Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_6C-63-2003.pdf
PDF · 115.03 KB
Case nature
Subarea
6C/63/2003
Uznesenie
Okresný súd Rožňava, v právnej veci navrhovateľky Ing. Romany Jurkiewiczovej - SANDRA, so sídlom Piešťany, Winterova 8, IČO: 11 858 311, právne zastúpená JUDr. Jurajom Jurovským, advokátom so sídlom v Piešťanoch, Winterova 1778/62 proti odporkyni T. D., nar. XX. X. XXXX, bytom G., Q. G. XX, zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou Y.. T. L., bytom G., C. XX, o určenie neúčinnosti právneho úkonu - o trovách konania, takto
rozhodol:
Účastníkom súd náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa pôvodne podaným návrhom domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu t. j. darovacej zmluvy, ktorou syn odporkyne Y. D.Á. previedol na odporkyňu byt č. XX na X. poschodí v bytovom dome, súpisné číslo XXXX, na parcele KN č. XXX/XX vo výmere XXX m2 - zastavané plochy a spoluvlastnícky podiel 400/10000-ín na spoločných častiach a spoločných zariadeniach uvedeného bytového domu a pozemku na Ul. U. Č.. XX v G., v súvislosti s uspokojením svojej pohľadávky od syna odporkyne Y. D., ktorý bol platobným rozkazom sp. zn. Cb 10/2002, vydaného Okresným súdom v Rožňave, dňa 18. 2. 2002, ktorý sa stal právoplatným a vykonateľným dňa 2. 5. 2003 zaviazaný zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 140 147,30 Sk s príslušenstvom v sume 21 333,40 Sk s príslušnými úrokmi z omeškania a trovami konania vo výške 5 430,- Sk.
Vzhľadom na to, že syn odporkyne Y. D. uspokojil pohľadávku navrhovateľky, navrhovateľka svoj návrh vo veci v priebehu konania zobrala späť s tým, že konanie žiadala zastaviť a zároveň sa domáhala náhrady trov konania.
Súd uznesením zo dňa 26. 2. 2013 konanie vo veci zastavil s tým, že o trovách konania rozhodne v osobitnom uznesení, po právoplatnosti vo veci samej. Uznesenie o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 4. 2013.
Predmetom tohto konania je rozhodnutie o trovách konania. Navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu si v tomto konaní uplatnila trovy konania v celkovej výške 7 010,87 Eur s tým, že po odpočítaní zaplatenej časti trov konania Y. D. (synom odporkyne) v sume 1 261,37 Eur (38 000,- Sk) zostalo k úhrade 5 749,50 Eur.
Súd poukazuje na tú skutočnosť, že navrhovateľka návrh na určenie neúčinnosti právneho úkonu, v zmysle ustanovení § 42a/ a 42b/ OZ podala na tunajší súd dňa 15. 5. 2003, keď pôvodne žalovala T. D. ako odporkyňu v 1. rade a Y. D. ako odporcu v 2. rade.
Tunajší súd rozsudkom zo dňa 14. 12. 2004 návrh zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení predmetného rozsudku súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľky nebol dôvodný a opodstatnený, keďže neboli splnené všetky predpoklady odporovateľného právneho úkonu, v zmysle § 42a/ OZ, keď druhá strana - v danom prípade odporkyňa v 1. rade, v čase odporovateľného právneho úkonu nepoznala dlžníkov úmysel a ani navrhovateľka nepreukázala, že odporkyňa v 1. rade o dlžníkovom úmyselne ukrátiť veriteľa vedela. Okrem uvedeného odporca v 2. rade uhradil svoj dlh, ktorý voči navrhovateľke mal a takto došlo k uspokojeniu veriteľovej pohľadávky s prísl.
Voči predmetnému rozsudku navrhovateľka podala odvolanie a žiadala zmeniť rozsudok prvostupňového súdu tak, aby súd určil, že právny úkon t. j. darovacia zmluva, zo dňa 23. 9. 2002, na ktorú bol Správou katastra Rožňava povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, dňa 23. 9. 2002 pod číslom V 1292-02, ktorou odporca v 2. rade daroval odporkyni v 1. rade byt č. XX na N.. poschodí, v bytovom dome so súpisným číslom XXXX, stojacom na pozemku parc. č. XXX/XX vo výmere 386 m2, zastavané plochy a spoluvlastnícky podiel 400/10 000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach uvedeného bytového domu a citovaného pozemku, na U. ul. č. XX v G., zapísané na LV č. XXXX kat. územia G., je voči navrhovateľke právne neúčinný. Zároveň navrhovateľka navrhla, aby odporcovia v 1. a 2. rade boli zaviazaní zaplatiť jej trovy konania.
Krajský súd v Košiciach, uznesením zo dňa 11. 5. 2005 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že uložil súdu prvého stupňa opätovne vypočuť odporkyňu aj odporcu, predovšetkým na frekvenciu ich vzťahov, zistiť, či skutočne odporkyňa v 1. rade dala odporcovi v 2. rade pôžičku na údajnú rekonštrukciu jeho bytu v r. 1996, či mala také finančné prostriedky a vypočuť ju opätovne na dôvod vrátenia pôžičky práve v r. 2002 formou darovania bytu a zistiť, či odporkyňa v 1. rade svoju nevedomosť o úmysle odporcu v 2. rade ukrátiť navrhovateľku preukázala resp., že úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti. Len v prípade, že odporkyňa v 1. rade uvedené jednoznačne preukáže, by bolo možné návrh zamietnuť.
Súd opätovne doplnil dokazovanie v predmetnej veci v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a rozsudkom zo dňa 28. 3. 2007 opätovne návrh zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd znovu konštatoval, že nie sú splnené predpoklady odporovateľného právneho úkonu, v zmysle § 42a/ ods. 2/ OZ, keď druhá strana - v danom prípade odporkyňa v 1. rade v čase odporovateľného právneho úkonu nepoznala dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa a ani jej nebolo možné vyčítať zavinenie tejto nezrovnalosti, pretože aj pri náležitej starostlivosti by sa zrejme od svojho syna - odporcu v 2. rade nedozvedela o jeho dlhoch, pretože on jej o tom nehovoril, ani hovoriť nechcel, aby ju tým nezaťažoval a to aj kvôli jej nepriaznivému zdravotnému stavu. Z uvedeného dôvodu súd návrh opätovne zamietol s poukazom aj na odôvodnenie pôvodného rozsudku. Proti tomuto rozsudku opätovne podala odvolanie navrhovateľka, keďže mala za to, že súd I. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vecne nesprávne a ktorá sa domáhala, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu a určil, že právny úkon t. j. darovacia zmluva zo dňa 23. 9. 2002 tak, ako je aj vyššie popísaná, je voči navrhovateľke právne neúčinný. Zároveň sa domáhala náhrady trov konania.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 19. 3. 2009 potvrdil rozsudok súdu I. stupňa vo výroku, ktorým bol návrh proti odporcovi v 2. rade zamietnutý, ako aj vo výroku o trovách konania vo vzťahu k odporcovi v 2. rade a navrhovateľky. Náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k odporcovi v 2. rade a navrhovateľke nepriznal a zároveň zrušil rozsudok vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh vo vzťahu medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 1. rade o určenie, že právny úkon - darovacia zmluva zo dňa 23. 9. 2002, ktorou darca daroval odporkyni v 1. rade byt č. XX na N.. poschodí, v bytovom dome so súpisným číslom XXXX, stojacom na pozemku parc. č. XXX/XX vo výmere XXX m2, zastavané plochy a spoluvlastnícky podiel 400/10 000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach uvedeného bytového domu a citovaného pozemku, na U. ul. č. XX v G., zapísané na LV č. XXXX kat. územia G., je neúčinný. Zároveň uložil súdu I. stupňa venovať pozornosť obrane odporcov pri odporovacej žalobe založenej na tvrdení, že vymáhateľná pohľadávka žalujúcej veriteľky (navrhovateľky) voči dlžníkovi zanikla, na čo opätovne vo vyjadrení sa k odvolaniu odporcovia poukázali. Pokiaľ by takáto obrana odporkyne v 1. rade bola úspešná, musel by súd odporovaciu žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie zamietnuť. Úlohou prvostupňového súdu bolo opätovne preveriť obranu odporkyne v 1. rade, že vymáhateľná pohľadávka žalujúcej veriteľky (navrhovateľky) voči dlžníkovi zanikla. Pokiaľ by sa táto skutočnosť nepreukázala, úlohou súdu I. stupňa bolo opätovne vyhodnotiť, že úmysel ukrátiť veriteľa odporkyňa v 1. rade nielenže nepoznala, ale že úmysel dlžníka nemohla poznať, ani pri náležitej starostlivosti.
Súd opätovne vykonal dokazovanie v predmetnej veci a rozsudkom zo dňa 30. novembra 2009 návrh zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Predmetným rozsudkom bol zamietnutý návrh už len voči odporkyni T. D. a to z dôvodu, že odporkyňa v konaní nebola aktívne legitimovaná k odporovacej žalobe, keďže vymáhateľná pohľadávka žalujúcej veriteľky - navrhovateľky voči dlžníkovi zanikla. Súd preto konanie pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie k odporovacej žalobe zo strany navrhovateľky zamietol, keď mal za to, že v predmetnom konaní bolo nesporne preukázané, že zo strany dlžníka došlo k uspokojeniu spornej pohľadávky - úhrady istiny vo výške 140 147,30 Sk ako aj príslušenstva vrátane 0,05 % denných úrokov z omeškania z dlžných súm za žalované obdobie, ako aj trov konania vo výške 5 430,- Sk s tým, že spornú sumu 38 000,- Sk bolo nevyhnutné započítať na plnenie spornej pohľadávky, keďže zo strany dlžníka bola platba realizovaná, ktorú skutočnosť nepopierala ani navrhovateľka v zastúpení svojho právneho zástupcu a preto táto platba nemohla byť použitá na iný účel, na iné trovy konania ako na ten, na ktorý účel bola platba poukázaná. Bolo opodstatnené tvrdenie odporkyne, že právny zástupca navrhovateľky si môže vymáhať len trovy konania, ktoré mu boli súdom priznané a nemôže si svojvoľne trovy navyšovať a neobstojí ani jeho tvrdenie, že v konaní boli trovy uplatnené len formálne a preto neboli obsahom platobného rozkazu a prípadne, že takýto formálny nedostatok je možné odstrániť, v zmysle § 164 O. s. p. V predmetnom odôvodnení rozsudku v súvislosti s trovami exekučného konania prvostupňový súd poznamenal, že povinný v exekučnom konaní - Y. D. bude zaviazaný platením trov konania v samotnom exekučnom konaní, čo ale nie je predmetom tohto konania. Z uvedených dôvodov, keďže vymáhateľná pohľadávka navrhovateľky voči dlžníkovi zanikla, súd už nepovažoval za potrebné preukazovať, či odporkyňa úmysel ukrátiť veriteľa nepoznala a že úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti, preto sa súd už ďalej nezaoberal ani existenciou tzv. liberačného dôvodu na strane odporkyne, ale z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľky, ako je aj vyššie uvedené, návrh zamietol.
Proti tomuto rozsudku opätovne podala navrhovateľka odvolanie, kedy navrhovateľky žiadala, aby Krajský súd v Košiciach zrušil rozhodnutie prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že pohľadávka navrhovateľky voči synovi odporkyne Y. D. nezanikla.
Krajský súd, uznesením zo dňa 30. 9. 2010 rozsudok prvostupňového súdu opätovne zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie s tým, že opätovne súdu I. stupňa uložil vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. dôkazné bremeno odporkyne v 1. rade preukázať, že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale že úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti.
Súd rozsudkom, zo dňa 5. 1. 2011 opätovne návrh zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania, keď súd mal za to, že v predmetnom konaní bolo nesporne preukázané, že odporkyňa úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti. Odporkyňa preukázala svoju nevedomosť o úmyselne svojho syna ukrátiť navrhovateľku resp. úmysel ukrátiť navrhovateľku zo strany jej syna nepoznala. Napriek tomu, že sa dotazovala syna a zaujímala sa o jeho podnikateľské aktivity, nikdy sa jej syn nezmienil o tom, že by mal nejaké problémy v podnikaní. Okrem uvedeného prvostupňový súd mal za to, že pohľadávka navrhovateľky voči synovi odporkyne zanikla, čo v konečnom dôsledku na pojednávaní potvrdil aj právny zástupca navrhovateľky, keď vo svojej výpovedi uviedol, že zostala nezaplatená len čiastka 38 000,- Sk, t. j. nezaplatené jeho trovy právneho zastúpenia, ktoré mu mal dlžník zaplatiť na základe ich ústnej dohody a nie na základe nejakého rozhodnutia, ale vzhľadom na to, že krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal na to, že neobstojí záver súdu I. stupňa, že pohľadávka navrhovateľky voči synovi odporkyne Y. D. zanikla, prvostupňový súd, keďže je viazaný názorom Krajského súd v Košiciach, rešpektoval predmetnú skutočnosť, že vymáhateľná pohľadávka žalujúcej veriteľky voči dlžníkovi nezanikla a to aj napriek tomu, že výpoveďou právneho zástupcu navrhovateľky bolo potvrdené, že neuhradené zostali jeho trovy právneho zastúpenia na základe dohody s dlžníkom nie rozhodnutia súdu - platobného rozkazu.
Súd návrh opätovne zamietol a to aj s poukazom na odôvodnenia vyššie uvedených rozsudkov. Zároveň súd poznamenal, že je v kompetencii Krajského súdu v Košiciach v prípade opätovného odvolania navrhovateľky, zmeniť rozsudok prvostupňového súdu na základe vykonaného dokazovania, pokiaľ krajský súd dospeje k inému záveru, keďže prvostupňový súd už opakovane niekoľkokrát vykonal dokazovanie na preukázanie toho, že dôkazné bremeno odporkyne, že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale že úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti a v tomto smere boli výpovede účastníkov nemenné.
Proti tomuto rozsudku opätovne podala navrhovateľka odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, keď súd opätovne nesprávne aplikoval zákonnú výnimku, ktorá je obsahom ustanovenia § 42a/ ods. 2/ OZ a ktorá vylučuje možnosť odporovať takýmto právnym úkonom. Navrhla, aby súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, aby určil, že právny úkon - darovacia zmluva - zo dňa 23. 9. 2002, ako je aj vyššie popísaná, je voči navrhovateľke právne neúčinný. Zároveň sa domáhala náhrady trov konania.
Krajský súd v Košiciach, uznesením zo dňa 30. 3. 2012 opätovne zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa sa v dôvodoch rozsudku nevyporiadal so započítacou námietkou, ohľadne sumy 38 000,- Sk, ktorú dlžník Y. D. - pôvodne odporca v 2. rade, postupne uhradil na účet právneho zástupcu navrhovateľky. Je nepochybné, že len dlžníkovi prináleží pri plnení dlhu určiť, ktorý dlh plní. Z korešpodencie Y. D. a navrhovateľky vyplývalo, že pôvodne odporca v 2. rade Y. D. uhradil celkom sumu 38 000,- Sk na účet právneho zástupcu navrhovateľky, z titulu náhrady trov, ktoré jej vznikli v tomto konaní. Pretože pôvodne žalovaný odporca v 2. rade neuhradil celú sumu dohodnutých trov konania a príslušenstva pohľadávky, k mimosúdnej dohode nedošlo. Pretože právny dôvod plnenia zo strany pôvodne žalovaného odporcu v 2. rade - navrhovateľke - z titulu náhrady trov právneho zastúpenia, ktorý mal byť súčasťou mimosúdnej dohody odpadol, prijatým plnením vo výške 38 000,- Sk vzniklo navrhovateľke bezdôvodné obohatenie s povinnosťou vrátenia Y. D.. Pôvodný žalovaný odporca v 2. rade túto započítaciu námietku proti pohľadávke navrhovateľky, z titulu príslušenstva pohľadávky v konaní, v súlade s ustanovením § 98 O. s. p. nevzniesol.
Súd po opätovnom zrušení rozhodnutia Krajským súdom v Košiciach znovu vo veci vytýčil pojednávanie, keď navrhovateľka trvala na návrhu a mala za to, že dlžník t. j. Y. D. nezaplatil celú dlžnú sumu, keď zostal dlžný 38 000,- Sk. Navrhovateľka k dlžnej sume 38 000,- Sk uviedla, že tá predstavuje nezaplatené úroky resp. uviedla, že sa nevie presne vyjadriť, z čoho pozostáva predmetná suma. K úhrade celkovej dlžnej sumy zo strany dlžníka Y. D., ako to vyplývalo z jej výpovede, došlo ešte v rokoch 2004 až 2005. Zároveň navrhovateľka prejavila ochotu uzavrieť mimosúdnu dohodu s dlžníkom - Y. D. s tým, že v prípade uzavretia dohody zoberie návrh späť.
Svedok - Y. D. - pôvodný dlžník - prejavil ochotu uzavrieť mimosúdnu dohodu v predmetnej veci. K dlžnej sume uviedol, že v zmysle platobného rozkazu, pod číslom Cb 10/2002, ktorý bol aj titulom exekučného konania, bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľke istinu vo výške 140 147,30 Sk s príslušenstvom a s 0,05 % denným úrokom z omeškania z dlžnej sumy, ako aj trovy konania vo výške 5 430,- Sk. Celkovú istinu zaplatil do 16. 4. 2004 a úroky z omeškania uhradil v roku 2005 - a to 6. 5. 2005 sumu 65 000,- Sk a do 24. 8. 2005 sumu 25 814,- Sk a na účet právneho zástupcu navrhovateľky, dňa 9. 12. 2004 uhradil sumu 38 000,- Sk, celkom sumu 128 014,- Sk vrátane trov konania, vyčíslených v platobnom rozkaze vo výške 5 430,- Sk. Takto bola uhradená celková dlžná suma ešte v r. 2005. Zároveň súhlasil s tým, že právnemu zástupcovi navrhovateľky uhradí aj trovy konania v primeranej výške.
Právny zástupca navrhovateľky potvrdil, že zo strany dlžníka bola zaplatená celková istina v sume 140 147,30 Sk do 16. 4. 2004, ako aj úroky z omeškania boli uhradené v celkovej sume 90 814,- Sk aj pôvodné trovy konania v sume 5 430,- Sk. Sumu 38 000,- Sk dlžník uhradil postupne a navrhovateľka súhlasila s tým, aby predmetná suma sa započítala do trov konania v rámci mimosúdnej dohody. Dňa 20. februára 2013 došlo zo strany navrhovateľky k späťvzatiu návrhu s tým, že syn odporkyne - Y. D. poukázal poštou na adresu navrhovateľky zostávajúcu dlžnú sumu vo výške 1 261,37 Eur (38 000,- Sk),
ktorá jej bola doručená dňa 22. 2. 2013. Z uvedeného dôvodu navrhovateľka zobrala svoj návrh späť v celom rozsahu, v dôsledku čoho navrhuje konanie zastaviť a zároveň sa domáhala náhrady trov konania.
V zmysle vyčíslenia trov konania zo strany navrhovateľky trovy konania, pozostávajú zo súdnych poplatkov z podaného návrhu a odvolaní v sume 381,56 Eur a trov právneho zastúpenia v celkovej výške 7 010,87 Eur, po odpočítaní zaplatenia časti trov konania Y. D., v sume 1 261,37 Eur (38 000,- Sk).
Podľa ust. § 146 ods. 1, 2 OSP, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie a) mohlo sa začať i bez návrhu; b) skončilo sa zmierom, pokiaľ v ňom nebolo o náhrade trov dojednané niečo iné; c) bolo zastavené, d) začalo na návrh prokurátora.
Podľa § 146 ods. 2/ O. s. p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p. a nie podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., keď pri rozhodovaní o náhrade trov konania, v zmysle § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. je možno aplikovať toto ustanovenie len v prípade, ak je konanie zastavené pre nedostatok podmienok konania. V danom prípade tomu tak nie je, a preto je pri rozhodovaní o trovách konania potrebné postupovať v zmysle § 146 ods. 2 O. s. p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzala späť návrh, ktorá bola podaná dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Zavinenie podľa tohto ustanovenia možno posudzovať len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva, lebo by potom išlo o posúdenie dôvodnosti návrhu vo veci samej tak, že by už po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť nároku vo veci samej. Preto, ak navrhovateľ vzal žalobu späť, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil, že konanie muselo byť zastavené, a je preto povinný nahradiť jeho trovy. Predpokladom pre vyslovenie povinnosti na náhradu trov podľa § 146 ods. 2) druhá veta O. s. p. je jednak dôvodne podaná žaloba a jednak správanie žalovaného, pre ktoré sa stala žaloba po jeho podaní bezdôvodnou. Aby bolo možné priznať náhradu trov konania podľa tohto ustanovenia, musia byť splnené súčasne obidva predpoklady.
Skutočnosti, vyplývajúce zo spisu odôvodňujú jednoznačný záver, že práve navrhovateľka vzala návrh späť a týmto svojim úkonom t. j. späťvzatím návrhu zavinila, že konanie muselo byť zastavené a preto jej vznikla povinnosť nahradiť trovy konania odporkyne, pokiaľ by si trovy konania odporkyňa uplatnila.
Aj keď z procesného hľadiska v zásade platí, že ak žalobca vzal žalobu späť, zavinil zastavenie konania, aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 prvej vety O. s. p. prichádza do úvahy len vtedy, ak nie sú splnené podmienky ustanovenia § 146 ods. 2 druhej vety O. s. p., teda ak je vylúčené zavinenie odporcu na zastavení konania. Pre jednoznačný záver o zavinení žalobcu na zastavení konania preto je potrebné vylúčiť zavinenie odporkyne a preto súd prvého stupňa sa touto otázkou zaoberal a skúmal dôvodnosť podania žaloby a dôvod späťvzatia žaloby.
Právny zástupca navrhovateľky v predmetnom konaní žiadal priznať náhradu trov konania, ktoré predstavujú zaplatené súdne poplatky (z návrhu a odvolania) a trovy právneho zastúpenia.
Odporkyňa si náhradu trov konania neuplatnila.
Na základe doteraz vykonaného dokazovania, predložených dôkazných listín, ktoré sú súčasťou spisu
- najmä návrhu na začatie konania, späťvzatia návrhu, vyššie citovaných rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu, súd vo veci vykonal opätovne dokazovanie za účelom zistenia, či bol návrh podaný dôvodne a kto zavinil zastavenie konania.
Súd zistil, že návrh na začatie konania bol podaný dôvodne, keď v čase začatia konania dlžník - pôvodne žalovaný - odporca v 2. rade nemal splatený celý dlh voči navrhovateľke a preto navrhovateľka využila svoje právo a uplatnila si ho súdnou cestou, podaním odporovacej žaloby, resp. určenia neúčinnosti právneho úkonu t. j. darovacej zmluvy, ktorou syn odporkyne pôvodne žalovaný odporca v 2. rade previedol na odporkyňu byt - vyššie popísaný. Vzhľadom na to, že syn odporkyne - Y. D. uspokojil pohľadávku navrhovateľky, navrhovateľka svoj návrh vo veci zobrala späť a konanie žiadala zastaviť.
K späťvzatiu návrhu došlo dňa 20. 2. 2013 a súd uznesením 26. 2. 2013 konanie vo veci zastavil s tým, že o trovách konania rozhodne v osobitnom uznesení, keďže navrhovateľka si uplatnila náhradu trov konania, ktoré následne vyčíslila a doručila súdu.
V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 146 ods. 2/ O. s. p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Súd má zato, že návrh, aj keď bol v čase podania podaný dôvodne, keďže navrhovateľka v čase začatia konania nemala zo strany dlžníka uhradenú celkovú dlžnú sumu a vtedy ešte nevedela, že jej pohľadávka bude uspokojená, preto analogicky ani nemohla vedieť, že konanie sa na základe späťvzatia návrhu zastaví. Aplikovanie ustanovenia § 146 ods. 2 prvá veta OSP, preto v prípade navrhovateľky neprichádza do úvahy.
Ustanovenie § 146 ods. 2 prvej vety O. s. p. vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Podľa súdnej praxe (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.11.1995 sp. zn. 3Obo/180/95), ak došlo k zastaveniu konania napr. podľa ust. § 96 ods. 1 O. s. p. v prípade, keď navrhovateľ vzal účinne späť návrh na začatie konania, zásadne žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne možno niektorému z účastníkov (§ 146 ods. 2 O. s. p.) uložiť povinnosť uhradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania, a to podľa druhej vety tohto ustanovenia odporcovi v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne.
V danej veci návrh bol vzatý späť z dôvodu uspokojenia pohľadávky dlžníkom zaplatením celkovej dlžnej sumy, ako aj čiastočných trov tohto konania a nie z dôvodu správania sa odporkyne. Odporkyňa v priebehu celého konania neprejavila žiadne znaky správania sa, ktoré by malo za následok späťvzatie návrhu.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a absenciu zavinenia zastavenia konania odporkyňou rozhodol súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a náhradu trov prvostupňového konania a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom (aplikujúc pritom ust. § 146 ods. 1 písm. c), nepriznal. V neposlednom rade súd poukazuje na prípadné správanie sa dlžníka navrhovateľky Y. D., ktorý bol pôvodne žalovaný ako odporca v 2. rade, voči ktorému odvolací súd však konanie zastavil a nepriznal náhradu trov konania navrhovateľke zo strany odporcu v 2. rade. Práve správanie sa odporcu v 2. rade ako dlžníka mohlo spôsobiť späťvzatie žaloby a následné zastavenie konania, ale nie správanie sa odporkyne, voči ktorej žaloba bola od počiatku zamietnutá, aj keď v rámci odvolacieho konania rozhodnutia prvostupňového súdu boli zrušené, z dôvodu ďalšieho dokazovania. Bolo by aj v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ by súd zaviazal odporkyňu náhradou trov konania, ktorá nezapríčinila podanie predmetného návrhu na súd, aby znášala trovy konania, naviac aj s poukazom na jej majetkové, sociálne, osobné pomery, keďže sa jedná o dôchodkyňu, ako aj na následné skúmanie okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania ako aj na skutočnosť, že celková vymáhateľná suma zo strany dlžníka navrhovateľky bola zaplatená navrhovateľke dlžníkom do r. 2005, čo potvrdila aj navrhovateľka vo svojej výpovedi na pojednávaní, dňa 18. 10. 2012 a od roku 2005
boli sporné hlavne trovy konania právneho zástupcu navrhovateľky, ktorý si v tomto konaní uplatňoval aj iné trovy konania, ktoré naviac boli dohodnuté údajne len mimosúdne s dlžníkom a dlžník nebol zaviazaný žiadnym súdnym rozhodnutím na zaplatenie trov konania právnemu zástupcovi navrhovateľky a preto súd má za to, že ďalším prejednávaním veci a pojednávaniami od r. 2005 sa len zbytočne navyšovali trovy konania v predmetnej veci a naviac, dlžník Y. D. - syn odporkyne, uhradil mimosúdne trovy konania právnemu zástupcovi navrhovateľky vo výške 38 000,- Sk, t. j. 1 261,37 Eur, dňa 20. 2. 2013, o čom svedčí poštová poukážka o úhrade sumy 1 261,37 Eur, čo v konečnom dôsledku potvrdil aj právny zástupca navrhovateľky, v dôsledku čoho si odpočítal predmetnú sumu od uplatnených vyčíslených trov konania v tomto konaní a takto došlo k čiastočnej úhrade jeho trov.
Právo na spravodlivý súdny proces je základným právom účastníka súdneho konania a je garantované tak Ústavou SR (článok 46 a nasl.), Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 6 ods. 1/) ako i zákonmi SR. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie i Ústavného súdu SR (Nález z 12. 5. 2004 sp. zn. I ÚS 226/2003, z 27. 7. 2011, sp. zn. III ÚS 198/2011) sa za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považuje aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s § 157 ods. 2/ O. s. p. musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu I. stupňa musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozsudok súdu I. stupňa neobsahuje náležitosti, uvedené v § 157 ods. 2/ O. s. p., je nepreskúmateľný. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
V danom prípade súd I. stupňa pri rozhodovaní o trovách konania dospel k záveru, že sú splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 146 O. s. p., keď súd účastníkom nepriznal náhradu trov konania. V neposlednom rade je potrebné posúdiť a hlavne vyhodnotiť aj správanie sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatneného nároku, keď nesporne bolo preukázané, že dlžník svoj celkový dlh, ktorý vyvolal spor o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu - istinu, príslušenstvo, ako aj trovy konania (z titulu právoplatného platobného rozkazu sp. zn. Cb 10/2012 - viď vyššie) uhradil ešte v r. 2005, napriek tomu konanie v predmetnej veci pokračovalo, ako je aj vyššie uvedené a predmetom plnenia zo strany dlžníka boli hlavne trovy konania právneho zástupcu navrhovateľky, čo už s podstatou veci nesúviselo. Takto zbytočne a neúčelne došlo k navyšovaniu trov konania v tomto konaní, čo bolo zapríčinené aj právnym zástupcom navrhovateľky.
Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uznesenie je odvolanie prípustné v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach cestou tunajšieho súdu.