Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/380/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci žalobcu U., R. so sídlom v O. K., J. X, X. XXX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného C., so sídlom v L., I. X proti žalovanému Z. H., bytom v V., F. X, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného B., so sídlom v J., Y. XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného C., so sídlom vo R., R. XXX/XX, o zaplatenie 474,84 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. -70 zo dňa 19. júla 2012, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Okresný súd svojím rozsudkom zamietol žalobný návrh, ktorým sa žalobca proti žalovanému domáhal uloženia povinnosti zaplatiť 474,84 Eur, ktorá suma pozostávala z istiny 309,70 Eur, úrokov 43,35 Eur, zmluvnej pokuty 121,79 Eur a úroku z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 431,49 Eur od 06.08.2008 do zaplatenia. Podľa názoru súdu uznanie záväzku žalovaným, ku ktorému došlo 22.05.2012 podpísaním Dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, nie je platným právnym úkonom, nakoľko z uvedenej Dohody nie je zrejmé, v akej sadzbe žalovaný uznal úrok z omeškania, suma, označená ako istina, je síce daná vo vzťahu s úverovou zmluvou číselne označenou, ale nie je uvedené, ku ktorému dňu bola určená a z čoho pozostáva a nie je určené, čo znamenajú a aký právny základ majú tzv. náklady na inkasné konanie, ich výšku a dôvodnosť nie je možné dôvodiť ani z obsahu uzavretej úverovej zmluvy. Uznanie dlhu žalovaným v zmysle by malo právne následky len vtedy, ak by sa preukázalo, že žalovaný mal pri podpise uznania vedomosť o tom, že uznáva premlčaný dlh. Toto v konaní nebolo preukázané, ako osoba neznalá práva žalovaný nevedel, čo presne tento inštitút znamená a aké má právne dôsledky a už vôbec nevedel, že podpisom uznania začína plynúť nová premlčacia doba. Samotná formulácia uznania nie je taká, aby z nej žalovaný získal vedomosť, že uznáva premlčaný dlh. Dohodu považoval za neplatný právny úkon a prihliadol na námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku podľa

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. V podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci a namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasil s názorom súdu, že Dohoda je neplatným právnym úkonom. Predmetná Dohoda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky a prístup dlžníka tento dlh zaplatiť, spĺňa tak všetky náležitosti, ktoré zákon pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka vyžaduje. Z dohody vyplýva, že žalovaný potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu a následkoch s tým spojených. Dohodu podpisoval vo svojom bydlisku, mal možnosť si ju v pokoji prečítať, s niekým sa poradiť, vysloviť s ňou súhlas, alebo ju odmietnuť. Za účelovú považoval obranu žalovaného, že nevedel, čo premlčanie znamená a aké sú jeho následky. Uviedol, že obsahom Dohody je uznanie dlhu

zo strany žalovaného, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. Podľa názoru súdu by uznanie dlhu zo strany žalovaného malo právne následky v zmysle len vtedy, ak by sa preukázalo, že žalovaný mal pri podpise dohody vedomosť o tom, že uznáva premlčaný dlh. Na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa druhá veta , podľa názoru navrhovateľa zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie premlčaného práva nie je viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo a k prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby dochádza bez ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní vedel alebo nie. Naopak, ust. spája vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh o jeho premlčaní so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný, resp. vedľajší účastník nemôže brániť námietkou premlčania. Podľa názoru žalobcu v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobcovi vznikla voči žalovanému pohľadávka z úverovej zmluvy, a to minimálne vo výške uznanej istiny vo výške 431,49 Eur, žalovaný svoj záväzok voči žalovanému uznal, mal záujem tento záväzok voči žalobcovi splniť. Práve za týmto účelom žalovaný telefonicky kontaktoval žalobcu a dobrovoľne z akéhokoľvek nátlaku alebo presviedčania podpísal predmetnú Dohodu. V čl. 3 bod 3.4. Dohody žalovaný potvrdil svoju vedomosť o premlčaní dlhu. Prvostupňovému súdu vytýkal, že v konaní sa v podstate len stotožnil s vyjadrením žalovaného, že o premlčaní dlhu a o následkoch premlčania nemal vedomosť, napriek tomu, že žalobca v konaní predložil jednoznačný dôkaz, že žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi a zároveň aj potvrdil svoju vedomosť o premlčaní dlhu. Považoval za nesporné, že žalovaný platne uznal aspoň časť záväzku vo výške 431,49 Eur, čo súd vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nezohľadnil. Domáhal sa vyhovenia žalobnému návrhu, resp. zrušenia veci a jej vrátenia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný ani vedľajší účastník sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa Vo veci bolo rozhodnuté bez pojednávania podľa

Preskúmaním veci bolo zistené, že okresný súd riadne zistil skutkový stav a z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, že vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad uvedených v ust. , a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V dôsledku toho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. V podanom odvolaní žalobca neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, v podanom odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než prvostupňový súd a robí z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery, z ktorých vyvodzuje vedomosť žalovaného o premlčaní dlhu a vedomosť žalovaného o následkoch premlčania.

Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť mu istinu 309,70 Eur, úroky 43,35 Eur, zmluvnú pokutu 121,79 Eur s príslušenstvom, úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 431,49 Eur od 06.08.2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Tvrdil, že uvedená suma predstavuje dlh žalovaného v právnom vzťahu, ktorý bol založený zmluvou o osobnom úvere č. XXXXXXXX s jeho právnym predchodcom spoločnosťou L. Z tohto záväzkového vzťahu vyplynula pre žalovaného povinnosť platiť pravidelné mesačné splátky, ktoré žalovaný nedodržal, a preto došlo k zosplatneniu úveru a odstúpeniu od zmluvy so stanovením lehoty na plnenie dňa 10.04.2008. Ku dňu odstúpenia od úverovej zmluvy žalovaný odporcovi dlžil sumu 474,84 Eur, ktorá pozostáva z istiny úveru 309,70 Eur, úroku z úveru odstúpenia od zmluvy vo výške 43,35 Eur a zmluvnej pokuty celkom vo výške 121,79 Eur. Z dlžnej sumy žalobca od žalovaného uplatňuje aj úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 431,49 Eur od 06.08.2008 do zaplatenia.

Po podaní žaloby žalovaný kontaktoval žalobcu, výsledkom bolo, že mu bola doručená e-mailom dohoda o uznaní záväzku, ktorú žalovaný dňa 22.05.2012 podpísal. Dohodou o uznaní záväzku a

o úhrade pohľadávky v splátkach dlžník v článku 2 Dohody uznal čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi (žalobcovi), ktorý vznikol na základe zmluvy č. XXXXXXXX. Celková dlžná suma vo výške 854,46 Eur pozostáva z istiny vo výške 431,49 Eur, z úroku z omeškania % ročne zo sumy 431,49 Eur za dobu od 05.08.2008 do dňa splatnosti poslednej splátky podľa tejto Dohody a nákladov na inkasné konanie vo výške 94,76 Eur. Dlžník sa zaviazal splatiť svoj záväzok voči veriteľovi v dvoch pravidelných splátkach (splatných dňa 15.06.2012 a 15.07.2012). Dlžník sa zaviazal k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo zmluvy a príslušných úrokov z omeškania. Vyhlásil, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho splátkach.

Súd prvého stupňa vyslovil názor, že uznanie záväzku žalovaným nebolo platným právnym úkonom. Podľa názoru súdu z uznania nie je zrejmé, v akej sadzbe žalovaný uznal úrok z omeškania, suma označená ako istina je síce daná vo vzťahu s úverovou zmluvou číselne označenou, ale nie je už uvedené, ku ktorému dňu bola určená a z čoho pozostáva, v žalobe samotnej sa uvádza iná suma, nie je určené, čo znamenajú a aký právny základ majú tzv. náklady na inkasné konanie, ktoré rovnako v žalobe nie sú uvedené, resp. takýmto spôsobom popísané a ich výšku a dôvodnosť nie je možné dôvodiť ani z obsahu spomínanej úverovej zmluvy.

Ako vyplýva z obsahu podaného odvolania, žalobca tento záver prvostupňového súdu v podstate nenamieta, čo je možné vyvodiť z jeho vyjadrenia, že súd nepostupoval správne, keď z dôvodu neurčitého vyjadrenia príslušenstva pohľadávky a nákladov na inkasné konanie v predmetnej dohode nevyhovej žalobnému návrhu minimálne v rozsahu o zaplatenie istiny vo výške 431,49 Eur.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je uznávacie prehlásenie žalovaného v časti príslušenstva pohľadávky a nákladov na inkasné konanie v uzavretej Dohode neurčité. Súdnou praxou je ustálené, že určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Keďže uznanie dlhu je právny úkon, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovené, že musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, musí byť určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky daná obsahom listiny, v ktorej je právny úkon obsiahnutý. Záver prvostupňového súdu, týkajúci sa posúdenia platnosti uznania dlhu v časti príslušenstva pohľadávky a nákladov na inkasné konanie je teda správny.

Z rozhodnutia prvostupňového súdu ďalej vyplýva, že uznanie dlhu žalovaným by v zmysle malo právne následky len vtedy, ak by sa preukázalo, že žalovaný mal pri podpise uznania vedomosť o tom, že uznáva premlčaný dlh. Okresný súd v dôsledku vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná vedomosť žalovaného o tom, že uznáva premlčaný dlh, keď ako osoba neznalá práva ani nevedel, čo presne tento inštitút znamená a aké má právne dôsledky a už vôbec nevedel, že podpisom uznania začína plynúť nová premlčacia doba. Nepovažoval za seriózne čas a spôsob, akým žalobca zaslal dohodu o uznaní záväzku žalovanému, bezprostredne pred súdom určeným pojednávaním a vedomosťou žalobcu o tom, že uplatňuje na súde premlčaný dlh.

V zmysle ust. uznaný môže byť aj dlh premlčaný. Takéto uznanie zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napríklad, že nepoznal ustanovenia o premlčaní), nemá jeho uznanie uvedené právne účinky. Aj uznanie premlčaného dlhu zakladá len vyvrátiteľnú domnienku. Dlžník sa tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania neexistoval. Nemôže sa však brániť námietkou premlčania. Od účinkov uznania dlhu podľa treba odlišovať účinky takéhoto uznania na beh premlčacej doby. Písomné uznanie dlhu čo do dôvodu i výšky má podľa za následok, že plynutie pôvodnej premlčacej doby sa preruší a začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba (Jaromír Svoboda a kolektív, . komentár a súvisiace predpisy. V vydanie. EUROUNION, 2005, 509 s.).

Žalobca v podanom odvolaní namieta proces hodnotenia dôkazov, prvostupňovému súdu vytýka, že sa v konaní v podstate len stotožnil s vyjadrením žalovaného, že o premlčaní dlhu a o následkoch premlčania

vedomosť nemal napriek tomu, že žalobca v konaní predložil jednoznačný dôkaz, že žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi a zároveň aj potvrdil svoju vedomosť o premlčaní dlhu.

Proces hodnotenia dôkazov je ovládaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov, ani hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti, účastníkmi tvrdené, má súd preukázané, a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávne hodnotenie dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napríklad, že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

V prejednávanej veci žalobca namietal nesprávne hodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom, keď poukazoval na hodnotenie výsluchu účastníka (súdu vytýka, že sa len stotožnil s vyjadrením žalovaného) napriek dôkazu predloženého žalobcom, že žalovaný v Dohode potvrdil svoju vedomosť o premlčaní dlhu. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení vykonaných dôkazov riadil a aké závery z nich vyvodil. Rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie vedomosti žalovaného o tom, že uznáva premlčaný dlh, sú aj okolnosti, za ktorých bola dohoda podpísaná. Je síce pravdou, že žalovaný Dohodu obdržal e-mailom a možno usudzovať, že mal dostatočný čas, aby sa s obsahom dohody oboznámil, nemožno však prehliadnuť, že dohodu formuloval výlučne žalobca bez toho, aby obsah dohody bol so žalovaným dojednaný. Za daných okolností, keďže z vykonaného dokazovania vyplynul záver, že dlžník - žalovaný nevedel o premlčaní, uznanie záväzku nemá právne následky predpokladané v ust. . Z uvedených dôvodov nebolo možné vyhovieť uplatnenému žalobnému návrhu, a to ani pokiaľ ide o prisúdenie žiadanej istiny v sume 431,39 Eur. Prvostupňový súd preto nepochybil, keď napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .