Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Scud/3/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudkýň JUDr. Evy Slávikovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu X. J., nar. XX. K. XXXX, trvale bytom C. D. Z. č. XXX, B., prechodne bytom Q XXX XX I., občan B., právne zastúpeného JUDr. Ladislavom Miklušom, Advokátska kancelária Košice, so sídlom Stará Baštová 2, 040 01 Košice, proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Ul. Jarková 31, 080 01 Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 16. júla 2012 č. PPZ-HCP- PO2-158-004/2012 na základe žaloby takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 16. júla 2012 č. PPZ-HCP-PO2-158-004/2012 podľa , a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Z a v ä z u je žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 430,66 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť do 15 dní právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Ladislavovi Miklušovi, advokátov.

odôvodnenie:

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť na nové rozhodnutie a priznať trovy konania. Poukázal na prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu, ďalej na odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, v ktorom zdôraznil, že podmienky pre udelenie prechodného pobytu predložením potrebných listín splnil. Ďalej žalobca argumentoval poukazom na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. apríla 2008 pod sp. zn. v celom rozsahu.

Podľa žalobcu z obsahu spisu je zrejmé, že nebol objektívne preukázaný žiadny dôvod, pre ktorý nebol žalobcovi udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky. Nebola preukázaná naliehavá potreba rozhodnúť podľa § 33 ods. 4 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov a zdôraznil aj to, že on splnil podmienku bezúhonnosti, lebo má čistý register trestov o čom preukázal dôkazmi.

Žalobca zdôraznil aj tú skutočnosť, že údajná informácia SIS nie je súčasťou spisového materiálu, nebola nikdy predložená účastníkovi konania a ani jeho právnemu zástupcovi, čiže zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu. Tvrdenia správneho orgánu, že účastník konania nevysvetlil zásadným spôsobom skutočnosti, ktoré by zmenili namietaný postoj správneho orgánu, len uviedol, že odpovede účastníka konania boli negatívne a bez hlbšej interpretácie podľa žalobcu nie sú podkladom pre zákonné rozhodnutie.

Žalobca preto rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné, pretože ako účastník konania bol ukrátený na svojich právach postupom prvostupňového správneho orgánu, ako aj postupom žalovaného a to porušením ustanovenia § 3 ods. 1,3,4, § 32 ods. 1 a § 46 Správneho poriadku.

Žalobca ďalej uviedol, že napriek údajnej hrozbe pre bezpečnosť štátu pri udelení povolenia na prechodný pobyt mu dňa 15. júla 2012 bolo umožnené cestovať do Slovenskej republiky a zdržiavať sa na tomto území pri udelení tzv. multi víza na Generálnom konzuláte SR.

K žalobe sa písomným podaním zo dňa 17. októbra 2012 vyjadril žalovaný, pričom poukázal v celom rozsahu na dôvody rozhodnutia žalovaného a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že Oddelenie cudzineckej polície PZ Michalovce dňa 07. mája 2012 pod č. PPZ-HCP-PO7-KP-288/016/2012 rozhodnutím ako orgán príslušný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov preskúmal žiadosť účastníka konania o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel - Slovák žijúci v zahraničí a rozhodol v zmysle .) tak, že žiadosť účastníka konania zamietol.

Výrok rozhodnutia odôvodnil prvostupňový správny orgán tým, že poukázal na to, že na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce bola prijatá dňa 07. marca 2012 žiadosť účastníka konania v zmysle §31 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov, v ktorej žiada o udelenie povolenia na prechodný pobyt na účel -Slovák žijúci v zahraničí podľa § 29 Zákona o pobyte cudzincov. K svojej žiadosti účastník konania doložil doklady, konkrétne výpis z katastra nehnuteľností, z ktorého vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnosti na ul. Q. XXXX/X , XXX XX I., v ktorej má účastník konania zabezpečený prechodný pobyt je P. K., čestné prehlásenie, z ktorého vyplýva, že majiteľ uvedenej nehnuteľnosti sa účastníkovi konania zaväzuje poskytnúť bezplatné ubytovanie, finančné zabezpečenie, potrebné lekárske zaopatrenie a hmotné zabezpečenie počas jeho pobytu na území SR tak, aby nebol záťažou pre systém sociálneho zabezpečenia SR. Zároveň účastník konania k žiadosti doložil Potvrdenie Ministerstva vnútra Ukrajiny preložené slovenským prekladateľom Mgr. X. C. a opatrené vyšším stupňom overenia tzv. apostille, v ktorom sa uvádza, že účastník konania na území B. ku dňu 21. februára 2012 nie je trestne a súdne stíhaný a že po účastníkovi konania nie je na území Ukrajiny vyhlásené pátranie. Zároveň pri podaní žiadosti účastník konania predložil preukaz zahraničného Slováka č. 010959, z ktorého si správny orgán vyhotovil fotokópiu potrebnú pre správne konanie.

Správny orgán ďalej citoval ustanovenie Správneho poriadku. Dôvodil ďalej tým, že 26. marca 2012 bola vykonaná kontrola v zmysle na vyššie uvedenej adrese, ide o 2 - podlažný rodinný dom, ktorý je podpivničený, rodinný dom je v 1/1 vo vlastníctve K. P. trvale bytom Q. XXXX/X, I.. Ďalej správny orgán citoval ustanovenie , Zákona o pobyte cudzincov, ako aj ustanovenie Správneho poriadku, ustanovenie Zákona o pobyte cudzincov, ako aj zákona a ustanovenia a Správneho poriadku.

Správny orgán predvolal účastníka konania, s ktorým dňa 07. mája 2012 spísal zápisnicu podľa , ods. 1 zákona č. 71/67 Zb. o správnom konaní, v ktorej sa účastník konania v zmysle vyjadril. Správny orgán konštatoval, že účastník konania vo vyššie uvedenej zápisnici nevysvetlil zásadným spôsobom skutočnosti, ktoré by zmenili zamietavý postoj správneho orgánu. Jeho odpovede boli negatívne a bez ďalšej hlbšej interpretácie. Správny orgán konštatoval, že svoju povinnosť v zmysle Správneho poriadku si ničím a nikým nevyvrátiteľne a dostatočne splnil.

Zároveň správny orgán citoval ustanovenie § 33 ods. 4 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov.

Počas konania sa správny orgán zaoberal informáciami získanými od iných orgánov štátnej správy, ako aj odpoveďami účastníka konania na otázky uvedené v zápisnici spísanej podľa § 22, ods. 1 zákona č. 71/67 Zb. o správnom konaní v ktorej účastník konania odpovedal na otázky týkajúce sa, či jeho osoba môže byť hrozbou pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok, alebo verejné zdravie vo všetkých otázkach negatívne odpovedal. Podmienky pre udelenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky cudzincovi možno rozdeliť do dvoch skupín. Prvú skupinu tvoria skutočnosti, ktoré cudzinec preukazuje sám, ergo dôkazné bremeno je na ňom, avšak správny orgán je povinný ich zhodnotiť. Druhú skupinu tvoria okolnosti, ktoré je povinný skúmať správny orgán -policajný útvar na základe zákona o pobyte cudzincov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov ktorými je viazaný. Hodnotenie všetkých relevantných skutočností ako myšlienkový proces správneho orgánu sa má pohybovať v intenciách ustanovenia zákona o pobyte cudzincov. Z uvedeného teda vyplýva, že pre udelenie povolenia na prechodný pobyt nepostačuje iba to, že cudzinec ku žiadosti priloží všetky zákonom predpísané doklady. S ohľadom na bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je len logickým vyústením zamietavý postoj správneho orgánu.

Správny orgán pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky konfrontoval verejný záujem s právom účastníka konania na pobyt. Zároveň správny orgán citoval čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru a poukázal na to, že teda zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu je v súlade s platnými zákonmi, , ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zamietnutia žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR na účel - Slovák žijúci v zahraničí boli neprimerané.

Nakoľko správny orgán disponuje informáciami o dôvodnom podozrení, že účastník konania pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, s uvedeného dôvodu je žiadosť účastníka konania zamietnutá podľa § 33 ods. 4 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov. Na základe uvedených skutočnosti bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

O odvolaní žalobcu, ktoré obsahuje totožné dôvody, ako sú uvedené v žalobe rozhodol žalovaný ako odvolací orgán Rozhodnutím zo dňa 16. júla 2012 pod č. k. PPZ-HCP-PO2-158/004/2012 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 07. mája 2012 podľa § 59 ods. 1,2 Správneho poriadku potvrdil.

Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný tým, že poukázal na obsah prvostupňového rozhodnutia, ako aj na odvolanie účastníka zo dňa 24. mája 2012 v celom rozsahu.

Odvolací orgán pri preskúmaní spisového materiálu, napadnutého rozhodnutia a odvolania vychádzal zo skutočností, ktoré zistil správny orgán v rámci svojej činnosti a ktoré súvisia s prejednávanou vecou. Bolo zistené, že správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a samotné rozhodnutie bolo vydané v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Odvolací orgán ďalej zistil, že boli naplnené zákonné dôvody na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má priznané postavenie Slováka žijúceho v zahraničí.

Odvolací orgán konštatoval, že správny orgán postupoval v konaní v súlade so správnym poriadkom. V zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku dal účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladom i k spôsobu ich zistenia. Dňa 07. 05. 2012 bola správnym orgánom spracovaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania vo veci zamietnutia žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 Zákona o správnom konaní. Na otázky správneho orgánu týkajúce sa toho, či osoba účastníka konania môže byť hrozbou pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie tento odpovedal negatívne bez ďalšej hlbšej interpretácie. Účastník konania nevysvetlil zásadným spôsobom skutočnosti, ktoré by zmenili zamietavý postoj správneho orgánu.

V zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a) a Zákona o pobyte cudzincov, nakoľko správny orgán o vyššie uvedenom dôvodnom podozrení disponoval informáciou získanou od Slovenskej informačnej služby. Predmetná informácia podlieha oblasti utajovaných skutočností v zmysle o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V zmysle ustanovenia Zákona o pobyte cudzincov v prípade, ak sa žiadosť účastníka konania zamietne z dôvodu bezpečnostného rizika, je správny orgán viazaný vyššie uvedeným zákonným ustanovením. Zo znamená, že do odôvodnenia v rozhodnutí uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Na naplnenie spomínaného zákonného dôvodu postačuje už dôvodné podozrenie, že hrozí poškodenie záujmu chráneného zákonom a v danom prípade ohrozenie základných záujmov Slovenskej republiky, ktorými sú bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie. Ako správne posúdil správny orgán, ide o prioritný záujem Slovenskej republiky chránený zákonom, ktorý podmieňuje irelevantnosť iných dôvodov.

Na základe uvedeného odvolací orgán zistil, že počas konania postupoval v zmysle ustanovenia § 32 ods. 1 Správneho poriadku. Zaobstaral si potrebné podklady pre rozhodnutie, pričom nebol viazaný len návrhmi účastníkov konania. Zaoberal sa aj informáciami získanými od iných orgánov štátnej správy, nielen dôkazmi, ktorými účastník konania preukázal svoju bezúhonnosť na Ukrajine a na území Slovenskej republiky.

Odvolací správny orgán úvahou usúdil, že podmienky pre udelenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky cudzincovi možno rozdeliť do dvoch skupín, na ktoré už poukázal prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí. Odvolací orgán považuje námietku účastníka konania v ktorej spomína rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. apríla 2008, sp. zn. za neaplikovateľnú za daných okolností, pretože v predmetnom rozhodnutí cudzinec žiada o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky za účelom zlúčenia rodiny a to k manželke a deťom, avšak v prípade účastníka konania ide o prechodný pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má priznané postavenie Slováka žijúceho v zahraničí.

Ďalej odvolací orgán zistil, že správny orgán pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky konfrontoval verejný záujem s právom účastníka konania na pobyt, postupoval v zmysle čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru, teda zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu je v súlade so zákonmi, , ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom nezistil skutočnosti, ktoré by poukazovali, že dôsledky zamietnutia žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel Slovák žijúci v zahraničí boli neprimerané. Odvolací orgán má zato, že napadnuté rozhodnutie je opodstatnené, presvedčivé a nevzbudzuje pochybnosti a nemá formálne vady. Vzhľadom k tomu, že odvolacím orgánom neboli zistené dôvody na zrušenie prvostupňového rozhodnutia, bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

v ustanovení upravuje, že v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Správny orgán prvého stupňa napadnuté rozhodnutie vydal v spojení s ustanovením o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 120 ods. 1 upravuje, že ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.

Výnimku pri aplikácii obsahuje iba ustanovenie až f), v predmetnej veci ods. 2 písm. b) vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia.

Senát Krajského súdu v Prešove preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvádzaných v žalobe podľa a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Senát krajského súdu pri svojom rozhodovaní vychádzal v predmetnom konaní z jednotlivých ustanovení Zákona o pobyte cudzincov, ako aj všeobecného zákona - Správneho poriadku, ktorými boli správne orgány pri vydaní predmetných rozhodnutí povinné sa riadiť.

Z ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že policajný orgán pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt prikladá na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko. Tú skutočnosť, že žalobca ako účastník správneho konania pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu v zmysle ustanovenia § 33 ods. 4 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov však nemal podľa súdu správny orgán v tomto konaní ničím podložené. V administratívnom spise sa vôbec takáto informácia od SIS nenachádza. Existuje iba zmienka v písomnom podaní policajného orgánu Oddelenia PZ Michalovce Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície z 05. apríla 2012 o pozitívnej informácii zo SIS. V administratívnom spise sa nachádza dožiadanie správneho orgánu na SIS zo dňa 02.apríla 2012 a 11. apríla 2012 na zistenie informácie k osobe žalobcu.

V administratívnom spise sa však nenachádza žiadny písomný dôkaz o tom, že by bola pozitívna informácia o osobe žalobcu zo SIS policajnému orgánu zaslaná a že by o tejto informácii ako o dôkaze bol žalobca, resp. jeho právny zástupca oboznámený pred vydaním rozhodnutia s poukazom na obsah ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, na ktorého aplikáciu pri svojom postupe poukazuje v rozhodnutí nielen žalovaný, ale aj prvostupňový správny orgán.

Žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán síce odkazujú na obsah ustanovenia § 120 ods. 2 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uvedenie iba skutočnosti, že ide o bezbečnostný záujem Slovenskej republiky ak ide o zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 4 písm. b) zákona, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, avšak tieto skutočnosti nevyplývajú zo žiadneho písomného dôkazu v administratívnom spise, okrem písomnosti zo dňa 05. apríla 2012, v ktorej je len zmienka o pozitívnej informácii zo SIS, ktorou policajný orgán disponuje k osobe žalobcu.

Senát krajského súdu dáva do pozornosti aj tú skutočnosť, že žalobcovi bola udelená možnosť cestovať na územie SR na základe dokladu o postavení Slováka žijúceho v zahraničí do 14. júla 2016 ( č. dokladu 0002775 ) zo dňa 17. augusta 2006 a bol mu vydaný doklad „Slováka žijúceho v zahraničí“ P 0033449 s platnosťou do 02. marca 2015.

Ak správne orgány tvrdia, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalobca by pri svojom pobyte ohrozil bezpečnosť štátu, potom tento dôvod mal byť jednoznačne špecifikovaný ako ohrozenie bezpečnosti štátu vzhľadom na dôvod nepovolenia prechodného pobytu v súlade s ustanovením § 33 ods. 4 písm. b). Aj keď ustanovenie § 120 ods. 2 písm. b/ upravuje, že policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 4 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, podľa názoru súdu, ak by úmyslom zákonodarcu bolo neaplikovať ustanovenie § 47 ods. 3 Zákona o správnom konaní aj k ohrozeniu verejného poriadku alebo verejného zdravia, potom by to muselo byť výslovne v citovanom ustanovení uvedené.

Z ustanovenia , zákona jednoznačne vyplýva vylúčenie aplikácie Zákona o správnom konaní iba vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia v prípade ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky, a teda na konanie podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov. Ak správny orgán prvého stupňa tvrdí, že postupoval v súlade so Správnym poriadkom a s týmto názorom sa stotožnil aj žalovaný súd má opačný názor.

Avšak ustanovenie § 3 ods. 2 Zákona o správnom konaní upravuje, že správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

Správny orgán prvého stupňa síce vypočul žalobcu ako účastníka konania, ale ako žalobca namieta v žalobe neoboznámil ho so všetkými skutočnosťami, a aj súd je toho názoru, že mal ho oboznámiť s tým, čo je podkladom pre vydanie rozhodnutia, teda správou Slovenskej informačnej služby. Týmto postupom by v žiadnom prípade neporušil ustanovenia o utajovaných skutočnostiach. Tento záver je logický a jednoznačne vyplýva už z vyššie uvedených skutočností vzhľadom na ustanovenie Zákona o pobyte cudzincov. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že tento nebol oboznámený dôsledne s podkladom rozhodnutia a správny orgán prvého stupňa si dôsledne nesplnil svoju poučovaciu povinnosť. V súvislosti s tým nesplnenie si poučovacej povinnosti má vplyv aj na postup v konaní žalobcu vzhľadom na ustanovenia o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z tohto právneho predpisu jednoznačne vyplýva, že námietky žalobcu vo vzťahu k aplikácii príslušných ustanovení sú dôvodné.

Zákon o utajovaných skutočnostiach v ustanovení § 35 ods. 3 upravuje, že za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorázovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie a to advokát, notár, znalec, tlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane o utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o priznaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia, štátny orgán, ktorý vo veci koná, je povinný neodkladne písomne informovať úrad a pôvodcu utajovanej skutočnosti o osobe uvedenej v odseku 3 a o rozsahu jej oboznámenia s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné alebo Dôverné. Ustanovenie § 36 upravuje podmienky pre oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami.

V súvislosti so získanou informáciou od Slovenskej informačnej služby súd musí správnym orgánom vytknúť, že v administratívnom spise chýba akákoľvek informácia o tom, že s utajenou informáciou bol správnym orgánom prvého stupňa žalobca nejakým spôsobom oboznámený. Z výpovedí povereného zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 15. marca 2013 vyplýva, že táto informácia je uložená na správnom orgáne prvého stupňa. Podľa názoru súdu táto utajovaná informácia mala byť spôsobom upraveným o utajovaných skutočnostiach súdu osobitným spôsobom doručená, pretože podľa Zákona o ochrane utajovaných skutočnostiach oprávnenou osobou s osobitným postavením podľa tohto zákona je v rozsahu svojej funkcie písm. f/ sudca. V zmysle ods. 2 tohto ustanovenia, osoby uvedené v odseku 1 sa stávajú oprávnenou osobou po zvolení alebo vymenovaní do funkcie alebo po zložení predpísaného sľubu, ak sa tento sľub vyžaduje podľa osobitných predpisov. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, na osoby uvedené podľa odseku 1 sa nevykonáva bezpečnostná previerka, ak tento zákon alebo osobitný zákon alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak.

Ak išlo o utajovanú skutočnosť, s ktorou sa sudcovia, resp. členovia zákonného senátu nemôžu oboznamovať, potom tak, ako bolo uvedené vyššie, v spise mal byť vykonaný úradný záznam, že utajovaná skutočnosť bola správnemu orgánu prvého stupňa doručená, kedy, pod akým stupňom utajenia, aj je uložená na určitom mieste. Týmito úvahami súd však nespochybňuje, že takáto informácia prvostupňovému správnemu orgánu zo strany SIS bola poskytnutá.

Avšak musí senát krajského súdu jednoznačne konštatovať, že nemohol dospieť k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov sú zákonné, keď si nemohol preveriť, či skutočne správne orgány takouto informáciou disponovali a následne v zmysle aj postupovali.

Po preskúmaní rozhodnutí a postupu správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Za nedôvodný považuje súd poukaz na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , pretože aj názor súdu ide o iný prípad, ktorý nemožno aplikovať na danú vec, nakoľko nejde o udelenie súhlasu za účelom zlúčenia rodiny.

V ďalšom konaní je žalovaný povinný riadiť sa právnym názorom súdu a vo veci postupovať nielen podľa ustanovení Zákona o pobyte cudzincov, ale i podľa § 3 ods. 2 a 4 Správneho poriadku.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech priznal náhradu trov konania vo výške, ktorá bola vyčíslená právnym zástupcom žalobcu.

Právny zástupca žalobcu vyčíslil trovy konania dňa 25.03.2013 a uplatnil si tieto trovy konania podľa vyhlášky č. o odmenách advokátov za poskytovanie právnej pomoci v tomto rozsahu:

- prevzatie veci vrátane prvej porady s klientom dňa 11. mája 2012 v sume 127,16 Eur,

- podanie žaloby dňa 17. septembra 2012 v sume 127,16 Eur,

- ďalšia porada s klientom - 2/3 výpočtového základu dňa 12. marca 2013 v sume 86,77 Eur

- režijný paušál 2 x 7,63 Eur, 1 x 7,81 Eur, spolu v sume 23,07 Eur,

- súdny poplatok za návrh vo výške 66, 50 Eur.

Spolu trovy konania vo výške 430,66 Eur je povinný uhradiť žalovaný do 15 dní odo dňa právoplatnosti toto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Ladislavovi Miklušovi, advokátovi na č.ú. 205 793 8154/0200, ktorý je vedený vo VÚB a.s., pobočka Košice.

Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.