Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2CoPr-13-2012.pdf
PDF · 92.93 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoPr/13/2012
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, L., prechodne bytom L., F. XX proti žalovanému STUCCO TRADE, s.r.o., SNP 139, Spišská Stará Ves o náhradu mzdy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 01.02.2012 č. k. 3C/240/2010-78 takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok vo výrokoch o zamietnutí žaloby a o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 760,33 Eur z titulu náhrady za neposkytnuté stravovanie za obdobie rokov 2008 a 2009. V prevyšujúcej časti nárok na zaplatenie sumy 881 Eur, vrátane mesiacov január až máj 2010 zamietol a taktiež bol zamietnutý návrh na náhradu mzdy za mesiace január až máj 2010, náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2008 až 2010 a návrh na uloženie povinnosti žalovanému zúčtovať a vykonať odvody do Sociálnej poisťovne v prospech žalobcu za celé obdobie, v ktorom mu bolo neoprávnene vykázané neplatné voľno. Konanie o zaplatenie sumy 307,70 Eur mesačne súd prvého stupňa zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa dospel k záveru, že sčasti návrh žalobcu je dôvodný a priznal mu nárok na zaplatenie sumy 760,33 Eur z titulu náhrady za neuhradené stravovanie v rokoch 2008 a 2009, keď zároveň žalovaný ako bývalý zamestnávateľ žalobcu tento nárok uznal. Pri výpočte nároku žalobcu súd prvého stupňa postupoval tak, že za každý deň, ktorý bol odpracovaný mu priznal právo na náhradu po 3,25 Eur a toto vynásobil 0,55 % denne. Zamietol nárok na náhradu za neposkytnuté stravovanie za mesiace január až máj 2010, keďže v tomto období bolo žalobcovi poskytnuté neplatené voľno. Súd prvého stupňa taktiež nepriznal žalobcovi náhradu mzdy za mesiace január až máj 2010 vo výške po 307,70 Eur mesačne a teda spolu 1.538,50 Eur. V tejto súvislosti vychádzal súd prvého stupňa z vyjadrení žalobcu a svedeckých výpovedí, z ktorých je zrejmé, že vo firme po tom, čo nastala zlá ekonomická situácia, zvolali pracovníkov s tým, že im dali na výber možnosti v tom zmysle, že rozviažu s nimi pracovný pomer alebo môžu za tento čas poberať neplatené voľno s tým, že išlo o obdobie, počas ktorého firma nemala zákazky. Na tomto jednaní, kde došlo k ústnym dohodám medzi vedením firmy a zamestnancami bol prítomný aj žalobca, ktorý teda vedel o tom, že od januára po dobu niekoľkých mesiacov roku 2010 nebude poberať mzdu, ale bude na neplatenom voľne. V tejto súvislosti súd prvého stupňa vychádzal aj z listinných dôkazných prostriedkov, ktoré má žalovaný k dispozícií, kde vo výplatných páskach, resp. jeho dokladoch je uvádzané čerpanie neplateného voľna. Je ďalej zaujímavé, že žalobca od januára 2010 nežiadal prideľovanie práce, neprotestoval, že mu nie je poskytovaná mzda, na ktorú by mal nárok. Z vyjadrenia svedka, súd prvého stupňa zistil, že s inými pracovníkmi firma nemá žiaden spor a že v tomto prípade ide o ojedinelú záležitosť, keď
pracovník za dobu, kedy bolo dohodnuté, že mu bude poskytnuté neplatené voľno, mzdu žiada. Z jednania, ktoré prebiehalo bolo ďalej zrejmé a známe, že ako náhle firma získa ďalšie objednávky, budú pracovníci povolaní do zamestnania. Súd prvého stupňa preto v časti vyplatenia náhrady mzdy za január až máj 2010 žalobu zamietol, keďže nešlo o klasický prestoj vo firme z dôvodov, z ktorých by mali pracovníci nárok na náhradu priemernej mzdy, ale išlo o dohodnuté čerpanie neplateného voľna. Súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu o náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, keď podľa evidencie žalovaného je zrejmé, že dovolenku žalobca riadne vyčerpal a v tomto smere nemá žiaden nárok voči žalovanému. Žalobca u žalovaného nikdy neurgoval nevyčerpanú dovolenku tak za rok 2009 a 2010, neprotestoval, dostával výplatné pásky, v ktorých boli zostatky dovolenky a čerpanie dovolenky evidované. Súd prvého stupňa zdôraznil, že čerpanie dovolenky nie je podmienené existenciou žiadanky pracovníka o poskytnutie dovolenky. Súd prvého stupňa napokon zamietol žalobu aj v časti uloženia povinnosti žalovanému vykonať odvody do Sociálnej poisťovne za dobu neoprávnene vykazovaného neplateného voľna, keďže v tejto časti uznal nárok ako nedôvodný. Pokiaľ ide o neplatené voľno, toto bolo poskytnuté žalobcovi podľa súdu prvého stupňa v súlade s § 141 ods. 3 Zákonníka práce. V závislosti od výsledku konania, keď účastníci mali pomerne rovnaký úspech vo veci, súd prvého stupňa rozhodol, že žiaden z nich nemá právo na náhradu trov.
Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom o zamietnutí žaloby a o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol v tejto časti zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 928,66 Eur z titulu náhrady za neposkytnuté stravovanie za obdobie rokov 2008 až 2010, ďalej žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť spolu sumu 1.538,50 Eur za nevyplatené náhrady mzdy za január až august 2010. Žiadal žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť sumu 599,13 Eur ako náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie rokov 2008 až 2010 a uložiť povinnosť žalovanému zúčtovať a vykonať odvody so Sociálnej poisťovne za celé obdobie, v ktorom mu bolo vykázané neplatené voľno. Súd prvého stupňa podľa názoru žalobcu nesprávne vyhodnotil okolnosti poskytnutia neplateného voľna od januára do mája 2010. Správne posúdil, že dôvodom boli prekážky na strane zamestnávateľa podľa § 142 Zákonníka práce, avšak výklad dôvodu, pre ktorý mu náhrada priemerného zárobku neprislúcha, nemá oporu v zákone. Tento jednostranný právny úkon zamestnávateľa - žalovaného nemohol byť platný aj z dôvodu, že verbálne rozhodnutie o nástupe na neplatené voľno bližšie neurčovalo na ako dlho sa neplatené voľno poskytuje. Okrem toho mu nebolo poskytnuté poučenie o dôsledkoch, ktoré vyplývajú z neplateného voľna, predovšetkým v pracovnej a sociálnej oblasti. Nestotožňuje sa opisom okolností a odôvodnením poskytnutia neplateného voľna. Je pravda, že žalobcovi bolo rozhodnutie o povinnom čerpaní neplateného voľna oznámené verbálne na zhromaždení pracovníkov, avšak v stavebnej spoločnosti STUCCO CONSTRUCTION s.r.o., s ktorou nemal žalobca žiaden právny vzťah. Žalobca bol jediným pracovníkom spoločnosti STUCCO TRADE s.r.o., Spišská Stará Ves na vysunutom pracovisku v L., kde bol poverený vykonávať rôzne, bližšie nešpecifikované administratívne a organizačné práce. Na citovanom zhromaždení mu bolo ústne oznámené rozhodnutie o prerušení prác z nedostatku zákaziek, avšak k dohode o akceptácii tohto rozhodnutia nedošlo. Nie je pravdou, že by on neprotestoval, že mu nie je prideľovaná práca. Naďalej chodil na pracovisko, keďže predpokladal, že ide len o krátkodobé prerušenie. Z nedostatku základných znalostí o svojich právach zamestnanca a pre absenciu poučenia zo strany žalovaného nevedel ako má svoje právo uplatňovať. Verbálne sa dožadoval prideľovania práce, bol opakovane uisťovaný, že táto výluka je len krátkodobá. Ak by bol zamestnávateľ korektným spôsobom trval na svojom stanovisku, že preňho prácu nemá, bol by mu zakázal prístup na pracovisko, odobral oprávnenie na preberanie pošty a trval na vrátení dodávkového auta, ktoré mu bolo zverené. To, že sa zdržiaval na pracovisku, nepopreli vo svojich výpovediach ani vypočutí svedkovia. Z tohto pohľadu nie je podstatné aké práce v dobe neplateného voľna na pracovisku vykonával, ani či a v akom rozsahu preberal poštu pre spoločnosť, ale to, že sa verbálne fyzickou prítomnosťou nepriamo dožadoval pridelenia práce. Žalovaný mu počas tohto voľna poskytoval bez dokladov drobné sumy pre osobnú potrebu, ale aj zúčtovateľné zálohy na nákup rôzneho materiálu. Je nesporné, že v daných mesiacoch žalobca nečerpal náhradné voľno, pretože túto konštrukciu nevzniesol v rámci obhajoby ani žalovaný. Túto konštrukciu vyvracia aj svedectvo štatutára spoločnosti pána F. a svedectvo ekonómky spoločnosti Ing. R.. Táto potvrdila len to, že podľa evidencie, ktorú má k dispozícií, za mesiace január až máj 2010 žalobca čerpal neplatené voľno. Súd prvého stupňa sa ďalej podľa žalobcu odvoláva na listinné dôkazy, ktorých spôsob vzniku opakovane žalobca napádal. Svedkyňa R. potvrdila to, že v spoločnosti žalovaného neviedli prvotnú evidenciu o mzdových nárokoch vyplývajúcich z dochádzky do
zamestnania. Doslova uviedla, že nemala k dispozícií žiadne doklady o dochádzke, všetko robila na základe pokynov štatutára spoločnosti. Nemohla teda konfrontovať tvrdenie štatutára s nejakou inou evidenciou. Žalobca pritom uviedol, že si viedol evidenciu dochádzky počas celého obdobia pracovného pomeru a táto evidencia ostala na pobočke v L.. Vyjadruje teda pochybnosť nad vierohodnosťou vedenia prvotnej mzdovej evidencie a dokladov o čerpaní nárokov na dovolenku žalobcu. Pokiaľ ide o jeho nárok na náhradu za nevyčerpanú dovolenku, žalobca tvrdí, že predložil súdu listinný dôkaz - list, ktorý napísal spoločnosti žalovaného, ktorým sa dožadoval vydania originálov výplatných pások, ktoré mu neboli zasielané. To, že tieto pásky mu neboli spolu s vyúčtovaním mzdy zasielané žalovaným a ním navrhnutí svedkovia vo výpovediach nespochybnili takže je zrejmé, že žalobca nemal možnosť si overiť aké mal nároky na čerpanie dovolenky, aké mal zostatky dovolenky v jednotlivých rokoch a kedy a v akej výške dovolenku skutočne čerpal. V spoločnosti žiadnym vierohodným spôsobom neviedli evidenciu dochádzky, neviedli evidenciu dovolenky a zostatku dovolenky a túto evidenciu viedli tak, aby boli krytí pred prípadnou kontrolou zo strany Inšpektorátu práce. Nestotožňuje sa s názorom procesného súdu, podľa ktorého čerpanie dovolenky nie je podmienené existenciou žiadanky pracovníka o jej poskytnutie. V tomto smere poukazuje na ust. § 111 Zákonníka práce. Zamestnávateľom potvrdený dovolenkový lístok je dôležitá súčasť pracovnoprávnej dokumentácie, keďže vyjadruje písomný súhlas zamestnávateľa s čerpaním dovolenky zamestnanca. Zamestnávateľ môže v rámci svojho oprávnenia určiť nástup dovolenky aj iným písomným spôsobom, než dovolenkovým lístkom, musí to však byť zrejmý a nespochybniteľný úkon, aby pri následnej kontrole zo strany oprávnených orgánov boli zrejmé dôvody neprítomnosti zamestnanca na pracovisku. Keďže žalovaný napriek výzvam súdu o predloženie relevantných písomných dokumentov dosvedčujúcich priebeh čerpania nárokov žalobcu na dovolenku, žiadne doklady nepredložil, nevie potvrdiť, či a akým spôsobom žalobca dovolenky čerpal. Jediné doklady, ktoré by to mohli osvedčiť vyhotovoval žalovaný bez akejkoľvek prvotnej evidencie a až na základe výzvy žalobcu o predloženie výplatných pások. Má za to, že v dôsledku dôkaznej núdze žalovaný nemá možnosť osvedčiť termíny čerpania dovolenky a spochybniť v tomto smere nároky žalobcu. Žalobca v zmysle uvádzaných skutočností zotrváva na tom stanovisku, že má nárok na poskytnutie stravovania aj za obdobie januára až augusta roku 2010, čo spolu predstavuje sumu 928,66 Eur za 161 pracovných dní. Žalobca zdôrazňuje, že prekážky na strane zamestnávateľa nie sú v žiadnom prípade dôvodom na krátenie alebo na neplatenie odvodov. Preto trvá aj na uložení povinnosti žalovanému zúčtovať a vykonať odvody do Sociálnej poisťovne za celé obdobie, v ktorom mu bolo vykazované neplatené voľno. V zmysle týchto dôvodov žalobca navrhol podanému odvolaniu vyhovieť.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhuje rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný zdôrazňuje, že so žalobou súhlasil len čiastočne, a to v časti, v ktorej si žalobca uplatňoval náhradu za neposkytnuté stravovanie a v tomto smere súd prvého stupňa dôvodne priznával žalobcovi sumu 760,33 Eur. Z dôvodu zlej ekonomickej situácie vo firme, bolo na stretnutí zamestnancov umožnené, nakoľko v tom čase firma nemala objednávky, rozhodnúť sa medzi ukončením pracovného pomeru alebo vybratím si neplateného voľna na určité obdobie. Žalobca sa dobrovoľne pre neplatené voľno rozhodol a v období od januára do mája 2010 neprotestoval proti neprideľovaniu práce. Žalovaný týmto spôsobom chcel svojim zamestnancom vyjsť v ústrety a nerozväzovať s nimi pracovný pomer z dôvodu krátkodobého výpadku objednávok. Žiaden iný zamestnanec z tohto dôvodu nevedie so žalovaným súdny spor. Súd prvého stupňa na základe svedeckých výpovedí a predložených listinných dôkazov rozhodol správne o zamietnutí tejto časti nároku žalobcu. Žalovaný tiež predložil dokumentáciu, ktorá jasne preukazuje, že žalobca riadne vyčerpal dovolenku, a preto v tejto časti jeho nárok nemôže byť dôvodný. Žalovaný za správne považuje aj rozhodnutie súdu o trovách konania účastníkov.
Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch o zamietnutí žaloby a v súvisiacom výroku o trovách konania v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O. s. p. spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O. s. p. ) a zistil, že nie sú dané podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu preskúmavanej časti rozhodnutia, keď zároveň súd prvého stupňa sa nevyporiadal so všetkými okolnosťami podstatnými pre správne rozhodnutie o veci.
Výroky rozsudku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť sumu 760,33 Eur a o čiastočnom zastavení konania neboli dotknuté odvolaním účastníkov, preto nepodliehali preskúmavaniu odvolacím súdom ( § 206 ods. 2 veta prvá O. s. p. ).
Ako je zrejmé z obsahu spisu, žalobca pracoval v spoločnosti žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.8.2008 v pracovnom zaradení obchodného zástupcu s miestom výkonu práce v L.. Pracovný pomer trval od 1.9.2008 do 31.8.2010, týždenný pracovný čas bol určený rozsahom 40 hodín a mzda žalobcu bola dohodnutá v sume 8.100,- Sk mesačne (268,90 Eur).
V tomto konaní žalobca uplatňuje vo vzťahu k žalovanému náhradu mzdy za obdobie mesiacov január až máj 2010, náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za dobu trvania pracovného pomeru, náhradu stravného (v tomto štádiu konania za obdobie roka 2010) a napokon ide o uloženie povinnosti žalovanému vykonať zúčtovanie a odvody do Sociálnej poisťovne v prospech žalobcu za čas neoprávnene vykázaného neplateného voľna.
Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
Podľa § 142 ods. 1, 3 Zákonníka práce, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v ods. 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Žalovaný v období od januára do mája 2010 nevyplácal žalobcovi mzdu argumentujúc tým, že v tom čase vykázal po dohode so žalobcom neplatené pracovné voľno v dôsledku nepriaznivej ekonomickej situácie v jeho spoločnosti. Žalobca popieral existenciu tejto dohody s tým, že síce bol informovaný o ekonomických problémoch spoločnosti, avšak z tohto titulu mu bolo oznámené, že mzda za dané obdobie mu bude vyplatená v letných mesiacoch roku 2010.
Základnou právnou charakteristikou prestoja je prechodné prerušenie práce, ktoré spočíva v organizačných alebo technických problémoch na strane zamestnávateľa. Náhrada mzdy za prestoj v sume priemerného zárobku zamestnancovi patrí za predpokladu, že nebol po dohode so zamestnávateľom preradený na inú prácu. Prekážky v práci na strane zamestnávateľa nemajú v Zákonníku práce určenú dĺžku trvania. Z hľadiska existencie prekážky v práci, nie je rozhodujúce, či nemožnosť prideľovať prácu zamestnancovi je spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami a či tieto skutočnosti môže alebo nemôže zamestnávateľ ovplyvniť.
Žalovaný v konaní uvádzal, že v spornom období roka 2010 sa so žalobcom dohodol na udelení neplateného voľna na bližšie neurčené obdobie. K tejto dohode malo dôjsť na zhromaždení zamestnancov niekedy koncom roka 2009. Žalobca existenciu tejto dohody popiera a v konaní uvádzal, že v tom čase bol na pracovisku, spracovával pre žalovaného rôzne podklady na počítači, vybavoval a vozil materiál. Zároveň preberal poštu s tým, že splnomocnenie na preberanie pošty, ktoré v konaní predložil, odovzdal žalovanému až po skončení pracovného pomeru. Ekonómka spoločnosti žalovaného Ing. D. R. sa vedela vyjadriť iba k tomu, že nie je k dispozícii žiadna žiadosť žalobcu o poskytnutie neplateného voľna, táto dohoda mala byť realizovaná len ústne medzi žalobcom a štatutárnym zástupcom žalovaného, pričom ona svedkom tejto dohody nebola.
Za tejto situácie sa preto javí, že žalovaný nepreukázal existenciu dohody účastníkov o poskytnutí neplateného voľna žalobcovi v čase mesiacov január až máj 2010. Je nutné v tejto súvislosti konštatovať, že len samotná prítomnosť žalobcu na zhromaždení zamestnancov ďalších spoločností štatutárneho zástupcu žalovaného bez ďalšieho neznamená, že k tejto dohode aj skutočne došlo. Rovnako nebolo preukázané, že by žalobcovi bolo poskytnuté neplatené voľno v súlade s § 141 ods. 3 Zákonníka práce, tak ako to uzavrel súd prvého stupňa v preskúmavanom rozhodnutí. Nebolo totiž zistené, že by žalobca ako zamestnanec žiadal pracovné voľno bez náhrady mzdy z iných vážnych dôvodov, najmä na zariadenie dôležitých osobných, rodinných a iných vecí keď navyše, ako nespochybňoval ani samotný žalovaný, dôvodom pre poskytnutie neplateného voľna mala byť ekonomická situácia spoločnosti.
Súd prvého stupňa preto v zmysle uvedených záverov rozhodne opätovne o návrhu žalobcu na náhradu mzdy a o ďalších súvisiacich nárokoch, pričom rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodní. Je nutné zdôrazniť, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež poukazom na právne závery, ktoré prijal.
Poukazujúc na všetky tieto dôvody odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch o zamietnutí žaloby a o trovách konania zrušil postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.