Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-49-2013.pdf
PDF · 77.83 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/49/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, proti žalovaným: 1/ L. B., nar. XX. W. P., bytom G., Y. X, 2/ W. Z., rod. W., nar. XX. F. XXXX, bytom G., M. XX a 3/ B. B., nar. X. J. XXXX, bytom G., Y. X, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Nám. legionárov 5, zastúpeného advokátom: JUDr. Igor Šafranko, Svidník, Sovietskych hrdinov 163/66, o 2.995,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 8. novembra 2012 č. k. 17C/80/2012-60 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania p o t v r d z u j e.
Vedľajší účastník na strane žalovaných j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 82,07 eur a to splnomocnenkyni žalobkyne do 3 dní.
odôvodnenie:
Napádaným uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil pre späťvzatie žaloby žalobkyňou, vrátil žalobkyni súdny poplatok „z návrhu“ (správne žaloby) „titulom jeho krátenia“ (?) „v sume 172,87 eur, prostredníctvom Daňového úradu Bratislava po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia“ a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie v časti o trovách konania zdôvodnil ust. § 146 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (z. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“), vecne potom tým, že žalovaná 1/ dobrovoľne uhradila pohľadávku uplatnenú žalobou.
Proti tomuto uzneseniu len v časti trov konania podal včas odvolanie vedľajší účastník na strane žalovaných a navrhol ho primárne zmeniť rozhodnutím o priznaní mu ním uplatnenej náhrady trov celého konania, resp. pre prípad, že by sa napadnutý výrok o trovách konania týkal len tzv. hlavných účastníkov konania (a nie aj vedľajšieho účastníka), navrhol doplnenie napadnutého uznesenia v zmysle podaného odvolania. Dôvodil, že súd prvého stupňa tu mal rozhodnúť podľa § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p. s použitím § 151 ods. 4 rovnakého zákona, poukazujúc pritom na absolútne prevažujúcu početnú judikatúru odvolacích súdov, ktoré mu vo vzťahu k žalobcovi, ak zavinil zastavenie konania, alebo bol neúspešný v merite veci, náhradu trov konania priznávajú.
Žalobkyňa navrhla uznesenie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť. Konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza podľa nej k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, na ktorú skutočnosť súd prvého stupňa správne prihliadol a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.
Žalovaní 1/ a 2/ navrhli uznesenie v napadnutej časti v podstate potvrdiť, nakoľko právneho zástupcu vedľajšieho účastníka neoslovili so žiadnou žiadosťou o pomoc v predmetnej záležitosti, ani s ním nikdy nekomunikovali a žalovaná 1/ pohľadávku žalobkyne uhradila aj s úrokom ešte pred vstupom vedľajšieho účastníka do konania (pozn. odvolacieho súdu - vedľajší účastník vstúpil do konania 21. februára 2012, viď č. l. 24, a žalovaná 1/ uhradila do tohto dňa iba časť žalovanej sumy vo výške 700 eur 13. februára 2012, viď č. l. 52).
Žalovaný 3/ odvolací návrh nepodal.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. vec v medziach odvolania, teda len vo výslovne napadnutej časti trov konania a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu nešlo o vec samu a ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu a dospel k záveru, že uznesenie v napadnutej časti je vecne správne a je potrebné ho potvrdiť.
Predovšetkým však k procesnej stránke problému a špecificky k námietke možného nerozhodnutia aj o trovách vedľajšieho účastníka sa žiada uviesť, že súd prvého stupňa v záhlaví uznesenia za účastníkov konania označil žalobkyňu, žalovaných a vedľajšieho účastníka na strane žalovaných a z výroku „žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania" je treba jednoznačne vyvodiť, že sa tento výrok vzťahuje na všetkých vyššie uvedených účastníkov konania, teda aj na vedľajšieho účastníka na strane žalovaných. Podanie vedľajšieho účastníka považoval odvolací súd preto za odvolanie proti tretej vete výroku uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré nebolo dôvodne podané.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Podľa odseku 2 vety prvej rovnakého paragrafu ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy a napokon podľa vety druhej tu citovaného odseku 2 ustanovenia ak sa však pre správanie odporcu (v tzv. sporovom konaní i podľa § 79 ods. 1 poslednej vety a § 90 O. s. p. žalovaného) vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne (tu rozumej vzala späť žaloba podaná dôvodne), je povinný uhradiť trovy konania odporca (opäť žalovaný).
Takéto ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok konania, pri ktorej uplatnení nemá žiaden z účastníkov konania právo na náhradu jeho trov (rozumej trov konania vzniknutých tomuto účastníkovi a ním platených), ak konanie neskončilo vydaním vecného rozhodnutia (najmä rozsudku vyhovujúceho žalobe celkom či len čiastočne, resp. žalobu celkom zamietajúceho), ale došlo k jeho zastaveniu. I táto výnimka sa však neuplatňuje automaticky, keď sama predstavuje pravidlo, z ktorého existujú ďalšie 2 výnimky umožňujúce za splnenia v zákone celkom konkrétne vymedzených podmienok uloženie povinnosti na náhradu trov konania niektorému z účastníkov konania. Uplatnenie ktorejkoľvek z takýchto výnimiek (majúcich pôvod v oboch vetách ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p.) tak najmä predpokladá vznik trov majúcich sa nahradiť aspoň na jednej strane sporu (v opačnom prípade niet dôvodu pre použitie takejto výnimky), ale tiež procesnú situáciu, pri ktorej náhradu trov konania vôbec možno uložiť či priznať (pri zastavení konania medzi existujúcimi účastníkmi pre späťvzatie žaloby ide inak práve o taký prípad).
Prvá veta ust. § 146 ods. 2 O. s. p. so zavinením na zastavení konania pracuje výlučne z procesného hľadiska a zásadne toto (zavinenie) pričíta iniciátorovi konania. Tým je v tzv. základnom prvostupňovom konaní navrhovateľ (v sporovom konaní, o aké išlo aj v tejto konkrétnej veci inak žalobca a tu konkrétne žalobkyňa - právnická osoba s právnou formou ženského rodu).
Zavinenie na zastavení konania pre späťvzatie žaloby však nemusí byť vždy pričítané žalobcovi, pričom podmienkou postupu podľa § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. je 1. možnosť aspoň predbežného záveru o dôvodnosti žaloby a 2. také správanie osoby či viacerých osôb, voči ktorým požiadavka uplatnená žalobou smeruje, ktoré donucuje žalobcu k späťvzatiu žaloby (teda také správanie, ktoré je na jednej
strane výlučným správaním žalovaného bez možnosti žalobcu ho ovplyvniť a na druhej strane je so späťvzatím inak dôvodnej žaloby aj v priamej príčinnej súvislosti).
V predmetnej veci potom na základe už podaného zhora právo na náhradu trov konania nevzniklo žalovaným, ktorých v konaní vedľajší účastník podporoval, ale naopak žalobkyni. Dôvodom späťvzatia žaloby totiž bola zjavne skutočnosť, že až po začatí konania žalovaná 1/ zaplatila žalovanú istinu i úroky. Skutočnosť, že žalovaná 1/ uhradila žalovanú pohľadávku bola uvedená aj v odôvodnení napádaného uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré bolo žalovaným doručené, pritom žalovaní túto skutočnosť nerozporovali a odvolanie proti uzneseniu v časti, v ktorej aj im nebola priznaná náhrada trov konania, nepodali. Žalovaným bolo doručené aj odvolanie vedľajšieho účastníka a ani na jeho základe nenamietali, že dôvodom späťvzatia žaloby boli iné skutočnosti než úhrada žalovanej pohľadávky žalovanou 1/ po začatí konania. Na základe uvedeného tak mimo akúkoľvek pochybnosť treba mať za to, že pre správanie žalovaných (resp. aj len jednej z viacerých osôb v takomto procesnom postavení) bola vzatá späť žaloba podaná dôvodne, avšak vzhľadom k tomu, že žalobkyňa náhradu trov konania nepožadovala, súd prvého stupňa správne rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Vedený týmito úvahami preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
V odvolacom konaní odvolaniu vedľajšieho účastníka nebolo vyhovené, preto sa za úspešného účastníka považuje žalobkyňa, ktorá podala aj návrh na prisúdenie jej náhrady trov odvolacieho konania. Odvolací súd jej preto v súlade s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a § 10 ods. 1, § 14 ods. 2 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení priznal náhradu trov odvolacieho konania do ňou uplatnenej výšky v sume 82,07 eur, ktorá pozostáva iba z trov právneho zastúpenia (za 1/2 hlavného úkonu - vyjadrenie k odvolaniu v časti o trovách konania z 31. januára 2013 v sume 60,59 eur a 1 x režijný paušál v sume 7,81 eur, spolu 68,40 eur + 20% DPH t. j. 13,68 eur = 82,08 eur) a lehotu plnenia určil zákonnú podľa § 160 ods. 1 O. s. p. (pre nezistenie dôvodu uplatniť výnimku z pravidla).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Ak povinnosť ním uložená nebude splnená dobrovoľne v určenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.