Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_25C-140-2010.pdf
PDF · 103.64 KB
No categories available
25C/140/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Katarínou Vorobelovou v právnej veci Ž.: X/ B. I., G.. XX.XX.XXXX, K. Z. XX, O., X/. I. I., G.. XX.XX.XXXX, K. Z. XX, O., právne zastúpení: JUDr. Martin Staroň, advokát so sídlom Prešov, Hlavná 89 proti žalovanej: T. A., G.. XX.XX.XXXX, K. Š. XX, O., právne zastúpená: AK - TARABČÁK, s.r.o., Hlavná 13, Prešov, advokát JUDr. Jozef Tarabčák, o určenie, že pohľadávka ja splatná, takto
rozhodol:
pôžičky žalobcu v 1. rade poskytnuté žalovanej dňa 02.06.2006 vo výške 1.100 Eur a 12.07.2006 vo výške 1.200 Eur spolu vo výške 2.300 Eur sa stanú splatné 30-tým dňom od právoplatnosti tohto rozsudku,
pôžičky žalobkyne v 2. rade poskytnuté žalovanej vo februári 2005 vo výške 3.455,49 Eur a 12.09.2006 vo výške 7.498,50 Eur spolu vo výške 10.953,99 Eur sa stanú splatné 30-tým dňom od právoplatnosti tohto rozsudku,
žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom náhradu trov konania vo výške 1000,16 Eur na účet ich právneho zástupcu.
odôvodnenie:
Žalobcovia svojou žalobou podanou na tunajšom súde dňa 08.07.2010 žiadali súd, aby učil, že pohľadávka žalovanej voči žalobcovi v 1. rade vo výške 2 300 Eur je splatná dňom právoplatnosti rozsudku a pohľadávka voči žalobkyni v 2. rade vo výške 10 953,99 Eur je taktiež splatná dňom právoplatnosti rozsudku. Svoj návrh odôvodnili tým, že žalovanej poskytli pôžičku. Žalobca v 1. rade prevodom na podnikateľský účet žalovanej a žalobkyňa v 1. rade osobným odovzdaním finančných prostriedkov do rúk žalobkyne, pričom sa dohodli, že žalovaná peniaze vráti po spustení prevádzky baru.
Žalovaná so žalobou nesúhlasila, uviedla, že finančné prostriedky, ktoré jej poskytol žalobca v 1. rade nebola pôžička, ale išlo o vrátenie prostriedkov, ktoré boli zo strany žalovanej požičané na úhradu dlhu, ktorú mal žalobca v 1. rade voči B. A. vo výške 1 200 Eur a žalobca v 1. rade v skutočnosti iba žalovanej vrátil sumu, ktorú za neho uhradila z titulu splatenia dlhu. Časť sumy vo výške 1 100 Eur bola zaslaná na podnikateľský účet žalovanej z dôvodu, že jej bývalý manžel v tom čase bol nezamestnaný a nemal vlastný účet na ktorý by mu mohol žalobca v 1. rade peniaze poukázať. Vo vzťahu k finančným prostriedkom, ktoré mali poskytnuté žalobkyňou v 2. rade, žalovaná uviedla, že potvrdenie o výbere finančných prostriedkov nepreukazuje, že jej tieto finančné prostriedky boli poskytnuté ako pôžička.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania prehlásením zo dňa 15.11.2006, potvrdeniami o výbere finančných prostriedkov z banky o výmene finančných prostriedkov v zmenárni zo dňa 12.09.2006, výzvou na vrátenie pôžičky, potvrdením Raiffeisen Meine Bank o prevode finančných prostriedkov vo výške 1 200 a 1 100 Eur zo dňa 12.07.2006, rozsudkom tunajšieho súdu č.k. XXC XXX/ XX, ako aj ďalším spisovým materiálom. Dňa 2. 5. 2011 vyhlásil rozsudok, ktorým návrhu vyhovel. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Krajský súd uznesením číslo konania XX R. XXX/XXXX - XXX zo dňa 16. 2. 2012 zrušil rozsudok súdu 1. stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení Krajský súd mimo iného konštatuje, že úlohou prvostupňového súdu bude v ďalšom konaní postupom podľa § 43 O.s.p. odstrániť vadu konania a to nesúlad skutkového stavu a žalobného návrhu, ďalej bude jeho úlohou zistiť či a akým spôsobom vo vzťahu k všetkým záväzkom žalovanej tvrdením žalobcami bola dohoda o ich splatnosti u každého samostatne. Následne má prvostupňový súd ustáliť, či ide o nárok podľa § 563 alebo § 564 Občianskeho zákonníka, a následne sa vysporiadať s námietkou premlčania. Pokiaľ zistí, že nárok premlčaný nie je, prvostupňový súd sa ma zaoberať vyslovene splatnosťou pohľadávok, ktoré mali žalovanej vo vzťahu k žalobcom vzniknúť, pričom dôkazné bremeno je na žalobcoch.
Po vrátení veci z Krajského súdu žalobcovia upravili petit návrhu tak, že žiadali určiť čas plnenia žalovanej voči žalobcovi v 1. rade tak, že žalovaná je povinná vrátiť žalobcovi v 1. rade požičané peňažné prostriedky v sume 2300 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Voči žalobkyni v 2. rade, súd určuje čas plnenia žalovanej tak, že žalovaná je povinná vrátiť žalobkyni v 2. rade požičané peňažné prostriedky v sume 10 953,99 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Súd na pojednávaní dňa 20. 9. 2012 za účasti všetkých účastníkov, ako aj ich právnych zástupcov pripustil zmenu žalobného návrhu v znení ako je uvedené vyššie.
Súd doplnil dokazovanie oboznámením sa s obsahom tunajšieho spisu č.k. 29C 347/2008, dopočutím svedka A. I., písomnými vyjadreniami žalovanej, listom adresovaným žalovanej z č.l. 215, výsluchom svedka B. A., dopočutím žalobkyne v 2. rade, oboznámením sa s návrhom na vyporiadanie BSM z č.l. 235, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento stav:
Žalovaná bola nevestou žalobcov v 1. a 2. rade. Prevádzkovala bar M.. Žalobkyňa v 2. rade uviedla, že žalovanej odovzdala sumu 104 100,- Sk výberom zo Všeobecnej úverovej banky vo februári 2005. Dňa 12.09.2006 odovzdala žalovanej ďalších 225 900,- Sk v hotovosti. Ďalšie sumy vo výške 1 200 Eur a 1 100 Eur odovzdal žalovanej prevodom na jej podnikateľský účet žalobca v 1. rade. Žalovaná prevod týchto peňazí na svoj podnikateľský účet nepopierala, uvádzala však, že išlo o vrátenie prostriedkov, ktoré mal žalobca v 1. rade požičané od B. A.. Žalovaná vo svojej výpovedi v konaní XX R. XXX/XXXX uvádzala že rekonštrukčné práce v bare, ktorý prevádzkovala sa robili postupne z peňazí, ktoré zarobila na prevádzke, časť rekonštrukčných prác sa uskutočnila aj v auguste 2006. Spochybnila poskytnutie finančných prostriedkov v septembri 2006 keďže od 14. 10. 2006 nežili s manželom v spoločnej domácnosti a v marci nasledujúceho roka sa rozviedli. Žalovaná vo svojej výpovedi ďalej uviedla, že hoci podpísala prehlásenie z 15. 11. 2006 svojim podpisom uznala záväzok vo vzťahu k Ľ. Q. M. I. Q. P. K., nie však záväzok voči žalobkyni. Naďalej spochybňovala znenie petitu, uvádzala, že z dôvodu, že žalobcovia sa naďalej domáhali zaplatenie žalovaných súm do troch dní od právoplatnosti rozsudku je potrebné žalobu zamietnuť, pretože neodstránili vady podania. Uviedla, že medzi výpoveďami žalobcu sú vážne rozpory o účele pôžičky a s tým súvisiacimi časovými súvislosťami, ako aj o čase a okolnostiach dojednania pôžičky. Žalovaná uvádzala, že žalobcovia tvrdia že peňažné prostriedky od žalobkyne boli poskytnuté na spustenie prevádzky, pri pôžičke zo septembra 2006 však je poskytnutie týchto finančných prostriedkov nelogické, keďže ide o 16, respektíve 19 mesiacov od spustenia prevádzky. Ďalej žalovaná uviedla, že v liste zo dňa 7. 10. 2008 ju vyzýva žalobkyňa aby vrátila finančné prostriedky po odpredaji prevádzky. Spochybňovala ďalej dôkazy predložené žalobcami o výbere finančných prostriedkov z bánk. Žalovaná ďalej uviedla, že je neúplný okruh žalovaných z dôvodu, že dlh, ktorý mali voči žalobkyni má byť spoločným dlhom spolu s jej bývalým manželom A. I., tento mal by teda mal vystupovať na strane žalovaných, pretože ide o nerozlučné spoločenstvo účastníkov.
Žalobcovia vo svojich výpovediach uviedli, že pôžička, resp. splatnosť pôžičky nebola presne dohodnutá a bola daná na vôli žalovanej ako dlžníčky s tým, že poskytnutú pôžičku vráti po spustení baru, keď bude mať finančné prostriedky a keď ich bude môcť vrátiť. Doposiaľ im však nič nevrátila, hoci dostala finančné prostriedky za odstúpenie baru. Žalobcovia zhodne uvádzali že finančné prostriedky, ktoré poskytli žalovanej bol jej poskytnuté výlučne jej za účelom podnikania v bare M., pokiaľ by však súd mal za to, že dlhy patrila do BSM žalovanej a jej bývalého manžela poukázali žalobcovia na to, že ide o solidárnych dlžníkov, pričom žalobcovia ako veritelia, sú oprávnení žalobou sa domáhať v súlade s § 511 OZ zaplatenia dlhu od ktoréhokoľvek dlžníka, pričom žalobcovia si vybrali žalovanú. Žalobkyňa uviedla, že peniaze žalovanej poskytla na spustenie, rekonštrukciu a prevádzku baru. Žalobca peniaze žalovanej poskytol na jej požiadanie na prevádzku baru a nájomné za bar.
Z kópie zmenárne N. U. M. O., s.r.o. zo dňa 12.09.2006 súd zistil, že žalobkyňou bolo zmenených 2 000 a 4 000 Eur v celkovej hodnote 225 900,-Sk, po prepočte na vtedy platný kurz slovenskej koruny k euru.
Z výpisov z účtu z Raiffeisen Meine Bank súd zistil, že 02.06.2006 a 12.07.2006 boli prevedené sumy 1 100 a 1200 Eur na podnikateľský účet žalovanej, vedený v Tatrabanke, a.s..
Z rozsudku XXC XXX/XX - XX zo dňa 28.05.2010 súd zistil, že žaloba o vrátenie pôžičky bola zamietnutá z dôvodu jej predčasného podania, z dôvodu, že súd síce vyhodnotil, že vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanou došlo k poskytnutiu pôžičky, avšak nebola dohodnutá splatnosť. Čas plnenia bol daný na vôli žalovanej ako dlžníčky, preto súd vyhodnotil, že žaloba je predčasne podaná. Z tohto dôvodu žalobcovia podali návrh na určenie splatnosti pôžičiek. Pri konštatovaní súdu, že medzi žalobcami v 1., 2. rade a žalovanou došlo k poskytnutiu pôžičky, súd vychádzal z výpovedí žalobcov, z potvrdenia o prevode na účet žalovanej a z výsluchu A. I..
Z Prehlásenia zo dňa 15.11.2006, podpísaného žalovanou a jej bývalým manželom, súd zistil, že toto prehlásenie spísal A. I., teda bývalý manžel žalovanej, pričom je v ňom uvedené, že zároveň týmto prehlásením priznáva ďalšie majetkové skutky nadobudnuté počas manželského zväzku a to záväzky voči I. I. v dlžnej sume 330 tisíc. Toto je prehlásenie je záväzné pre oboch manželov, teda aj pre T. I.. Žalovaná potvrdila, že podpis na tomto prehlásení je jej podpisom. Nesúhlasila však s tým, že by to mal byť dôkaz poskytnutia pôžičky priamo žalovanej, ak tak by to mal byť záväzok patriaci do BSM.
Svedok A. I. potvrdil uzatvorenie zmluvy o pôžičke medzi jej rodičmi, resp. jeho matkou a jeho bývalou manželkou. Taktiež potvrdil odovzdanie peňazí v týchto sumách 104 100,- Sk pred VÚB bankou vo februári 2005 a 225 000,- Sk asi v septembri 2006. Peniaze boli určené na rekonštrukciu prevádzky, ktorú prevádzkovala žalovaná a na výplatu dlhov.
Svedok Ľ. I., švagor žalovanej uviedol, že mal vedomosť o tom, že medzi žalovanou a žalobkyňou a žalobcom bola uzatvorená zmluva o pôžičke, bližšie podrobnosti však uviesť nevedel. Svedkovia Ľ. Q. M. I. potvrdili, že mali vo vzťahu k žalovanej a jej bývalému manželovi pôžičku vo výške 130 000,- Sk tak, ako je to uvedené v prehlásení A. I. a žalovanej zo dňa 15.11.2006. Tieto peniaze im boli žalovanou a jej bývalým manželom vrátené.
Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podľa § 564 OZ, ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.
Podľa § 511 ods. 1 OZ, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.
Podľa § 145 ods. 1 OZ, bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.
V predmetnom konaní súd aj po doplnení dokazovania zistil, že medzi žalobcami a žalovanou bola uzatvorená zmluva o pôžičke, pričom splatnosť tejto pôžičky bola daná na vôli žalovanej a hoci žalovaná pôžičku, ktorej existenciu potvrdila v Prehlásení zo dňa 15.11.2006 voči svojej sestre a švagrovi už uhradila, žalobcom žiadne peniaze nevrátila.
Spôsob poskytnutia pôžičky a určenia splatnosti pôžičky poskytnutej žalobcami mal súd za preukázané z výpovedí žalobcov, ako aj svedka A. I.. Súd nezistil vo výpovediach, tak žalobcov ani A. I. vážne rozpory, ktoré by spochybňovali pravdivosť ich výpovede. Žalobcovia zhodne uvádzali aj v konaní 29 C 347/2008 spôsob akým finančné prostriedky žalovanej odovzdali, a ako bola dohodnutá splatnosť týchto finančných prostriedkov. Podobne ani svedok A. I. nemá vo svojej výpovedi rozpory, ktoré by spochybňovali jeho výpoveď. Tvrdenia žalovanej, že jeho výpoveď je rozporná z dôvodu, že pôvodne uvádzal, že finančné prostriedky od žalobkyne žalovanej mali byť poskytnuté vo februári 2005 a neskôr v marci 2005, súd nevyhodnotil za také, ktoré by spochybňovali jeho výpoveď. Vzhľadom na odstup času je chyba v jednom mesiaci možná a prijateľná. Tvrdenia žalovanej, že žalobcovia rozdielne uvádzali spôsob vrátenia finančných prostriedkov súd nemal za preukázané, keďže tak žalobkyňa ako aj žalobca uvádzali že finančné prostriedky poskytli žalovanej na prevádzku baru s tým, že tieto finančné prostriedky vráti keď sa prevádzka rozbehne a keď bude mať a môcť. Ani fungovanie prevádzky od roku 2005 do septembra 2006 neznamená, že by prevádzka už bola rozbehnutá, keďže tak žalovaná ako aj svedok A.P. I. zhodne uvádzali, že rekonštrukcia prevádzky sa uskutočňovala postupne za jej chodu, a niektoré práce boli vykonávané aj v auguste 2006. Keďže žalobcovia mali vedomosť o prebiehajúcich rekonštrukčných prácach, dôvodne sa mohli domnievať, že na strane žalovanej nie je dostatok finančných prostriedkov na vrátenie pôžičky. Za tejto situácie je aj logické poskytnutie pôžičky žalovanej v septembri 2006.
Žalovaná popierala poskytnutie pôžičky od žalobcov, avšak vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade mal súd za preukázané, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená a to najmä tým, že žalobca previedol finančné prostriedky na podnikateľský účet žalovanej, pričom zo strany žalovanej nebolo preukázané, že by tieto finančné prostriedky mali byť určené na splátku pôžičky tak, ako to žalovaná uvádzala. B. A., ktorému mala byť splátka pôžičky, podľa žalovanej, na jej účet poskytnutá, uviedol, že nikdy so žalobcom, žalobkyňou, ani so žalovanou zmluvu o pôžičke uzatvorenú nemal. Tieto skutočnosti potvrdzoval len Ľ. I., švagor žalovanej, avšak bližšie sa k spôsobu a vzniku údajnej pôžičky, medzi žalobcom v 1. rade a B. A. vyjadriť nevedel. Taktiež tvrdenia žalovanej, že ďalšia časť finančných prostriedkov bola vlastne len prevedením finančných prostriedkov pre jej vtedajšieho manžela súd nemal za preukázané. S poukazom na túto skutočnosť potom súd vyhovel žalobe v časti o zaplatenie 2 300 Eur žalobcovi v 1. rade.
Čo sa týka finančných prostriedkov požičaných žalobkyňou v 2. rade žalovanej, súd mal tieto skutočnosti preukázané z výpisov z účtov, tak z VÚB banky, zmenárne, ako aj z výpovedí žalobkyne, ktorá uviedla, že časť finančných prostriedkov mala aj doma. Odovzdanie finančných prostriedkov potvrdzuje výpoveď žalobkyne, ako aj svedka A. I., bývalého manžela žalovanej. Existenciu pôžičky medzi žalobkyňou a žalovanou potvrdil aj svedok Ľ. I., aj keď podrobnosti uzatvorenia zmluvy nevedel.
Za podstatný dôkaz existencie zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovanou súd považoval žalovanou podpísané Prehlásenie zo dňa 15.11.2006, kde žalovaná spolu s bývalým manželom potvrdila svojím podpisom existenciu záväzku voči žalobkyni práve v žalovanej výške. Súd hodnotí dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach. Je pravdou, že samotný výber finančných prostriedkov automaticky neznamená odovzdanie týchto finančných prostriedkov osobe, o ktorej to tvrdí ten kto finančné prostriedky vyberal, podpis žalovanej na prehlásení zo dňa 15. 11. 2006 však podľa súdu svedčí o tom, že tieto finančné prostriedky žalovanej odovzdané boli. Tvrdenia žalovanej v konaní 29 C 347/2008, že svojím podpisom uznávala záväzky len voči ĽF. Q. M. I. Q. P. K., súd vyhodnotil ako účelové, keďže k svojmu podpisu žalovaná nepripojila žiadnu výhradu, a keďže podpísala celý dokument, aj keď bez právnického vzdelania, ale ako dospelá osoba s plnou spôsobilosťou na právne úkony a s určitým právnym povedomím musela vedieť, že podpisuje celý text a nielen časť, ktorú ona považuje za spávnu. Žalovaná sama na pojednávaní v konaní XX R. XXX/XXXX dňa 16. 9. 2009 uviedla, že podpísala prehlásenie s tým že ide o spoločný záväzok jej a jej manžela voči žalobkyni.
S poukazom na tieto skutočnosti súd žalobe vyhovel. Keďže v tomto konaní ide len o nahradenie prejavu vôle dlžníka ohľadom doby splatnosti, nemusel súd zisťovať, či dlh platne vznikol a v akom rozsahu doposiaľ existuje. Toto musí byť nepochybne preukázané až v konaní o splnení takéhoto záväzku.
Čo sa týka námietky premlčania, ktorú vzniesla žalovaná, súd poukazuje na to, že pred uplynutím lehoty splatnosti určenou podľa § 564 OZ súdnym rozhodnutím, nemôže veriteľ svoje právo vykonávať, teda nemôže začať ani plynúť premlčacia doba k vymáhaniu dlhu a z tohto dôvodu nárok veriteľa vo vzťahu k uplatneniu na súde nemôže byť premlčaný. Právo veriteľa navrhnúť, aby súd určil dobu splatnosti dlhu nepodlieha premlčaniu. Keďže súd vychádzal z toho, že žalovaná je povinná poskytnuté finančné prostriedky vrátiť keď sa rozbehne prevádzka a keď bude mať a môcť, námietka premlčania uplatnená žalovanou potom nebola dôvodná, keďže doba plnenia bola ponechaná na žalovanú, a premlčacia lehota na plnenie tak ešte nezačala plynúť.
Čo sa týka obrany žalovanej, že žalobcovia ju vyzývali na vrátenie dlhu listom z 10. 2. 2008, kde určili splatnosť po odpredaji baru, súd poukazuje na to, že pokiaľ bol čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, nemôže veriteľ sám určiť čas plnenia a domáhať sa plnenia, môže iba navrhnúť aby toto urobil súd. Výzva žalobcov je tak právne irelevantná a nezakladá plynutie akýchkoľvek lehôt.
Čo sa týka tvrdenia žalovanej, že ide o spoločný dlh manželov a na strane žalovaných by malo vystupovať aj A. I., súd má za to že aj v prípade, že by išlo o spoločný dlh, sú z neho zaviazaní spoločne a nerozdielne obaja manželia aj po zániku manželstva. Veritelia si potom môžu vybrať hoci len jedného dlžníka vo vzťahu ku ktorému budú uplatňovať žalovanú pohľadávku.
S poukazom na tieto skutočnosti súd žalobe vyhovel.
Čo sa týka namietania znenia petitu žalovanou, súd poukazuje na to, že už zo žalobcami upraveného petitu je zrejme, že súd určuje len čas plnenia žalovanej voči žalobcovi respektíve voči žalobkyni, teda splatnosť, tak ako by bola určená v písomnej zmluve o pôžičke. Je bežné, že splatnosť v zmluvách o pôžičke je dohodnutá tak že " dlžník je povinný vrátiť veriteľovi požičané peňažné prostriedky v určitej sume do... ". Súd má za tom že žalobcami formulovaný petit nie je exekučným titulom na základe ktorého by žalobcovia mohli automaticky voči žalovanej uplatňovať exekúciu. Výrok žalobcov je dostatočne určitý v súlade s požiadavkou § 79 ods. 1 prvá veta O.s.p., z tohto znenia jasne vyplýva čoho sa žalobcovia domáhajú. Žalobcovia nie sú povinní urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Podľa súdu žalobcovia v petite žaloby určite a zrozumiteľne označili povinnosť, ktorá má byť žalovanej uložená rozhodnutím súdu. Súd však použil iné slová vo výroku svojho rozhodnutia, ale pre priznanie rovnakých práv akých sa domáhali žalobcovia, pričom len presnejšie vymedzil jednotlivé pôžičky poskytnuté žalobcami. Vzhľadom na výšku požičanej sumy sa súdu lehota na vrátenie pôžičky tri dni javila neprimerane krátka, preto súd túto lehotu predĺžil na 30 dní. Vzhľadom k zneniu ustanovenia § 564 OZ súd nie je viazaný časom splatnosti, ktorý navrhuje žalobca, pretože pri určovaní splatnosti samotný súd určuje splatnosť podľa okolností prípadu, tak aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Žalobcovia boli v konaní úspešní, preto im súd priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 1 000,16 Eur. Trovy právneho zastúpenia súd priznal postupom podľa § 11 ods. 1 a § 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je tak vo výške 1/13 výpočtového základu pre príslušný rok a následne základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50% v súlade s ustanovením § 13 ods. 2 citovanej vyhlášky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti trovy právneho zastúpenia pozostávajú z 3 úkonov právnej pomoci á 27,745 Eur (podanie žaloby dňa 01.07.2010, účasť na výsluchu 14.12.2010, vyjadrenie 16.12.2010), z 1 úkonu právnej pomoci á 6,94 Eur (účasť na pojednávaní 22.11.2010), z 5 úkonov právnej pomoci á 28,50 Eur (písomné podanie 28.02.2011, účasť na pojednávaní 17.03.2011, účasť na pojednávaní 02.05.2011, odvolanie 17.06.2011, vyjadrenie 11.07.2011), zo 4 úkonov právnej pomoci á 29,345 Eur (účasť na pojednávaní 16.02.2012, písomné podanie 18.09.2012, účasť na pojednávaní 20.09.2012, účasť na pojednávaní 13.12.2012) a z 3 úkonov právnej pomoci á 30,035 Eur (účasť na pojednávaní 04.02.2013, písomné podanie 13.03.2013, účasť na pojednávaní 18.03.2013), teda vo výške 440,16 Eur; keďže išlo o zastupovanie dvoch účastníkov, spolu vo výške 880,32 Eur (440,16 Eur × 2). Ďalej súd postupom podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky priznal režijný paušál 4 × 7,21 Eur, 5 × 7,41 Eur, 4 × 7,63 Eur a 3 × 7,81 Eur, spolu vo výške 119,84 Eur.
Súd nepriznal trovy právneho zastúpenia v uplatnenej výške 1 951,68 Eur vzhľadom na skutočnosť, že základnú sadzbu tarifnej odmeny za úkony právnej služby znížil o 50 % v súlade s ustanovením § 13 ods. 2 vyhlášky účinnej od 01.06.2010, nakoľko všetky úkony, za ktoré bola uplatnená náhrada, boli uskutočnené až po 01.06.2010 a taktiež súd priznal režijný paušál iba raz. Za účasť na pojednávaní dňa 22.11.2010 súd priznal odmenu vo výške 1 základnej sadzby tarifnej odmeny zníženej o 50 %, nakoľko pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci. Za úkon - vyjadrenie žalobcov 31.01.2013 - súd odmenu nepriznal z dôvodu, že tento úkon vyhodnotil ako neúčelný; aj keď je právom zástupcu podávať vyjadrenia a stanoviská, toto súd pokladal za neúčelné, keďže právny zástupca nebol súdom vyzvaný na takéto vyjadrenie a ani ním nenavrhol doplniť dokazovanie, plnil len svoju procesnú povinnosť. Trovy právneho zastúpenia boli vzhľadom na uvedené skutočnosti priznané vo výške 1 000,16 Eur.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že celkové trovy konania, ktoré vznikli žalobcom, sú vo výške 1 000,16 Eur, na ktorých náhradu súd zaviazal žalovanú, pričom podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je táto povinná zaplatiť ich na účet ich právneho zástupcu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.