Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2CoE-172-2012.pdf
PDF · 122.88 KB
Case nature
Subarea
2CoE/172/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnej: I. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. Y. XXX, K. X., pre vymoženie pohľadávky 555,67 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu P., O. XX, pod sp.zn. EX 5563/07, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 3Er/905/2007-14 z 30.3.2012, takto
rozhodol:
Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 3Er/905/2007-14 z 30.3.2012, vo výroku, ktorým exekúciu zastavil, p o t v r d z u j e.
Vo výroku, odvolaním nenapadnutom, ponecháva uznesenie okresného súdu n e d o t k n u t é.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, č.k. 3Er/905/2007-14 z 30.3.2012, zastavil exekúciu. Zároveň rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd poukazujúc najmä na ustanovenia § 44 ods. 2, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku; § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní; § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1, 4, § 54, § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a článok 3 ods. 1 a 2, článok 6 smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; bod 1 písm. e) prílohy smernice 93/13/EHS v podstate tým, že exekučný titul, ktorým je tuzemský rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp.zn. SR 5831/07 zo dňa 20. 8. 2007 priznáva zákonom nedovolené plnenie, ktoré je súčasne aj v rozpore s dobrými mravmi a spotrebiteľským právom. Predmetný exekučný titul nespĺňa podmienku materiálnej vykonateľnosti. Z predmetného exekučného titulu nie je možné oddeliť plnenie zákonom dovolené od plnenia nedovoleného, čo v konečnom dôsledku spôsobuje jeho nevykonateteľnosť. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského súdu, mal súd preukázané, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o úvere, pričom vôbec nepreskúmal, či sa medzi účastníkmi zmluvy nejedná o spotrebiteľský právny vzťah. V danom prípade rozhodcovský súd priznal zákonom nedovolené plnenie. Preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. Neprijateľnými podmienkami sa chápu akékoľvek ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa za predpokladu, že sa nejedná o individuálne dojednané zmluvné ustanovenia. Pojmovým znakom individuálne dojednaných zmluvných ustanovení je to, že spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť ich obsah, čo v konkrétnom prípade urobiť
nemohol. Vpredmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o RPMN, ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru. Neuvedením RPMN tak veriteľ spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa uviedol do omylu v podstatnej okolnosti. Účelom RPMN je určenie skutočnej ceny úveru, čím má byť spotrebiteľovi umožnené porovnávať ponuky rôznych poskytovateľov úverov s cieľom vybrať si najvýhodnejší úver podľa svojich potrieb. Neuvedenie RPMN má podľa názoru súdu za následok nezrozumiteľnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko spotrebiteľ, ktorý je v slabšom postavení aj čo do právneho povedomia, nemá v takom prípade reálnu predstavu o celkovej výške nákladov poskytnutého úveru. V predmetnej veci treba naviac konštatovať, že neuvedením RPMN bola zakrytá nekalá zmluvná podmienka v podobe neprimeranej odplaty za poskytnutie úveru. Absenciu RPMN zákon o spotrebiteľských úveroch nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň však poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 605,46 Eur (18.240,- Sk) sprísl., pričom z výroku ani z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá na poplatok. V prípade ak zmluva údaj o RPMN neobsahovala, rozhodcovský súd nemohol zaviazať povinného na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru. Súd v exekučnom konaní nevyhlasuje jednotlivé podmienky za neprijateľné, môže však exekúciu zastaviť v časti vymáhania pohľadávky plynúcej z tejto podmienky. V predmetnej veci rozhodcovský súd priznal oprávnenému aj nárok na poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je vzhľadom k svojej výške neprijateľnou podmienkou, a preto absolútne neplatnou. Rozhodcovský súd vôbec neskúmal to, či medzi účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti tak vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Z exekučného titulu nie je zároveň možné zistiť aká časť priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť na poplatok za jeho poskytnutie. Na základe uvedeného súdu neostávalo nič iné, ako zastaviť exekúciu v plnom rozsahu. Preskúmaním exekučného titulu súd zároveň dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na základe uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z omeškania. Priznané úroky z omeškania niekoľko násobne prevyšujú úroky, na aké by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácii úpravy v Občianskom zákonníku v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. Nakoľko z formulácie výroku ako aj z odôvodnenia exekučného titulu nie je možné oddeliť nedovolené plnenie od ostatného vymáhaného plnenia, súd v súlade s citovanými ustanoveniami exekúciu zastavil v plnom rozsahu. Súd tu poukazuje na to, že z vyjadrenia oprávneného v dvoch iných konaniach vyplýva, že prípadné oddelenie nie je možné zistiť ani z jeho účtovnej evidencie, nakoľko úhrady od povinných považuje za úhrady istiny, ktorá v sebe zahŕňa výšku poskytnutého úveru a výšku poplatku za poskytnutie.
Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas, prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený. Podanie odvolania odôvodnil tým, že: a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); b) nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.); c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.); d) súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie; e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Vo vzťahu k dôvodu uvedenému pod písmenom a) oprávnený v podanom odvolaní bližšie uviedol, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). V predmetnej veci exekučný súd rozhodol tak, akoby došlo ku kasácii. Podľa oprávneného jeho rozhodnutie takýto účinok (účinok suspenzívny) určite malo, a to vzhľadom na zánik vykonateľnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu. Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je podľa oprávneného v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 zákona č. 244/2002 Z. z.. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ustanovenia
§ 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov je časovo limitovaná zákonom, a to prostredníctvom ustanovenia § 41 zákona č. 244/2002 Z. z., a to tak, že žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania. Ak ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z. z. pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Podľa oprávneného v súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je rozsudok, ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd. K dôvodu uvedenému pod písmenom b) oprávnený poukázal na nesprávnu interpretáciu ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.. Oprávnený uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ustanovenie § 45 ods. l zákona č. 244/2002 Z. z.). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.
K dôvodu uvedenému pod písmenom c) oprávnený bližšie uviedol, že exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. V prípade výkonu a ochrany práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces exekučný súd zaobchádzal odlišne so žalovaným
- povinným na strane jednej a žalobcom - oprávneným na strane druhej. Žalobca (oprávnený), aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Konkrétne odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone a ochrane práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, ako napríklad nevypočutie žalobcu (oprávneného), alebo neoboznámenie žalobcu (oprávneného) so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, podľa oprávneného vyplynuli zreteľne z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho spisu. Oprávnený tvrdil, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovností zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv, a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl. 46 ods. l Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ustanovenie § 40 a § 43 zákona č. 244/2002 Z. z. a aplikované právne normy, ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Ďalej oprávnený poukázal na to, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej právnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Navyše exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo bolo v danej veci neprípustné a úplne nemožné. Všetky exekučným súdom
citované rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie nemajú všeobecnú záväznosť a to preto, že označujú tých, ktorým sú určené a teda sú záväzné len pre nich (čl. 288 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Adresátom predmetných rozhodnutí nebol členský štát a preto nebolo možné ani uplatňovanie niektorých pravidiel regulujúcich aplikáciu smerníc.
K dôvodu uvedenému pod písmenom d) oprávnený namietal, že súd v napadnutom uznesení viackrát konštatoval skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvahy súdu v tomto smere nemohli byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Ak by aj oprávnený považoval postup súdu za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom. Účastníci konania predovšetkým nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkov konania konať pred súdom, resp. konanie malo inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.
K dôvodu odvolania uvedenému pod písmenom e) oprávnený poukázal na ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., z ktorého vyplýva, v akom rozsahu je exekučný súd oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť. V exekučnom konaní súd skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa (§ 40 ods. 1 písm. j/ zákona č. 244/2002 Z. z.), skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z.) a skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná (§ 40 ods. 1 písm. d/ zákona č. 244/2002 Z. z.). Navyše súd pri tomto protiprávnom prieskume dospel k záveru, že je tu dôvod na zastavenie exekúcie. Súd tak vec nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom zastavil exekučné konanie, čím odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru oprávneného je však exekučný súd v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Exekučný súd preto nebol oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, pretože mu to právny poriadok neumožňuje. Oprávnený ďalej namietal právne posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatkov za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok Zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval, a už o nej raz právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. V závere podaného odvolania oprávnený uviedol, že s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu zotrváva na legitimite exekučného titulu oprávneného, a preto žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Dňa 10. 8. 2012 bolo na okresnom súde prijaté podanie oprávneného „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, ktorým oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v obšírnych súvislostiach napádal závery okresného súdu uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia a zároveň žiadal, aby súd rozhodol tak, že „Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1./ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2./ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3./ Je v súlade s čl. 17 a č.l. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
Povinná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.
Zákonná sudkyňa vo svojom stanovisku uviedla, že odvolaniu, podanému proti rozhodnutiu, vydanému vyšším súdnym úradníkom, nie je možné vyhovieť. Vo svojom stanovisku poukázala na rozsudok Európského súdneho dvora vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL zo 6. 10. 2009, podľa ktorého je vnútroštátny súd povinný ex offo preskúmať nekalé podmienky v prípade spotrebiteľskej zmluvy, a to v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Vnútroštátnemu súdu prináleží vyvodiť všetky dôsledky, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Za neprijateľnú podmienku sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Na uvedené nemá vplyv dodatok týkajúci sa práva žalobcu, keďže spotrebiteľovi sa znemožňuje právo ochrany pred všeobecným súdom v procesnom postavení žalovaného.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. a to z nasledovných dôvodov.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v bližších podrobnostiach naň poukazuje aj krajský súd. Odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p. viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré vymedzí odvolateľ v zákonom stanovenej lehote na podanie tohto opravného prostriedku. Z daného dôvodu odvolací súd posudzoval prejednávanú vec z hľadísk vymedzených samotným odvolateľom - oprávneným.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že zmluva o úvere, od ktorej sa odvíja prebiehajúca exekúcia, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Nie je právne relevantné, ako oprávnený úverovú zmluvu označil. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. (účinnom v čase uzavretia zmluvy) zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Zákon č. 258/2001 Z.z. v § 3 ods. 1, 2 definuje tiež, kto je veriteľom a spotrebiteľom. Pokiaľ boli splnené podmienky pre charakteristiku úverového vzťahu medzi uvedenými subjektmi ako spotrebiteľského úveru, nemožno vylúčiť uplatnenie ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. „len“ označením danej zmluvy ako zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Odvolací súd zároveň poukazuje na § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého sa spotrebiteľským úverom na účely zákona rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľským úverom môže byť aj úver na základe zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ teda posudzovaná zmluva, hoci má formu zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, údaj o RPMN musí byť
- pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru - jej náležitosťou. Vzhľadom na uvedené je odvolacia argumentácia oprávneného, že RPMN nebola obligatórnou náležitosťou zmluvy o úvere, neopodstatnená. Opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, má a môže obsahovať len tá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytnutý úver bude použitý na financovanie obstarania tovaru alebo služby. Nadväzne do určitej miery účelovo vyznieva námietka oprávneného, že zákon o spotrebiteľských úveroch nemožno aplikovať na spotrebiteľské vzťahy, ktorých predmetom je len poskytnutie finančných prostriedkov veriteľom (napr. bez označenia veci, na financovanie obstarania ktorej majú byť použité), ako tomu je v prejednávanej veci.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Výpočet neprijateľných podmienok v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je (a vždy bol) len demonštratívny. Z toho vyplýva, že neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne vymedzené v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka Práve naopak, neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa charakteristiku zadefinovanú v citovanom § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka K ďalšej odvolacej námietke oprávneného vytýkajúcej súdu prvého stupňa hodnotenie úroku z omeškania, odvolací súd uvádza, že úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne (t.j. 91,25 % ročne) z dlžnej sumy nemožno v žiadnom prípade považovať za primeraný. Naopak, možno ho kvalifikovať ako neprimerane vysokú sankciu spojenú s nesplnením záväzku spotrebiteľa. Také ustanovenie zmluvy medzi účastníkmi je nutné vyhodnotiť ako neprimeranú podmienku spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nakoľko sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, že dojednanie úroku z omeškania 0,25 % denne z dlžnej sumy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, zvyšnou časťou argumentácie odvolateľa, týkajúcou sa úroku z omeškania bolo bezpredmetné sa zaoberať.
Odvolací súd zároveň podotýka, že predpisy (normy) európskeho práva sú súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky, a boli jeho súčasťou aj v čase uzatvárania Zmluvy. Smernica 93/13/EHS v bode 1. svojej prílohy označuje podmienku, ktorej účelom alebo zmyslom je požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu, za nekalú v zmysle svojho článku 3. Aj konformným výkladom dotknutej smernice, a z toho vyplývajúceho jej nepriameho účinku, by bolo nutné dospieť k záveru o dohode o úroku z omeškania 0,25 % denne ako o neprijateľnej podmienke Zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej.
Vo vzťahu ku komunitárnemu právu krajský súd poukazuje na aktuálnu judikatúru, týkajúcu sa priamo právnej úpravy v Slovenskej republike - prípad C-76/10, rozhodnutie zo 16.11.2010. V zmysle bodu 2 výroku dotknutého uznesenia exekučný súd je oprávnený určiť, či podmienka spotrebiteľskej zmluvy neupravuje sankciu v neprimerane vysokej výške. V prípade kladnej odpovede je povinný vnútroštátny súd zabezpečiť, že spotrebiteľ nebude takouto podmienkou viazaný. Z predmetného záveru Súdneho dvora EÚ je nepochybné, že v zmysle komunitárneho práva exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný vykonať tiež (vo svojej podstate) vecný prieskum rozhodcovského rozsudku práve tým, že posúdi charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne, keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva, ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
* * * *
Návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania nepovažoval odvolací súd za dôvodný.
Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, teda v tom zmysle, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, bola otázka, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Okresný súd totiž v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, práve naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v čl. 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou.
Druhou otázkou sa odvolateľ snažil zístiť, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Označená smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 označenej smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka - zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia. Preto ani druhú otázku nepovažuje odvolací súd za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu.
Čo sa týka tretej otázky zameranej na to, či „je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Konštantná judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle vnútroštátneho práva je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, ktorý postup nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
* * * * *
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu ostatní účastníci si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky im ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.