Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_9Co-78-2013.pdf
PDF · 81.8 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/78/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa Ing. S. J., nar. XX. X. XXXX, bytom v K., Ul. H. I. XX, zastúpeného JUDr. Róbertom Madejom, advokátom so sídlom v D., K. XX proti odporcom v rade 1/ S. C., nar. XX. X. XXXX, bytom v K., Ul. H. I. XX, zastúpenému JUDr. Vladimírom Záborským, advokátom so sídlom v K., E.B. Q. 2, v rade 2/ Ing. X. C., nar. XX. X. XXXX, bytom ako odporca v rade 1/, v konaní o zaplatenie 92 000,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa a odporcu v rade 1/ proti rozsudku Okresného súdu v Martine, č.k. 9C/40/2011-239 zo dňa 29. novembra 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Martine zaviazal odporcu v rade 1/ zaplatiť navrhovateľovi sumu 92 000,- Eur s 9 % úrokom z omeškania od 15. 1. 2011 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 100 %. Návrh voči odporkyni v rade 2/ v celom rozsahu zamietol a priznal jej voči navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 100 %.
Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného dokazovania, z ktorého mal preukázané, že medzi navrhovateľom a odporcom v rade 1/ došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, a to tým spôsobom, že navrhovateľ odovzdal finančné prostriedky odporkyni v rade 2/, ktorá za odporcu v rade 1/ podpísala zmluvu o pôžičke. Medzi odporcom v rade 1/ a odporkyňou v rade 2/ bola zaužívaná prax v tom smere, že odporkyňa v rade 2/ podpisovala za manžela iné dokumenty, pričom táto skutočnosť bola navrhovateľovi známa a jasne potvrdzovala oprávnenie odporkyne v rade 2/ prevziať finančné prostriedky za svojho manžela. Tieto skutočnosti mali byť navrhovateľovi potvrdené aj v telefonickom rozhovore s odporcom v rade 1/. V prípade, že by odporkyňa v rade 2/ neodovzdala finančné prostriedky odporcovi v rade 1/, tento by sa mohol domáhať voči nej v rámci trestného konania prípadnej náhrady škody, avšak jedná sa tu výlučne o vzťah medzi odporcami, čo nemá nič spoločné so vzťahom k navrhovateľovi, ktorý obdržal podpísanú zmluvu o pôžičke na sumu 97 000,- Eur. Keďže časť pôžičky vo výške 5 000,- Eur bola dňa 31. 8. 2010 uhradená, súd zaviazal odporcu v rade 1/ na vrátenie sumy 92 000,- Eur. Navrhovateľ vyzval odporcu v rade 1/ na zaplatenie zvyšku pôžičky výzvou, ktorá bola doručená dňa 13. 1. 2011, preto súd následne zaviazal odporcu i k úhrade úrokov z omeškania v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď za deň, kedy sa odporca dostal so svojím plnením do omeškania, považoval deň 15. 1. 2011.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojich právnych zástupcov odporca v rade 1/ a navrhovateľ.
Odporca v rade 1/ žiadal rozsudok prvostupňového súdu zmeniť a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť dôvodiac tým, že prvostupňový súd, i keď vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, na základe čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dokazovanie vyhodnotil len na základe nepriamych dôkazov, keď priame dôkazy - najmä výsluchy svedkov súd
vyhodnotil ako nič nepreukazujúce, i keď tieto výpovede jednoznačne vyvrátili, že by bol navrhovateľ odovzdal čo i len časť finančných prostriedkov odporkyni v rade 2/ v ich prítomnosti. V odôvodnení konštatuje, že odporca v rade 1/ bol vo finančnej tiesni i napriek tomu, že odporca preukázal existenciu finančnej hotovosti cca 400 000,- eur. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že navrhovateľ s odporcom v rade 1/ nemali dobré vzťahy v čase, kedy mal navrhovateľ podľa jeho verzie odovzdať peniaze odporkyni v rade 2/, čo bolo zapríčinené oneskoreným odovzdaním stavby, čím vznikli odporcovi v rade 1/ značné podnikateľské škody, tak ako to uviedol vo svojej výpovedi. Je teda nelogické, aby navrhovateľ na základe takýchto vzťahov požičiaval finančné prostriedky odporcovi v rade 1/ komplikovaným spôsobom cez odporkyňu v rade 2/. Nielenže medzi nimi nebol preukázaný vznik ústnej zmluvy o pôžičke, ale nedošlo ani k odovzdaniu finančných prostriedkov, a preto ani odporca v rade 1/ nemá povinnosť vrátiť navrhovateľovi sumu 92 000,- Eur. Na jednej strane súd konštatuje, že odporkyňa v rade 2/ mala od odporcu v rade 1/ všeobecné splnomocnenie, ktoré musí mať v zmysle § 31 písomnú formu a na druhej strane v odôvodnení súd konštatuje, že na úkon prevzatie finančnej hotovosti nebolo potrebné písomné splnomocnenie. Mala teda odporkyňa v rade 2/ udelené všeobecné splnomocnenie alebo potrebovala splnomocnenie na každý jednotlivý úkon. Navrhovateľ však nepreukázal v konaní písomné splnomocnenie na konanie odporkyne v rade 2/ za odporcu v rade 1/ a z výpovedí svedkov jednoznačne bola preukázaná skutočnosť, že odporkyňa v rade 2/ potrebovala na akékoľvek úkony vykonávané za odporcu v rade 1/ súhlas odporcu v rade 1/.
Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal rozsudok prvostupňového súdu zmeniť a zaviazať odporcov v rade 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 92 000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa je zrejmé, že Ing. X. C. prevzala v priestoroch manželovej firmy dňa 15. 5. 2009 za a v mene svojho manžela sumu 97 000,- Eur titulom poskytnutej pôžičky. Ďalej je preukázané, že odporkyňa v rade 2/ po prevzatí sumy odovzdala navrhovateľovi listinu - podpísanú zmluvu o pôžičke, na ktorej sa nachádzal podpis textu S. C.. Ing. X. C. vydávala tento podpis za podpis svojho manžela a navrhovateľ nemal vedomosť o tom, že dokument, ktorý mu odovzdala odporkyňa v rade 2/ je podpísaný ňou samou a nie odporcom v rade 1/. O skutočnosti, že ide o jej podpis, sa navrhovateľ dozvedel až prečítaním doplňujúceho znaleckého posudku. Na základe týchto skutočností je zrejmé, že odporkyňa v rade 2/ sa snažila uviesť navrhovateľa do omylu a prevzala od navrhovateľa pôžičku. S poukazom na uvedené potom bol navrhovateľ presvedčený, že z uskutočneného právneho úkonu, uzavretej zmluvy o pôžičke, sa zaviazanou okrem S. C. stala v dôsledku svojho konania aj Ing. X. C., pričom právnu kvalifikáciu jej konania ponechal na posúdenie odvolaciemu súdu.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 221 ods. 1, písm. f/, h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1, písm. f/ O.s.p. sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z tohto pohľadu významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale jeho obsahom je i relevantné konanie súdu a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy.
Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Zákon nepredpisuje, ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Podstatou zistenia skutkového stavu je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé a ktoré z nich bude považovať za preukázané s právami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov.
Súd je ale v každom prípade povinný venovať náležitú pozornosť a vyhodnotiť i dôkazy nasvedčujúce opaku ním prijatého skutkového záveru a zodpovedajúcim spôsobom tieto dôkazy vyhodnotiť s tým, že uvedie, prečo v konečnom dôsledku na tieto dôkazy neprihliadol, resp. prečo ich nepovažoval za presvedčivé.
Ak nepostupuje v zmysle vyššie uvedeného, vždy odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom, lebo právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je v prvom rade právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.
V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že súdne rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné zdôvodnenie, pričom v ňom niet miesta pre dohady a domnienky.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností je potrebné zdôrazniť, že dôkazné bremeno v prejednávanej veci týkajúce sa uzavretia zmluvy o pôžičke je v tomto prípade výlučne na navrhovateľovi. Navrhovateľ je v tomto prípade povinný preukázať kedy a akým spôsobom reálne odovzdal žalovanú sumu niektorému z odporcov, čo podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci doposiaľ preukázané nebolo. Prvostupňový súd tu vychádza prakticky len z tvrdenia navrhovateľa.
Tak ako to napokon správne konštatuje i odporca v rade 1/ v podanom odvolaní, ani jedna z vypočutých svedkýň nepotvrdila výpoveď navrhovateľa a netvrdila, že by bola prítomná pri odovzdaní konkrétnej sumy peňazí odporkyni v rade 2/.
Hodnotenie dokazovania najmä s prihliadnutím na dôkazné bremeno na strane navrhovateľa spôsobom, že svedkovia nevyvrátili tvrdenia navrhovateľa v tom, že nemohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy o pôžičke, je v prejednávanej veci neprípustné, lebo tak ako je to už vyššie uvedené, v prvom rade je na navrhovateľovi, aby preukázal existenciu zmluvy o pôžičke a nie je povinnosťou odporcu preukazovať neexistenciu takéhoto právneho vzťahu.
Hodnotenie dokazovania tak ako ho vyhodnotil súd prvého stupňa, kedy prakticky dôkazné bremeno presunul na stranu odporcu, pôsobí jednostranne a už z tohto dôvodu musel odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
To isté platí i pri hodnotení dokazovania v súvislosti s konaním odporkyne v rade 2/, kedy z rozhodnutia prvostupňového súdu nie je zrejmé, z ktorých konkrétnych dôkazov vychádzal, keď konštatoval, že medzi odporcami bola „zaužívaná prax“ v tom, že odporkyňa v rade 2/ bežne podpisovala menom odporcu v rade 1/ doklady súvisiace s jeho podnikateľskou činnosťou. I tu by potom mal súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviesť konkrétne aspoň príkladmo kedy a v ktorých konkrétnych veciach sa tak stalo. Aj v tomto prípade musí byť ale nepochybne preukázané, že z jej strany došlo k prevzatiu finančných prostriedkov tak, ako to tvrdí navrhovateľ.
Nie bez významu v tomto smere je i tvrdenie odporcu v rade 1/, týkajúce sa vzájomných vzťahov medzi účastníkmi, a preto na túto okolnosť bude potrebné podrobne vypočuť i navrhovateľa a zistiť, či medzi ním a odporcom v rade 1/ došlo k narušeniu vzťahov pri realizácii stavby, čo bolo príčinou, lebo i na základe týchto skutočností bude môcť súd nepriamo posúdiť, či by bol navrhovateľ vôbec ochotný poskytnúť finančné prostriedky odporcovi alebo či sa eventuálne nemohlo jednať o kompenzáciu
odmietnutého plnenia zo strany odporcu. Toto ale bude možné ustáliť až potom, čo i odporca bude musieť konkretizovať, z akého dôvodu došlo medzi účastníkmi k narušeniu vzťahov, tak ako to tvrdí v odvolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.