Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5CoE-70-2013.pdf
PDF · 108.88 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/70/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: K. F., nar. XX. XX. XXXX, X. XXX/X, Z., o vymoženie istiny vo výške 1 119,01 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 23Er/1256/2012-11 zo dňa 21. novembra 2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vec právne posúdil podľa § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. (ďalej iba „EP“), § 2, 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3, § 52, § 53 ods. 1-6, § 54 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 43, § 48 zák. č. 191/1950 Sb. Zmenkového a šekového zákona, konštatujúc, že zmluva o úvere má podľa názoru súdu povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 2008 ako aj na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na výpise z OR, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne. Na základe uvedeného mal súd jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok, na ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Na základe vyššie uvedených skutočností súd skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na podklade zabezpečovacej zmenky, ktorá nemala byť vystavená a následne prijatá veriteľom, nakoľko v zmysle § 4 ods. 6 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch príslušenstvo pohľadávky (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) smie tvoriť maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru, pričom zo zmluvy o úvere jasne vyplýva, že už samotná výška poplatku za poskytnutie úveru vo výške 484 EUR (výška poskytnutého úveru je 500 EUR) presahuje zákonom stanovenú hranicu 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, kde v jednotlivých bodoch je upravená výška úroku z omeškania - 0,25 % denne zo sumy dlhu od dňa splatnosti celého dlhu až do jeho uhradenia. Priznaný úrok z omeškania (bod 6 všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru) pretransformovaný na zmenkový úrok zabezpečením záväzkového vzťahu (zmluva o úvere) blankozmenkou predstavuje 91,25 % ročne (0,25 x 365 dní). Takýto úrok z omeškania predstavuje hrubý nepomer medzi dohodnutým a zákonným úrokom z omeškania, a tým aj neprimerané zvýhodnenie oprávneného na úkor povinného, pričom za jeden rok omeškania úrok z omeškania dosahuje takmer výšku istiny, a z toho vyplýva
neproporcionálnosť úrokov z omeškania a nastáva tu rozpor s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou, bez ohľadu na výšku poskytnutého úveru; a ktoré súd v zmysle § 53 ods. 1 a 2 OZ považuje za „neprijateľné podmienky“, nakoľko spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čím sa aj následne zabezpečovacia zmenka vychádzajúca zo zmluvy o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru, stáva v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatnou. Rozhodcovský súd neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky a priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to zmenkový úrok v sadzbe 0,25 % denne. V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej sa nenachádza údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, t. j. údaj, ktorý má za cieľ chrániť spotrebiteľa. Vzhľadom k tomu je možné považovať úver s odkazom na hore uvedené ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). V danom prípade sa zmluva o úvere - Všeobecné obchodné podmienky odkazujú v časti úrokov z omeškania na Obchodný zákonník, ale výška úrokov špecifikovaná nie je a uplatnených 0,25 % úroku z omeškania denne tak nemá opodstatnenie. Základom pre vykonávanie exekúcie je existencia riadneho exekučného titulu, rozhodnutia, ktoré je právoplatné a vykonateľné. Právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v jeho nezmeniteľnosti a záväznosti. Právoplatnosť pozostáva zo stránky formálnej a materiálnej, ktoré sú od seba nerozlučne spojené a vzájomne sa podmieňujú. Ak rozhodnutie nemožno napadnúť riadnym opravným prostriedkom, nadobúda formálnu právoplatnosť, ktorá je predpokladom materiálnej právoplatnosti, čiže kde niet formálnej právoplatnosti, nemôžu nastať účinky materiálnej právoplatnosti. Ďalšou vlastnosťou súdneho rozhodnutia je vykonateľnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v jeho priamej vynútiteľnosti prostredníctvom štátnej moci, a to aj proti vôli jeho účastníka, ktorý ma podľa neho splniť určitú povinnosť. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení súd skonštatoval, že zmenka, ktorá bola podkladom na vydanie rozhodcovského rozsudku (exekučný titul) je neplatná, preto nemohlo v rámci rozhodcovského konania dôjsť k vydaniu rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje na plnenie, ktoré bolo priznané v rozpore so zákonom (§ 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch), čím uvedený exekučný titul nemohol nadobudnúť materiálnu vykonateľnosť, ktorá je v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku nevyhnutnou vlastnosťou exekučného titulu, na podklade ktorého sa môže vykonávať exekúcia.
Proti uvedenému uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý uviedol, že súd v napadnutom uznesení po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku konštatoval, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je v konaní exekučným titulom, zaväzuje povinného ako účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je právom nedovolené. Na takto zistený skutkový stav veci súd aplikuje ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V zmysle citovaného ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní súd exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (ustanovenie § 205 ods. 2 písm. f/ zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších právnych predpisov). Právne posúdenie veci súdom je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval (podobne Rozsudok Najvyššieho súdu SR, spisová značka 3Cdo 70/2003). Exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov (Exekučný poriadok) a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu (v prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok) tak ako ich vyžaduje ust. § 34 zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). V rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke, nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu (odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania). Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t. j.
zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného titulu sa oboznámiť s priebehom rozhodcovského konania. V prípade, ak súd na zistený skutkový stav veci aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Strana exekučného konania sa takto môže vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Civilné konanie je však konaním dvojinštančným a postupom súdu v napadnutej veci došlo k pozbaveniu účastníka konania jeho základných práv, a to práva na prejednanie veci. Súd v tomto prípade rozhodoval o otázke, ktorá je kvalitatívne náročnejšia ako otázky, ktoré sa riešia v exekučnom konaní, bez toho, aby mu na to Exekučný poriadok poskytol legislatívny rámec. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa ust. § 40 cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade založenia rozhodnutia súdu na rozpore exekučného titulu s objektívnym právom (in concreto spotrebiteľskými zmluvami) musí súd náležite zdôvodniť, na základe akých vykonaných dôkazov dospel k názoru, že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Súd sa však v napadnutom uznesení obmedzil len na konštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským bez toho, aby prihliadal a vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil splnenie podmienok stanovených právnym poriadkom na jeho vznik (spotrebiteľského vzťahu). Súd tak neposudzoval danosť existencie podmienok spotrebiteľského vzťahu stanovených v hypotéze príslušnej danej normy (in concreto ust. § 52 OZ). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní vôbec nezaoberal splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t. j. existenciou spotrebiteľa a dodávateľa. Súd nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie (na dokazovanie ani v exekučnom konaní nemá priestor) o skutočnostiach svedčiacich o závere k akému dospel. Rozhodnutie súdu je takto založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní. Postup súdu, ktorý zjednodušene zrušil celé rozhodnutie rozhodcovského súdu je v rozpore so zásadou civilného práva, a to pacta sunt servanda, keď exekučný súd posudzoval exekučný titul aj z jeho vecnej a právnej stránky, teda vykonával dokazovanie ohľadne nesúladu exekučného titulu zo zákonom. Z uvedeného však vyplýva, čo opomenul konajúci súd, že súd mohol a mal posudzovať aj to, do akej miery a akej časti je exekučný titul podľa jeho názoru súladný so zákonom a v tomto zmysle aj vykonávať dokazovanie. Súd však takto nepostupoval a zjednodušene konštatoval rozpor exekučného titulu so zákonom. Oprávnený je toho názoru, že nie každý rozpor so zákonom automaticky vedie k neplatnosti celého právneho vzťahu. V civilnom práve existuje princíp tzv. delenej neplatnosti podľa ust. § 41 Oz. Navyše súd pri svojej rozhodovacej činnosti má postupovať prioritne tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt servanda a z toho vyplýva zásada vykladať dôvody neplatnosti právneho úkonu skôr reštriktívne (napr. spisová značka II. ÚS 87/04 Ústavný súd Českej republiky). V prípade, ak súd zjednodušene konštatoval neplatnosť právneho úkonu a z tohto dôvodu zastavil celé exekučné konanie, vlastne tak pozbavil oprávneného domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci (res iudicata). Na základe vyššie popísaného skutkového stavu veci a jeho právneho posúdenia oprávnený navrhol, aby odvolací súd v zmysle ust. § 221 Občianskeho súdneho poriadku napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Exekučné konanie začalo dňa 21. 08. 2012 spísaním zápisnice súdnym exekútorom o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, pričom exekučným titulom bol rozsudok Rozhodcovského súdu sp. zn. SR 05377/11 zo dňa 12. 07. 2011, ktorý podľa vyznačených doložiek nadobudol právoplatnosť dňa 01. 08. 2011 a vykonateľnosť dňa 04. 08. 2011. V exekučnom titule bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 1 139,01 eura, so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo sumy 1 139,01 eura od 26. 01. 2011 do zaplatenia, zákonný úrok 6 % ročne zo sumy 1 139,01 eura od 10.
03. 2011 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 316,08 eura, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal dňa 12. 10. 2012 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, pričom uvádza, že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje oprávnenie preskúmavať exekučný titul v rozsahu a za podmienok uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí - exekučné konanie je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné konanie.
V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade postupom podľa § 44 ods. 2 EP nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzacieho konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých rozhodnutí - exekučných titulov. Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd ale aj iný povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na ktorých neprijateľnosť (neplatnosť) prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Zákonnou úpravou umožňujúcou prehĺbenie uvedenej ochrany je aj činnosť súdu výkonu rozhodnutia alebo exekučného súdu pri nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vydaného orgánmi a postupom podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V procesnom postupe exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 EP, ustanovenie § 45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje a zároveň súd v exekučnom konaní zaväzuje (ex offo), aby v prípade, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aby toto konanie zastavil. Exekučný súd pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane iba čo do objektívne nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej, obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom odporujúcom plnení vyvodiť. S plnením, ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné, sa totiž súd vo svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského rozsudku by sa míňal práve eurokonformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť rozhodcovského rozsudku (vo veciach na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti, pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený
účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ktorému je možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa.
Odvolací súd na argumentáciu prvostupňového súdu poukazuje v nasledujúcich bodoch. V prvom rade je potrebné povedať, že rozhodcovský súd, ktorý vydal exekučný titul uplatnený v tomto exekučnom konaní vychádzal vo svojom odôvodnení z nasledujúceho skutkového a právneho posúdenia: „Rozhodcovský súd mal za to, že Zmluvu o úvere, teda hlavný kauzálny právny vzťah, nie je možné posudzovať podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Aplikácii uvedeného právneho predpisu na zistený skutkový stav bráni skutočnosť, že hlavný kauzálny právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Žalovaný pri uzatváraní Zmluvy o úvere vyhlásil, že poskytnuté peňažné prostriedky si berie na účel, ktorý vylučuje záver o tom, že v tomto právnom vzťahu pôsobí ako spotrebiteľ. Bez existencie spotrebiteľa nemôže existovať ani spotrebiteľský vzťah a je pritom irelevantné, či vo forme spotrebiteľského úveru alebo iného spotrebiteľského právneho vzťahu.“
Podľa názoru odvolacieho súdu právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol súdom prvého stupňa správne posúdený ako vzťah ochraňovaný kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva. Rozhodcovský súd vo svojej podstate s právnym vzťahom medzi účastníkmi od začiatku „nenarábal“ ako so vzťahom spotrebiteľským, čím vlastne úplne vylúčil podstatný, ochranný charakter uvedeného vzťahu upravený normami. Predpokladom postupu exekučného súdu pri skúmaní zákonnosti exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku je, že právny vzťah, resp. obsah právneho vzťahu je možno charakterizovať ako vzťah spotrebiteľský. Pri posudzovaní charakteru právneho vzťahu treba mať na zreteli jednak subjekty, ktoré vstupujú do tohto vzťahu a tiež účel, smerovanie vôle subjektov k založeniu a pretrvávaniu právneho vzťahu. O podnikateľskom charaktere a vôli oprávneného v tomto prípade nemožno mať pochybnosti. Ide o podnikateľa, ktorý spĺňa definície podnikateľa - dodávateľa. Obdobné jednoznačné závery platia aj pre povinného - pokiaľ ide o jeho postavenie spotrebiteľa. Odvolací súd poukáže na charakter a východiská pri posudzovaní povinného, o ktorom „možno“ mať pochybnosti o jeho postavení spotrebiteľa/podnikateľa, najmä vzhľadom na samotné dôvody odvolania oprávneného. Ak účelom zmluvy, vôľou strán, postavením subjektov a objektívnymi skutočnosťami dotknutý proces kontraktácie smeruje k podnikateľskému využitiu plnení vyplývajúcich z obsahu právneho vzťahu, nie je pochýb o tom, že daný vzťah nemožno ochraňovať spotrebiteľským právom. Ak však z týchto okolností vyplynie, že v danom vzťahu absentuje jedna z charakteristických a rozhodujúcich zložiek bežného podnikateľského vzťahu, je potrebné zamerať skúmanie charakteru právneho vzťahu nielen na obsah, povahu a účel zmluvy, ale taktiež k objektívnym okolnostiam, ktoré doprevádzali jej uzavretie (bod 47, ESD, C-464/01, Johan Gruber proti BayWa AG). Takto je potom potrebné uviesť, že úverová zmluva, na podklade ktorej bol právny vzťah zabezpečený zmenkou a z ktorých rozhodcovský súd deklaroval povinnosť povinného, vymáhanú v tomto exekučnom konaní, obsahuje označenie dlžníka jeho menom, priezviskom, adresou bydliska, rodným číslom, čo nepremieta rozhodne objektívny proces kontraktácie so smerovaním k výlučne podnikateľskému vzťahu („v prejavenej“ vôli povinného zachytenej na zmluve v písomnej podobe uviedol účel - zamestnanie). Ustanovenie bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakladá použitie „režimu“ obchodného zákonníka, pričom aj týmto prístupom možno vyčítať výlučnú vôľu oprávneného „vymaniť“ právny vzťah spod spotrebiteľskej ochrany napriek tomu, že úverová zmluva je považovaná za tzv. absolútny obchod. Z obsahu spisu teda, podľa odvolacieho súdu, nemožno vyvodiť záver o tom, že ide jednoznačne o účel a vôľu povinného - dlžníka uzavrieť zmluvu, ktorej plnenia majú byť použité na podnikateľský účel. Ak objektívne okolnosti spisu nemôžu preukázať právne dostačujúcim spôsobom, že transakcia, ktorá viedla k uzavretiu zmluvy sledovala podnikateľský účel, musí byť v zásade takáto zmluva považovaná za spotrebiteľskú, inak by bola ochrana spotrebiteľa zbavená svojho užitočného účinku. V tomto smere neprišlo k žiadnemu spochybneniu postavenia povinného ako spotrebiteľa a takáto pochybnosť ani zjavne z obsahu súdneho spisu nevyplýva.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že samotný súdny prieskum spotrebiteľského vzťahu bol vykonaný prvostupňovým súdom správne tak, že exekučný titul bol podrobený kontrole. Kontrola však nespočívala v posudzovaní všetkých skutočností, ktoré spotrebiteľský právny vzťah doprevádzali, ale len tých, ktoré sú vzhľadom na spotrebiteľský právny vzťah súdom preskúmateľné, či už zo všeobecných hľadísk všeobecného predpisu občianskeho práva, alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa predpisov osobitných.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 122/2011).
Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd uvádza, že predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd v tejto veci odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v zmluvných podmienkach v čl. 15, ktoré sú svojim charakterom predtlačené všeobecné obchodné podmienky (podmienky poskytnutia úveru), a ktorá bola predtlačená už pred podpisom základnej zmluvy, ktorá založila spotrebiteľský právny vzťah. V zmysle doložky klient (povinný) na jednej strane a spoločnosť sa dohodli, že všetky spory, ktoré v budúcnosti vzniknú, budú riešené dohodou strán. V prípade nedosiahnutia dohody budú všetky spory rozhodované v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenská rozhodcovská, rozväzovacou podmienkou, závislou od uplatnenia žaloby pred všeobecným súdom.
Takto koncipovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to na škodu spotrebiteľa. Problematickým sa zdá byť skutočnosť, že predmetná doložka ako podmienka vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu „úverového“ (pôžičkového, revolvingového) plnenia oprávneného (veriteľa - dodávateľa), je viac ako predpokladané, že subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje nároky pred povolaným orgánom, bude práve oprávnený, a povolaným orgánom pre možné „efektívnejšie“ dovolanie sa svojho nároku bude rozhodcovský orgán podľa výberu určeného subjektu. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou VOP k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V tomto prípade je nutné konštatovať, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu na základe neplatnej rozhodcovskej doložky založená platne nebola. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné. Na základe uvedeného prvostupňový súd správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.
Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda, zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu
- zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je ale založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je tiež najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu, ktorý vec prejedná patrí tiež do množiny neprijateľnej praktiky, podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odstavcoch tohto rozhodnutia. Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok) kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia
právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť byť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.