Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/310/2011

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne O.. I. W., D.. XX.XX.XXXX, N. N., S. Č.. XX, Č. F., proti žalovanému Ľ. Z., D.. XX.XX.XXXX, N. A., A. Č.. X, zastúpenému JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, o zaplatenie 8.056,46 eura, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 24.06.2011 č.k. -105 takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok v zamietavom výroku a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2.334,43 eura v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Nepripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobkyne na pojednávaní dňa 29.04.2011. Vo výroku ďalej uviedol, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté osobitným uznesením.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 242.709,- Sk, ktorého sa voči žalovanému domáhala na základe tvrdenia, že titulom dedenia po nebohej F. Z. D. W. S. H. N. Č.. XX, D. Z. S. G. D. A. X. Č.. X D. X. A., ako aj spoluvlastnícke podiely na spoločných priestoroch a spoločných častiach a zariadeniach bytového domu, v ktorom sa uvedený byt nachádza. Vzhľadom k tomu, že uvedený byt užíval žalovaný počas dedičského konania, domáhala sa voči nemu uvedeného peňažného nároku, a to z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorého výšku ustálila na základe informácií od realitných kancelárií. Po odpočítaní úhrad, ktoré žalovaný za uplatňované obdobie zaplatil, vyčíslila svoj nárok na sumu 242.709,- Sk (8.056,46 eura).

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe osvedčenia o dedičstve, č.k. právoplatného dňa 23.10.2007 dedičia po nebohej poručiteľke F. Z. uzavreli dohodu, podľa ktorej trojizbový byt č. XX, nachádzajúci sa S. G.L. D. A. X. D. X. A., ako aj podiely na spoločných priestoroch a spoločných častiach a zariadeniach a spoluvlastnícke podiely k pozemku zapísanému na LV č. XXXXX G.. Ú.. Z. A. A.. Č.. XXXX/XX nadobudla ako závetná dedička žalobkyňa v celosti. Uznesením súdu v uvedenom dedičskom konaní právoplatným dňa 13.01.1999 bol ustanovený za správcu dedičstva po nebohej F. Z.Á. A.. M. Z.. Tento v zmysle vymedzeného rozsahu bol oprávnený prenajať byt tretím osobám a za týmto účelom uzatvárať, meniť a rušiť zmluvy o nájme bytu. Dňa 01.09.1999 uvedený správca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca uzavreli nájomnú zmluvu na dobu určitú od 01.09.1999 do 01.09.2001. Podľa čl. III predmetnej zmluvy sa nájomca zaviazal platiť nájomné vo výške 2.500,- Sk mesačne a zároveň sa zaviazal v prípade nedoplatkov za elektrinu, vodu a plyn tieto uhradiť do 15 dní od doručenia vyúčtovania. Ďalej súd prvého stupňa uzavrel, že medzi správcom Z. ako prenajímateľom a žalovaným došlo po uplynutí dohodnutej doby nájmu, na základe písomnej nájomnej zmluvy, t.j. po 01.09.2001 k uzavretiu

konkludentnej nájomnej zmluvy na dobu určitú, a to do právoplatného skončenia dedičského konania. Ohľadne nároku žalobkyne uzavrel, že táto uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od júna 2005 až mája 2008, ktoré žalovanému vzniklo v súvislosti s užívaním uvedeného bytu. Súd prvého stupňa konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania uzavrel po právnej stránke, že žalovaný predmetný byt do právoplatného skončenia dedičského konania (t.j. do 23.10.2007) užíval na základe nájomnej zmluvy a po jej zániku od 23.10.2007 žalovaný byt užíval bez právneho dôvodu. Na základe toho ustálil, že tento užíval uvedený byt bez právneho dôvodu za obdobie dvoch mesiacov v roku 2007 a piatich mesiacov v roku 2008. Mal za to, že výška bezdôvodného obohatenia predstavuje sumu, ktorú by žalobkyňa mohla prenájmom tohto bytu dostať, keby byt prenajala inej osobe. Z výsluchu správcu bytu Z., ako aj jeho manželky uzavrel, že v decembri 2007 bol správcom byt odovzdaný žalobkyni bez dlhov. Mal za preukázané, že žalovaný za obdobie od júna 2005 do mája 2008 uhradil spolu 115.045,- Sk, pričom náklady na byt činili 143.520,- Sk. Porovnaním týchto skutočných platieb a skutočných nákladov na byt vykázal rozdiel v sume 28.474,- Sk, ktoré považoval za nedoplatok žalovaného. K tejto sume pripočítal aj nedoplatok na elektrine, ústrednom kúrení teplej úžitkovej vode a studenej vode za rok 2007 a alikvotnú časť roku 2008. Prihliadol na skutočnosť, že za rok 2008 bol vykázaný vo vyúčtovaní nákladov za rok 2008 bol vykázaný nedoplatok vo výške 3.214,- Sk, za rok 2008 nedoplatok (alikvotná časť) vo výške 2.612,- Sk ako aj nedoplatky za elektrinu vo výške 382,50 Sk a 664,50 Sk. S prihliadnutím na vyjadrenia realitných kancelárii, ako aj pôvodný stav bytu a okolnosti, za ktorej došlo k jeho prenájmu, považoval za primerané a v súlade s dobrými mravmi priznať žalobkyni aj sumu 5.000,- Sk mesačne popri dohodnutých platbách, a to za obdobie dvoch mesiacov roka 2007 a 5 mesiacov roka 2008, teda za obdobie, kedy žalovaný predmetný byt užíval bez právneho dôvodu. Takto priznal žalobkyni nárok v celkovej sume 70.327,- Sk (2.334,43 eur), ktorý pozostáva z rozdielu medzi prijatými platbami a skutočnými nákladmi v rozhodnom období v sume 28.474,- Sk, nedoplatkov za rozhodné obdobie v sume 3.214,- Sk, 2.612,- Sk, na ústrednom kúrení TÚV a SV, t.j. teplej a úžitkovej vode a studenej vode, ako aj z nedoplatkov na elektrine v sume 382,50 Sk a 644,50 Sk, ako aj z náhrady za užívanie bytu bez právneho dôvodu za 7 mesiacov po 5.000,- Sk. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

S poukazom na rozsah vykonaného dokazovania nepripustil zmenu žaloby v zmysle podania žalobkyne na pojednávaní dňa 29.04.2011.

Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Táto žiadala napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených v ust. , teda na tvrdení, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj , teda na tvrdení, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a tento je taktiež nepreskúmateľný.

V odvolaní poukázala na to, že pri určovaní výšky odplaty za užívanie bytu žalovaným v období po skončení dedičského konania, teda v období, kedy žalovaný užíval byť bez právneho dôvodu, vychádzal súd z vyjadrenia dvoch realitných kancelárií, uvádzajúcich obvyklú výšku nájomného v rokoch 2005 až 2008. Poukázala na to, že tieto vyjadrenia zohľadňovali nájomné trojizbového bytu v pôvodnom stave v rovnakej lokalite, pričom realitné kancelárie uviedli výšku mesačného nájomného za uvádzané obdobie rokov 2005 až 2008 v rozmedzí od 9.000,- Sk mesačne po 14.000,- Sk mesačne. Poukázala na to, že súd prvého stupňa jej však priznal z tohto titulu iba sumu 5.000,- Sk mesačne, a to bez bližšieho objasnenia odchýlok od stanovísk realitných kancelárií. Na jednej strane súd v odôvodnení rozsudku deklaroval, že uvedené vyjadrenia vzal do úvahy ako dôkaz preukazujúci výšku odplaty, na druhej strane iba vágne uzavrel, že vzhľadom na pôvodný stav bytu a okolnosti, za ktorých došlo k prenájmu, považoval za primeranú úhradu za užívanie bytu 5.000,- Sk mesačne. Žalobkyňa je toho názoru, že niet žiadnej skutočnosti, ktorá by zakladala odôvodnenosť určiť výšku mesačnej náhrady, ktorá nezodpovedá trhovým cenám nájomného k danej lokalite a čase a zásadne nezodpovedá vyjadreniam realitných kancelárií.

Za nedostatok odôvodnenia prvostupňového súdu považuje aj skutočnosť, že z jeho obsahu nie je možné vyvodiť, čo súd posúdil ako nájomné a čo ako úhradu za služby spojené s nájmom bytu. Poukázala na to, že podľa ustálených záverov súdu v písomnej nájomnej zmluve bol žalovaný ako

nájomca dohodnutý s prenajímateľom na nájomnom vo výške 2.500,- Sk mesačne, pričom od roku 2004 po zvýšení nájmu uhrádzal žalovaný zvýšené zálohové platby za byt podľa platobných dokladov SIPO. Na tej istej strane odôvodnenia rozsudku však pri ustaľovaní výšky platieb žalovaného za obdobie, za ktoré žalobkyňa uplatnila svoj nárok uzavrel, že žalovaný v tomto období uhradil spolu 115.046,- Sk, pričom náklady na byt činili 143.520,- Sk. Mala za to, že z uvedeného postupu vyplýva, že pri úhrade platieb žalovaným súd nerozlišoval medzi nájomným a úhradami za služby spojené s nájmom. Podstatou nájmu bytu je užívanie bytu nájomcom za nájomné ( ). Okrem nájomného je však nájomca povinný platiť aj úhradu za plnenia služieb, ktoré sa poskytujú s užívaním bytu. Z ustálenej výšky platieb, ktoré žalovaný uskutočnil však možno vyvodiť, že správcovi dedičstva uhrádzal iba úhradu za služby spojené s nájmom, nie však nájomné, na ktoré má žalobkyňa v zmysle vyššie uvedeného zákonný nárok, a teda súd žalobkyni neodôvodnene nepriznal nájomné za obdobie od júna 2005 do skončenia dedičského konania.

Žalobkyňa sa nestotožnila ani so záverom súdu prvého stupňa o existencii tzv. konkludentnej nájomnej zmluvy, ktorá mala existovať medzi žalovaným a správcom dedičstva. Poukázala na to, že z odôvodnenia rozsudku nevyplýva na podklade akej právnej skutočnosti malo dôjsť k jej vzniku, keďže nebolo preukázané, aby účastníci tejto zmluvy hoci aj konkludentne dospeli k zhode o konkrétnej výške nájomného a výške úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, ktoré sú jednou z podstatných náležitostí nájomnej zmluvy. Žalobkyňa zastáva názor, že iba užívanie bytu na jednej strane a tolerovanie takéhoto užívania na druhej strane za odplatu, ktorá nebola špecifikovaná, nie je spôsobilé privodiť vznik nájomného vzťahu.

K odvolaniu sa vyjadril žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok v zamietavom výroku ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení poukázal na to, že položku označenú ako platby bytovému družstvu nemožno stotožniť s úhradami za služby spojené s nájmom. Samotný príspevok do fondu prevádzky údržby a opráv, ktorý je súčasťou platby bytovému družstvu, nemožno považovať za úhradu za službu spojenú s nájom. Zákon ani nájomná zmluva neukladá nájomcovi bytu povinnosť uhrádzať investičné náklady na predmet nájmu a rozhodne to nemôže byť plnenie za službu spojenú s nájmom. Takéto náklady predstavujú náklady na strane prenajímateľa, ktoré musí znášať. Ich kompenzácia sa môže, ale nemusí odzrkadliť v samotnej výške nájomného. Ak teda správca dedičstva dojednal nájomné vo výške, ktorá postačovala iba na pomernú časť na úhradu takýchto nákladov, neznamená to, že sa nejednalo o nájomne, keďže je zrejmé, že to nebola úhrada za službu spojenú s nájmom.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom namietanom výroku podľa od. 1, 3 a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné.

Súd prvého stupňa zaťažil konanie nesprávnym procesným postupom, ktorý mohol mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, jeho čiastkové skutkové závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a rozsudok založil čiastočne na nesprávnom právnom posúdení.

Odvolaním nebol napadnutý vyhovujúci výrok prvostupňového rozsudku, a teda v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom preskúmavania odvolacím súdom.

Z predchádzajúceho rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 03.11.2009 vyplýva, že peňažný nárok žalobkyne uplatnený vo výške 8.056,46 eura bol vylúčený na samostatné konanie a o tomto nároku bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom. Počas ďalšej fázy konania žalobkyňa písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 23.05.2011 (č.l. 77) rozšírila svoj pôvodný peňažný nárok o sumu 244,80 euro. Z postupu súdu prvého stupňa, ktorý toto podanie doručil protistrane na vyjadrenie, ako aj z dôvodov prvostupňového rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa v ďalšom konaní konal a aj meritórne rozhodol aj o tejto časti nároku. Takéto rozšírenie žaloby je však zmenou návrhu, o ktorom je povinnosťou súdu rozhodnúť podľa . Iba potom, čo súd uznesením pripustí zmenu návrhu, sa takto rozšírený nárok stane predmetom konania. Tým, že súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s týmto ustanovením, rozhodol čiastočne o nároku, ktorý sa nestal predmetom konania. Tento

nesprávny procesný postup môže mať za následok aj nesprávnosť preskúmavaného zamietnutého nároku, predovšetkým z dôvodu, že z rozsudku nemožno zistiť, akej sumy sa týka zamietavý výrok.

Žalobkyňa svoj peňažný nárok vyčíslila v žalobe na sumu 346.000,- Sk s tým, že táto suma predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného spočívajúce v užívaní bytu bez právneho dôvodu za ňou označené obdobie od júna 2005 do mája 2008. Výšku tohto nároku odvodila od ňou ustáleného obvyklého nájomného za porovnateľné byty v danej lokalite, ktoré zistila na základe informácii od realitných kancelárií. Ďalšiu časť nároku v sume 11.755,- Sk uplatnila z titulu úhrady nákladov na energie. Po odpočítaní výšky plnenia zo strany žalovaného za označené obdobie v sume 115.046,- Sk ustálila svoj peňažný nárok na sumu 242.709,- Sk (8.056,46 euro).

Súd prvého stupňa rozhodnutie o tomto nároku (tak v jeho vyhovujúcej ako aj zamietavej časti) založil na právnom závere, podľa ktorého za obdobie od júna 2005 do právoplatného skončenia dedičského konania, v ktorom žalobkyňa predmetný byt zdedila, teda do 23.10.2007, žalovaný predmetný byt užíval na základe nájomnej zmluvy a až po tomto dátume bez právneho dôvodu. Konštatoval, že byt bol v decembri 2007 odovzdaný žalovanej správcom dedičstva bez dlhov. Následne však v rozpore s týmto zámerom, posudzoval súd prvého stupňa oprávnenosť nároku žalobkyne za ňou označené obdobie od júna 2005, z porovnania skutočných nákladov s úhradami žalovaného a mal za to, že výsledný rozdiel v sume 28.474,- Sk v neprospech žalovaného považoval za dôvodný nárok žalobkyne. Uvedený rozpor spočíva v tom, že v prípade ustálenia právneho vzťahu zodpovedajúceho nájmu bytu, je odplatou za uvedený vzťah nájomné, ktorého výška vyplýva z nájomnej zmluvy a teda nie z iného nároku označeného ako náklady uhradené družstvu.

Podľa názoru odvolacieho súdu uvedený postup súdu prvého stupňa je výsledkom jeho nesprávneho právneho posúdenia. Súd prvého stupňa totiž pominul závažnú právne významnú skutočnosť a to, že za žalobkyňou označené obdobie počas priebehu dedičského konania vykonal správu bytu správca dedičstva ustanovený podľa ust. .

Podľa tohto ustanovenia, ak to vyžaduje všeobecný záujem alebo dôležitý záujem účastníkov, urobí súd aj bez návrhu neodkladné opatrenia, najmä zabezpečí dedičstvo, zverí veci osobnej potreby manželovi poručiteľa, alebo inému členovi domácnosti, postará sa o predaj vecí, ktoré nemožno uschovať bez nebezpečenstvá škody, alebo nepomerných nákladov, prípadne ustanoví správcu dedičstva, alebo jeho časti (ďalej len „správca“).

Podľa ust. správca robí po dobu konania o dedičstve úkony nevyhnutné na uchovanie majetkových hodnôt patriacich do dedičstva, a to v rozsahu vymedzenom súdom. Správca je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu, ktorá vznikla porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon, alebo mu uloží súd. Ak to súd uloží, predkladá mu správca priebežne správy o svojej činnosti.

Z obsahu uznesenia o ustanovení správcu dedičstva, za ktorého súd v dedičskom konaní ustanovil jedného z W. A.. M. Z. vyplýva, že tento bol oprávnený aj na uzavretie nájomnej zmluvy ohľadne predmetu dedičstva, a to sporného bytu za dobu výkonu svojej funkcie, teda za dobu trvania dedičského konania. Z tohto jeho postavenia vyplýva aj právo dohodnúť podmienky nájmu, a teda aj samotnú výšku nájomného. Žiadny konkrétny právny predpis nedáva dedičovi, ktorý v konečnom dôsledku po ukončení dedičského konania nadobudol do vlastníctva takto spravovanú vec právo následne prehodnocovať podmienky nájomného vzťahu dohodnuté správcom, prípadne si od nájomcu uplatňovať iné nároky, na ktorých sa tento so správcom dedičstva nedohodol. Dedič aj v prípade záveru o porušení povinností správcu pri výkone jeho funkcie môže uplatňovať iba nároky voči správcovi. Pokiaľ teda v predmetnej veci správca dedičstva dohodol so žalovaným, ako nájomcom podmienky nájmu označeného bytu, a teda aj samotnú výšku nájomného a žalovaný ako nájomca tieto podmienky dodržal, nie je už tento pasívne legitimovaný na úhradu prípadných ďalších nárokov dediča vo vzťahu k spravovanému dedičstvu počas dedičského konania. Pokiaľ teda správca odovzdal predmet dedičstva (sporný byt), žalobkyni ako dedičke a prehlásil, že žalovaný ku dňu odovzdania nemal z titulu nájmu žiaden

dlh, nemôže už žalobkyňa ako dedička za rovnaké obdobie úspešne uplatňovať ďalšie nároky voči žalovanému ako nájomcovi.

Takýto právny názor zaujal odvolací súd s poukazom na to, že sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že pokiaľ sa správca dedičstva ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca dohodli, že aj po uplynutí pôvodne dohodnutej doby nájmu v písomnej nájomnej zmluve bude tento nájomný vzťah pokračovať až do právoplatného skončenia dedičského konania, a to za rovnakých podmienok aké boli pojaté do písomne vyhotovenej nájomnej zmluvy, je treba mať za to, že došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy ústnou formou, pričom jej obsah je totožný s obsahom pôvodnej písomne vyhotovenej nájomnej zmluvy za predchádzajúce dohodnuté obdobie. Žalovaný teda za označené obdobie do doby právoplatného skončenia dedičského konania neužíval predmetný byt bez právneho dôvodu, ale na základe nájomnej zmluvy dohodnutej so správcom dedičstva.

S poukazom na vyššie uvedené závery má odvolací súd za to, že postup súdu prvého stupňa, ktorý za takejto situácie pripustil možnosť opätovného preskúmavania nároku žalobkyne ako dedičky voči žalovanému ako užívateľovi bytu za obdobie do 23.10.2007 za nesprávny, keďže nemá oporu v právnom predpise.

Prípadný nárok za takto označené obdobie by žalobkyni mohol vzniknúť iba v prípade vykázania nedoplatkov na zálohovaných službách poskytovaných s nájmom bytu, pokiaľ by splatnosť takto vykázaných nedoplatkov nastala až po ukončení obdobia, kedy správu bytu vykonával správca.

S poukazom na tieto závery má odvolací súd za to, že nárok žalobkyne za takto označené obdobie voči žalovanému neobstojí pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie.

Za správny považuje odvolací súd záver súdu prvého stupňa v tom, že ďalšie obdobie, teda po 23.10.2007 (po zániku doby nájmu na dobu určitú) užíval žalovaný už byt bez právneho dôvodu a je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie, ktoré takto na jej úkor získal. Výška tohto bezdôvodného obohatenia môže zodpovedať výške primeraného nájomného ako odplaty za užívanie, ako aj z nákladov na byt. Podkladom pre ustálenie tohto bezdôvodného obohatenia môžu byť aj informácie od realitných kancelárií, tieto však nemôžu vychádzať iba z určitého odhadu zástupcu takejto realitnej kancelárie, ale mali by mať základ v konkrétne realizovaných nájomných zmluvách s porovnateľnými bytmi. Z tohto dôvodu požiadavka na poskytnutie informácií od realitných kancelárií musí byť dostatočne konkrétna na všetky hľadiská, ktoré majú byť porovnávané tak, aby aj účastníci konania mali možnosť posúdiť, či ide o porovnateľné byty.

Pri ustaľovaní výšky bezdôvodného obohatenia na základe podkladov od realitných kancelárií je potrebné venovať pozornosť tomu, či zistené výšky predstavujú iba čisté nájomné ako odmenu za užívanie bytu, alebo sú v nich zahrnuté už aj náklady. Nejasnosti v tomto smere vznikli aj v posudzovanej veci, keď žalobkyňa uvedené sumy nájmov považovala za čistý nájom, pričom zo správy realitnej kancelárie BONA REÁL s.r.o. (č.l. 18) vyplýva, že uvedené sumy sú už vrátane nákladov na byt.

V prípade, ak sa takéto podklady od realitných kancelárií budú javiť ako nedostatočné pre potrebu ustálenia výšky primeraného nájomného, nemožno vylúčiť ustálenie tohto nároku aj za pomoci znalca.

Uvedené pochybenia súdu prvého stupňa sa podľa názoru odvolacieho súdu mohli prejaviť nielen vo vyhovujúcom výroku, ktorý nebol predmetom preskúmavania odvolacím súdom, ale aj v jeho zamietavej časti, a preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom zamietavom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa predovšetkým odstrániť procesné pochybenie a rozhodnúť o pripustení rozšírenia nároku žalobkyne a následne poskytnúť účastníkom konania možnosť

vyjadriť sa k takto rozšírenému návrhu a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v tejto otázke. Až po doplnení dokazovania v intenciách názoru odvolacieho súdu bude možné opätovne posúdiť, či žalobkyňou uplatňovaný nárok je dôvodný aj nad rámec už právoplatne prisúdenej sumy a v akom rozsahu. V novom rozhodnutí bude povinnosťou súdu prvého stupňa svoje závery presvedčivo zdôvodniť predovšetkým v otázkach, ktoré sa javia byť spornými a na ktoré odvolací súd poukázal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.