Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9CoP-17-2013.pdf
PDF · 76.37 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoP/17/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jána Burika, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa D. Z., nar. XX.XX.XXXX, zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Martine, pracovisko Turčianske Teplice, dieťa rodičov, matky D. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, a otca D. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, dieťa bytom u matky, v konaní o zvýšenie výživného, na odvolanie otca maloletého dieťaťa proti rozsudku Okresného súdu Martin, č. k. 22P/33/2012-52 zo dňa 23.11.2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zmenil rozsudok tamojšieho súdu sp. zn. 12P/152/2011 zo dňa 24.10.2011 vo výroku o výživnom na mal. D. Z. tak, že otcovi určil povinnosť platiť výživné vo výške 150 eur mesačne, počnúc dňom 01.10.2012 splatných vždy do 20. dňa v mesiaci k rukám matky, súd zároveň vyčíslil zameškané výživné za obdobie od 01.10.2012 do 30.11.2012 vo výške 140 eur a uložil otcovi povinnosť zaplatiť takto stanovené výživné v splátkach po 10 eur mesačne spolu s bežným výživným počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok. Vo zvyšku súd návrh matky zamietol. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ust. § 62, § 75, § 78 zákona o rodine, keď konštatoval, že dôvody na zmenu predchádzajúce rozhodnutia o výživnom predstavujú zmenu pomerov vo vzťahu k mal. dieťaťu, ktoré je fyzicky vyspelejšie a zvýšili sa náklady na zabezpečenie základných potrieb dieťaťa, ktoré nastúpilo do základnej školy. Na strane rodičov k zásadným zmenám v ich možnostiach a schopnostiach nedošlo. Pri určovaní výšky výživného vychádzal súd zo zásad pre určenie výživného uvedených v zákone o rodine a predovšetkým zisťoval výšku odôvodnených potrieb mal. dieťaťa, príjmy rodičov ako aj zohľadňoval to, kto sa o dieťa osobne stará. Vzhľadom na finančné možnosti otca mal. dieťaťa, návrh matky, ktorým žiadala určiť zvýšené výživné sumou 200 eur mesačne vo zvyšnej časti zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie otec mal. dieťaťa. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.). Podľa jeho názoru závery prvostupňového súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní,
keď súd vychádzal z mesačných nákladov na maloletého vo výške 270,58 eur. Neprihliadol však na zvýšenie príjmu matky zo sumy 387 eur na 515,23 eur, a toto zvýšenie neposudzoval v celom kontexte zvýšených nákladov maloletého, ale celú sumu zvýšených nákladov preniesol na ťarchu otca. Súdom vypočítané mesačné náklady na maloletého nezodpovedajú skutočným zvýšeným nákladom, keďže nie je možné do každodenných mesačných výdavkov započítavať jednorazové vstupné výdavky so zabezpečením nástupu maloletého do školy (zakúpenie školskej tašky, peračníka, teplákovej súpravy, učebníc, desiatového boxu, papúč, peňaženky a pod.). Rozhodnutie prvostupňového súdu tak vyznieva arbitrárne. Otec mal. dieťaťa si uvedomuje, že nástupom syna do 1. ročníka základnej školy došlo k zmene pomerov, avšak nie až takých, ktoré by mali za následok zvýšenie výživného o 100%. Súd neprihliadal v celom rozsahu na schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca, ktorý považuje za dôvodné zvýšiť výživné na syna na sumu 120 eur mesačne. Navrhoval preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
K podanému odvolaniu sa vyjadrila matka mal. dieťaťa. Uviedla, že nesúhlasí s dôvodmi uvádzanými v odvolaní, pretože všetky výdavky súvisiace so školskou dochádzkou, stravovaním, ošatením, osobnou hygienou a ostatnými aktivitami hradí výlučne sama, a preto aj otec by si mal plniť vyživovaciu povinnosť a nehľadať dôvody a spôsoby pre ktoré nie je schopný platiť súdom stanovené zvýšené výživné v sume 150 eur mesačne. Otec maloletého nad rámec stanového výživného žiadnym iným spôsobom synovi neprispieva, opomína jeho sviatky a takisto nejaví záujem o jeho aktivity v škole alebo vo voľnom čase. Matka mal. dieťaťa uviedla, že otec poukazuje na jej zvýšenie mzdy, to bolo však vypočítané ako priemerné, v skutočnosti k jej základnému mesačnému platu pribudlo 27 eur. Takéto zvýšenie príjmu nemožno považovať za podstatné. V tejto súvislosti by súd skôr mal skúmať príjmy otca, ktorý svoje mesačné náklady vyčíslil na sumu 683 eur, avšak tvrdí, že pracuje len príležitostnou brigádnickou prácou a nemá na hradenie stanoveného výživného. Matka mal. dieťaťa poukazovala tiež na to, že otec mal. syna má možnosť znížiť svoje mesačné výdavky aj tým, že požiada o zrušenie vyživovacej povinnosti na plnoletú dcéru P., ktorá už ukončila v júni 2012 štúdium a je brigádnicky zamestnaná. Naopak mal. 7-ročný syn nemá možnosť a schopnosť si privyrábať. Matka mal. dieťaťa má za to, že v možnostiach a schopnostiach otca je rozhodne viac ako prezentoval pred súdom a pri jeho ostatných mesačných výdavkoch nie je suma 150 eur ako výživné pre mal. syna pre neho likvidačná. Vzhľadom na tieto uvedené skutočnosti žiadala, aby odvolací súd rozsudok o výške výživného ako vecne správny potvrdil.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 2 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu v zmysle ust. § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom mal i odvolací súd preukázané, že v minulosti bolo o výške výživného rozhodované v konaní Okresného súdu Martin, sp. zn. 12P/152/2011 zo dňa 24.10.2011, otcovi bola určená vyživovacia povinnosť na mal. syna vo výške 80 eur mesačne. Priemerný príjem matky v tom čase bol 387 eur, otec bol nezamestnaný, brigádnickou činnosťou si privyrábal 100 až 120 eur mesačne, nebol evidovaný na úrade práce, sám si platil zdravotné poistenie. Plnil vyživovaciu povinnosť ešte voči dvom plnoletým deťom, v čase posledného rozhodovania maloletý navštevoval materskú školu, v súčasnej dobe je žiakom základnej školy. U matky došlo k zvýšeniu príjmu v priemere na 515,23 eur mesačne, súd však prihliadal na osobnú starostlivosť o mal. dieťa. Otec maloletého v čase rozhodovania prvostupňového súdu pracoval brigádnicky, prispieva stále na dve plnoleté deti P. a Y., nie je evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný. Sám si platí odvody zdravotného poistenia.
Vzhľadom na takto zistený skutkový stav má odvolací súd za to, že postup prvostupňového súdu bol správny, keď skúmal, či od posledného rozhodnutia o úprave výživného došlo k takej zmene pomerov, aby bolo možné iným spôsobom prehodnotiť výšku vyživovacej povinnosti vzhľadom na odôvodnené potreby mal. dieťaťa ako aj možnosti a schopnosti rodičov. Tu súd správne poukázal na zmenu pomerov, najmä na strane mal. dieťaťa, ktoré súvisia jednak s jeho fyzickým rastom, vyspievaním, ale aj prechodom na vyšší stupeň školy a zabezpečovaním jeho kultúrnych a športových potrieb vo väčšom rozsahu. Prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny záver, keď ustálil, že je v možnostiach a schopnostiach otca platiť na mal. syna výživné vo výške 150 eur mesačne od 01.10.2012. Prvostupňový súd pri rozhodovaní postupoval v súlade so zásadami stanovenými zákonom
o rodine pre určenie vyživovacej povinnosti rodičov a deti. Z jeho závermi sa odvolací súd plne stotožňuje a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. na ne poukazuje.
Pretože otec mal. dieťaťa vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti s ktorými by sa neoboznámil a nevysporiadal prvostupňový súd resp., ktoré by umožnili iným spôsobom odvolaciemu súdu vyhodnotiť správnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 1 písm a/ O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože konanie mohlo začať aj bez návrhu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.