Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_10Co-182-2012.pdf
PDF · 78.25 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/182/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: JUDr. Dušan Pohovej, správca konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a.s. v likvidácii, Trnava, Coburgova 84", Bratislava, Námestie Slobody 10, zast. advokátom: JUDr. Juraj Gajdošík, Bratislava, Košická 52, proti žalovanému: Q. C., nar. XX. V. XXXX, bytom C., X. X. XXXX/XX, o 318,18 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava", Trnava, Sladovnícka 13, zast. splnomocnenkyňou: Mgr. Mária Kasanová, Banská Bystrica, Javornícka 37, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo 7. septembra 2011 č. k. 17C/99/2010 - 73 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa na námietku žalobcu (urobenú podaním z 5. apríla 2011, podaným osobne na súde nasledujúci deň) vyslovil, že vedľajšie účastníctvo Mgr. Ing. Pavla Korytára, správcu úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, na strane žalovaného (v čase vydania uznesenia inak Q. C. ml., v neskoršom konaní zameneného žalovaným uvedeným v úvodnej časti tohto uznesenia odvolacieho súdu - v uvedenej súv. por. tiež uznesenie Okresného súdu Trnava z 10. januára 2012 č. k. 17C/99/2010 - 79) je prípustné. Rozhodol tak podľa § 93 ods. 1, 3 a 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) majúc za to, že vedľajšiemu účastníkovi nebolo možno uprieť právny záujem na výsledku konania vo veci, v ktorej predmetom sporu je zaplatenie nájomného a prípadné vyhovenie žalobe by vedľajšieho účastníka mohlo zaťažiť povinnosťou vrátiť žalovanému ním poukázané finančné prostriedky (argumentácia vedľajšieho účastníka), resp. že v prejednávanej veci bude potrebné ako predbežnú otázku riešiť to, kto (rozumej ktorý zo sporiacich sa správcov - pozn. odvolacieho súdu) má právo požadovať úhrady za byt užívaný žalovaným, pričom prijatý záver môže zasiahnuť do právneho postavenia vedľajšieho účastníka (argumentácia súdu prvého stupňa).
Proti tomuto uzneseniu podal len žalobca včas odvolanie s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, argumentujúc nedostatkom právneho vzťahu vedľajšieho účastníka k bytu obývanému žalovaným (ďalej tiež len „byt žalovaného“) a takto aj nedostatkom jeho právneho záujmu na výsledku konania, pretože možnosť požiadavky žalovaného na vrátenie plnenia poskytnutého vedľajšiemu účastníkovi je len teoretickou.
Žalovaná odvolací návrh nepodala.
Vedľajší účastník na strane žalovanej navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť prakticky pre podržanie si svojej skoršej argumentácie, ako aj upozornenie žalobcu, že v spore medzi ním a vedľajším účastníkom
(o vylúčenie viacerých nehnuteľností vrátane domu s bytom žalovanej zo súpisu vykonaného vedľajším účastníkom) bola už vyriešená otázka oprávnenosti súpisu (v prospech vedľajšieho účastníka) a z tohto dôvodu odvolávanie sa na formálny zápis v katastri neobstojí.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. celú vec (prípustnosti vedľajšieho účastníctva) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a aj v tejto veci (obdobne ako vo viacerých skôr tunajším súdom i Okresným súdom Trnava prejednávaných druhovo totožných veciach za účasti tohto istého žalobcu i vedľajšieho účastníka, ďalej tiež len „skoršie veci“) dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne.
Je totiž pre odvolací súd (a zjavne aj pre žalobcu i vedľajšieho účastníka, nie však pre žalovaného) skutočnosťou známou z rozhodovania v skorších veciach (bez potreby dokazovania, tu por. i § 121 O. s. p.), že žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a.s. v likvidácii, Trnava, Coburgova 84“ (na ktorú bol konkurz vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave z 21. decembra 1999 sp. zn. 3K 105/99) zahrnul do súpisu majetku patriaceho do podstaty (o. i.) aj byt žalovaného (resp. presnejšie celý obytný dom, v ktorom sa taký byt nachádza). Neskôr však Okresný súd Trnava v konaní jeho sp. zn. 25K/2/2007 (teda v konkurznej veci úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava“, čiže úpadcu, ktorého správcom je vedľajší účastník) nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalobcovi z prejednávanej veci (JUDr. Pohovejovi) nakladať (o. i.) aj s domom zahŕňajúcim byt žalovaného, pričom Krajský súd v Bratislave (ako súd odvolací) takéto uznesenie práve na základe odvolania JUDr. Pohoveja svojim uznesením z 29. januára 2009 sp. zn. 1CoKR/17/2008 zmenil a návrh na predbežné opatrenie zamietol. V odôvodnení takéhoto (zmeňujúceho) uznesenia sa nachádza ako záver o právach k veci zaradenej do súpisu na strane toho správcu, ktorý vec do súpisu zahrnul ako prvý (ktorým správcom v rovine sporu žalobcu a vedľajšieho účastníka z prejednávanej veci bol žalobca) a to až do rozhodnutia o excindačnej (vylučovacej) žalobe, tak aj názor, podľa ktorého Okresný súd Trnava excindačnú žalobu žalobcu voči vedľajšiemu účastníkovi (vo veci vedenej takýmto súdom pod sp. zn. 44Cbi/6/2007) nemal prejednávať, nakoľko tomu mala brániť prekážka skôr začatého konania o tej istej veci. Tú má predstavovať konanie Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 68Cbi/10/2010, i keď v takomto prípade s postavením účastníkov v tzv. opačnom garde a prebiehajúce na základe žaloby sledujúcej vylúčenie veci (rozumej i domu s bytom žalovaného) zo súpisu podstaty vykonaného žalobcom, kde však konanie má byť prerušené do skončenia konania Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C/279/99 (o určenie vlastníckeho práva k majetku pojatému do súpisu žalobcom). Aj v čase vydania uznesenia Krajského súdu v Bratislave v konkurznej veci úpadcu spravovaného dnešným vedľajším účastníkom však napokon bolo známe (i tomuto súdu), že excindačnú žalobu žalobcu Okresný súd Trnava už rozsudkom z 26. marca 2008 č. k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol a takýto jeho rozsudok Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu rovnako ešte pred vydaním vyššie spomenutého zmeňujúceho uznesenia (rozsudkom z 23. septembra 2008 č. k. 21CoKr/4/2008-767) potvrdil.
Ak ale takto žalobca neuspel s námietkou neoprávnenosti pojatia domu s bytom žalovaného do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu reprezentovaného vedľajším účastníkom, v skutočnosti tým bola konštatovaná existencia práva uplatňovaného žalobcom na strane vedľajšieho účastníka. Tu sa totiž muselo vychádzať nielen z ďalšej skutočnosti známej tunajšiemu súdu z jeho rozhodovacej činnosti a síce, že excindačná žaloba žalobcu nebola zamietnutá len z formálnych, ale i z vecných dôvodov; ale tiež z toho, že treba považovať za prakticky vylúčené, aby s rovnakým výsledkom mohlo skončiť aj dosiaľ neskončené konanie vedené na základe excindačnej žaloby vedľajšieho účastníka (teda že by tu mohla existovať situácia, v ktorej by sa jednou i druhou takouto žalobou domáhala rozhodnutia osoba bez právneho vzťahu k veci a právo k veci zaradenej do súpisu by tak malo patriť celkom inej - z pohľadu žalobcu a vedľajšieho účastníka tretej osobe). I pri vyjdení z úvahy Krajského súdu v Bratislave o existencii práva k veci po jej zaradení do súpisu v poradí prvým správcom na strane takejto osoby a to až do rozhodnutia o excindačnej žalobe potom významným v prejednávanej veci bolo, že tu k uplatneniu práva na zaplatenie nájomného došlo až po rozhodnutí o excindačnej žalobe žalobcu spôsobom vyznievajúcim v jeho neprospech (konanie v prejednávanej veci začalo až 27. novembra 2009) a otázkou podržania si práva odvodzovaného od prvšieho súpisu veci aj po ustálení neoprávnenosti takéhoto súpisu sa doteraz žiaden súd nezaoberal.
Práve to bol ale dôvod, pre ktorý vyriešenie tejto otázky prislúchalo okrem konania o určenie vlastníckeho práva (spomenutého vyššie) aj konaniu v prejednávanej veci a iným jemu obdobným konaniam s druhovo totožným predmetom (v ktorých pred rozhodnutím o práve na žalobou požadované plnenie a to až do právoplatnosti vecného rozhodnutia o tzv. vlastníckej žalobe, pokiaľ k takému rozhodnutiu pravda dôjde, je nevyhnutné vyriešiť si a zodpovedať predbežnú otázku, komu v rozhodnom období prislúchalo postavenie vlastníka a najmä prenajímateľa bytu, za ktorý sa žiada zaplatenie nájomného).
Tým bol ale zároveň daný aj právny záujem osoby, ktorej sa už z takéhoto právneho dôvodu plnilo, na výsledku konania v prejednávanej veci. Je totiž celkom zjavné, že prípadný úspech žaloby v prejednávanej veci (spojený s konštatovaním práva na strane žalobcu) by logicky viedol k následnej požiadavke na vrátenie plnenia poskytnutého predtým vedľajšiemu účastníkovi (nepravdepodobnosť očakávania, žeby sa platiteľ nájomného uspokojil so situáciou, v ktorej by mal príslušné platby zaplatiť dvakrát a obrazný Čierny Peter by tak mal ostať v jeho rukách). Pretože potom na právny záujem teória občianskeho procesného práva a i relevantné závery doterajšej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) usudzujú už v prípade ohrozenia práva a nie až jeho porušenia (v tejto súv. por. napr. i komentáre a prevažujúcu judikatúru k podmienke naliehavého právneho záujmu na určení podľa § 80 písm. c/ O. s. p.), bolo mimo akúkoľvek pochybnosť, že nešlo prijať ani argumentáciu žalobcu snažiacu sa podsunúť názor, podľa ktorého by právny záujem osoby vstupujúcej do konania ako vedľajší účastník na jeho výsledku (konania) mohla založiť len existencia sporu medzi žalovaným a takouto osobou (rozumej už existujúca potreba čeliť požiadavke na vrátenie plnenia) a nie už aj hrozba, že sa tak stane. Prijatie opačného výkladu by totiž pomerne absurdne vedľajšie účastníctvo osoby, ktorej sa plnilo, podmieňovalo podaním žaloby o vrátenie plnenia aj v tých prípadoch, v ktorých ten, kto plnil, buď sám nemá celkom jasno, na strane ktorého z možných veriteľov (osôb sporiacich sa o také postavenie) je právo, alebo naopak nemá (až do preukázania, resp. rozhodnutia o opaku) dôvod pochybovať o tom, že takéto postavenie prislúcha práve osobe usilujúcej tu o post vedľajšieho účastníka.
Vedený týmito úvahami preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania potom (rovnako ako pred ním súd prvého stupňa o trovách konania prvostupňového) nerozhodoval, nakoľko tu šlo len o čiastkové (tzv. procesné) rozhodnutie v naďalej prebiehajúcom konaní, v ktorom vyporiadanie sa s otázkou náhrady trov konania prislúcha až konečnému rozhodnutiu.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.