Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24C/144/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Mališovou v právnej veci navrhovateľa: W. Z., R.. X.X.XXXX, D. K., Č. K. Č..XXX zastúpený JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom Advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava proti odporcovi: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava o zaplatenie náhrady škody takto

rozhodol:

Súd návrh z a m i e t a .

Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Navrhovateľ návrhom doručeným súdu dňa 16.9.2011 sa domáhal voči odporcovi náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a to, náhrady majetkovej ujmy vo výške 1.798,- eur ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- eur. Návrh odôvodnil tým, že v trestnej veci poškodeného J. I. I.. proti obv. K. I. O. I., I.p. zn. , vydal Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 28.02.2008, odsudzujúci rozsudok, ktorý potvrdil aj Najvyšší súd SR, a svojim uznesením zo dňa 17.09.2009, sp. zn. , zamietol odvolanie jednak obžalovaných K. I., S.na J., W. W., Q. J., X. Z., V. H. O. taktiež aj krajského prokurátora. Odsúdení K. I., S. J., W. W., X. Z., K. B. O. V. H., spáchali trestné činy v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci ako príslušníci Policajného zboru, Obvodného oddelenia Policajného zboru v Revúcej resp. v Jelšave. Konanie odsúdených I. O. I.., príslušníkov Policajného zboru ( ďalej PZ ) je nesprávny úradný postup, nakoľko porušili povinnosti pri uskutočňovaní úkonov a nezákonne zasiahli do práv a právom chránených záujmov navrhovateľa pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ poukázal na to, že v zmysle odsudzujúceho rozsudku je škoda preukázaná jednoznačne, pod škodou v tomto prípade navrhovateľ uviedol jeho zranenia. V zmysle rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti špecifikácie zranení a nároku poškodeného navrhovateľa na bolestné z obsahu znaleckého posudku č. 117/2001 vyhotovenom prim. MUDr. Vojtechom Mackom a MUDr. Františkom Štullerom, z Ústavu súdneho lekárstva MFN, Martin, ako aj z II. doplnku ku znaleckému posudku č. 117/2001 vyplýva, že navrhovateľovi prináleží za spôsobenú bolesť bolestné vo výške 116,25 bodov. Výška sumy zodpovedajúcej náhrade za bolesť podľa o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje 1.798,- eur. Poukázal na to, že samotné konštatovanie porušenia práva a priznanie čisto majetkovej ujmy, by nebolo dostatočným zadosťučinením, nakoľko predmetným zásahom príslušníkov PZ došlo k závažnému a už nenapraviteľnému narušeniu s veľmi negatívnymi dopadmi na jeho súkromný a osobný život. Okolnosti a následky zásahu do práv navrhovateľa mali extrémny charakter spočívajúci v krutom, neľudskom zaobchádzaní a mučení, a preto samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a preto je potrebné uhradiť mu aj nemajetkovú ujmu v peniazoch. V tejto súvislosti navrhovateľ podotkol aj tú skutočnosť, že nesprávneho úradného postupu sa dopustili príslušníci PZ pri výkone služby, v rámci ktorej by mali naopak chrániť celospoločenské hodnoty a práva, či právom chránené záujmy jednotlivcov. Navrhovateľ mal dôvodne za to, že zodpovednosť za konanie príslušníkov PZ má práve štát, ktorý dal týmto príslušníkom PZ právomoc a prostredníctvom ktorých vykonáva verejnú moc. Štát je povinný prebrať zodpovednosť za konanie tých, ktorí v jeho mene konajú.

Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril v tom smere, že návrh žiadal ako nedôvodný zamietnuť. Uviedol, že vo veci požadovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy nie je daná pasívna vecná legitimácia SR, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ( ďalej SR ) v zmysle , nakoľko Policajný zbor SR patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Ďalej odporca vzniesol námietku premlčania práva navrhovateľa. Ustálená súdna prax uznáva, že pri nesprávnom úradnom postupe nie je potrebné čakať na meritórne ukončenie konania, ale je potrebné nároky z neho vyplývajúce si uplatniť v deň nasledujúci po dni, kedy k nesprávnemu úradnému postupu došlo. Tým dňom začína aj plynutie zákonnej premlčacej lehoty. Z obsahu žaloby vyplýva, že navrhovateľ namieta nesprávny úradný postup polície dňa 5.7.2001. Navrhovateľ si uplatnil náhradu škody a nemajetkovej ujmy na Ministerstve spravodlivosti SR dňa 19.3.2010, pričom žalobu doručil okresnému súdu dňa 16.9.2011, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Odporca zároveň zdôraznil, že prioritnú zodpovednosť za vznik škody a nemajetkovej ujmy nesú odsúdení bývalí príslušníci PZ SR, ktorých zodpovednosť musí predchádzať zodpovednosti štátu.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi: žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 8.3.2010, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , znalecký posudok č. 117/2001 vyhotovený Prim. MUDr. Vojtechom Mackom a MUDr. Františkom Štullerom, z Ústavu súdneho lekárstva MFN, Martin, doplnok k znaleckému posudku č. 117/2001 a ostatný spisový materiál obsiahnutý v spise, na základe ktorých zistil nasledovný skutkový stav : - 117 V trestnej veci poškodeného J. I. st. proti obv. K. I. a spol, sp. zn. , vydal Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 28.02.2008, odsudzujúci rozsudok, ktorý potvrdil aj Najvyšší súd SR, a svojim uznesením zo dňa 17.09.2009, sp. zn. , zamietol odvolanie jednak obžalovaných K. I., S. J., W. W., Q. J., X. Z., V. H. a taktiež aj krajského prokurátora.

Z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci obv. K. I. O. I.., sp.zn. vyplýva, že navrhovateľ utrpel zranenia, následkom ktorých predpokladaná doba trvania práceneschopnosti by v prípade jeho pracovnej činnosti predstavovala časové obdobie v dĺžke cca 4 týždne. Zranenia a bolesť navrhovateľa boli spôsobené v dôsledku protiprávneho konania odsúdených: K. I. O. S. J., ktorí v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci inému mučením spôsobili telesné a duševné utrpenie, takýto čin spáchali najmenej s dvoma osobami, závažnejším spôsobom konania (so zbraňou, po dlhší čas, na viacerých osobách) a na osobe, ktorej bola obmedzená osobná sloboda v súlade so zákonom čím spôsobili navrhovateľovi ťažkú ujmu na zdraví. Za uvedený skutok boli Krajským súdom Banská Bystrica uznaní vinnými zo spáchania zločinu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania podľa , , , , Tr. Z.z s poukazom na ustanovenie , , , Tr. W. W., ktorý ako verejný činiteľ v úmysle spôsobiť inému ujmu vykonával svoju právomoc v rozpore s ustanoveniami zákona, nesplnil povinnosti vyplývajúce z jeho právomoci a takýmto činom spôsobil obzvlášť závažný následok, za čo bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa , , Tr. X. Z., K. B. O. V. H., ktorí v súvislosti s výkonom právomoci štátneho orgánu, inému neľudským a krutým zaobchádzaním spôsobili telesné utrpenie a takýto čin spáchali ako verejní činitelia a najmenej s dvoma osobami, za čo boli uznaní vinnými zo spáchania trestného činu mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania podľa , , Tr. Odsúdení K. I., S. J., W. W., X. Z., K. B. O. V.ej H., spáchali uvedené trestné činy v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci ako príslušníci Policajného zboru, Obvodného oddelenia Policajného zboru v Revúcej resp. v Jelšave.

V zmysle rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti špecifikácie zranení a nároku poškodeného navrhovateľa na bolestné z obsahu znaleckého posudku č. 117/2001 vyhotovenom prim. MUDr. Vojtechom Mackom a MUDr. Františkom Štullerom, z Ústavu súdneho lekárstva MFN, 036 01 Martin, ako aj z II. doplnku ku znaleckému posudku č. 117/2001 vyplýva, že navrhovateľovi prináleží za spôsobenú bolesť bolestné vo výške 116,25 bodov. Z predmetného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici súd zistil, že súd uznal za vinného aj samotného navrhovateľa, a to zo spáchania trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa Tr. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa Tr., keď dňa 5.7.2001 pri dome O. H. C. K. spoza oplotenia domu sa navrhovateľ spolu s N. I. O. J. I. K.. vyhrážali O. H. a najmä V. H. usmrtením, vulgárne im nadávali a poškodili oplotenie, pričom vyhrážky usmrtením vzbudili u O. H., V. H. a ich príbuzných dôvodnú obavu, že ich uskutočnia. Navrhovateľ dňa 19.3.2010 doručil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci. V konaní vyššie uvedené skutočnosti sporné neboli. Navrhovateľ svoj nárok odvodil od nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mali dopustiť príslušníci Obvodného oddelenia Policajného zboru v Revúcej resp. v Jelšave pri výkone verejnej moci dňa 5.7.2001 tým, že sa dopustili na navrhovateľovi zločinu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania ako aj zneužitia právomoci verejného činiteľa.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu príslušníkov PZ došlo za účinnosti , t.j. dňa 5.7.2001 súd na daný prípad aplikoval o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Súd sa v prvom rade zaoberal otázkou pasívnej legitimácie v konaní, nakoľko odporca namietal, že nie je daná pasívna legitimácia štátu, zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v zmysle , nakoľko Policajný zbor SR patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra.

Podľa , , štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len ""). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť.

Podľa , nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v - 118

občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je týmto orgánom, a) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

Podľa , štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

neupravuje, ktorý orgán štátu má v prípadoch nesprávneho úradného postupu oprávnenie a povinnosť vystupovať v mene štátu, na rozdiel od nezákonného rozhodnutia, kde zákon v vymedzuje, ktorý orgán v mene štátu koná. Podľa názoru súdu ohľadne riešenia otázky určenia orgánu konajúceho v mene štátu možno úpravu obsiahnutú v analogicky použiť aj na nároky vyplývajúce z nesprávneho úradného postupu.

Vyššie citované ustanovenie rozlišuje občianske súdne konanie a trestné konanie a konanie pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, kedy ústredným orgánom, ktorý vystupuje v mene štátu, je Ministerstvo spravodlivosti SR a na druhej strane ostatné prípady, t.j. v podstate správne konania, kedy týmto ústredným orgánom je ten ústredný orgán, do ktorého pôsobnosti patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom nezákonné rozhodnutie bolo vydané. Z uvedeného vyplýva, že za oblasť súdov a ďalších orgánov činných v trestnom konaní bolo týmto ústredným orgánom, vystupujúcim v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, pritom podľa vtedy platnej právnej úpravy výkladu niektorých pojmov v , orgánmi činnými v trestnom konaní sa rozumeli súd, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán. Nakoľko trestným konaním bolo treba považovať celé konanie podľa (vrátane konania policajných orgánov, vyšetrovateľov a prokurátorov v rámci prípravného konania) zákon za ústredný orgán štátnej správy konajúci v mene štátu, v prípade nezákonného rozhodnutia vydaného v trestnom konaní, považuje výlučne Ministerstvo spravodlivosti SR.

Vzhľadom na uvedené súd konštatoval, že v danom prípade je správne označený orgán Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky. V súvislosti s otázkou pasívnej legitimácie vo veciach náhrady škody podľa je potrebné uviesť, že pasívne legitimovaným je štát - Slovenská republika, príslušné ministerstvo je len orgánom vystupujúcim v mene štátu a preto by nebolo možné návrh zamietnuť z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu.

Súd sa ďalej v konaní zaoberal odporcom vznesenou námietkou premlčania.

Podľa , , právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Pri premlčaní práva na náhradu škody - uplatneného bolestného podľa je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna - tri roky a objektívna - desať rokov. Ich začiatok je upravený odlišne. Obidve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba totiž môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť. Subjektívna premlčacia doba je v danom prípade trojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného týkajúcu sa jeho vedomosti o škode a vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o týchto prvkoch (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o nich) a len vtedy začne poškodenému plynúť subjektívna premlčacia doba. Právo na náhradu škody sa premlčí najneskôr za 10 rokov, odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda. Pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej na zdraví, platí len subjektívna premlčacia doba, v danom prípade tri roky od kedy sa poškodený dozvedel o škode. Nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že pri nárokoch na náhradu škody na zdraví neplynie žiadna premlčacia lehota, resp. že ak

bola spôsobená škoda na zdraví, má poškodený právo požadovať náhradu bez časového obmedzenia. Uvedený výklad by znamenal zavedenie právnej neistoty do právnych vzťahov, kedy by poškodený mohol neobmedzene sa domáhať voči škodcovi náhrady škody na zdraví, hoci o jej existencii mal vedomosť už oveľa skôr.

Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, je treba vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného. Stačí, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, boli spôsobilé urobiť záver o tom, kto zodpovedá za škodu, ktorá mu vznikla. Rozhodujúce je, kedy sa poškodený o skutkových okolnostiach preukázateľne dozvedel, a nie či a kedy si mohol na ich základe vytvoriť právny záver o zodpovednosti určitej osoby.

Vedomosť poškodeného o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, ako predpoklady začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby musia byť splnené kumulatívne. O tom, kto za škodu zodpovedá, sa poškodený dozvie vtedy, keď zistí skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie zodpovedného subjektu a o škode sa poškodený dozvie vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a približne aj jej rozsah.

v odvíja začiatok plynutia premlčacej doby len od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel o škode, citované ustanovenie teda nepožaduje súčasne aj vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá. - 119

Neobstojí teda argument navrhovateľa, že o škodcovi sa dozvedel až na základe právoplatného trestného rozsudku (právoplatnosťou uznesenia NS SR sp. zn. zo dňa 17.9.2012), nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, je rozhodujúci okamih, kedy zistí skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie zodpovedného subjektu. Nejde tu teda vôbec o to, či sa škodca dopustil konania, ktoré napĺňa skutkovú podstatu niektorého z trestných činov, ale len o to, či svojím konaním spôsobil majetkovú stratu poškodeného. Navrhovateľ zistil skutkové okolnosti ohľadne škodcov už na začiatku trestného stíhania, pričom aj navrhovateľ bol v tomto istom trestnom konaní stíhaný pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi, a teda musel sa priebežne oboznamovať aj s obsahom trestného spisu, najneskôr dňa 28.2.2008, kedy prvostupňový Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. vyhlásil odsudzujúci rozsudok, v ktorom je podrobne popísaný skutkový stav veci ako aj konkrétne mená a adresy škodcov ako aj právna kvalifikácia skutkov. Aj v prípade, že by sa od tohto dňa začala počítať trojročná subjektívna premlčacia lehota, tak by k premlčaniu práva na náhradu škody na zdraví došlo dňom 28.2.2011 ( v danom prípade nebolo potrebné nárok predbežne prerokovávať, takže by tu nedošlo k predĺženiu lehoty o ďalších 6 mesiacov, ale ak by aj bolo potrebné nárok predbežne prerokovávať, tak by premlčacia doba uplynula dňom 28.8.2011). V danom prípade návrh na začatie konania bol na súd doručený až dňa 16.9.2011, teda po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Námietka navrhovateľa, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť až okamihom nadobudnutia právoplatnosti trestného rozsudku, nie je dôvodná. Súd mal za to, že navrhovateľ sa dozvedel o tom kto za škodu zodpovedá najneskôr vo februári roku 2008, aj keď je nepochybné, že navrhovateľ o osobách škodcov vedel už na začiatku trestného konania v roku 2002, v tomto čase vedel aj to, že škodcovia boli príslušníci PZ a že škodu spôsobili pri výkone právomoci verejných činiteľov. O skutočnosti, že mu škodu na zdraví spôsobili policajti a to pri výkone ich právomocí, ako verejní činitelia, sa navrhovateľ dozvedel už v deň škodovej udalosti, t.j. dňa 5.7.2001, a nie až z uznesenia NS SR sp. zn. zo dňa 17.9.2012.

Pokiaľ ide o samotnú výšku škody je potrebné uviesť, že bodové ohodnotenie bolestného bolo vyčíslené najneskôr dňa 7.3.2002, kedy bol vypracovaný II. Doplnok k znaleckému posudku s názvom určenie bolestného (navrhovateľa sa týka bod B. posudku) znalcami Prim. Vojtechom Mackom, MUDr. Františkom Štullerom z Ústavu súdneho lekárstva MFN Martin. V tomto posudku bolo celkové ohodnotenie bolestného u navrhovateľa určené na 116,25 bodov. Navrhovateľ sa v návrhu odvoláva na vyššie uvedený znalecký posudok, pričom aj bodové ohodnotenie je rovnaké ako si navrhovateľ uplatňuje v žalobnom návrhu. Z toho je teda zrejmé, že navrhovateľ sa o výške škody dozvedel dňa 7.3.2002 kedy bol vyhotovený znalecký posudok, ktorý presne vyčíslil bodové

ohodnotenie bolesti a jeho peňažnú výšku, najneskôr dňa 28.2.2008, kedy prvostupňový Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. rozhodol.

Na základe uvedeného mal súd za to, že nárok navrhovateľa v časti bolestného je premlčaný, nakoľko navrhovateľ sa o osobách škodcov a o škode dozvedel najneskôr vo februári 2008. V danom prípade trojročná subjektívna premlčacia doba ohľadne bolestného začala najneskôr plynúť vo februári 2008 a uplynula vo februári 2011. Keďže navrhovateľ žalobný návrh doručil súdu dňa 16.9.2011, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby a odporca v konaní namietol premlčanie, súd musel žalobný návrh v časti náhrady majetkovej ujmy z tohto dôvodu ako premlčaný nárok zamietnuť.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je zrejmé, že náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje, táto skutočnosť však sama o sebe neznamená, že takúto náhradu nie je možné priznať.

Podľa článku 46 ods. 3 SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pri výklade tak, aby bol tento výklad konformný s SR treba prijať záver, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u a to odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci. Keby sa nepripustila možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla ne, tak by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou , boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu avšak už za účinnosti znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla, čím by došlo k odopretiu spravodlivosti. To znamená, že napriek tomu, že Slovenská republika je demokratický a právny štát ( SR), tieto osoby by nemali k dispozícii žiadny účinný právny prostriedok nápravy a odškodnenia (vo forme nemajetkovej ujmy) za takúto ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

V predmetnej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním odporcu resp. jeho nesprávnym úradným postupom bolo jedným činom zasiahnuté do práva na zdravie a ľudskú dôstojnosť navrhovateľa a to dňa 5.7.2001, ktorý nastal momentom jeho mučenia a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy u navrhovateľa stále pretrvávajú.Navrhovateľ mohol svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 6. 7. 2001. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila dňa 6.7.2004. Navrhovateľ však svoju žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy podal na súde až dňa 16.9.2011, teda po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na to súd konštatoval, že nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu príslušníkov PZ, je premlčaný, pričom k jeho premlčaniu došlo ešte v roku 2004.

Navrhovateľ v priebehu konania argumentoval aj tým, že z viacerých medzinárodnoprávnych dokumentov a prípadov vyplýva, že v prípade mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania sa vnútroštátne normy obmedzujúce nárok na náhradu škody poškodených neaplikujú.

Navrhovateľ uviedol, že neoprávnený zásah do osobnosti poškodených spočívajúci v extrémnom a obzvlášť závažnom konaní príslušníkov PZ, ktorí ho mučili, krutým a neľudským spôsobom zaobchádzali s ním, v dôsledku čoho utrpel závažné poranenia a psychickú traumu, predpokladá extrémnu a obzvlášť vysokú, avšak na druhej strane primeranú náhradu škody v podobe nemajetkovej ujmy a aplikácia inštitútu premlčania by v predmetnom prípade znamenala rozhodnutie v rozpore s princípmi medzinárodného práva. - 120

Poukázal napríklad na Uznesenie prijaté Valným zhromaždením OSN zo dňa 21.3.2006 v rámci Základných zásad a pokynov k právu na nápravu a odškodnenie obetí hrubých porušení pravidiel Medzinárodného práva týkajúcich sa ľudských práv a závažných porušovaní medzinárodného

humanitárneho práva. V časti IV. Premlčanie sa výslovne uvádza, že "Ak je to uvedené v príslušnej zmluve alebo obsiahnuté v iných medzinárodných právnych záväzkoch, ustanovenia o premlčaní sa nevzťahujú na hrubé porušovanie medzinárodných ľudských práv a vážnych porušení ustanovení humanitárneho práva, ktoré predstavujú zločiny podľa medzinárodného práva. Domáce ustanovenia pre premlčanie pre iné typy porušenia, ktoré nepredstavujú zločiny podľa medzinárodného práva, vrátane časových obmedzení platných pre civilné pohľadávky a iné postupy, by nemali byť príliš reštriktívne."

Zákaz mučenia ako medzinárodná norma "ius cogens" vyplýva aj z prípadu Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) Anto Furundzija, z ktorého ako implikácia pre národné práva vyplýva skutočnosť, že na mučenie sa nesmie vzťahovať premlčanie.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi často pripúšťa v prípadoch porušenia čl. 3 (zákaz mučenia) Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd sťažnosť bez vyčerpania domácich prostriedkov nápravy z dôvodu oslabenej možnosti ich uplatnenia kvôli premlčaniu (Mirostaw Zielinski v. Poland, Grzywaczewski v. Poland).

V danom prípade súd neposudzoval nepremlčateľnosť trestného stíhania za uvedené zločiny, ale nároky na náhradu škody vyvolanej týmito trestnými činmi. Pre tieto nároky však nepremlčateľnosť nevyplýva ani z vyššie citovaných medzinárodných dokumentov. Uvedená nepremlčateľnosť sa teda nevzťahuje na nároky na náhradu škody, ale na samotné spáchanie týchto trestných činov (účelom je aby boli páchatelia týchto činov potrestaní bez ohľadu na to aká dlhá doba uplynula od spáchania týchto zločinov). Samotné premlčanie týchto nárokov nie je však obmedzením tohto práva. Zavedenie premlčacej lehoty nie je obmedzovaním práva domáhať na náhrady škody, ale predstavuje prvok stability v právnych vzťahoch, nedochádza tu teda k obmedzovaniu uplatnenia nárokov na náhradu škody, ale len k ich premlčaniu, nárok však zostáva zachovaný. Je vecou poškodeného, či si takýto nárok uplatní alebo neuplatní. Súd sa nestotožnil s argumentáciou navrhovateľa, že nároky na náhradu škody spôsobenej trestným činom mučenia a neľudského a krutého zaobchádzania nepodliehajú premlčaniu, pretože v takom prípade by sa narušila právna stabilita, pokiaľ by sa náhrada škody spôsobená trestným činom mučenia, neľudského a krutého zaobchádzania vyňala z premlčania.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd konštatoval, že nároky navrhovateľa sú premlčané, a pretože odporca v konaní vzniesol námietku premlčania, nemohol inak súd rozhodnúť ako návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť.

O trovách konania súd rozhodol podľa Úspešnému odporcovi trovy konania nevznikli, odporca si ani žiadnu náhradu trov konania neuplatnil a preto mu súd ani žiadnu náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach, na Okresnom súde Bratislava I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti

alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.