Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_1To-3-2013.pdf
PDF · 80.49 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/3/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom 03.04.2013 v trestnej veci proti obžalovanému J. F. pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. (účinného do 31.12.2005) o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 31T 27/2005 zo dňa 20.09.2012 takto
rozhodol:
Podľa § 256 Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb.) z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa § 226 písm. c/ Tr. por. (účinného do 31.12.2005) oslobodil obžalovaného J. F. spod obžaloby okresného prokurátora pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005, ktorého sa mal dopustiť tak, že
-v nočných hodinách zo 14.3. na 15.3.2004, v obci E., okr. X. nezisteným spôsobom vošiel do riadne uzavretého pohostinstva U G., kde vošiel do skladu a tu si pravým kľúčom, nachádzajúcim sa v barovej časti pohostinstva, otvoril uzamknutú skriňu, z ktorej odcudzil finančnú hotovosť 7.200,- Sk ku škode majiteľa pohostinstva G. A. a 16.000,- Sk ku škode stávkovej kancelárie firmy DOXX Žilina a následne z baru odcudzil finančnú hotovosť 9.100,- Sk a cigarety v hodnote 877,- Sk ku škode G. A.,
Podľa § 229 ods. 3 Tr. por. poškodeného G. A., nar. XX.XX.XXXX v X., bytom X., ul. E. č. XX odkázal s nárokom na náhradu škody na konanie o veciach občianskoprávnych.
Podľa § 229 ods. 3 Tr. por. odkázal na konanie o veciach občianskoprávnych aj poškodenú spoločnosť DOXX Stávkové kancelárie, s.r.o., ul. Murgašova č. 3, Žilina.
Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, odvolanie okresný prokurátor. V dôvodoch odvolania uvádza, že nepovažuje za správne úvahy súdu prvého stupňa, ktorými odôvodnil výrok napadnutého rozsudku a má za to, že dôkazy boli vyhodnotené jednostranne v prospech obžalovaného, a teda na základe toho súd nerozhodol správne, ak ho spod obžaloby oslobodil. Poukazuje najmä na výpovede svedkyne F. B., ktorá v prípravnom konaní, aj na skorších pojednávaniach pred súdom, keď si ešte pamätala udalosti, ku ktorým malo dôjsť, potvrdila, že obžalovaný po tom, čo bol na WC, neuzamkol vchodové dvere. Táto svedkyňa jednoznačne nepotvrdila výpoveď a obranu obžalovaného v tom, že sa mal údajne dotknúť tácky s peniazmi, uviedla aj to, že tácka s peniazmi vôbec nebola tam, kde mala byť podľa tvrdenia obžalovaného. Aj svedkyňa T. v skorších štádiách konania vypovedala, že keď všetci odišli z baru, obžalovaný niekde odbehol a bol preč minimálne 10-15 min. V tom čase nedvíhal mobil, na ktorý mu volala, stále ho skladal. Keď sa k nim vrátil, zrazu mal peniaze na hru na automatoch, hoci predtým v bare si na túto hru chcel požičať peniaze, ako to vypovedala aj svedkyňa B.. Táto svedkyňa vypovedala aj to, že nevidela, aby sa obžalovaný dotkol tácky, ani aby sa prehol cez pult, čím vyvrátila jeho obranu. Obžalovaný vedel, kde sa nachádzajú peniaze. Kvôli dverám, ktoré ponechal otvorené, sa mohol dostať dnu do baru. Ďalším nepriamym dôkazom je aj to, že služobný pes polície bezprostredne po spáchaní skutku zachytil pachovú stopu, ktorú ukončil pred bránkou rodinného domu starých rodičov obžalovaného. Pokiaľ psovod nepokračoval so psom ďalej, bolo to preto, lebo nemal súhlas na vstup do obydlia. Táto alternatíva by v prípade jej prijatia dostatočne zdôvodňovala aj to, prečo sa obžalovaný vzdialil od ostatných po tom, keď sa presúvali do iného baru, čomu by v podstate zodpovedala aj doba vzdialenia. Ďalej poukazuje na to, že matka obžalovaného mala po zistení krádeže ísť za svedkyňou B., aby táto vypovedala, že jej syn to neurobil. Nemala by podľa jeho názoru na takýto postup dôvod, ak by bol nevinný. Podľa neho tieto nepriame dôkazy vo svojom súhrne sú dostatočne usvedčujúce a oslobodenie obžalovaného spod obžaloby nie je správne a zákonné. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 254 ods. 1 Tr. por. (konanie vykonával podľa zákona č. 141/1961 Zb. a to vzhľadom na ust. § 564 ods. 3 teraz účinného trestného poriadku, keďže obžaloba v tejto trestnej veci bola podaná pred 01.01.2006) zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie i správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo, prihliadajúc pri tom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd v posudzovanej veci vykonal dokazovanie tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Vykonané dôkazy prvostupňový súd vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 6 Tr. por. a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým aj právnym záverom.
V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd naozaj veľmi podrobne rozviedol, ktoré konkrétne dôkazy boli v predmetnej veci vykonané, ktoré skutočnosti z jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývali, uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení vykonaných dôkazov spravoval, aj to, vzhľadom na ktoré konkrétne skutočnosti dospel k záveru, ktorý prezentoval vo výroku napadnutého rozsudku.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje krajský súd za správne, logické, a preto v podrobnostiach na dôvody napadnutého rozsudku aj poukazuje.
Aj podľa názoru krajského súdu vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov v tejto trestnej veci je možné síce ustáliť, že skutok uvedený v obžalobe okresného prokurátora sa stal, avšak rozhodne nie je možné bez akýchkoľvek pochybností urobiť záver o tom, že tento skutok spáchal práve obžalovaný J. F. a to napriek existencii dôkazov, na ktoré odvolateľ v dôvodoch odvolania poukazuje a existenciu ktorých napokon nespochybňuje ani prvostupňový súd sám.
S existenciou uvedených dôkazov sa okresný súd náležitým spôsobom vysporiadal a v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, z akého dôvodu nie sú uvedené dôkazy dostatočné pre to, aby bolo možné nepochybný záver o tom, že obžalovaný skutok spáchal, urobiť.
Podľa obžaloby má obžalovaného zo spáchania skutku usviedčať najmä odtlačok prsta, ktorý bol pri ohliadke miesta činu zaistený na tácke, ktorá sa nachádzala na barovom pulte.
Odtlačok prsta obžalovaného na tácke, na ktorej sa na barovom pulte nachádzali peniaze, by bol naozaj výrazným usvedčujúcim dôkazom, avšak len v tom prípade, ak by sa jeho existencia nedala vysvetliť iným spôsobom.
Obžalovaný sám vo svojich výpovediach uvádzal, že keď bol v pohostinstve, bol pri barovom pulte, na barovom pulte mala čašníčka tácku s mincami, pričom ho zaujalo, že kôpky, na ktorých boli poukladané mince, boli označené, resp. vrchná minca bola označená farbou, preto pritiahol tácku k sebe, posunul ju pravou rukou, čašníčka F. B. počítala mince, preto tácku posunula k sebe, dokonca pri konfrontácii so svedkyňou B. uvádzal, že zo žartu sa jej opýtal, čo by urobila, keby tu tácku zobral.
Odtlačok prsta obžalovaného sa teda mohol na spomínanú tácku dostať takýmto spôsobom. Na základe dôkazov, ktorý boli vo veci vykonané, totiž nie je možné s absolútnou istotou takéto tvrdenie obžalovaného vyvrátiť.
Je síce pravdou, že svedkyňa F. B. vo svojej prvotnej výpovedi uvádzala, že úplne vylučuje, že by sa bol mohol obžalovaný tácky dotknúť, no už pri konfrontácii s obžalovaným v priebehu prípravného konania uviedla, že pripúšťa, že sa mohol obžalovaný tácky dotknúť, ale iba tak, že sa nahol cez pult, čo však ona nevidela, pamätá sa však na to, že sa jej pýtal na označovanie peňazí a pripúšťa, že mohol tácku potiahnuť k sebe, čo však tiež nevidela, pričom v jednej zo svojich výpovedí v konaní pred súdom takisto uvádzala, že vylučuje, že by sa mohol obžalovaný tácky dotknúť a v ďalších túto možnosť pripustila, avšak s tým, že si na uvedenú okolnosť nepamätá. Rozpory vo svojich výpovediach nevedela vysvetliť, uvádzala, že k rozporom sa nevie vyjadriť a nepamätá sa na to, či sa mohol obžalovaný tácky dotknúť a či ju potiahol k sebe. Na uvedených rozporných tvrdeniach svedkyne podľa názoru krajského súdu rozhodne nemožno založiť záver, ku ktorému dospieva odvolateľ, teda záver o tom, že je vylúčené, aby sa bol mohol obžalovaný tácky dotknúť (a teda zanechať na nej odtlačok prsta) ešte v čase, keď sa nachádzal v pohostinstve v dobe prevádzky, resp. po záverečnej, ale za prítomnosti čašníčok a ďalších osôb.
Ďalším dôkazom, ktorý má podľa obžaloby obžalovaného zo spáchania skutku usviedčať, je fakt, že služobný pes polície pri ohliadke miesta činu zachytil pachovú stopu a tú sledoval a ukončil ju pred domom č. XXX, teda rodinným domom starých rodičov obžalovaného.
Odhliadnuc od skutočnosti, že podľa zápisnice o ohliadke miesta činu bol použitý služobný pes, ktorý vypracoval stopu od pohostinstva k domu č. XXX v dĺžke asi 200 m, je z vykonaných dôkazov zrejmé, že obžalovaný v tom čase v dome č. XXX nebýval a aj keď podľa správy obecného úradu E. vlastníkom rodinného domu č. XXX bol v tom čase otec obžalovaného, je zrejmé, že obžalovaný v tom čase býval u rodičov v E. č. XXX. Naviac je však v tejto súvislosti potrebné poukázať aj na ďalšie dôkazy. Svedok P. A. vo svojej výpovedi uvádzal, že on išiel so psovodom, po tom, čo pes zachytil stopu pri zadnej časti pohostinstva, išli cez parkovisko okolo dvoch rodinných domov okolo pošty, pred budovou, kde je bar U bociana, pri smetných nádobách, sa pes otočil, tam boli nájdené aj mince v hodnote 10,- Sk v počte asi 5-6 ks, potom pes prešiel po pravej strane asi 50-60 m okolo domu smútku a cintorína a v mieste, kde sa hlavná cesta točí, prešiel šikmo na druhú stranu a zastal pred rodinným domom č. XXX. V zápisnici o použití služobného psa však žiadne skutočnosti o trase ani nájdených minciach nie sú a uvedené okolnosti neplynú ani zo svedeckej výpovede psovoda D. P. a naviac ani výpovede svedkyne F. B., ktorá takisto uvádzala, že aj ona išla so psovodom potvrdila, že pes prišiel pred dom, ktorý patril dedovi obžalovaného, no podľa jej výpovede potom pes išiel ďalej k bytovkám, ale tam už bol zametaný chodník, takže stopu stratil. Svedkyňa tvrdila, že cestou pes nič nenašiel.
Ani uvedený dôkaz teda podľa názoru krajského súdu nemôže byť bez akýchkoľvek pochybností dôkazom, ktorý obžalovaného zo spáchania skutku usviedča.
To, že obžalovaný počas prevádzky pohostinstva odišiel do zadnej časti pohostinstva, v ktorej sa nachádza WC a opakovane otvoril kľúčom, ktorý bol vo dverách zadné dvere pohostinstva, sporné nie je. Obžalovaný to napokon ani nepopiera, vysvetľoval to tým, že vonku išiel pre to, že mu prišlo zle, pričom tvrdil, že v prvom prípade dvere aj zamkol, v druhom len že ich zatvoril a povedal F. B., aby dvere zamkla. Aj keď svedkyňa vylučuje, že by jej bol obžalovaný povedal, aby dvere zamkla a z jej výpovede aj z výpovede svedkyne U. T. plynie, že dvere uzamknuté neboli, nemožno ani na základe tejto skutočnosti samej o sebe, bez spojitosti s ďalším nevyvrátiteľným dôkazom, ktorý by vytváral ucelenú a ničím neprerušenú reťaz dôkazov ustáliť, že skutok spáchal obžalovaný. Je pravdou, že každý z jednotlivých článkov v tejto reťazi umožňuje istú mieru podozrenia, rozhodne však nemožno tvrdiť, že by každý sám o sebe, alebo všetky vo svojom súhrne neumožňovali urobiť iný záver, než výlučne ten, že skutok spáchal práve obžalovaný.
Napokon je k odvolateľom prezentovanému názoru, že obžalovaný mal dostatočný časový priestor na to, aby skutok spáchal v dobe, keď sa na 10-15 min. mal vzdialiť od skupiny v čase keď sa presúvala z baru P. do baru u B., potrebné uviesť, že aj keby o iných dôkazoch neboli pochybnosti, je ťažko predstaviteľné, že by v priebehu 10-15 min. (prípadne aj svedkyňou B. tvrdenej polhodiny) mohol obžalovaný prekonať vzdialenosť od skupiny k pohostinstvu, rozbiť presklenú časť dverí, vojsť do vnútra, prejsť cez chodbu, kuchyňu, odtiaľ prekonať 2,7 m vysokú plechovú stenu, ktorá oddeľovala kuchyňu od skladu (a že tadeto páchateľ šiel, je zrejmé mimo výpovedí aj z toho, že uvedená plechová stena bola zašpinená od blata) a potom sa vrátiť späť tak, že medzitým by zrejme musel prekonať trasu od pohostinstva U G. k rodinnému domu č. XXX (teda trasu po stope, ktorú sledoval služobný pes) a odtiaľ sa vrátiť k baru U B., ktorý sa podľa pripojenej pozemkovej mapy priestorovo nachádza medzi pohostinstvom U G. a rodinným domom č. XXX. Za takejto situácie by už potom nebolo vôbec vysvetliteľné, prečo mal pes sledovať stopu ďalej smerom k panelákom a nevracať sa naspäť k baru U bociana.
Vzhľadom na uvedené pochybnosti preto aj podľa názoru krajského súdu prvostupňový súd postupoval správne, keď obžalovaného v zmysle ust. § 226 písm. c/ Tr. por. spod obžaloby oslobodil.
Krajský súd ani v ďalších výrokoch napadnutého rozsudku ani v konaní, ktoré rozsudku predchádzalo, nezistil pochybenia, ktoré by mali byť dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku a preto odvolanie okresného prokurátora podľa § 256 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je ďalší riadny opravný prostriedok prípustný.