Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-33-2012.pdf
PDF · 102.31 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/33/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Martina Fiľakovského v právnej veci žalobcu VEPOS
- AUTOCENTRUM, s.r.o., Popradská cesta 27, Levoča, zastúpeného JUDr. Zuzanou Kollárovou, advokátkou so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Zimná 59, proti žalovanému Mesto Levoča, zastúpenému JUDr. Emíliou Šimkulákovou, advokátkou so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Štefánikovo námestie č. 2, o zaplatenie 69.835,40 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 28.11.2011 č.k. 7 C 3/2001-380 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania vo výške 680,35 Eur a žalobca je povinný ju zaplatiť JUDr. Emílii Šimkulákovej, advokátke do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 8.066,63 Eur a taktiež žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 827,86 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že podanou žalobou sa žalobca vo vzťahu k žalovanému domáhal zaplatenia sumy 69.835,40 Eur s prísl. a určenia, že právny úkon žalovaného vykonaný listom zo 4.7.1996 je neplatným právnym úkonom, právny úkon žalobcu vykonaný listom z 1.8.1996 je neplatným právnym úkonom, dohoda uzatvorená 30.10.1996 a dohoda uzatvorená medzi účastníkmi 20.8.1996 sú neplatnými právnymi úkonmi s tým, že aj nájomná zmluva z 11.7.1994 je neplatná v celosti, a to spolu s dodatkom č. 1 z 15.12.1994, s dodatkom č. 2 z 2.5.1995, dodatkom č. 2/P z 11.4.1996, dodatkom č. 3 z 5.1.1996 a s dodatkom č. 4 z 1.1.1996 sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi.
Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p., § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a § 107 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa dospel vykonaným dokazovaním k záveru, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti všetkých žiadaných právnych úkonov. Zdôraznil, že samotná skutočnosť, či došlo alebo nedošlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného na základe spomínaných právnych úkonov, neplatnosti ktorých sa žalobca domáhal, nie je dôvodom preukázania naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Čo sa týka zaplatenia žiadanej istiny, podľa súdu prvého stupňa je tento nárok premlčaný s ohľadom na vznesenú námietku premlčania
zo strany žalovaného. Z tohto titulu nemožno priznať žalobcovi istinu ani úrok z omeškania, keďže žalobca vedel už v roku 1996, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa obohatil. Súd prvého stupňa sa stotožnil s názorom žalovaného, že objektívna premlčacia lehota začala plynúť najneskôr 20.8.1996, keďže sa uplatňujú úroky od 21.8.1996 a teda táto lehota uplynula pred podaním žaloby dňa 3.11.2000. V danom prípade ani nebolo preukázané, že došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Taktiež je súd toho názoru, že uplynula aj subjektívna premlčacia lehota, nakoľko žalobca sa dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu najneskôr v roku 1996, kedy došlo k započítaniu a bolo tak zrejmé, kto sa mal bezdôvodne obohatiť. Nárok uplatnený žalobou je teda premlčaný s tým, že vyriešením otázky neplatnosti právnych úkonov sa nevyrieši dosiahnutie opodstatnenosti zaplatenia istiny, úrokov z omeškania, vzhľadom na opodstatnenosť námietky premlčania. So zreteľom na tieto dôvody súd prvého stupňa žalobu zamietol a o trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. O trovách konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a žalobcu vzhľadom na výsledok konania zaviazal na náhradu trov, ktoré boli uhrádzané v priebehu konania z rozpočtových prostriedkov súdu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, aby žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. Podľa jeho názoru súd sa nesprávne stotožnil s názorom žalovaného, že došlo k uplynutiu objektívnej premlčacej lehoty pred podaním žaloby, nestotožnil sa s argumentáciou, že žalovaný vedel o nesprávnosti spôsobu účtovania, že bol na to písomne upozornený a objektívna premlčacia lehota, ktorá bola 10 ročná, tak nemohla uplynúť pred podaním žaloby. Zároveň sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa ohľadom okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá sa podľa jeho názoru odvíja nie od termínu, kedy došlo k započítaniu pohľadávok, ale až od momentu, kedy bol na to upozornený audítorom. Vytýka súdu prvého stupňa, že sa neriadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným vo veci, nesprávne právne posúdil premlčanie úrokov z omeškania, celý rozsudok súdu prvého stupňa žalobca hodnotí ako nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť, keďže prvostupňový súd nezdôvodnil svoj skutkový záver o tom, že v konaní nebolo preukázané úmyselné bezdôvodné obohatenie žalovaného. Opomenutie súd zdôvodniť svoje skutkové zistenie o tom, že subjektívna premlčacia lehota pre uplatnenie nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia začala nepochybne plynúť už v roku 1996. Žalobca ďalej poukazuje na to, že podľa § 110 ods. 3 OZ, úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch. Zákon teda osobitným spôsobom ustanovuje premlčanie i pre úroky a opakujúce sa plnenia. Premlčanie nároku na zaplatenie úrokov z omeškania sa teda po tom, ako tento vznikol, posudzuje samostatne, nezávisle od istiny. Zdôrazňuje, že úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou, preto právo na ich zaplatenie vzniká a premlčuje sa za každý deň omeškania samostatne. Ďalej uvádza, že žalovaný v priebehu konania námietku premlčania proti úrokom z omeškania nevzniesol. Žalobca dodáva, že vzhľadom k zákazu novôt a nových skutočností v odvolacom konaní (§ 205a O.s.p.) nie je možné kvalifikovaným spôsobom námietku premlčania proti nárokom žalobcu v odvolacom konaní uplatniť. V prípade vznesenia námietky premlčania zo strany žalovaného bolo by doplnenie dokazovania nevyhnutné. Začatie premlčacej doby je totiž nutné zisťovať u každého z nárokov na zaplatenie úrokov z omeškania osobitne. Žalobca tak pokladá za nesporné, že i v prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s ďalšou argumentáciou týkajúcou sa istiny, nárok prinajmenšom v časti úrokov z omeškania je nepochybne dôvodný. V tejto časti súd prvého stupňa nesprávne žalobu zamietol. Súd prvého stupňa sa taktiež neriadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v predchádzajúcom rozhodnutí a tento nerešpektoval. Namiesto toho, aby podrobne vysvetlil svoje skutkové zistenie ohľadom tvrdenia žalobcu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení, prvostupňový súd v odôvodnení len stroho a bez akejkoľvek ďalšej argumentácie konštatoval, že v danom prípade nebolo preukázané, že došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Súd prvého stupňa sa v tomto smere nevysporiadal s výsledkami vykonaného dokazovania. Neuviedol, prečo považuje tvrdenia žalobcu o úmyselnom obohatení žalovaného za nepravdivé a vykonané dôkazy - výsluch svedka Ing. G. za nepresvedčivé. Súd neuviedol, ako zistil, že žalobca už v roku 1996 vedel o tom, kto a v akej výške sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Žalobca pritom argumentoval tým, že až 18.4.1999 zo správy audítorky Ing. G. sa dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia. Až v ten deň sa dozvedel o tom, že Mesto Levoča nikdy nemalo voči nemu žiadnu pohľadávku spôsobilú na započítanie a rovnako sa dozvedel aj o výške bezdôvodného obohatenia. Súd prvého stupňa nezdôvodnil svoje rozhodnutie o príslušenstve pohľadávky a teda o úrokoch z omeškania. Napokon ako poslednú skutočnosť, ktorú
prvostupňový súd opomenul vo svojom rozhodnutí odôvodniť, je posúdenie dôvodnosti peňažných nárokov žalobcu. Z rozhodnutia nemožno zistiť, či prvostupňový súd posúdil nárok žalobcu na zaplatenie požadovanej istiny za dôvodný. Pre prípad, ak by ho súd posúdil za dôvodný, mal tiež uviesť, ako tento nárok právne posúdil. Až následne sa podľa presvedčenia žalobcu mal prvostupňový súd zaoberať problematikou premlčania nárokov žalobcu. Poukázal v tomto smere na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. Táto vada v konaní bez akýchkoľvek pochybností mohla mať vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Napokon to potvrdzuje i napadnutý rozsudok, nakoľko nesprávne posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovaným mohlo mať za jednoznačný následok iné rozhodnutie, než zamietnutie žaloby. V zmysle týchto dôvodov žalobca navrhol podanému odvolaniu vyhovieť.
K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si trovy odvolacieho konania. Pokiaľ ide o námietku premlčania úrokov z omeškania, žalovaný uvádza, že úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky a vznikajú jedine vtedy, ak existuje pohľadávka, resp. ak pohľadávka existovala, ale zanikla zaplatením, avšak s omeškaním. Samostatne nemôžu úroky z omeškania vzniknúť. Ak zanikne pohľadávka z iného dôvodu ako zaplatením, napr. dôvodu premlčania, zaniká aj právo na príslušenstvo tejto istiny, inak by došlo k absurdnej situácii, že napriek nevymožiteľnosti istiny z dôvodu jej premlčania, by dlžník mal právo na úroky z omeškania bez časového obmedzenia. Okrem toho k veci uvádza, že žalovaný v konaní uplatňoval námietku premlčania vždy vo vzťahu k celému uplatnenému nároku, a teda aj vrátane príslušenstva. Po prvýkrát sa tak stalo na pojednávaní dňa 18.5.2001. Podľa názoru žalovaného sa súd prvého stupňa síce v krátkosti, ale vyporiadal so všetkými pokynmi odvolacieho súdu.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1,2 O.s.p. spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Ako plynie z obsahu spisu, žalobca sa vo vzťahu k žalovanému v tomto konaní domáhal určenia, že právny úkon žalovaného vykonaný listom zo 4.7.1996 - úhrada nepoužitých odpisov za roky 1994 až 1996 je neplatným právnym úkonom, že právny úkon žalobcu vykonaný listom z 1.8.1996 - uznanie výšky nepoužitých odpisov z prenajatého majetku za roky 1994 - 1996 vo výške 2.247.174,- Sk je neplatným právnym úkonom, že úkony - dohoda uzatvorená dňa 30.10.1996 vrátane prílohy a dohoda uzatvorená dňa 20.8.1996 medzi firmou VEPOS, s.r.o. a Mestským úradom Levoča sú neplatnými právnymi úkonmi a že nájomná zmluva z 11.7.1994 vrátane všetkých dodatkov je absolútne neplatným právnym úkonom. Zároveň žalobca žiadal od žalovaného zaplatiť 69.835,40 Eur s prísl.
Podľa § 80 písm. c/ O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Medzi účastníkmi konania bola dňa 11.7.1994 uzatvorená zmluva o nájme nebytových priestorov spolu s ďalšími dodatkami, pričom predmetom nájmu boli nebytové priestory určené na podnikateľské účely, stroje a zariadenia potrebné na účely podnikania a pozemky s tým, že išlo o veci vo vlastníctve žalovaného. V tejto zmluve sa žalobca ako nájomca zaviazal tvoriť odpisy hnuteľného a nehnuteľného majetku v súlade s platnými právnymi predpismi.
Dňa 1.8.1996 žalobca uznal výšku nepoužitých odpisov a prenajatého majetku Mesta Levoča za roky 1994 až 1996 a to v sume 2.247.174,- Sk (74.592.51 Eur). Je zrejmé, že táto finančná čiastka bola následne predmetom vzájomného započítania pohľadávok a záväzkov účastníkov v zmysle uzatvorených dohôd z 20.8.1996 a 30.10.1996. V tejto súvislosti žalobca žiada vydať sumu 69.835,40 Eur s prísl., poukazujúc na to, že predmetom započítaní bol neexistujúci záväzok, výšku ktorého odvádza od prehľadu úhrady odpisov vo vzťahu k Mestskému úradu v Levoči zápočtami realizovanými dňa 20.8.1996 a 30.10.1996.
Existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení je jednou z nevyhnutných podmienok, aby bolo možné takejto určovacej žalobe vyhovieť. Žalobca má pritom právny záujem na žiadanom určení vtedy, ak by bez takéhoto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, na ktorom je zúčastnený alebo ak by jeho právne postavenie sa stalo neistým. Určovacia žaloba je teda prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia žalobcu skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené, takže jej cieľom je poskytnutie preventívnej ochrany.
Ak však už bolo právo žalobcu porušené, stráca prevencia akýkoľvek význam a žalobca už nemôže mať právny záujem na určení daného práva alebo právneho vzťahu. Žalobca má v takom prípade právny záujem iba na odstránení následkov porušenia práva, a teda na plnení.
Aj odvolací súd sa stotožňuje so závermi prezentovanými súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku v tom zmysle, že žalobcovi na podaní žaloby v časti určenia neplatnosti jednotlivo popísaných právnych úkonov chýba naliehavý právny záujem. Žalobca argumentoval neplatnosťou nájomnej zmluvy v spojení s jej dodatkami pre rozpor s § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. v znení vtedy platnom, keď mesačná cena predmetu nájmu zvýšená o rozsah namietaných odpisov hnuteľného a nehnuteľného majetku je neurčitá, čím chýba jedna z podstatných náležitostí pre platnosť takejto zmluvy.
Ďalšie úkony účastníkov realizované listom žalovaného zo 4.7.1996 - úhrada nepoužitých odpisov z prenajatého majetku za roky 1994 - 1996, uznávací prejav žalobcu z 1.8.1996 o výške nepoužitých odpisov z prenajatého majetku žalovaného za roky 1994 - 1996, ako i dohody o započítaní pohľadávok účastníkov z 20.8.1996 a z 30.10.1996, sa nepochybne týkali opäť dôvodnosti určenia a výšky žalobcom v konaní namietaných odpisov z prenajatého majetku Mesta Levoča. Ak by aj neplatnosť týchto úkonov bola určená, nemala by táto okolnosť vplyv na zmenu právneho postavenia žalobcu, prípadne na ohrozenie jeho práv, a to z dôvodu, že žalobca v tejto súvislosti v konaní uplatňuje už priamo nárok na plnenie, a teda na zaplatenie sumy 69.835,40 Eur s prísl., predstavujúcej nepoužité odpisy prenajatého majetku za spomínané obdobie, ktoré zároveň boli predmetom namietaných úkonov oboch účastníkov.
Podobne správnym spôsobom sa prvostupňový súd vyporiadal aj s námietkou premlčania nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia špecifikovaného sumou 69.835,40 Eur s prísl. Je nutné zdôrazniť, že žaloba žalobcu o zaplatenie uvádzaného plnenia sa odvíja od pôvodnej zmluvy medzi účastníkmi konania o nájme nebytových priestorov - prevádzky žalovaného, ktorá bola uzatvorená podľa zákona č. 116/1990 Zb. v znení neskorších predpisov, keďže Občiansky zákonník v ustanovení § 720 prenechal právnu úpravu týchto vzťahov osobitnému zákonu. Ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. sú vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka špeciálnymi ustanoveniami. Na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme nebytových priestorov sa všeobecná úprava použije v prípade, ak tieto vzťahy neupravuje tento osobitný zákon.
Podľa § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého možno nárok odvrátiť námietkou. Použitie tejto námietky má za následok zánik vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať.
Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia ide o kombinované premlčacie lehoty, a to subjektívnu (uvedenú v ods. 1 § 107 OZ) a objektívnu (ods. 2 § 107 OZ). Začiatok ich plynutia je stanovený odlišne a na sebe nezávislý je aj ďalší priebeh ich plynutia, ako aj ich skončenie. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený skutočne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto na jeho úkor bezdôvodné obohatenie získal. Objektívna premlčacia lehota, a to tak trojročná, ako aj desaťročná v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia, plynie okamihom, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť.
Je potrebné predovšetkým zdôrazniť, že žalovaný uplatnil námietku premlčania k žiadanému plneniu zo strany žalobcu, a to v celom rozsahu, nepochybne k istine i zodpovedajúcemu príslušenstvu. Uvedené potvrdzuje obsah spisu, keď je zrejmé, že žalovaný argumentoval námietkou premlčania po prvýkrát na pojednávaní konanom dňa 18.5.2001 a následne aj na ďalších pojednávaniach v dňoch 7.11.2005, 25.1.2010, 22.2.2010, či 7.11.2011, ako aj v písomnom vyjadrení z 31.7.2008.
Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci tak dvojročná subjektívna premlčacia lehota, ako i trojročná objektívna lehota začali plynúť najneskôr od 30.10.1996, tak ako to ustálil v preskúmavanom rozhodnutí aj súd prvého stupňa. Najneskôr k tomuto obdobiu, keď predtým došlo k uznaniu predmetného záväzku žalobcom a následne aj k dohode účastníkov o započítaní vzájomných pohľadávok, žalobca mohol už vedieť, že došlo v rozsahu uznania a aj započítania pohľadávky k bezdôvodnému obohateniu a mal vedomosť o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.
Nepoužité odpisy prenajatého majetku, tak ako ich definovali účastníci v ich písomných právnych úkonoch, sú ekonomickou kategóriou a nie prenajatým majetkom, a preto priamo netvoria pohľadávky alebo záväzky, čo potvrdili obaja znalci ustanovení v tomto konaní a v tomto zmysle vyznievajú aj ich závery v podaných znaleckých posudkoch. Tieto závery plynú z ustanovení § 26 až § 33 zákona č. 286/1992 Zb. v znení platnom k 30.10.1996. V zmysle § 28 ods. 2 citovaného zákona č. 286/1992 Zb., prenajatý hmotný majetok a nehmotný majetok mohol nájomca odpisovať na základe písomnej zmluvy s vlastníkom po dobu trvania nájomnej zmluvy len po celé zdaňovacie obdobie ako celok. Rovnako sa postupovalo, ak predmetom nájomnej zmluvy je súbor zahŕňajúci hnuteľné aj nehnuteľné veci.
Otázka právneho charakteru daných odpisov prenajatého majetku teda nepochybne vyplýva z obsahu všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým bol vtedy platný zákon o daniach z príjmov. Neobstojí preto námietka žalobcu, ktorý poukazoval na začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty až od 20.4.1999, kedy bol písomne upozornený Ing. G. na nesprávny výklad tohto právneho predpisu. Skutočnosť, že by zo strany žalovaného malo ísť o úmyselné bezdôvodné obohatenie, v konaní preukázaná nebola a navyše podstatné v tomto smere je, že ešte pred podaním žaloby (3.11.2000) nepochybne už uplynula subjektívna dvojročná premlčacia lehota počítaná najneskôr (vo vzťahu k istine i prísl.) od 30.10.1996.
K ďalším odvolacím námietkam žalobcu sa žiada dodať, že konajúci súd sa môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa. Prax súdov v takom prípade uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Preto ak súd zistí, že uplatnený nárok je premlčaný a dlžník vzniesol námietku premlčania, súd už bližšie neskúma existenciu
subjektívneho práva veriteľa, pričom vychádza z toho, že tak či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola v takom prípade zamietnutá.
Za situácie, že súd prvého stupňa rozhodol správne aj o trovách konania účastníkov a o trovách konania štátu vychádzajúc zo zásady úspechu žalovaného účastníka v konaní, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 219 O.s.p.
O trovách odvolacieho konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania patrí náhrada trov, ktoré pozostávajú z odmeny právnej zástupkyne za poskytnutú právnu pomoc a to za úkon vyjadrenie sa k odvolaniu, za ktorý patrí odmena vo výške 559,33 Eur (§ 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). K tejto sume sa pripočítava tzv. režijný paušál (§ 16 ods. 3 citovanej vyhl.) vo výške 7,63 Eur s tým, že celková odmena právnej zástupkyne žalovaného sa zvyšuje o 20 % DPH (§ 18 ods. 3 citovanej vyhl.) v sume 113,39 Eur, čím celková výška trov odvolacieho konania u žalovaného predstavuje sumu 680,35 Eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.