Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12CoP-15-2013.pdf
PDF · 83.45 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoP/15/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúci v senáte v zložení JUDr. Mária Trubanová, PhD., predsedníčka senátu, JUDr. Ing. Jána Gandžala, PhD., JUDr. Renáta Deáková, členovia senátu, v právnej veci navrhovateľky W. W., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XX, X. X., proti odporcovi L.. T. W., L.., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XX, X. X., o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému H. W., nar. XX. XX. XXXX, v konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v X. X., na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 32P/174/2012-55 zo dňa 17. 01. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľky na rozvod manželstva a s tým spojenú úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému H. W. zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.
Prvostupňový súd svoje rozhodnutie opierajúc sa najmä o §§ 18, 22 a 23 zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rodine“) odôvodnil, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade intenzita rozvratu v manželstve účastníkov konania nie je tak závažná, že by ich manželstvo bolo trvalo a vážne rozvrátené a že by neplnilo svoj účel. Od účastníkov konania možno spravodlivo požadovať zotrvať v takomto manželskom vzťahu a očakávať obnovenia vzťahov, čím súd nemal tak splnené podmienky uvedené v ustanovení § 23 ods. 1 zákona o rodine, preto návrh navrhovateľky zamietol ako neodôvodnený a z toho dôvodu nerozhodoval o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému H. W., nar. XX. XX. XXXX.
Okresný súd mal za to, že manželstvo účastníkov konania bolo viac ako dvadsať rokov harmonické, usporiadané a len pred viac ako rokom nastala medzi manželmi kríza, ktorú navrhovateľka chce vyriešiť rozvodom. Navrhovateľka má pocit, že ju odporca zanedbáva a nevenuje sa jej, keď však odporca prejavil záujem o trávenie spoločného času a rodinné výlety, akceptovala jeho snaha kvôli deťom, nie kvôli sebe a odporcovi, od odporcu neočakáva žiadnu pomoc, nevidí v ňom oporu, pretože ju ani nechce a aj napriek tomu, že navrhovateľka odporcu odmieta, ich manželstvo plní funkciu hospodársku, ekonomickú a výchovnú. Účastníci konania žijú spolu v jednej domácnosti, zabezpečujú jej chod a chod rodiny, spoločne hospodária a zabezpečujú výchovu a výživu svojich detí. Prvostupňový súd mal za to, že v manželstve účastníkov konania nedošlo v čase do roku 2011 a po roku 2011 (keď došlo ku kríze) k zmenám takého rozsahu a intenzity, že by mohol konštatovať trvalé a vážne narušenie
ich vzťahu, a preto nateraz nie sú splnené podmienky pre rozvod manželstva, pričom formalisticky neuplatnil jednotlivé ustanovenia zákona o rodine, vychádzal z morálnych hodnôt a neakceptoval snahu navrhovateľky vykresliť ich vzťah za tak vážne rozvrátený. Príčiny krízy a dôvod rozvodu súd videl v subjektívnom hodnotení vzájomného správania sa manželov.
Proti rozhodnutiu okresného súdu v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka, ktorá má za to, že vzťahy medzi ňou a odporcom sú tak vážne rozvrátené, že manželstvo neplní a ani v budúcnosti už nemôže plniť svoj spoločenský účel, Nechce žiť s odporcom v spoločnej domácnosti a pomáhať mu, odporca z jej pohľadu stratil dôstojnosť požívaním alkoholických nápojov, aj keď užíva ťažké antidepresíva a potom na ňu fyzicky útočí. Keby mala finančné prostriedky, dávno by opustila spoločnú domácnosť. Hádky a napäté prostredie neprospievajú ani ich dvom synom, preto rozvod nie je ani v rozpore so záujmami maloletého syna H.. Poukázala na svoje vyjadrenie na pojednávaní na okresnom súde dňa 17. 01. 2003, zdôraznila, že nemieni sa s odporcom viac intímne stýkať, pretože sa jej hnusí, je jej odporný a už k nemu nič necíti, ktoré pocity sú nemenné a iba sa ďalej prehlbujú. Poukázala na § 23 zákona o rodine a navrhla, aby krajský súd ich manželstvo rozviedol a maloletého syna H. zveril do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov.
K podanému odvolaniu navrhovateľky zaslal odporca vyjadrenie, v ktorom uviedol, že s navrhovateľkou žijú v jednej domácnosti a spoločne sa starajú o deti. Poprel, že by bol alkoholik, ani neužíva „ťažké antidepresíva“, pretože keby tomu tak nebolo, len ťažko by mohol byť úspešný v práci a starostlivo sa venovať rodine. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že ich hádky a napäté prostredie neprospievajú ani ich dvom synom (...), pretože od konfliktu v júni 2012 nedošlo medzi nimi ani k slovnej hádke, ani k fyzickému útoku a pokiaľ aj má navrhovateľka občasné invektívy, odporca na ne nereaguje, s navrhovateľkou sa rozprávajú výlučne o záležitostiach detí a nákupov. Poukázal, že navrhovateľka navrhla striedavú starostlivosť oboch rodičov o maloleté dieťa, aj napriek jej tvrdeniam o otcovi „alkoholikovi a násilníkovi“. Podľa neho hlavný problém manželskej krízy sú psychické problémy navrhovateľky, ktoré ďalej popisuje, jej nezáujem prijať pomoc, resp. diskutovať o ich vzťahu, resp. jeho zmene a jej egoistické životné postoje smerujúce k zničeniu rodiny bez ohľadu na deti. Odporca vyjadril sklamanie z nepravdivých obvinení navrhovateľky, netrvá na zachovaní manželstva a v prípade rozvodu žiada o zverenie maloletého syna H. do jeho osobnej starostlivosti, pretože je to vyslovene v jeho záujme.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj O.s.p.) preskúmal vec v medziach daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ O.s.p a po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že okresný súd ako súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, s čím sa odvolací súd plne stotožnil.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V danej veci o návrhu na rozvod manželstva podaného navrhovateľkou voči odporcovi odvolací súd po preskúmaní spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 32P/174/2012 nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali v tejto veci správnosť rozhodnutia okresného súdu, ktorý venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Na takto zistený skutkový stav správne aplikoval právne predpisy a v tomto smere je aj správna výroková časť napadnutého rozsudku súdu okresného súdu, podľa ktorej okresný súd návrh navrhovateľky na rozvod manželstva zamietol, uvedené svoje rozhodnutie okresný súd aj adekvátne odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj k dôvodom odvolania navrhovateľky, odvolací súd poukazuje na § 23 ods. l zákona o rodine, z ktorého vyplýva všeobecná hmotnoprávna podmienka na rozvod manželstva, a to existencia vážneho narušenia a trvalého rozvratu vzťahov medzi manželmi spôsobujúca nemožnosť plnenia účelu manželstva a kumulatívne neexistencia ďalšej perspektívy obnovenia manželského spolužitia. Rozvrat vzťahov musí byť kvalifikovaný, nestačí akýkoľvek rozvrat. Intenzita tohto rozvratu musí byť vysoká a pre konštatovanie vážnosti rozvratu sa tento rozvrat musí javiť ako nezmeniteľný a nenapraviteľný. Nezhody manželov sa musia týkať podstatných vecí manželského spolužitia a musia byť vážne narušené citové vzťahy medzi manželmi, aj keď nie je vylúčené, že aj pretrvávajúce nezhody týkajúce sa nepodstatných vecí môžu zapríčiniť vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahov. Pre určitý nadhľad treba mať na zreteli, že v manželstve je prirodzený vznik nezhôd, je však relatívne, či budú mať za následok aj vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahov. Kvalifikácia stupňa rozvratu je zverená výlučne súdu (nie účastníkom konania), ktorý musí preskúmať, či je manželstvo už dostatočne vážne narušené a dostatočne vážne rozvrátené, čo bude mať za preukázané až vtedy, ak dospeje k záverom, že už viac toto manželstvo nemôže plniť svoj účel a ani už nemožno od manželov očakávať obnovenie manželského spolužitia. Na rozvod manželstva neexistuje právny nárok, a to ani vtedy, ak s ním obaja manželia súhlasia, pretože súd musí prihliadať na záujem maloletých detí, pričom ak by bol rozvod v rozpore so záujmom maloletých detí, súd nemôže návrhu na rozvod vyhovieť, a to ani vtedy, ak má za preukázané, že je manželstvo dostatočne kvalifikovane rozvrátené. Základným kritériom úvahy, či je manželstvo účastníkov trvale a vážne rozvrátené sú hľadiská objektívne bez ohľadu na subjektívne stanovisko manželov, ide predovšetkým o hľadiská morálky spoločnosti a záver o vážnosti trvalého rozvratu manželstva je odôvodnený len vtedy, ak sa javí ako neodstrániteľný a nenapraviteľný vzhľadom na hĺbku a trvalosť rozvratu do budúcnosti trvalo vylučujúci ďalšie spolužitie. Kvalifikácia rozvratu sa tiež posudzujúc aj podľa toho, ako sa vážny rozvrat prejavuje v plnení účelu manželstva, a to najmä vytvárania trvalého životného spoločenstva zabezpečujúceho riadnu výchovu detí.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd odvolacie dôvody navrhovateľky nepovažoval za spôsobilé na zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu, navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti, majúce vplyv na skutkové zistenia, resp. právne posúdenie veci a všetky skutočnosti, ktoré v odvolaní zdôraznila (z jej pohľadu vážny rozvrat manželstva, jej vzťah k odporcovi), boli známe súdu už v štádiu prvostupňového konania a podstatné je, že okresný súd tieto skutočnosti ako relevantné pri svojom rozhodovaní aj zohľadnil. V danom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu manželstvo účastníkov konania plní funkciu hospodársku a výchovnú, účastníci konania žijú spolu v jednej domácnosti, spoločne hospodária, zabezpečujú chod domácnosti a rodiny a výchovu a výživu svojich detí, na základe čoho intenzita rozvratu v manželstve účastníkov konania nie je tak závažná, že by ich manželstvo bolo trvalo a vážne rozvrátené a že by neplnilo svoj účel tak ako to tvrdí a subjektívne prezentuje navrhovateľka. Odvolací súd akcentuje, že žiadne súdne rozhodnutie nevynímajúc súdne rozhodnutie vo veciach manželstva a rodiny nemôže byť založené na subjektívnom názore a tvrdení jedného z účastníkov konania, ale na objektívne zistenom skutkovom stave v danej veci, preto aj odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu nemal tak za splnené podmienky na rozvod manželstva v zmysle § 23 ods. 1 zákona o rodine a z tohto titulu nebol dôvod rozhodovať o úprave výkonu rodičovských práv a povinnosti k maloletému H. W..
Na základe uvedeného odvolací súd nezistil dôvod na zmenu napadnutého rozsudku, resp. jeho zrušenie, preto napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 vo väzbe na§ 144 O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal, napokon ani žiaden z účastníkov návrh na prisúdenie trov konania nepodal.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerov hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.