Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoP-395-2012.pdf
PDF · 86.28 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/395/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci maloletého I. M. nar. XX.X.XXXX a maloletého X. M. nar. X.X.XXXX zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach, deti rodičov: B.. K. M. nar. X.X.XXXX bývajúcej vo A. I. na ulici M..L..N. č. XX zastúpenej JUDr. Ivetou Fejlekovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Michalovciach na Námestí osloboditeľov č. 25 a S.. X. M. nar. X.X.XXXX bývajúceho vo A. I. na O. ulici č. XXX/XX v konaní o zníženie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 23.5.2012 č.k. 15P 279/2011-59 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom z 23.5.2012 č.k. 15P 279/2011-59 zamietol návrh otca, ktorým sa domáhal zníženia výživného pre maloletého I. zo 115 € na 35 € mesačne a pre maloletého X. z 95 € na 35 € mesačne od 1.2.2012. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec s návrhom, aby Krajský súd v Košiciach zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a znížil výživné pre maloletého X. na 35 € mesačne a pre maloletého I. na 35 € mesačne od januára 2012 do mája 2012, kedy dostal prvú mzdu a ďalej, aby znížil výživné na prijateľnú čiastku, nakoľko od 12.7.2012 bude jeho príjem jedine 308 € invalidný dôchodok. Uviedol, že v čase podania návrhu na zníženie výživného poberal len invalidný dôchodok 308 € a aktívne si hľadal zamestnanie a študoval. Jeho nové zamestnanie, kde zarába 400 € mesačne našiel 12.4.2012, keď nastúpil na skúšobnú dobu. V čase od decembra 2011 nemal možnosť si plniť svoju vyživovaciu povinnosť v plnom rozsahu. Dňa 1.6.2012 obdŕžal trestné oznámenie z dôvodu nedoplatkov na výživnom a keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol jeho návrh na zníženie výživného zamietnutý obdŕžal 4.7.2012, nemohol na trestné oznámenie ani reagovať, ako ďalej postupovať, nakoľko sudkyňa vyniesla rozsudok počas jeho neprítomnosti a výrok rozsudku mu nebol známy. Na poslednom pojednávaní sa kvôli zdravotným ťažkostiam nemal možnosť zúčastniť a nemal informácie o stave jeho žiadosti. V tomto čase bol obžalovaný v trestnom konaní a preto jeho zamestnávateľ odmieta s ním podpísať zmluvu a hrozí tým aj úplná strata jeho terajšieho zamestnania. Odvolanie podal z dôvodu, že „doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené“ a súd rozhodol o úplnom zamietnutí žiadosti, pričom jeho životné a príjmové pomery sa od posledného zamestnania výrazne zmenili (zhoršili), trval na tom „že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. Poukázal na to, že návrh na zníženie výživného podal v období, keď bol nezamestnaný a jeho jediným zdrojom jeho príjmu bol iba čiastočný invalidný dôchodok a zamestnal sa až 12.4.2012, pričom súd nebral do úvahy to, že za toto obdobie nebolo v jeho schopnostiach z príjmu 308 € platiť výživné 210 € (neberúc do úvahy ešte jeho výdavky) a nebude tak ani do budúcna, nakoľko pracovný pomer bol s ním uzavretý na dobu určitú do 12.7.2012 a zamestnávateľ neplánuje s ním predlžiť pracovný pomer.
Matka vo vyjadrení k odvolaniu konštatovala, že rozhodnutie vo výroku považuje za vecne správne a navrhla, aby odvolací súd ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Zdôraznila, že v čase vyhlásenia rozsudku bol otec maloletých detí v riadnom pracovnom pomere, poberal čiastočný invalidný dôchodok a jeho príjem sa pohyboval okolo 700 € mesačne. Býva v spoločnej domácnosti s družkou, ktorá je v riadnom pracovnom pomere. Predchádzajúci pracovný pomer otca bol ukončený dohodou a bližšie dôvody skončenia pracovného pomeru oznámené na výzvu súdu neboli. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Rovnako zdôraznila, že podľa § 63 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a v rozpore s týmto ustanovením otec maloletých detí vraj vrátil svojej matke 5.300 € z neexistujúcej pôžičky, pretože existenciu pôžičky otec v konaní nepreukázal. Po podaní návrhu na zníženie výživného v decembri 2011 otec prestal platiť výživné maloletým deťom, preto podala na otca trestné oznámenie.
Kolízny opatrovník maloletých detí vo vyjadrení k odvolaniu zdôraznil, že je povinnosťou rodiča zabezpečiť maloletým deťom podmienky na to, aby boli uspokojené nielen ich základné životné potreby, ale aj potreby v oblasti vzdelávania, záujmovej činnosti a ich voľnočasových aktivít. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Rovnako zdôraznil, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Vzhľadom na skutočnosť, že zníženie výživného nie je v záujme maloletých detí a tie sú vo veku, kedy sú náklady na uspokojenie ich potrieb vyššie, navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania otca preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol, keď návrh otca na zníženie výživného pre maloletého I. a maloletého X. zamietol. Súd prvého stupňa v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dôsledne porovnal a posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k totožnému právnemu záveru, ako súd prvého stupňa, že nebola preukázaná kvalifikovaná zmena pomerov otca v tých skutočnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce súdne rozhodnutie o rozsahu jeho vyživovacej povinnosti voči maloletému I. a maloletému X., preto neboli splnené zákonné podmienky pre jeho zmenu podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine. Odvolací súd poznamenáva, že zmenou pomerov v zmysle zákonného ustanovenia § 78 ods. 1 Zákona o rodine sa rozumie výrazná zmena tých okolností na jednej alebo druhej strane, t.j. oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú, nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. V konaní o znížení výživného je preto potrebné porovnať pomery, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie o výživnom s pomermi v čase rozhodovania o návrhu na zmenu výživného. Aj pri rozhodovaní o znížení výživného v dôsledku zmeny pomerov sa použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného. V danom prípade ide o ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5 a ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť trvajúca do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia sú povinní prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Z uvedeného vyplýva, že súd pri určení výživného musí prihliadnuť na to, či povinný neopustil pre neho vhodné zamestnanie poskytujúce mu väčší príjem, aby dosiahol zníženie vymeriavacieho základu, pretože takéto konanie nesmie povinnej osobe priniesť žiadne výhody a prospech, a tiež je povinnosťou súdu zabrániť pokusom uniknúť vyživovacej povinnosti tým, že by si povinný našiel zamestnanie s nízkym príjmom, resp. aby bol bezdôvodne dlhodobo nezamestnaný v domnienke, že ho potom nemožno postihnúť. Pri určení výživného je preto rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa týkajúceho sa terajších pomerov otca a ich dôsledným a podrobným porovnaním s pomermi v čase predchádzajúcej úpravy výživného vykonanej rozsudkom Okresného súdu Michalovce z 21.10.2008 č.k. 1C 53/2008-30 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 26.11.2010 č.k. 8CoP 243/2010-149 nebola preukázaná podstatná zmena pomerov otca, ktorá by odôvodňovala zmenu doterajšieho rozhodnutia o výživnom, a mierny pokles jeho príjmu preukázaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava z 9.8.2011, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce z 25.7.2011 a pracovnou zmluvou uzavretou medzi otcom a spoločnosťou BUS-SERVICE Slovakia spol. s r.o. nemalo za následok podstatné zníženie príjmových pomerov otca, ani zúženie jeho životného štandardu aj preto, že v čase skončenia pracovného pomeru otca so zamestnávateľom Slovenské elektrárne a.s. Bratislava dohodou k 31.7.2010 mu bolo vyplatené odstupné 20.354,32 € brutto. Odvolací súd zdôrazňuje, že otec mohol kompenzovať zníženie svojho príjmu od 5.7.2011 z prostriedkov vyplatených ako odchodné 31.7.2010 vo výške 20.354,32 € brutto a jeho príjem od 5.7.2011 pozostávajúci z invalidného dôchodku 303,80 € mesačne spolu s dávkou v nezamestnanosti vo výške 50% denného vymeriavacieho základu 44,1721 € od 6.7.2011 na obdobie šiestich mesiacov a mzdy 400 € mesačne od 12.4.2012 spolu s pomernou časťou odchodného zodpovedá jeho čistému priemernému mesačného zárobku dosahovaného v čase predchádzajúcej úpravy výživného. Odvolací súd vychádzajúc z tejto úvahy dospel k presvedčeniu, že príjem otca je porovnateľný a bez výrazného rozdielu s priemerným mesačným zárobkom, ktorý dosahoval v čase poslednej súdnej úpravy a uvedené umožňuje záver, že u otca k zmene pomerov odôvodňujúcich zmenu doterajšieho rozhodnutia nedošlo. Odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, podľa ktorého má výživné prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Podľa tohto zákonného ustanovenia je rodič povinný plne rešpektovať svoju vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. Pokiaľ otec namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde prvého stupňa boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie v merite veci. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca odvolací súd dodáva, že ust. § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý i keď bol riadne predvolaný, nedostavil sa na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Z tohto predpokladu vychádza aj ust. § 119 O.s.p., v zmysle ktorého pojednávanie sa môže odročiť z dôležitých dôvodov. Zo súdneho spisu nepochybne vyplýva, že otec svoju neprítomnosť na pojednávaní 23.5.2012 žiadal ospravedlniť písomným podaním adresovaným konajúcemu súdu 22.5.2012 a žiadal rozhodnúť bez jeho prítomnosti. V kontexte s vyššie uvedenými okolnosťami prípadu, odvolací súd dospel k presvedčeniu, že konajúci súd neporušil procesné ustanovenia, ani práva patriace otcovi ako účastníkovi konania, keď akceptoval jeho ospravedlnenie a vo veci konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Vo vzťahu k odvolacej námietke otca, že zamestnávateľ BUS-SERVICE Slovakia spol. s r.o. s ním uzavrel pracovnú zmluvu na dobu určitú a neplánuje s ním predlžiť pracovný pomer odvolací súd poznamenáva, že súd pri rozhodovaní veci nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vyhlásenia rozhodnutia už netrvajú, ako ani anticipovať (predvídať) skutočnosti, ktoré v čase vyhlásenia ešte nenastali, ako to vyplýva z ust. § 154 ods. 1 O.s.p., ktorý stanovuje, že pre súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia a navyše otec v priebehu odvolacieho konania nepredložil žiadne listinné dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Toto súdne rozhodnutie však nebráni žiadnemu z účastníkov konania, po vzniku podstatnej a trvalej zmeny pomerov u niektorého z nich, podať návrh na zmenu tohto súdneho rozhodnutia. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.