Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11C-164-2012.pdf
PDF · 107.77 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/164/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35724803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Bratislava, Údernícka 5 p r o t i žalovanému: J. Y., nar. X.X.XXXX, bytom E. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom V Stropkove, Nám. SNP 7, o zaplatenie 847,52 Eur a prísl. takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalobca je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 141,79Eur a to na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Ostatní účastníci n e m a j ú nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou zo dňa 16.7.2012 domáhal zaplatenia istiny 847,52 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 53,68 Eur a od 27.7.2010 do zaplatenia s ročnými úrokmi omeškania vo výške 9% zo sumy 465,52 Eur. Nárok uplatnil zo zmluvy o úvere zo dňa 18.2.2008, ktorú uzavrel jeho právny predchodca GE MONEY a.s. so žalovaným.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil, pričom pripojil sa k námietke premlčania vznesenej vedľajším účastníkom. Poukázal aj na svoju insolventnosť nakoľko je bez príjmu.
Vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania. Zdôraznil tiež chýbajúci údaj o úrokoch v úverovej zmluve.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, písomnými vyjadreniami žalobcu a vedľajšieho účastníka, oznámením o postúpení pohľadávky, úverovou zmluvou zo dňa 18.2.2008, žiadosťou o úver, obchodnými podmienkami, sadzobníkom poplatkov, platobnou históriou, pokusom o zmier, dohodou o uznaní záväzku z č.l. 14, dohodou o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 13.6.2009, a zistil tento skutkový stav:
Obchodná spoločnosť GE MONEY a.s. uzavrela dňa 18.2.2008 písomnú úverovú zmluvu so žalovaným, ktorou mu poskytla úver 30.000,- Sk (995,82 Eur). Výška mesačnej splátky bola dohodnutá na 725,- Sk (24,069 Eur). Úver sa zaviazal žalovaný splatiť 76 mesačnými splátkami od 18.3.2008. Celkove tak mal uhradiť veriteľovi 52.200,- Sk (1.732,72 Eur). Zmluva obsahuje aj údaj o RPMN - 20,45%. Údaj o úrokoch a priemernej RPMN v zmluve chýba.
Žalovaný úver riadne neplácal, preto spoločnosť GE MONEY a.s. úver zosplatnila ku dňu 6.4.2009, čo je deň označený v platobnej histórii pri položke „zrieknutie sa budúceho poplatku za vedenie účtu“. Túto skutočnosť uviedol sám žalobca v žalobe.
Dňa 23.9.2009 bola uzavretá písomná zmluva o postúpení pohľadávok medzi postupcom GE MONEY a.s. a žalobcom, predmetom ktorej bola aj táto pohľadávka. Účastníci zmluvy o postúpení pohľadávok listom zo dňa 23.9.2009 oznámili uvedenú skutočnosť žalovanému.
Žalovaná suma predstavuje rozdiel na istine 465,52 Eur, rozdiel na úrokoch 341, 43 Eur. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 8.3.2013 uviedol, že účastníci si dohodli mesačný zmluvný úrok 1,89% v zmysle sadzobníka poplatkov, ktorý však súdu ani nepredložil. Do žalovanej sumy žalobca započítal aj zmluvnú pokutu 19,24 Eur vo výške 20% z každej omeškanej splátky podľa bodu 6.1 a násl. VOP a sadzobníka poplatkov. Uplatnil aj poplatky za dve upomienky 16,60 Eur, rozdiel na poplatkoch za vedenie účtu 6,99 Eur a rozdiel na poplatkoch na poistnom 4,73 Eur. Podľa platobnej histórie žalovaný uhradil do podania žaloby 303,85 Eur a po podaní žaloby ešte 450 Eur, teda celkove zaplatil 753,85 Eur.
Dňa 13.6.2009 a dňa 28.10.2009 bola uzavretá žalobcom spracovaná dohoda vo forme formulárovej dohody, pričom v prípade zo dňa 13.6.2009 bola označená ako dohoda o úhrade pohľadávky v splátkach a v druhom prípade ako dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach. Žalovaný na podpísanie tejto dohody si nepamätal, v prvom prípade jednoznačne uviedol, že podpis na dohode nepatrí jemu, spochybnil aj svoj podpis na druhej dohode a v tejto súvislosti uviedol, že bežne sa stávalo, že jeho písomnosti v jeho mene podpisovala jeho manželka. Žalovaný pritom potvrdil, že právnemu predchodcovi žalobcu uhrádzal splátky vo výške vo výške 50 Eur od októbra 2009 do júla 2010, ktorých rozpis je uvedený aj v žalobe a to na základe telefonickej dohody so žalobcom. Javí sa preto pravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že prvú dohodu zo dňa 13.6.2009 nepodpísal on, keďže ňou boli dohodnuté splátky až vo výške 135 Eur mesačne, ktoré žalovaný nikdy ani neuhrádzal. Pri oboch spomínaných dohodách je aj uznanie dlhu čo do dôvodu aj čo do výšky, pričom pri dohode zo dňa 13.6.2009 tento dlh bol vyčíslený na sumu 1351,60 Eur a pri dohode zo dňa 28.10.2009 dokonca vo výške 2267,80 Eur, pričom táto suma má pozostávať z istiny vo výške 915,52 Eur, z úroku z omeškania vo výške 36,5% ročne z istiny od 24.9.2009 do dňa splatnosti poslednej splátky a nákladov na inkasné konanie vo výške 190,57 Eur.
Na zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je potrebné aplikovať zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (v danom prípade v znení účinnom od 1.1. do 31.3.2008), keďže nie sú splnené podmienky pre vylúčenie tohto zákona podľa § 1 ods. 2.
Podľa § 2 písm. a/ citovaného zákona spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
Podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať aj
h/ ročnú úrokovú sadzbu,
i/ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
k/ priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere zverejnenú podľa § 7 a ods. 2.
Podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a/ poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať
b/ dodaný tovar alebo poskytnutá služba.
Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/ a l/ poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Podľa § 4 ods. 4 citovaného zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Niet pochýb o tom, že jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a násl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení účinnom od 1.1.2008.
Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľkou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Keďže bola vznesená vedľajším účastníkom námietka premlčania, súd sa predovšetkým zaoberal posúdením jej dôvodnosti. Oprávnenie vedľajšieho účastníka k vzneseniu tejto námietky je jednoznačné. Vyplýva totiž z § 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), v zmysle ktorého vedľajší účastník má rovnaké práva a povinnosti ako účastník. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 539/2008 zo dňa 19.2.2009. V priebehu konania sa k námietke premlčania pripojil aj žalovaný.
Medzi účastníkmi je sporné, či možno akceptovať dohody o uznaní dlhu zo dňa 13.6.2009 alebo 28.10.2009, ktoré by mali spôsobiť predĺženie premlčacej lehoty na 10 rokov od tohto uznania tak, ako to vyplýva z § 110 ods. 1 OZ.
Podľa § 110 ods. 1 OZ ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
Uznanie dlhu ako zabezpečovací právny inštitút a jeho náležitosti je upravený v § 558 OZ. Podľa neho ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania
trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal vedel o jeho premlčaní.
Predĺženie premlčacej lehoty v dôsledku uznania dlhu v zmysle § 110 ods. 1 OZ nemožno neposudzovať v kontexte s § 558 OZ. Pre platnosť tohto právneho úkonu - uznania dlhu sa v zmysle zákona, teda § 558 OZ vyžaduje vedomosť dlžníka o premlčaní dlhu v prípade, že dlh je už premlčaný. V tomto prípade však k uznaniu dlhu malo dôjsť ešte pred jeho premlčaním. Napriek tejto skutočnosti problém posúdenia platnosti uznania dlhu je potrebné vyhodnotiť v kontexte s princípom ochrany spotrebiteľa, ktorý v spotrebiteľských právnych vzťahoch je prioritný. Potrebné je vychádzať z toho, že neinformovanosť spotrebiteľa o dôsledkoch uznania dlhu spočívajúcich v predĺžení všeobecnej premlčacej lehoty z troch rokov na 10 rokov a posunutí jej plynutia od splatnosti pohľadávky do uznania dlhu, nemôže byť na ujmu spotrebiteľa. Pre platnosť každého právneho úkonu sa vyžaduje (okrem iného) sloboda a vážnosť vôle (§37 ods. 1 OZ). Tá je výsledkom určitého psychického rozhodovacieho procesu. Uznanie dlhu je právnym úkonom a osoba, ktorá sa slobodne a vážne rozhodne pre tento právny úkon, má byť uzrozumená s podstatou tohto právneho inštitútu a jeho dôsledkami. Aj keď vo všeobecnosti platí zásada „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), tento princíp je nepoužiteľný v spotrebiteľských právnych vzťahoch v neprospech spotrebiteľa, keďže ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Mcdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013).
Žalovaný spochybnil uzavretie spomínaných dohôd obsahujúcich jeho uznanie dlhu a žalobca potvrdil, že obe dohody boli posielané poštou, čím potvrdil aj to, že žalovaný žiadnym spôsobom nebol informovaný o dôsledkoch uznania dlhu.
Súd uznanie dlhu žalovaným aj v prípade preukázania podpísania spomínaných dohôd žalovaným musí vyhodnotiť daný právny úkon ako neplatný pre nedostatok slobody a vážnosti vôle pre tento právny úkon s poukazom na § 37 ods. 1 OZ. V tejto súvislosti sa však nedá nepoukázať na konanie žalobcu, ktoré má prvky nekalej obchodnej praktiky a konania v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca dal podpísať žalovanému dohodu o splátkach, ktorá bola rozhodujúca pre žalovaného a do ktorej zakomponoval aj uznanie dlhu čo do základu aj čo do výšky bez upozornenia na dôsledky tohto uznania a až v časti označenej ako „forma splatenia záväzku“ zakomponoval jednu vetu písaným malým písmom vsunutú do časti týkajúcej sa splácania. Žalobca tak vnútil žalovanému aj podpísanie právneho inštitútu uznania dlhu. Postup žalobcu je tak v rozpore s dobrými mravmi, pretože podpisom tejto formulárovej dohody si žalovaný zhoršil svoje zmluvné postavenie. Ak žalovaný chcel splátky musel podpísať celý formulár, pričom netušil význam toho, čo podpisuje. Preto podľa názoru súdu postup žalobcu napĺňa znaky nekalej obchodnej praktiky, ktoré sú zakázané, ako to vyplýva z § 7 ods. 1 zákona 250/207 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia sporných dohôd predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
Podľa § 7 ods. 2 vyššie citovaného zákona obchodná praktika sa považuje za nekalú ak
a/ je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti
b/ podstatne narušuje, alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
Podľa § 2 písm. r/ citovaného zákona podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa sa rozumie využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil.
Podľa § 2 písm. u/ citovaného zákona odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.
V tejto súvislosti možno poukázať aj na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu ČR I. US342/2009, ktorý považoval za neprijateľné, ak kľúčové zmluvné ujednanie bolo vytlačené drobným písmom systematicky umiestnené pod zvýraznený text zmluvy, týkajúci sa celkom inej problematiky (v danom prípade poučenie o premlčaní vsunuté pod text týkajúci sa splátok). K totožným záverom o nekalej obchodnej praktike žalobcu pri podpisovaní dohôd o uznaní dlhu napokon dospeli súdy vo viacerých svojich právoplatných rozhodnutiach. Možno poukázať napr. na rozsudok Okresného súdu vo Svidníku č.k. 4C 149/2011-72, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove 5Co 58/2012 zo dňa 15.11.2012, rozsudok Okresného súdu vo Svidníku č.k. 2C 159/2011-50, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 11Co 37/2012-88 zo dňa 7.6.2012, rozsudok Okresného súdu vo Svidníku č.k. 2C 170/2011-51, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove 12Co 47/2012 zo dňa 14.6.2012 alebo rozsudok Okresného súdu vo Svidníku 4C 187/2011-68, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 3Co 53/2012-103 zo dňa 5.12.2012.
Sú zastáva názor, že pri spotrebiteľskej zmluve (vrátane úverovej zmluvy) platí pre spotrebiteľa výhodnejšia právna úprava o premlčaní (vzhľadom na ustanovenie § 54 ods. 1 OZ) teda trojročná premlčacia lehota podľa Občianskeho zákonníka, nie štvorročná premlčacia lehota upravená Obchodným zákonníkom.
Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101-110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach ustanovené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Premlčacia lehota v tomto prípade začala plynúť od 6.4.2009, kedy došlo k zosplatneniu úveru a uplynula 6.4.2012. Keďže žaloba bola podaná na súd až 16.7.2012, nárok bol uplatnený po uplynutí premlčacej lehoty a preto námietka premlčania bola dôvodná.
Zároveň však súd upozorňuje, že predmetná úverová zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. V zmluve chýba údaj o úrokoch, chýba rozlíšenie splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a napokon absentuje priemerná hodnota RPMN. Nepostačuje, ak údaj o úrokoch je uvedený len v sadzobníku poplatkov, ktorý žalovaný nepodpísal a preto nie je v tejto časti dodržaná obligatórna písomná forma zmluvy v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. v náväznosti na § 40 ods. 3 OZ.
Podľa § 40 ods. 3 OZ písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé.
Žiadny právny predpis neupravuje, že všeobecné obchodné podmienky, prípadne sadzobník poplatkov, sú súčasťou zmluvy tak, ako je to napr. v prípade všeobecných poistných podmienok, kde výslovne v Občianskom zákonníku, konkrétne v § 788 ods. 3 sa uvádza, že súčasťou poistnej zmluvy sú všeobecné
poistné podmienky. Preto nemožno prijať záver, že pre zachovanie obligatórnej písomnej formy zmluvy postačuje, ak v zmluve sa uvádza, že jej súčasťou sú obchodné podmienky, ktoré ďalší účastník zmluvy nepodpísal.
Dôsledkom absencie spomínaných náležitostí úverovej zmluvy je to, že úver je bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.). Žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 995,82 Eur, žalovaný celkovo zaplatil 753,85 Eur, preto pohľadávka žalobcu činila len 241,97 Eur. V tejto súvislosti teda možno poukázať na to, že ak by mala byť platná dohoda o uznaní dlhu, žalovaný uznal v časti presahujúcej sumu 241,97 Eur neexistujúci dlh a preto v danom rozsahu aj z uvedeného dôvodu nemôže byť uznanie dlhu platné.
Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery súd považoval za dôvodné žalobu zamietnuť.
Výrok o trovách konania vypláva z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Náhradu trov konania si v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. uplatnil len žalobca a vedľajší účastník. Keďže žalobca bol v konaní neúspešný, nárok na náhradu trov konania mu neprináleží. Vedľajší účastník na strane žalovaného v zmysle zásady úspechu v konaní má nárok na náhradu trov konania, ktoré v jeho prípade predstavujú trovy právneho zastúpenia. Vychádzané bolo z tarifnej hodnoty 847,52 Eur, pričom odmena za 1 úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. činí 51,45 Eur. Vykonané boli 2 úkony právnej služby a to prevzatie a príprava zastúpenia dňa 2.1.2012 a písomné vyjadrenie k žalobe zo dňa 7.12.2012. Pripočítaný bol aj režijný paušál 2 x 7,63 Eur podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky a napokon 20% DPH (23,63 Eur) s poukazom na § 18 ods. 3 danej vyhlášky. Úhrne tak priznaná náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje 141,79 Eur (2 x 51,45 Eur + 2 x 7,63 Eur + 23,63 Eur).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.