené obmedzenie vlastníckeho práva upravuje, a preto treba podmienky vzniku a zániku práva na náhradu ako aj formu a spôsob náhrady posudzovať podľa v ňom obsiahnutej hmotnoprávnej úprave podľa právnej úpravy platnej v dobe ich vzniku. V preskúmavanej veci to potom znamená, že ak došlo k vzniku vecného bremena za účinnosti zákona č. 138/1973 Zb., nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona. Tento zákon pokiaľ ide o náhradu odkazoval na príslušné ustanovenia vyhlášky č. 122/1984 Zb.
Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je nesporné, že k vzniku vecného bremena došlo momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Okresného úradu v Leviciach odbor životného prostredia zo dňa 05.09.2001 pod č. T-2001-01414-Vod/CH právoplatného dňom 25.10.2001 (č.l. 10). Nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia zároveň vznikol žalobkyni v zmysle § 37a ods. 4 zákona o vodách majetkový nárok za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku z dôvodu jeho zaťaženia vecným bremenom. Skutkové zistenia, ktoré sú uvedené vyššie v tomto rozsudku, potrebné pre posúdenie nároku žalobkyni na zaplatenie sumy 8.600 eur titulom náhrady za zriadené vecné bremeno, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa pri rozhodovaní veci sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa názoru ktorého umožňujú záver o tom, že odvolaním napadnutý rozsudok je vecne správny. Žalovaná na písomnú výzvu žalobkyne o poskytnutie náhrady za vecné bremeno reagovala listom z 19.09.2003 (č.l. 21-22), v ktorom uviedla, že vlastník pozemku má právo na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, no vzhľadom na to, že proces zriadenia vecného bremena je zdĺhavejšia činnosť, bude môcť žalobkyni uvedenú náhradu zaplatiť až po vypracovaní geometrických plánov a zapísaní vecného bremena v katastri nehnuteľností, a že na vyčíslenie tejto
náhrady objednáva vyhotovenie znaleckého posudku - list žalovanej z 16.11.2004 adresovaný znalkyni a zaslaný na vedomie žalobkyni č.l. 27-28.
Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobre v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 110 ods. 1 OZ, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uzná čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
Podľa § 558 veta prvá OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.
Vychádzajúc z citovaného ustanovenia, uznanie dlhu zákon vymedzuje ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník dáva veriteľovi najavo, že svoj záväzok uznáva. Ide o samostatný zabezpečovací inštitút, ktorý svoju zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Uznanie dlhu posilňuje pôvodný záväzkový vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, nakoľko dlžník nezávisle od pôvodného dôvodu vzniku záväzku dáva prísľub na splnenie dlhu bez toho, aby sa súčasne urobila novácia (§ 570 Občianskeho zákonníka). Na to, aby písomné uznanie práva veriteľa dlžníkom malo právne dôsledky uvedené v § 558 OZ (t. j. dôsledky v podobe prerušenia plynutia premlčacej doby takým spôsobom, že začína plynúť vždy nová premlčacia doba, ktorá je podľa § 110 ods. 1 OZ 10 ročná a jej plynutie začína dňom, keď došlo k uznaniu dlhu, alebo, ak v uznaní bola uvedená lehota na plnenie, keď uplynula lehota na plnenie), je potrebné, aby došlo k uznaniu tohto práva čo do dôvodu, ako aj čo do výšky, pričom pokiaľ ide o uznanie práva čo do dôvodu, nemusí byť tento dôvod v listine obsahujúcej uznanie práva uvedený vždy výslovne, ale musí byť jednoznačne vyvoditeľný z inej skutočnosti, ktorá je v listine o uznaní dlhu nesporná. Výška dlhu musí byť vyjadrená tak, aby bola objektívne určiteľná.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd, vzhľadom aj na právny záver dovolacieho súdu konštatuje, že uvedený list z 19.09.2003 spĺňa všetky formálne i obsahové náležitosti uznania dlhu v zmysle ustanovenia § 558 OZ. Je v ňom totiž obsiahnuté písomné uznanie žalovanej, že zaplatí náhradu za zriadené vecné bremeno po vypracovaní znaleckých posudkov, zapísaní zriadeného vecného bremena do katastra nehnuteľností na list vlastníctva a potom, čo bude vypracovaný znalecký posudok na vyčíslenie náhrady za zriadenie vecného bremena, ktorý aj objednáva u znalkyne Ing. Y. L..
Pokiaľ teda v prejednávanej veci „list žalovanej z 19.09.2003“ obsahuje písomné uznanie žalovanej, že zaplatí za zradenie vecného bremena náhradu, určený čo do dôvodu aj výšky v zmysle § 558 OZ, pričom v uznaní bola uvedená aj lehota na plnenie potom, čo bude vypracovaný znalecký posudok, žaloba o náhradu za zriadenie vecného bremena bola na súde podaná včas, preto sa žalovaná nemohla úspešne premlčania dovolať, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.
Žalobkyňa bola úspešná v odvolacom konaní v zmysle ust. § 151 ods. 1 veta prvá OSP si uplatnila náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok za dovolanie v sume 1.032 eur (2 krát po 516 eur) a za 4 úkony právnej pomoci a to príprava a prevzatie zastupovania, podanie dovolania, vyhotovenie stanoviska k vyjadreniu žalovanej a zastupovanie na pojednávaní konanom dňa 10.04.2013, režijný paušál a DPH. Odvolací súd preto priznal v súlade s ust. § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 žalobkyni náhradu trov konania za 1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. v sume 253,93 eura, režijný paušál 3 krát po 7,41eura a jedenkrát po 7,81 eura a 20 % DPH v sume 209,15 eura, spolu 1.254,91 eura.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.