Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15CoE-439-2012.pdf
PDF · 103.39 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/439/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. spoločnosťou Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnej: C. U., Z.. X.X.XXXX, B. Z.F. H. XXX/XX, A., právne zast.: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Ľudová 14, Košice, o vymoženie 603,34 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č. k. 48Er/2451/2012-10 zo dňa 2.8.2012, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Oprávneného z a v ä z u j e nahradiť povinnej trovy odvolacieho konania vo výške 55,10 Eur, ktoré je oprávnený povinný zaplatiť právnemu zástupcovi - Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár s.r.o., do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 8614/12 zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súdu bola doručená žiadosť o udelenie poverenia, zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 08827/11 zo dňa 12.9.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.9.2011 a vykonateľnosť dňa 29.9.2011. Týmto rozsudkom bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenému sumu 603,34 Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 456,- Eur od 21.6.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 456,- Eur od 21.6.2011 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 206,30 Eur.
Následne súd prvého stupňa citoval ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej ako "Exekučný poriadok") a ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že medzi oprávneným a povinnou bola dňa 7.9.2009 uzatvorená Zmluva o úvere č. 900100027, ktorá bola zabezpečená neúplnou zmenkou. Nakoľko povinná svoj dlh neuhradila, pristúpil oprávnený k vyplneniu zmenky dňa 3.5.2011 v zmysle Dohody o vyplnení zmenky a následne k uplatneniu svojich práv vyplývajúcich zo zmenky cestou rozhodcovského konania.
Prvostupňový súd preskúmal predmetnú žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul a zmluvu o úvere, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Predmetnú zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a smernica Rady EÚ č. 93/13/EHS. Konštatoval, že uvedená zmluva bola uzavretá medzi veriteľom (t. j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie) a spotrebiteľom (t. j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania).
Z hľadiska procesného postupu súd prvého stupňa preskúmal súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom a dobrými mravmi. Podľa jeho názoru je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. O neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, tak ako je to v danom prípade, ak síce spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Súd svoj názor oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd oprel aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom súdny dvor konštatuje, že vopred pripravená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/ EHS kvalifikovaná ako nekalá. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Rozhodcovský súd pritom absolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Pri skúmaní veci sa obmedzil iba na zmenkový vzťah oprávneného a povinnej, posudzoval len formálne náležitosti zmenky, avšak ochrane spotrebiteľa nevenoval náležitú pozornosť. V predmetnom právnom vzťahu nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to zmenkový úrok 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie takejto sankcie je podľa názoru súdu prvého stupňa nielen v rozpore s ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS. Na základe vyššie uvedeného dospel prvostupňový súd k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore najmä s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Oprávnený namietal, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Zdôraznil, že súd v rámci exekučného konania sa musí obmedziť len
na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov a nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci s poukazom na Nález ÚS SR ÚS 5/2000, zverejnený pod č. 18/2000. Podľa jeho názoru postupom súdu v tejto veci a výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa ustanovenia § 40 citovaného zákona) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní.
V ďalšej odvolacej námietke s poukazom na ust. § 3 O.s.p. uviedol, že prvostupňové rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, a teda ide o procesnú vadu v konaní. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia totiž absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o spotrebiteľských úverov. Súd sa vôbec nezaoberal so splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t. j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa a ani nevykonával dokazovanie o skutočnostiach svedčiacich o závere, ku ktorému dospel.
Rozhodnutie súdu je takto založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov.
V závere zdôraznil, že súd pri svojej rozhodovacej činnosti má postupovať prioritne tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt servanda a z toho vyplýva zásada vykladať dôvody neplatnosti právneho úkonu skôr reštriktívne (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 87/04). V prípade, ak súd zjednodušene konštatoval neplatnosť právneho úkonu a z tohto dôvodu zastavil celé exekučné konanie, tak vlastne pozbavil oprávneného možnosti domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo, a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci (res iudicata).
K odvolaniu oprávneného sa písomne vyjadrila aj povinná prostredníctvom právneho zástupcu, pričom sa v celom rozsahu stotožnila s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ako aj s jeho odôvodnením. Uviedla, že rozhodcovská doložka bola vopred určená podnikateľom ako silnejšou zmluvnou stranou v opakovane používanej zmluve, ktorej uzavretie je podmienkou poskytnutia úveru a poukázala pritom aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR č. k. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011. Ďalej konštatovala, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal rozhodnutie, ktoré sa stalo exekučným titulom, je neplatná, pretože nespĺňa základné náležitosti vyžadované zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo/245/2010 zo dňa 30.11.2011. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania vo výške 257,16 Eur za 2 úkony právnej služby (Prevzatie a príprava zastúpenie dňa 25.9.2012 a Podanie vo veci samej zo dňa 27.9.2012).
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka rozhodol zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. tak, že mu nevyhovel, a preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") ako súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len "O.s.p."), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 7.9.2009 Zmluvu o úvere č. 900100027, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 800,- Eur a povinná sa zaviazala vrátiť oprávnenému túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 700,- Eur v 12 mesačných splátkach vo výške 125,- Eur.
Podľa ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
Podľa ust. § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z., veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa ustanovení § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi, alebo podnikateľskému subjektu, t. j. fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje úverové vzťahy v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Spotrebiteľské zmluvy sú také zmluvy, ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s veľkým počtom zákazníkov - spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na vopred predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej zmluvy o úvere. Spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej zmluvy o úvere - spotrebiteľskej zmluvy, nemohol vyjednávať, jedinou jeho alternatívou bolo prijatie, alebo neprijatie návrhu.
Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania. Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd zistil, že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001 poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Podľa § 1 ods. 2 písm. e) spotrebiteľským úverom je úver od 200,- Eur do 20 000,- Eur, čo znamená, že aj výška predmetného úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery. Predmetný úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 1 až § 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnený predmetnou zmluvou o úvere poskytol povinnej peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom, t. j. všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru.
Povinná predmetnou Zmluvou o úvere síce vyhlásila, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na výkon zamestnania, čo však bez ďalšieho nevylučuje vec z režimu spotrebiteľských úverov. Ust. § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. síce hovorí, že spotrebiteľom nie je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na výkon zamestnania, avšak v prípade, ak zmluva o úvere obsahuje len všeobecný údaj o uzavretí tejto zmluvy na účel zamestnania, ktorý však neposkytuje odpoveď na otázku, akú činnosť povinná vykonáva a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, či predmetom činnosti uzavretie zmluvy má, nemožno takúto zmluvu vyňať z aplikácie zákona č. 258/2001 Z. z.. V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, nesie dôkazné bremeno veriteľ (oprávnený) a existujúce pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie.
Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinnou je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere, aj keď ju účastníci konania takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili "Zmluva o úvere" uzavretá doleuvedeného dňa v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pretože podľa § 41a Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a preto ju súd prvého stupňa správne posudzoval ako zmluvu spotrebiteľskú.
Čo sa týka posúdenia zmenky, ktorou účastníci zabezpečili svoj vzťah vyplývajúci zo Zmluvy o úvere, odvolací súd poukazuje na ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Podľa odseku 7 tohto ustanovenia, veriteľ zodpovedá za škodu vzniknutú spotrebiteľovi porušením odseku 6 veriteľom.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pri poskytovaní spotrebiteľských úverov sa zakazuje splniť dlh zmenkou. Aj keď v spotrebiteľských vzťahoch je vystavená zmenka, ktorá má platobnú alebo zabezpečovaciu funkciu, neznamená to, že oprávnený ako veriteľ môže z takejto zmenky uplatniť voči spotrebiteľovi svoje práva bez obmedzenia. Oprávnený ako veriteľ musí dbať na všetky práva povinného ako spotrebiteľa, ktoré pre neho vyplývajú zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Preto ak oprávnený v rozhodcovskom konaní predložil zmenku, aj rozhodcovský súd bol povinný rešpektovať ustanovenie § 4 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch a nepriznať oprávnenému zo zmenky práva nad rozsah, ktorý by znamenal porušenie práv povinného zo zmluvy o spotrebiteľských úveroch.
Súd prvého stupňa preto správne v tomto exekučnom konaní podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní skúmal, či neboli v rozhodcovskom konaní porušené práva povinnej ako spotrebiteľa a posudzoval, či v zmluve o spotrebiteľskom úvere neboli dohodnuté také podmienky, ktoré sú pre povinnú ako spotrebiteľa neprijateľné, a preto podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka aj neplatné. Aj z rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že blankozmenka, na
základe ktorej bol rozsudok vydaný, bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka na splnenie povinností dohodnutých v Zmluve o úvere, a preto v rámci plnenia povinností na ochranu spotrebiteľa bolo povinnosťou súdu prvého stupňa posúdiť aj vzťah, ktorý predmetná blankozmenka zabezpečovala, a to v súlade s ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Z tohto dôvodu, bez ohľadu na to, že oprávnený uplatňoval v rozhodcovskom konaní nárok na základe zmenky vystavenej povinnou, súd prvého stupňa správne posudzoval nároky oprávneného z úverovej zmluvy, keďže aj rozsudok rozhodcovského súdu vychádzal pri rozhodovaní o zmenkových nárokoch oprávneného práve z úverovej zmluvy účastníkov konania.
Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p..
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že oprávneného, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, zaviazal nahradiť povinnej trovy odvolacieho konania (trovy právneho zastúpenia) vo výške 55,10 Eur v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej ako "vyhláška").
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na doslovné znenie ust. § 10 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. Vzhľadom na to, že v citovanom ustanovení nie je ustanovené inak, teda, že za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky "s príslušenstvom", nemožno preto pre účely stanovenia základnej sadzby tarifnej odmeny zahrnúť príslušenstvo pohľadávky do jej hodnoty. Záver o tom, že príslušenstvo pohľadávky možno zahrnúť do hodnoty pohľadávky nevyplýva ani z logického a jazykového výkladu tohto ustanovenia. Keďže v danom prípade pri začatí poskytovania právnej služby hodnota pohľadávky bola 603,34 Eur, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty 603,34 Eur je 39,84 €.
Podľa § 14 ods. 3 písm. e) vyhlášky, odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.
Na základe vyššie uvedeného súd priznal povinnej náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré pozostávajú z dvoch úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia dňa 25.9.2012, vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 27.9.2012), t. j. 2 x 19,92 Eur + 2 x 7,63 Eur, čo spolu predstavuje sumu 55,10 Eur.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.