Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-12-2012.pdf
PDF · 88.27 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/12/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Jána Mihala a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: Ing. U. E., nar. XX. H. XXXX, bytom U. R. U., M. XXX/XX, zast. advokátom: JUDr. Juraj Procházka, Lakšárska Nová Ves 403, proti žalovanej: H. D., živnostníčka, podnikajúca pod obchodným menom „Jana Drevenáková - VITALICENTRUM", Vrbové, M. R. Štefánika 41/48, o 1.332 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 4. októbra 2011 č. k. 10C/112/2011 -36 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .
V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi k rukám jeho advokáta náhradu trov prvostupňového konania v sume 323,46 eur a to do 15 dní.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi k rukám jeho advokáta náhradu trov odvolacieho konania v sume 125,77 eur do 3 dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.332 eur a „nahradiť“ (i tu správne „zaplatiť“) „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania v sume 366,55 eur, túto k rukám advokáta do 15 dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 489 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 ods. 1, § 5 ods. 3 a § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (taktiež v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom záverom o dôvodnosti žaloby za situácie, keď výsledkami vykonaného dokazovania bolo treba mať za preukázané uzavretie účastníkmi (a tiež sestrou žalobcu Mgr. T. Q.) zmluvy o nájme nebytových priestorov (s postavením žalobcu a jeho sestry ako prenajímateľov a žalovanej ako nájomníčky) s dohodnutým mesačným nájomným najskôr 332,90 eur mesačne (od 1. októbra 2008), neskôr 433 eur mesačne (od 1. decembra rovnakého roka) a napokon v zmysle len ústnej dohody účastníkov zmluvy zníženým na 300 eur mesačne, ukončenie takéhoto nájomného vzťahu výpoveďou prenajímateľov (k 31. októbru 2009) pre neplnenie si povinnosti nájomníčky platiť riadne a včas nájomné a nepopieranie ani žalovanou existencie dlhu vo výške uvedenej v žalobe, kde sa žalovaná bránila len zaplatením dlhu (rozumej celého) sestre žalobcu (pri záujme na absolútnej presnosti inak nie zaplatením, ale uložením zodpovedajúcej povinnosti v inom konaní, vedenom proti žalovanej sestrou žalobcu), takéto svoje tvrdenie ale nepreukázala (neuniesla dôkazné bremeno). Pokiaľ šlo o rozhodnutie o trovách konania, tu bol napadnutý rozsudok odôvodnený právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalobcu
a jeho trovami na súdnom poplatku za žalobu a trovách právneho zastúpenia s rozpisom jednotlivých čiastkových položiek (zahrnutých advokátom účastníka do vyúčtovania) v odôvodnení rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podala len žalovaná včas odvolanie s návrhom na jeho zmenu (rozsudku) úplným zamietnutím žaloby, argumentujúc pritom najmä nedostatočným vyporiadaním sa súdu prvého stupňa s tým, že ona (žalovaná a odvolateľka) síce existenciu dlhu na nájomnom a ani jeho výšku nenamietala, celý čas však popiera, žeby sumu uvádzanú v žalobe dlhovala každému z prenajímateľov (žalobcovi i jeho sestre), preto nepodala ani odpor proti platobnému rozkazu v konaní vedenom sestrou žalobcu, avšak odmieta akceptovať stav, v ktorom sa obaja prenajímatelia domáhajú zaplatenia tej istej sumy samostatnými žalobami a k zaplateniu by takto malo dôjsť dvakrát.
Žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako pre zopakovanie odvolaním toho, čo už uviedol v žalobe i vyjadrení k odporu žalovanej proti platobnému rozkazu (podanému v tejto veci), tak aj pre stotožnenie sa s odôvodnením rozsudku.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalovanej celú vec (pretože rozhodnutie rozsudkom vo veci samej bolo spochybnené ako celok a rozhodnutie o trovách konania malo povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov konania (z ktorých žalobca neprítomnosť neospravedlnil a žalovaná síce áno, avšak len podaním urobeným elektronickou poštou a tvrdiacim potrebu urgentného zdravotného ošetrenia účastníčky bez toho, aby toto bolo aj doložené potvrdením lekára nasvedčujúcim nemožnosti dostavenia sa na pojednávanie bez ohrozenia života či závažného zhoršenia zdravotného stavu osoby, u ktorej takáto okolnosť nastala, takže tu najmä podľa § 119 ods. 3 O. s. p. a contrario ani nemohlo ísť o dôležitý dôvod, pre ktorý by pojednávanie malo byť odročené), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vo veci samej treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa vec si pred jeho vydaním opatril (úmerne procesnej aktivite oboch strán sporu) dostatok skutkových zistení potrebných pre jeho rozhodnutie a vec v takejto časti tiež správne posúdil po právnej stránke.
Odvolací súd totiž najmä nemá dôvod nesúhlasiť so závermi vedúcimi súd prvého stupňa k rozhodnutiu (pokiaľ šlo o vec samu) práve ním zvoleným spôsobom - tak ako tieto závery okresný súd sformuloval i v odôvodnení napadnutého rozsudku. Použitá argumentácia pritom nielenže nevykazovala vecné, logické ani právne medzery (možno až na nezaujatie stanoviska k možnosti zmeny výšky písomne dojednaného nájomného ústnou dohodou, resp. i k času, v ktorom k tomuto malo dôjsť, ktoré opomenutia však pre rozhodnutie v tejto konkrétnej veci nemali žiaden význam), ale pôsobila tiež pomerne kompaktne a objektívne veľmi presvedčivo (ktorou objektivitou tu samozrejme treba rozumieť nedostatok ambície presvedčiť i toho, kto má záujem na celkom inom výsledku konania). Takýmto podaním dôvodov pritom súd prvého stupňa odvolaciemu súdu ani neposkytol príliš priestoru na to, aby sa tu poukázalo na niečo, čo v konaní dosiaľ neodznelo a šlo tu tak aj o pomerne ukážkový príklad potreby postupu podľa § 219 ods. 2 aliney prvej O. s. p. (len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne). Len pre nutnosť reakcie aj na tzv. odvolacie námietky sa potom žiada doplnenie (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovného :
Obrana žalovanej v priebehu celého doterajšieho konania je založená na tom, že ako bývalá účastníčka nájomného vzťahu povinná na platenie nájomného (nájomníčka), síce žalobcovi a jeho sestre (ako dnes už taktiež len bývalým prenajímateľom) dlhuje sumu požadovanú aj žalobou v prejednávanej veci, takýto dlh má však spoločne (dohromady) voči obom prenajímateľom (nie teda samostatne voči každému jednému z nich) a už právoplatné prisúdenie príslušnej pohľadávky jednému z prenajímateľov (v tu uvádzanej súvislosti sestre žalobcu v konaní Okresného súdu Piešťany sp. zn. 7Ro/350/2010) vylučuje, aby sa aj ten druhý (tu rozumej žalobca, o ktorého práve ide v prejednávanej veci) s úspechom domohol práva.
Je pravdou, že takáto obrana je možnou a za istých okolností sa s ňou dá i zaznamenať úspech, v súdnom konaní (majúcom povahu konania dôkazného) je však nevyhnutné i to, že by malo ísť práve o
takýto prípad, preukázať, pričom sa tak musí stať bezpečne (spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti) a dôkazné bremeno je na strane toho, kto príslušnú skutočnosť tvrdí.
I pri vyjdení z ďalšej zásady dôkazného konania, ktorou je to, že preukázať zásadne možno len pozitívnu skutočnosť (teda, že sa niečo stalo a nie naopak, že sa niečo nestalo), to bola preto žalovaná, kto bol povinný v rámci bránenia sa požiadavke žalobcu na zaplatenie (doplatenie) nájomného preukázať, že suma 1.332 eur predstavuje dlh voči obom bývalým prenajímateľom (nie teda voči každému z nich), čo logicky súvisí so schopnosťou preukázať, že všetky platby nájomného v prospech oboch prenajímateľov nad rámec sumy 666 eur na každého už boli zaplatené (a musí byť preto vylúčené, aby bola dôvodnou požiadavka žalobcu i jeho sestry, každého na 1.332 eur); resp. že je tu niečo, čo oprávňuje prijať záver, podľa ktorého sestra žalobcu má právo požadovať a aj prijať tiež plnenia určené dnešnému žalobcovi (v tejto súv. por. najmä ust. § 562 O. z., podľa ktorého dlžník splní dlh aj vtedy, ak plní tomu, kto je oprávnený prijať podľa osobitného zákona plnenie, alebo tomu, kto predloží veriteľovo potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať plnenie; to však neplatí, ak dlžník vedel, že ten, kto potvrdenie predložil, nie je oprávnený plnenie prijať).
Nič z toho ale v prejednávanej veci preukázané nebolo, keď žalovaná ostala pri preukazovaní celkovej výšky ňou poskytnutých plnení obom prenajímateľom i v smere preukazovania oprávnenia sestry žalobcu zažalovať (a neskôr i prijať) časť celkového nájomného patriacu žalobcovi celkom nečinnou (pasívnou), hoci odvolací súd ju v záujme poskytnutia ešte ostatnej možnosti presvedčiť o pravdivosti ňou (žalovanou) ponúkanej verzie vyzval na preukázanie jej tvrdení (v súvislosti s prejednaním odvolania na pojednávaní odvolacieho súdu).
Záver súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena žalovanou bol preto správny, rovnako ako s ním spojený záver, podľa ktorého žalovaná má povinnosť zaplatiť dlžnú sumu nájomného 1.332 eur nielen sestre žalobcu (na základe dnes už právoplatného platobného rozkazu Okresného súdu Piešťany zo 6. decembra 2010 č. k. 7Ro/350/2010-15), ale rovnaká povinnosť je tu aj vo vzťahu k žalobcovi z prejednávanej veci. Celkom pre úplnosť sa pritom žiada uviesť, že ak by aj žalovaná mala odôvodnené pochybnosti o tom, kto je v tomto prípade veriteľom pohľadávky zodpovedajúcej jej dlhu (i keď podľa odvolacieho súdu ani o prípad takýchto pochybností nešlo), nič jej nebránilo v splnení dlhu zložením do úradnej úschovy (podľa § 568 O. z.), ale ani to sa preukázateľne nestalo (na opak nebol predložený dôkaz).
Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil.
To ale neplatilo u rozhodnutia o trovách konania, kde si súd prvého stupňa i pominúc formulačné nedostatky v príslušnej časti výroku rozsudku (1. len povinnosť na zaplatenie a nie nahradenie je totiž uložením povinnosti spôsobom predpokladajúcim exekúciu rozhodnutia znejúceho na peňažné plnenie, tu por. o. i. § 63 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení a 2. prisudzuje sa tu náhrada trov, kým trovy si platí i podľa § 140 ods. 1 O. s. p. sám účastník, ktorému tieto vznikajú) nevyriešil celkom správne otázku účelnosti žalobcom vynaložených trov (majúcich sa „nahradiť“).
Z obsahu spisu totiž nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že žaloba (podanie z 12. júna 2010 na č. l. 1 - 3 spisu), vyjadrenie žalobcu k odporu žalovanej proti platobnému rozkazu (podanie celkom absurdne datované rovnakým dňom ako žaloba, hoci žalovaná odpor podala až 15. apríla 2011, tu por. 17, 18 a 21
- 23 spisu) a do tretice i vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej (tu podanie datované 29. decembra 2011 na č. l. 52 - 54) sú obsahovo celkom identickými (totožnými) podaniami (vyjmúc označenie prvého z nich za žalobu a ďalších dvoch za vyjadrenia, doplnenie vety o nedôvodnosti odporu či odvolania, resp. v prípade ostatného podania i iný dátum, ktoré ale na zásadnej obsahovej totožnosti všetkých podaní nie sú spôsobilé nič zmeniť). Pristúpenie advokátom k takejto forme zastupovania účastníka potom musí mať za následok jediný možný záver a to ten, že úkonom právnej služby advokáta, ktorý možno z pohľadu trov účastníka zastupovaného advokátom považovať za účelný pre uplatňovanie alebo
bránenie práva, je len také písomné podanie, ktoré oproti už skôr urobenému podaniu prináša niečo nové (a pre posúdenie veci podstatné).
Nakoľko pri posudzovaní úkonov advokáta žalobcu aj z tohto uhla pohľadu vyjadrenie k odporu proti platobnému rozkazu (pri ktorom si advokát navyše nedal ani tú námahu, aby opravil aj dátum) úkonom stotožniteľným s účelnými trovami účastníka nebolo, odvolací súd inak akceptovateľne odôvodnenú náhradu priznanú žalobcovi napadnutým rozsudkom musel znížiť o sumy reprezentujúce jeden úkon a paušálnu náhradu k nemu, teda o 43,09 eur (35,68 + 7,41) a najmä preto podľa § 220 O. s. p. zmenil napadnutý rozsudok v časti trov konania tak, ako to vyplýva z druhej vety výroku tohto jeho rozsudku (odvolacieho súdu).
Výsledkom takto skončeného odvolacieho konania bolo, že aj v ňom mal žalobca plný úspech (zníženie priznanej náhrady trov konania tu nezohralo žiadnu úlohu) a vzniklo mu tiež právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Tie advokát žalobcu vyčíslil a jeho vyčíslenie bolo treba akceptovať i tu s už vyššie spomenutou výhradou, teda že ani v tomto prípade nešlo priznať náhradu aj za neinovatívne vyjadrenie k odvolaniu žalovanej. Trovami s nárokovateľnou náhradou boli preto odmena advokáta za jeden úkon právnej služby (účasť na pojednávaní odvolacieho súdu podľa § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. d/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „tarifa“), paušálna náhrada k takémuto úkonu (podľa § 16 ods. 3 tarify), cestovné náhrady (§ 16 ods. 4 tarify a zákon č. 283/2002 Z. z.) a náhrada za stratu času (§ 17 ods. 1 tarify), spolu v sume 125,77 eur (35,68 + 7,81 + 30,24 + 52,04) a odvolací súd preto priznal náhradu v tejto sume s povinnosťou žalovanej túto zaplatiť žalobcovi k rukám jeho advokáta (platobné miesto podľa § 149 ods. 1 O. s. p.) v zákonnej lehote 3 dní (§ 160 ods. 1 O. s. p. a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla - na rozdiel od náhrady trov prvostupňového konania, kde bolo dôvodom uspokojenie sa žalobcu s poskytnutím žalovanej výhody dlhšej lehoty - tým, že žalobca sám proti rozsudku odvolanie nepodal).
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote (počítanej od doručenia rozsudku krajského súdu druhému z účastníkov, resp. u žalobcu jeho advokátovi), možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.