Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21CoE/44/2013

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka č. 5, Bratislava, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka č. 5, Bratislava, proti povinnému: G. X., bytom M. č. XXXX/XX, M., pre vymoženie 363,21 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č.k. -61 zo dňa 03.08.2012 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

odôvodnenie:

Okresný súd Kežmarok (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka nútiaca spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Oprávnený v odvolaní navrhol uznesenie zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil právo na náhradu trov konania vo výške 25,10 eur s DPH.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. (ďalej len „“) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Už vo viacerých rozhodnutiach odvolací súd konštatoval, že nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (napr. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, in fine ). O takýto prípad ide aj v ust. Zákona o rozhodcovskom konaní („ZoRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením exekučného konania podľa Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie práva na súde.

Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že exekučný súd môže zastaviť exekučné konanie až po „nariadení exekúcie“. Exekučné konanie začína podaním návrhu u exekútora (§ 36 ods. 2 EP) a logicky sa začaté exekučné konanie musí dať aj zastaviť v zákonom stanovených prípadoch. V tomto smere sa javí návrh

ministerstva spravodlivosti na zjednotenie aplikačnej praxe č. -100 dôvodný a odvolací súd sa s uvedeným názor stotožňuje cit:

Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr. ), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší. Z ustanovenia Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods. 1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou používa pojem „zastavenie“, nemožno ho vykladať len v jeho procesnom význame, teda ako postup súdu pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a „exekúcie“ (porov. napr. a proti Ex. Por.), keď v prvom prípade ide o zastavenie z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej neprípustnosti (zákazu) exekúcie.

Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku ( ). V exekúcii však takáto koncentrácia - vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“.

Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].

Takýto záver je aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania ( v spojení s ). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu ZoRK, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie ( Ex. por.), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa ZoRK je odvolanie vždy prípustné. Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie).

Námietky oprávneného týkajúce sa nemožnosti zastavenia exekučného konania sú teda v zjavnom rozpore s dikciou ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní . V tomto smere ani Európska komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10 nevzhliadli žiadny problém v ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť záväzok štátu.

Odvolací súd ako prvé skúmal to, že v tomto prípade je právny vzťah vzťahom spotrebiteľským - založeným na spotrebiteľskej zmluve.

Právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného (Tatra banka, a.s.) a povinným bol v prejednávanej právnej veci založený Zmluvou o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu uzavretou dňa 31.03.2003, a teda v čase, keď ešte nebol účinný , ktorým boli v upravené Spotrebiteľské zmluvy (V. hlava). V čase uzavretia predmetnej zmluvy boli spotrebiteľské zmluvy upravené o ochrane spotrebiteľa.

Podľa ustanovenia o ochrane spotrebiteľa typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa ustanovenia o ochrane spotrebiteľa typová zmluva nesmie obsahovať

a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä

1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby,

2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu;

b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Z obsahu predmetnej zmluvy úvere je zrejmé, že išlo o predformulovanú zmluvu, ktorá bola určená pre viaceré prípady a spotrebiteľ (povinný) jej obsah nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť. Rovnako nemohol ovplyvniť ani znenie všeobecných obchodných podmienok, ktoré v zmysle bodu XII/4 zmluvy tvoria jej súčasť. Z toho je zrejmé, že v tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu a že vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, od ktorého sa odvíja nárok uplatnený v tomto exekučnom konaní, je vzťahom spotrebiteľským.

Ako je vyššie uvedené, je pravdou, že predmetná spotrebiteľská zmluva bola uzavretá ešte pred účinnosťou (t.j. pred 01.04.2004). Avšak v zmysle a veta prvá (záverečných a prechodných ustanovení k úpravám účinným od 01.04.2004) spotrebiteľské zmluvy podľa uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením , ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami , 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa v znení účinnom od 01.04.2004 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "").

Podľa v znení účinnom od 01.04.2004 za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa,

c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,

d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu,

e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, že spotrebiteľ neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,

f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi to neumožňujú,

g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,

h) prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli,

i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,

j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú k zvýšeniu ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia.

Aj keď je pravdou, že zmluva bola uzavretá pred tým, ako vyššie citovaná právna úprava nadobudla účinnosť, v zmysle citovaných prechodných ustanovení sa právna úprava neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách použije aj na posudzovanie spotrebiteľských zmlúv uzavretých pred 01.04.2004, ak sa v lehote 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti (t.j. do 01.07.2004) tieto spotrebiteľské zmluvy nedajú do súladu s ustanoveniami a 54 v znení účinnom od 01.04.2004.

Cieľom tohto intertemporálneho ustanovenia je dosiahnuť čo najefektívnejšie očistenie života spotrebiteľov od neprijateľných podmienok v skôr uzavretých spotrebiteľských zmluvách. Pritom je nutné poukázať na prednosť medzinárodnej zmluvy ( ), teda aj zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Aj za predpokladu, že zmluva bola uzavretá pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (t.j. pred 01.05.2004), je nutné poukázať napr. na rozhodnutie Ústavného súdu ČR zo dňa 15. 06. 2009 č. . Ústavný súd v závere obiter dicta citovaného nálezu konštatoval, že obecné súdy mali nájsť taký výklad ustanovení v znení účinnom v dobe uzatvorenia zmluvy medzi sťažovateľom a spoločnosťou ZEPTER INTERNATIONAL s. r. o., ktorý by reflektoval nielen zhora uvádzané ústavnoprávne podmienky, ale tiež obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej v príslušných smerniciach, hoci v okamihu vzniku daného zmluvného vzťahu neexistovala v českom právnom poriadku výslovná úprava implementujúca tieto smernice a ČR nebola členom EÚ. Je na mieste poznamenať, že Slovenská republika a Česká republika sa stali členmi Európskej únie v rovnakom čase a taktiež poukázať na príbuznosť právnych poriadkov oboch týchto štátov.

Z judikatúry slovenských súdov dáva odvolací súd do pozornosti napr. rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. -144 zo dňa 28.06.2010, podľa ktorého, aj keď jednoznačná právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola uvedená do až úpravou účinnou od 01.04.2004 (), jej cieľom, to zn. dodatočnej úpravy spotrebiteľského práva, bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného práva s európskym spotrebiteľským

právom, resp. s aquis communautaire dosiahnutého v tejto oblasti, a to hlavne z dôvodu zosúladenia s nepriamymi účinkami smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Ak je povinnosťou členských štátov zabezpečiť, aby sa právo vykladalo vo svetle smerníc Európskej únie aj v prípadoch, ktoré skutkovo dopadajú do obdobia spred vstupu členského štátu do EÚ, je nevyhnuté, aby aj súdy tento cieľ naplnili.

Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok (čl. 6). Cieľ je garantovať vyššiu kvalitu života bežných ľudí. (pozri napr. rozsudok Mostaza Claro bod 37, Asturcom bod 51).

Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku,

a to v záujme vyššej kvality života (pozri uznesenie súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ/ Korčkovská, bod 50).

Pri takýchto východiskách mala byť zodpovedaná aj odvolacia otázka retroaktivity spotrebiteľských noriem na zmluvu z roku 2003. Odvolací súd nevidí dôvod, aby spotrebiteľ nebol efektívne chránený normami európskeho práva založeného na principiálnych otázkach alebo žeby sa ochrana mala striktne vzťahovať až od určitého dňa, mesiaca a roka. Alebo inými slovami povedané, aby bolo spotrebiteľovi tých istých služieb odkázané, že naňho táto efektívna ochrana daná až na úroveň pravidiel verejného poriadku nedopadá. Pre termín neprijateľná zmluvná podmienka sa zvykne pritom použiť aj termín nečestná, nemorálna, nekalá podmienka.

V konečnom dôsledku oprávnený (resp. jeho právny predchodca) mal vytvorenú príležitosť dať zmluvu do súladu so zákonom a cieľmi európskeho spotrebiteľského práva ( ).

Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predstavuje rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. (v znení účinnom po 01.04.2004). Ustanovenie demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Keďže ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj takú, ktorá nie je v zákone výslovne uvedená, a ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby všetky spory vzniknuté z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní (pred rozhodcovským orgánom). Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do ust. zavedeného do od 01. 01. 2008 novelou č. .

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru aj ďalšie rozhodnutia v obdobných veciach (porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. , , a ďalšie).

S oprávneným nie je možné súhlasiť ani v tom smere, že išlo o naplnenie § 93b ZoB.

Podľa § 93b ZoB banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme

predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa v rámci kontraktácie nemenia, že sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom spočíva faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné).

Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil povinnú a nechal jej priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Naviac kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Takže aj v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky opodstatnená (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. ). Na toto uznesenie odvolací súdu poukazuje aj vo vzťahu k námietka odvolateľa spočívajúcej v citovaní uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.09.2011.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje aj na ďalší dôvod, pre ktorý je rozhodcovská doložka v tomto prípade absolútne neplatná a tým je nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva totiž v tomto prípade nebola podpísaná zmluvnými stranami, ale bola len súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na ktoré podpísaná zmluva len vo všeobecnosti odkazovala. Takúto rozhodcovskú zmluvu ale nemožno považovať za uzavretú podľa § a 4 o rozhodcovskom konaní. Táto zmluva sa totiž nemôže uzatvoriť len odkazom na všeobecné zmluvné podmienky. Je to zmluva, ktorej obsah a forma sú uvedené v zákone a tento vylučuje jej uzavretie len odkazom na všeobecné zmluvné podmienky, pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy. Ustanovenie tu nie je možné použiť a u spotrebiteľských zmlúv niet úpravy obdobnej ako u poistných zmlúv v prípade . Neexistencia rozhodcovskej zmluvy znamená to, že rozhodcovský súd nemohol daný spor prejednať. Rozhodcovská zmluva je pojmovo procesným dojednaním, ktorej cieľom je založenie právomoci rozhodcu či Stáleho rozhodcovského súdu, a to namiesto alebo vedľa právomoci súdu všeobecného. Možno povedať, že rozhodcovská zmluva má zmiešanú povahu, pretože sa jednak uzatvára podľa procesného predpisu, a to zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje len niektoré pravidlá uzatvárania, pokiaľ ide o obsah a formu, avšak v ostatnom, najmä pokiaľ ide o náležitosti právnych úkonov a kontraktačného procesu, je nutné túto doložku podriadiť režimu hmotného práva. Rozhodcovská zmluva je teda uzatváraná podľa ustanovení o zmluvách ako najbližšieho právneho odvetvia. Rozhodcovská doložka nie je koherentnou súčasťou hlavnej zmluvy, v ktorej je obsiahnutá, a platí doktrína separácie rozhodcovskej zmluvy a zmluvy hlavnej, podľa ktorej sú obe zmluvy na sebe celkom nezávislé. V exekučnom konaní v každom štádiu treba skúmať existenciu podmienok konania a jednou z nich je existencia exekučného titulu. Ak tento bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie exekučného konania alebo zastavenie exekúcie alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré má v konečnom ten dôsledok, že v zmysle Exekučného poriadku sa exekučné konanie zastaví.

Judikatúra súdov vrátane europského súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. ). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.