Rozhodnutia odvolávajúce sa na tento prípad

zo dňa 18. 3. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To 11/2013 zo dňa 3. 7. 2013, pričom bol dňa 4. 9. 2013 riadne písomne vyzvaný, aby ho

a súčasne nie je v rozpore s obsahom Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/11/2013 zo dňa 25.03.2015. V tomto uznesení Najvyšší súd SR uviedol, že „ ... akékoľvekkomparácii so skutkom riešeným Najvyšším súdom SR pod vyššie uvedenou sp. zn. 3To/11/2013 je teda potrebné konštatovať závažné rozdiely. V prvom rade prijímateľ v žalovanom2018 tento súd síce zopakoval názor Najvyššieho súdu SR z uznesenia sp. zn. 3To/11/2013 zo dňa 25.03.2015 keď uviedol, že nevidí dôvod na zmenu tohto svojho právneho

V tejto súvislosti poukázal tiež na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3To/11/2013, v ktorom najvyšší súd výslovne uviedol, že podstatné porušenie zmluvy o poskytnutíslovami, ak teda aj v zmysle uvádzaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3To/11/2013 v dôsledku porušenia zmluvných povinností prijímateľovi nevzniká žiaden nárokpritom na judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutia z 25. marca 2015, sp. zn. 3 To 11/2013, a z 21. apríla 2016, sp. zn. 6 Tos 9/2016), podľa ktorej už samotným predložením

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 11/2013 z 25. marca 2015 a takto rozhodol: Sťažnosť , a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenúuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 11/2013 z 25. marca 2015. 2 Zo sťažnosti vyplýva, že 11. júna 2013 bola na sťažovateľovodvolaniach prokurátorky a sťažovateľov. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 11/2013 z 25. marca 2013 bol rozsudok špecializovaného trestného súdu č. k. BB 3 T

vysloveného aj v prokurátorom uvádzanom uznesení z 25. marca 2013, sp. zn. 3To 11/2013, podľa ktorého „akékoľvek úvahy o rozsahu oprávnených a neoprávnených výdavkovnevidí dôvod na odchytenie sa od právneho názoru uvedeného v uznesení sp. zn. 3To 11/2013, rovnako tak nevidí ani dôvod na odchýlenie sa od právneho názoru vysloveného

vysloveného aj v prokurátorom uvádzanom uznesení z 25. marca 2013, sp.zn. 3To 11/2013, podľa ktorého „akékoľvek úvahy o rozsahu oprávnených a neoprávnených výdavkovnevidí dôvod na odchýlenie sa od právneho názoru uvedeného v uznesení sp.zn. 3To 11/2013, rovnako tak nevidí ani dôvod na odchýlenie sa od právneho názoru vysloveného

súdu Slovenskej republiky, konkrétne na rozhodnutie z 25. marca 2015, sp. zn. 3 To 11/2013, ktoré právne ustálilo význam chápania korelácie porušenia zmluvných povinnostívyvolať verejnoprávne následky. Pokiaľ súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 3 To 11/2013 argumentuje, že úvahy ohľadne oprávnenosti/neoprávnenosti výdavkov sú právneotázky vzniku následku neoprávneného zadržania. Okrem toho, uznesenie sp. zn. 3 To 11/2013 sa ani skutkovo nevzťahuje na skutkové okolnosti prípadu obžalovanej, keďže

názoru uvedeného v jeho rozhodnutiach pod sp. zn. 5 Tost 12/2009 a sp. zn 3 To 11/2013, na ktoré rozhodnutia poukazoval aj prokurátor v dôvodoch svojho odvolania

rekodifikovanému Trestnému zákonu, komentáre, rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 11/2013 a desiatky ďalších), teda ako použitie prostriedkov Európskeho spoločenstva

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2015, sp. zn. 3 To 11/2013, podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku u všetkých troch obžalovaných