Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoE/43/2013

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému Z. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/X, V. N., o vymoženie 84,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. -13 zo dňa 21.01.2013 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého sp. zn. EX 9177/12 zo dňa 22.05.2012 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa Exekučného poriadku, a o rozhodcovskom konaní, o spotrebiteľských úveroch, a o spotrebiteľských úveroch, § a 53 a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS.

Konštatoval, že v posudzovanej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie domáha vymoženia 84,54 eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o. zo dňa 07.11.2011, sp. zn. EP 30039/10. Dojednanie rozhodcovskej doložky (článok IX. písm. o/ všeobecných obchodných podmienok) je v tomto prípade nekalou podmienkou, lebo núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní a znemožňuje mu tak voľbu dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou. súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, teda je prekážkou pre opätovné prejednanie veci a spôsobilým exekučným titulom. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd a nie je vecne príslušný konať ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom. Takýto výklad nie je prípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. Absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení konania predstavuje zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu.

Namietal, že pokiaľ ide o dôvody podľa o rozhodcovskom konaní, tieto dôvody sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Dôvodom pre zastavenie exekučného konania v zmysle tohto ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom (napr. by sa účastníkovi ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na iné, výslovne právnym poriadkom zakázané konanie). Existencia resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného konania je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Poukazujúc na rozhodnutia Súdneho dvora (C-40/08; C-224/01; C-234/04; ). Navyše exekučný súd je podľa ZRK povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie.

Oprávnený ďalej namietal, že za súčasného právneho stavu nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich. Rovnako komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola porušená zásada rovnocennosti.

Ďalej dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia až len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy, upravené v 8. časti Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení . Novelizovaným ustanovením sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov, vzniknutých pred 01.01.2008. Ak teda pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ustanovenia až . Právne vzťahy zo zmluvy o úvere, uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s spravujú týmto predpisom bez ohľadu na povahu účastníkov. Ak je ním spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.

Odvolávajúc sa na dôvodovú správu k ustanoveniu oprávnený uviedol, že uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Odvolateľ taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.09.2011.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 93,81 eur s DPH.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vydal vyšší súdny úradník. V spise sa nachádza záznam zákonného sudcu, podľa ktorého sa s uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom stotožňuje a nariadil vec predložiť odvolaciemu súdu ( ).

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd na náležité a presvedčivé odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa v celom rozsahu poukazuje. Čo do odvolacích námietok zo strany oprávneného však považuje za potrebné doplniť ďalšie dôvody na potvrdenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa.

K odvolacím námietkam odvolací súd uvádza: Už vo viacerých rozhodnutiach odvolací súd konštatoval, že nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch ( napr. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, in fine ). O takýto prípad ide aj v ust. Zákona o rozhodcovskom konaní („ZoRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením exekučného konania podľa Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie práva na súde.

Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že exekučný súd môže zastaviť exekučné konanie až po „nariadení exekúcie“. Exekučné konanie začína podaním návrhu u exekútora (§ 36 ods. 2 EP) a logicky sa začaté exekučné konanie musí dať aj zastaviť v zákonom stanovených prípadoch. V tomto smere sa javí návrh ministerstva spravodlivosti na zjednotenie aplikačnej praxe č. -100 dôvodný a odvolací súd sa s uvedeným názor stotožňuje cit:

Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr. ), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší. Z ustanovenia Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods. 1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou používa pojem „zastavenie“, nemožno ho vykladať len v jeho procesnom význame, teda ako postup súdu pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a „exekúcie“ (porov. napr. a proti Ex. Por.), keď v prvom prípade ide o zastavenie z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej neprípustnosti (zákazu) exekúcie.

Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku ( ). V exekúcii však takáto koncentrácia - vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“.

Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].

Takýto záver je aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania ( v spojení s ). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu ZoRK, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie ( Ex. por.), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa ZoRK je odvolanie vždy prípustné. Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie).

Námietky oprávneného týkajúce sa nemožnosti zastavenia exekučného konania sú teda v zjavnom rozpore s dikciou ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní . V tomto smere ani Európska komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10 nevzhliadli žiadny problém v ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť záväzok štátu.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, týkajúcej sa právneho posúdenia veci, odvolací súd konštatuje, že nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa ust. účinného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy (26.03.2004), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).

Podľa ust. , za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa,

c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,

d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu, (....)

Podľa ust. , neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predstavuje rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. (v znení účinnom v čase uzavretia vyššie uvedenej spotrebiteľskej zmluvy, t.j. 26.03.2004). Ustanovenie demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Keďže ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj takú, ktorá nie je v zákone výslovne uvedená, a ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby všetky spory vzniknuté z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní (pred rozhodcovským orgánom). Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do ust. zavedeného do od 01.01.2008 novelou č. 379/2008.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru aj ďalšie rozhodnutia v obdobných veciach (porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. , , a ďalšie).

Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Takže aj v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky opodstatnená (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. ). Na toto uznesenie odvolací súdu poukazuje aj vo vzťahu k námietka odvolateľa spočívajúcej v citovaní uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.09.2011. V ňom Krajský súd v Prešove uviedol:

„V mimoriadnom dovolaní sa uvádza, že vzhľadom na obdobie vzniku zmluvy boli súdy povinné aplikovať na skutkový stav ustanovenia a cit.: ,,Keďže právny predpis ukladá banke predložiť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a keďže predpokladá následný právny úkon klienta (prijatie alebo odmietnutie návrhu), nemožno pri takto špecifickej právnej úprave aplikovať všeobecné ustanovenia o charaktere individuálneho dojednania zmluvného ustanovenia“. Ďalej generálny prokurátor uvádza, že ,,Na klienta banky sa totiž vzťahuje nevyvrátiteľná domnienka znalosti právneho predpisu. Má sa za to, že klient banky vie, že návrh na uzavretie zmluvy zo strany banky musí obsahovať aj návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy“.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou“.

Uvedenú argumentáciu generálneho prokurátora považuje odvolací súd za vecne nesprávnu. Povinnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne vyjednanej rozhodcovskej doložky. Odvolací súd nepredložil prejudiciálnu otázku na tento problém, pretože nemá žiadne pochybnosti o tom, že uvedená zákonná povinnosť bánk nevyjadruje nič iné ako techniku ponuky návrhu, pričom podstata individuálne vyjednanej podmienky sa nemení (CILFIT). Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane časti o rozhodcovskom konaní a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2. bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy má dodávateľ povinnosť osobitne spotrebiteľovi navrhnúť. Je preto vylúčené, bez ďalšieho stotožňovať individuálne vyjednávanie so zákonnou povinnosťou oferty rozhodcovskej zmluvy. Podľa názoru vyjadreného v mimoriadnom dovolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté medzi bankou a spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu zákonnej povinnosti ponúknuť spotrebiteľovi arbitráž. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu nepoznal. Teória prezentovaná v mimoriadnom dovolaní nielenže vecne nesprávne spája individuálne dojednanie s povinnosťou (a technikou) ponuky rozhodcovského procesu bankou, ale naviac pri právnom posúdení individuálneho dojednania je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami . Nevedno si predstaviť, aké dôsledky by boli pri uznaní tejto teórie v prípade zákonnej povinnosti dodávateľov na úverovom trhu oboznámiť spotrebiteľov pred uzavretím zmluvy s dôležitými podmienkami úveru ( ). Tu rovnako platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu zmyslu a cieľa supranacionálnej ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je, že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára. Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne. Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv vrátane formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ generálny prokurátor vôbec náležite nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky k EÚ.

V mimoriadnom dovolaní sa ďalej uvádza, že obligatórny návrh banky sa musí tykať stáleho rozhodcovského súdu, ktorý má riešiť spory z celého územia republiky. ,,Je preto zarážajúce, že súdy považovali za ,,nekalé“, ak banka žiadala, aby klient akceptoval rozhodcovský súd so sídlom vzdialeným od jeho bydliska. Znamená to, že súdy vykonali hodnotové (morálne) posúdenie zákonného ustanovenia“. V tom vidí generálny prokurátor pochybenie súdov.

Aj túto argumentáciu považuje odvolací súd za vecne nesprávnu a naviac v rozpore s judikatúrou súdneho dvora Asturcom C-40/08, Océano gruppo editoriale C-240/98 až 244/98. Odvolací súd je toho názoru, že zákonná úprava o povinnosti banky ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nebráni vytvoreniu takých podmienok arbitráže, ktorá by zodpovedala judikovaným záverom spomenutým v rozsudkoch súdneho dvora. Niet takého racionálneho a obhájiteľného dôvodu, ktorý by „bankovú“ arbitráž pri posudzovaní existencie čo i len spôsobilosti hrozby poškodzovania práv spotrebiteľov odlišoval od arbitráže všeobecnej. Závery citovaných rozhodnutí súdneho dvora je potrebné vykladať tak, aby boli naplnené ciele a zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty postavenej na roveň hodnôt verejného poriadku. Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná exekučným súdom v exekučnom konaní vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Tento záver je plne zlučiteľný aj so zásadami procesnoprávnej autonómie právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže exekučný súd je všeobecne povinný vždy a v každom štádiu (nielen pri exekúcii na podklade rozhodcovského rozsudku a v spotrebiteľskej veci) ex offo prihliadať na dôvody, pre ktoré nemožno exekúciu vykonať (pozri vyššie). Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou rozhodcovskou doložkou. Prvostupňový súd tak svojím rozhodnutím ochránil aj jednu z hodnôt, na ktorej ochrane musí štát bezvýhradne trvať. V tomto zmysle treba posúdiť aj argumenty generálneho prokurátora o hraniciach ochrany spotrebiteľa.

Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu (uznesenie ÚS ČR ). Ide o úpravu súkromného práva a účastníkom úverových vzťahov zákonná úprava o povinnosti ponúknuť arbitráž nebráni takej dohode, ktorá by zodpovedala judikatúre súdneho dvora. Odvolací súd nevidí nič „zarážajúce“ na postupe exekučných súdov. Naopak súdy interpretovali a aplikovali právo v súlade s medzinárodnou zmluvou. Pre úplnosť judikatúra sa už dotkla aj možnosti nepoužitia zákonného pravidla (porov. rozsudok Cofidis C-473/00, pripomienky EK k prejudiciálnej otázke KS v Prešove C-252/11 Šujetová/Rapid life, v ktorej veci EK navrhuje nepoužiť zákonné pravidlo v in fine v znení účinnom do 31.12.2011; v priebehu prejudiciálneho konania došlo k zmene úpravy; pozn. odvolacieho súdu).“

Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.