Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_23CoE-547-2011.pdf
PDF · 99.21 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/547/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej UniCredit Bank Slovakia, a. s., Bratislava, Šancová 1/A, IČO : 00681709, zastúpeného HMG & PARTNERS, s. r. o., Bratislava, Štefanovičova 12, proti povinným : 1/ E. Y., nar. XX.X.XXXX, R., Y. XXX/XX a 2/ E. Y., nar. XX.XX.XXXX, R., Y. XXX/XX, o 1 539,58 eur s príslušenstvom, o žiadosti súdneho exekútora Mgr. Kamila Líšku o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica z 15. júla 2011 č. k. 3 Er/1245/2010 - 24, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa uznesením napadnutým odvolaním žiadosť súdneho exekútora Mgr. Kamila Líšku o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo 6.9.2010 zamietol. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a rozporom exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave z 10.6.2010 sp. zn. II/2010
- 2624/5 so zákonom, nakoľko bol vydaným na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v čl. XI. bod 2 zmluvy o úvere z 15.7.2003 č. 013/03/174, nakoľko nemohla založiť legitimitu exekučného titulu, pretože je neprimeranou zmluvnou podmienkou, spotrebiteľ - povinní ňou nie sú viazaní, a ktorá je v rozpore s ustanoveniami § 52, § 53 ods. 1 a 5 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a čl. 6 ods. 1 smernice rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vychádzal pritom z možnosti podrobiť súdnej kontrole rozhodcovskú doložku, i keď v čase uzavretia uvedenej zmluvy Občiansky zákonník nemal medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami ustanovenie o rozhodcovskej doložke, doplnené až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 1.1.2008. Umožňovalo ju ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 obsahuje indikatívny výpočet neprijateľných podmienok. Vzal do úvahy, že zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica 93/13/EHS, ktorej použitie sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti eurokomformného výkladu. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Zohľadnil, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.
Proti uzneseniu podala odvolanie oprávnená, ktorá navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvého stupňa za účelom vydania poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (§ 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Odvolanie odôvodnila ustanovením § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľka uviedla, že právny vzťah účastníkov nemožno podradiť pod ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a neprijateľných zmluvných podmienkach v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka odvolávajúc sa na eurokonfortný účinok smernice 93/13/EHS, nakoľko uvedená smernica bola do nášho právneho poriadku transponovaná až 1.4.2004. Nesprávnym považovala výklad ústiaci k porušeniu všeobecných zásad komunitárneho práva, zásady právnej istoty a neretroaktivity. Z uvedeného dôvodu nebolo možné v čase uzavretia zmluvy považovať ju spotrebiteľskou. Poukázala na rozsudok ESD vo veci Arcaro (C - 168/95 Arcaro, SbSD I - 1996, s. 4705), podľa ktorého povinnosť k eurokonformnému výkladu dosahuje svoje hranice tam, kde takýto výklad vedie k uloženiu povinnosti jednotlivcovi, ktorú stanoví netransponovaná smernica, čo znamená, že ak v čase uzavretia zmluvy o úvere nebolo možné podriadiť režimu spotrebiteľských zmlúv všetky zmluvy bez ohľadu na právnu formu, pretože to právna úprava v čase transponovania smernice nedovoľovala a takúto povinnosť jednotlivcom neukladala, nemožno na vznik právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté uplatňovať ustanovenia Občianskeho zákonníka platné až od 1.1.2008. Namietala, že súd prvého stupňa jej odňal možnosť konať pred súdom a neprihliadol na základné právo oprávneného na vymožiteľnosť práva a na právo prístupu k súdu.
Povinní ani súdny exekútor odvolací návrh nepodali a k odvolaniu oprávnenej sa písomne nevyjadrili.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou - účastníčkou konania (§ 201 O. s. p., § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s.p .), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu je vecne správne.
Predmetom exekučného konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 3 Er/ 1245/2010 bolo vymoženie pohľadávky oprávnenej vo výške 1 539,58 eur, úroku z omeškania 17,40% z 1 498,79 eur od 4.7.2007 do zaplatenia a trov exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, vydaným rozhodcom JUDr. Ľubicou Ličkovou pod sp. zn. II/2010 - 2624/5 z 10.6.2010.
Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Kamila Líšku o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v celom rozsahu.
Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd sa s jeho závermi plne stotožňuje a s použitím ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa obmedzuje už len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. K odvolacím argumentom oprávnenej sa však žiada uviesť nasledovné :
Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 EP. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu zameriava na skúmanie hmotnoprávnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť, možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi, a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, či tu nie sú
také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Ustanovenie § 45 ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O. s. p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Naviac, vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokomformný. Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný.
Zo zmluvy o úvere, pripojenej v spise, bolo zistené, že oprávnená ako veriteľ a povinní ako dlžník a spoludlžník uzavreli dňa 15.7.2003 zmluvu o úvere pod č. 013/03/174, na základe ktorej bol oprávnenou poskytnutý povinným úver vo výške 100 000 Sk. Podľa obsahu zmluvy jej neoddeliteľnou súčasťou sú podmienky poskytnutia úveru. Z článku IX. odseku 2. vyplýva dohoda zmluvných strán o tom, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou, budú riešené dohodou strán a v prípade, že k dohode nedôjde budú riešené v rozhodcovskom konaní. V prípade ak rozhodcovský súd nebude zriadený, je miestne príslušným všeobecný súd v sídle veriteľa.
Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal veriteľ už pripravený a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom povinná obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť, ani neovplyvnila.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ustanovenie § 23a, účinné v období od 1.1.2000 do 24.11.2004, zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.6.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Nadväzne 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie z. č. 397/2008 Z. z. s účinnosťou od 1.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 z. č. 250/2007 Z. z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ustanovení § 52 rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 OZ v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ustanovenia je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ustanovenia je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Vychádzajúc zo skutočností uvedených v rozhodcovskom rozsudku ako aj z rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesporné, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávnenou a povinnými, je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a z. č. 634/1992 Zb., keďže jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi je v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.
Odvolací súd berúc zreteľ na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože dojednanie je v rozpore s ust. § 52 a nasl. OZ, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve, ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej
podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá. Navyše treba povedať, že neprijateľná podmienka (v tejto veci v časti dojednanej rozhodcovskej doložky) nie je spravidla dielom náhody, znevýhodnením spotrebiteľa nedopatrením. Je pripravená zámerne, z dobrovoľného rozhodnutia podnikateľa.
V obdobnej veci Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí IV. ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/ EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
Bez ohľadu na to, či dojednané neprijateľné podmienky dohodnuté v rozhodcovskej doložke majú za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky alebo nie, časť dohody sa týka práve legitimity rozhodcovského súdu vydať exekučný titul. Túto otázku treba riešiť z hľadiska oddeliteľnosti časti právneho úkonu v zmysle § 41 OZ. V tomto prípade možno konštatovať, že ak jedna zo zmluvných podmienok je podstatnou náležitosťou právneho úkonu, je neoddeliteľnou časťou zmluvy, preto jej neplatnosť musí mať za následok neplatnosť celej zmluvy.
Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere, je v priamom rozpore s § 53 ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008, neobsahoval, a v zmysle § 879j OZ vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 OZ za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul, je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky, a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 EP a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo/20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 4, § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 ZoRK), súd žiadosť o udelenie poverenia v celom rozsahu v zmysle § 44 ods. 2 EP zamietne.
S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti v zmysle ust. § 219 O. s. p. potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O. s. p.), nakoľko zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 EP) s povinnosťou vyporiadania sa s aj otázkou trov v tomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 EP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.