Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_10CoE-78-2012.pdf
PDF · 92.7 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/78/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. advokátom: JUDr. Martin Máčaj, Bratislava, Pribinova 25, proti povinnej: C. T., nar. X. C. XXXX, bytom G. U. O. XXX, o 169,65 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 62, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 1. apríla 2011 č. k. 4Er/275/2008 - 25, EX 751/08 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vedenú u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 751/08 v časti istiny 169,65 eur, úrokov z omeškania 0,227% denne zo sumy 113,52 eur od 21. augusta do 20. septembra 2007 a v časti úrokov z omeškania v rovnakej sadzbe zo sumy 75,68 eur od 21. septembra 2007 do zaplatenia vyhlásil za neprípustnú a v rozsahu jej vyhlásenia za neprípustnú túto (exekúciu) zastavil. Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 1 písm. g/ a ods. 2, ako aj § 58 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež „ZoRK“); § 2 písm. a/ a b/, § 3 a § 4 ods. 1, ods. 2 písm. h/ a j/ a ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej tiež „ZoSÚ“) a § 52 ods. 1 - 3, § 53 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal za to, že v zmluve účastníčok z 2. októbra 2006 o úvere (ďalej tiež len „úverová zmluva“), obsahovo i definične spadajúcej do zákonného rámca spotrebiteľských úverov, boli neprijateľnými (a preto neplatnými) zmluvnými podmienkami dojednanie (v bode 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ďalej tiež „VPPÚ“) poplatku za poskytnutie úveru vo výške 95,42% samotného úveru, pozostávajúceho z úroku a nákladov na vypracovanie uzatvorenie zmluvy vrátane príslušnej administratívy (v pomere oboch položiek 1/3 : 2/3) ako rozporné s dobrými mravmi, zakladajúce hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej a tiež nedostatočne jasné a určité; ako aj ďalšie dojednanie o výške úrokov z omeškania sadzbou 0,25% denne (91,25% ročne) - toto v rozsahu prevyšujúcom výšku úrokov z omeškania na základe vykonávacieho predpisu k O. z. a napokon i dojednania o poplatku za zasielanie upomienok a o uznaní dlhu z úverovej zmluvy. Rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinnú aj na zaplatenie súm, nárokovaných z neprijateľných podmienok tak bol aj priznaním zákonom nedovoleného plnenia a ak rozhodcovský súd tu nebol takpovediac účinným filtrom a došlo už aj k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie, boli naplnené i skutkové podstaty z § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 ZoRK, umožňujúce zastavenie už rozbehnutej exekúcie po vyslovení jej neprípustnosti, dôvodil napokon okresný súd.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na zrušenie uznesenia (a zjavne i vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, aby tento v exekúcii pokračoval). V praktickej zhode s obsahom svojich skorších odvolaní v druhovo totožných veciach skončených v prvom stupni s rovnakým výsledkom aj tu súdu prvého stupňa vytýkala nesprávnosť právneho posúdenia ním veci, majúc ako za to, že tu neexistuje oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku), zvlášť ak v tejto veci súd poverenie na vykonanie exekúcie udelil a svoj neskorší názor o revízii ním zvoleného postupu náležite neodôvodnil (?). Podľa odvolateľky tu síce ide o spotrebiteľskú zmluvu, nie však aj o spotrebiteľský úver, ale o bežný úver dojednaný podľa § 497 a nasl. Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a účastníčky si použitie Obch. z. dojednali tiež v úverovej zmluve, pričom napokon neobstoja ani námietky voči výške úroku z omeškania (ak tento má sankčný charakter, uplatňuje sa len v prípade porušenia povinností dlžníkom, výšku úrokov z omeškania v obchodných vzťahoch nemožno obmedziť a tiež s poukazom na jedno z novších rozhodnutí Vrchného súdu v Prahe (vo veci sp. zn. 12 Cmo 95/2005) nemožno kritériá pre určovanie obvyklej výšky bankových úrokov uplatňovať aj na nebankové subjekty.
Povinná odvolací návrh nepodala.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (vyhlásenia exekúcie v prevažnej časti za neprípustnú a jej zastavenia) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne, i keď v tejto veci primárne z iného než súdom prvého stupňa použitého (na druhej strane však oprávnenej už známeho) dôvodu. Práve ten (použitý v argumentácii tunajšieho odvolacieho súdu už opakovane v skorších druhovo totožných veciach za účasti tej istej oprávnenej a predstavujúci takto aj jeden zo záverov konštantnej judikatúry súdu, v uvedenej súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/326/2010-36) a tiež možnosť jeho opretia i v prejednávanej veci o už súdom prvého stupňa použité ustanovenia O. z. (§ 53 ods. 1, 4 a 5) spôsobovali, že rozhodnutie odvolacieho súdu založené na takejto argumentácii ani pri odchýlení sa ním od odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nemohlo vykazovať znaky prekvapivého (a preto neprípustného) rozhodnutia.
Takýmto dôvodom bola aj v prejednávanej veci povaha rozhodcovskej doložky pojatej do formulárovej zmluvy oprávnenej.
I v prejednávanej veci totiž podkladom exekúcie (exekučným titulom) bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, Karloveské rameno 8, reprezentovaného rozhodcom JUDr. Gabrielom Havrillom (tu rozsudok z 28. septembra 2007 sp. zn. SR 6755/07), založený na čl. 17 VPPÚ, uvedených na rube úverovej zmluvy (tu por. č. l. 14 p. v.).
Tunajší krajský súd pritom už v minulosti uzavrel, že samo poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) nemožno považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania európskych i domácich štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným. Logickým dôsledkom takejto úvahy potom musí byť i to, že už dojednanie v takejto podobe vykazuje charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Bez ohľadu na možné diskusie týkajúce sa zmien vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok v priebehu doterajšieho „života“ časti O. z. o spotrebiteľských zmluvách (zanesenej inak v pôvodnej podobe do zákona jeho novelizáciou vykonanou zákonom č. 150/2004 Z. z.) totiž ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. od počiatku obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; rovnako však žiaden zo zákonov novelizujúcich Občiansky zákonník po nadobudnutí účinnosti jeho tzv. prvotnej spotrebiteľskej novely nezmenil nič ani na tom, že výpočet majúci dnes miesto v § 53 ods. 4 takéhoto zákona je len demonštratívny (príkladmý).
Takto ale i v prejednávanej veci nutné je trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov spotrebiteľskej zmluvy alebo tiež nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa nie je spôsobilé zaručiť dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom.
Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom totiž treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - nakoľko táto z povahy veci predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Za neprijateľné však treba považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými, v tomto prípade inak len dvoma do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať, odhliadajúc tu od nutnosti urobiť tak v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci ako prvý, aby tak vylúčil uplatnenie rozhodcovskej doložky druhou stranou vzťahu).
Napokon špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu k viackrát použitému argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak takejto verzie (a takto i evidentnú snahu oprávnenej v skutočnosti súdy zaviesť). Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňuje aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VPPÚ, tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým spotrebiteľ nepochybne mohol by vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je tiež ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.
Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku (slúžiaceho tu za exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
To ale znamenalo tiež, že nebola platne založená ani právomoc rozhodcovského súdu (rozhodcu) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).
Pre úplnosť sa potom žiada uviesť, že odvolací súd nepovažuje za akceptovateľnú ani námietku z odvolania, týkajúcu sa nemožnosti revízie skoršieho postupu súdu, spočívajúceho v udelení poverenia.
Je to tak preto, že ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu) zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže „posvätenie“ exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).
Ak potom praktickým doplnením zhora priblíženej právnej úpravy sú i ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK výslovne predpokladajúce zastavenie exekúcie exekučným súdom a to i bez návrhu aj v prípade výskytu niektorých najzávažnejších nedostatkov rozhodcovského rozsudku slúžiaceho za exekučný titul a tiež v prípade zaviazania takýmto rozhodnutím účastníka na objektívne nemožné či právom nedovolené plnenie alebo i plnenie odporujúce dobrým mravom, z logiky veci tu vyplýva, že pri uplatnení takéhoto postupu ZoRK ani iný zákon s uskutočnením konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku nepočíta. Je to tak práve preto, že ak by takéto konanie aj v konkrétnej veci bolo vedené, jeho negatívny výsledok (čiže zamietnutie žaloby) by mal zásadne byť i poskytnutím takej odpovede na otázky majúce sa inak vyriešiť exekučným súdom, ktorá by možnosť až následného riešenia ním rovnakého problému činila rovnou nule a naopak, ak by tu došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, okrem faktického prijatia argumentácie nasvedčujúcej vadám titulu brániacim, aby tento obstál (pretrval) i po podaní žaloby o jeho zrušenie, by titul samotný bol odstránený (takže by už len celkom akademickou mohla byť diskusia o tom, či titul trpí alebo naopak netrpí určitými vadami, ak tento by tu už v čase zaoberania sa vecou zo strany exekučného súdu ani nebol).
Práve uplatnením úvah zhora bolo nevyhnutné odmietnuť argumentáciu, drukujúcu v prospech žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako jediného procesného prostriedku, prostredníctvom ktorého by malo byť možným vyporiadanie sa aj s kvalitou právneho posúdenia veci na rozhodcovskom súde. Stále tu totiž treba trvať aj na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Prekážkou mu pritom nemôžu byť nie celkom totožné zákonné formulácie v E. p. a ZoRK (vytvárajúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK malo byť možným len zastavenie exekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) a ani nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere napokon je, že exekučný súd neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom (teda rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - s výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi), môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon zastavovanie exekúcií z tu objasňovaného dôvodu (a to prípadne i s rozhodnutím o neprípustnosti už prebiehajúcej exekúcie) treba považovať za opodstatnené a zároveň za náležitý procesný nástroj len (a práve) tam, kde iba v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.
Dôvody zamietnutia žiadosti o poverenie použité súdom prvého stupňa takto mali povahu vytýkania exekučnému titulu len menej závažných nedostatkov než toho elementárneho (predstavovaného nedostatkom právomoci), aj za ich pomoci však súd prvého stupňa dospel k vydaniu vecne správneho rozhodnutia.
Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
O trovách odvolacieho konania potom (obdobne ako pred ním súd prvého stupňa o trovách konania prvostupňového) nerozhodoval, pretože tu šlo o vyporiadanie sa (odvolacím súdom) s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktoré nebolo konečným (tým je až zastavenie exekučného konania po právoplatnosti uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie; pričom práve tomu patrí aj vyriešenie otázky trov konania
- § 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.