Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-127-2022.pdf
PDF · 141.81 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/127/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu: Mesto Veľký Krtíš, so sídlom Komenského 3, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 00 319 651, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, XXX XX D. E., právne zastúpená Mgr. Michalom Zálešákom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Heyrovského 14, 841 03 Bratislava, 2/ F. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, XXX XX D. E. a 3/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, XXX XX D. E., v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 2C/5/2021 - 276 zo dňa 31. mája 2022 ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti I. výroku, ktorou vyhovel žalobe žalobcu vo vzťahu k žalovanej 1/ p o t v r d z u j e.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti II. výroku, ktorou bolo rozhodnuté o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanej 1/ m e n í tak, že žalovaná 1/ j e p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania spoločne a nerozdielne so žalovaným 2/, ktorému bola táto povinnosť uložená zvyšnou časťou II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie s tým, že v rozsahu plnenia povinnosti jedného z týchto žalovaných zaniká povinnosť druhého z týchto žalovaných.
III. Odvolanie žalovanej 1/ vo zvyšnom rozsahu, t.j. proti zvyšnej časti I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou vyhovel žalobe žalobcu vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/, proti zvyšnej časti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou bolo rozhodnuté o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému 2/ a proti III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie o nepriznaní žalobcovi nároku na náhradu trov konania voči žalovanej 3/ odmieta.
IV. Žalovaná 1/ j e p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu o vypratanie bytu bez bytovej náhrady (I. výrok); žalobcovi priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok) a zároveň rozhodol, že žalobcovi sa voči žalovanej 3/ nárok na náhradu trov konania nepriznáva (III. výrok).
2. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 10.02.2021 sa žalobca ako vlastník bytu č. X v bytovom dome súp. č. XXX, postavenom na parc. č. G. XXXX, zapísanom na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Veľký Krtíš,
katastrálnym odborom, pre k. ú. D. E. domáhal voči žalovaným 1/ až 3/ ochrany svojho vlastníckeho práva vyprataním predmetného bytu, ktorý žalovaní 1/ až 3/ užívajú bez právneho dôvodu.
3. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že dňa 28.07.2014 uzatvoril žalobca so žalovanou 1/ zmluvu o nájme bytu č. XXXXXXXXXX na dobu určitú do 31.12.2014 a následne bol nájom bytu predlžovaný dodatkami k zmluve, naposledy Dodatkom č. 26 k nájomnej zmluve č. XXXXXXXXXX do 30.06.2020. Žalovaná 1/ bola vyzvaná na vypratanie bytu listom zo dňa 09.11.2020, ktorý jej bol doručený dňa 12.11.2020, avšak uvedený byt spolu s členmi svojej domácnosti žalovaným 2/ a žalovanou 3/ nevypratala.
4. Na základe takto vykonaného dokazovania a s poukazom na ust. čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ust. § 3 ods. 1, § 126 ods. 1, § 710 ods. 2, § 712 ods. 1 a 3 a § 712 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej aj „O.z.“), ust. § 4 zákona č.189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a bytovými náhradami (ďalej aj „zákon č. 189/1992 Zb.“), ust. § 4 ods. 2 a 3 a § 5 ods. 5 Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Veľký Krtíš č. 2/2018 o prideľovaní a hospodárení s nájomnými bytmi vo vlastníctve Mesta Veľký Krtíš (ďalej aj „VZN č. 2/2018“), ust. § 12 ods. 2 zákona č. 443/2010 Z.z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní (ďalej aj „zákon č. 443/2010 Z.z.“) dospel súd prvej inštancie k nasledovným právnym záverom:
5. Žalovanej 1/ ako nájomcovi spolu s členmi jej domácnosti žalovaným 2/ a žalovanou 3/ dňa 30.06.2020 uplynula doba, na ktorú bolo užívanie bytu dohodnuté, pričom došlo k platnému zániku nájmu bytu bez práva na bytovú náhradu, vzhľadom na čo žalovaní 1/ až 3/ užívajú predmetný byt od 01.07.2020 bez právneho dôvodu. Zamietnutie žaloby by samo o sebe neobnovilo nájomný vzťah medzi stranami a žalovaní 1/ až 3/ by naďalej byt užívali bez právneho dôvodu.
6. Ustanovenie § 4 ods. 2 VZN č. 2/2018 ohľadne opakovaného uzatvárania nájomných zmlúv na dobu určitú 3 mesiacov nepovažoval súd prvej inštancie za neplatné, ktorá neplatnosť mala podľa právneho zástupcu žalovanej 1/ vyplývať z ustanovenia § 39 O.z. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 12 ods. 2 zákona č. 443/2010 Z.z., ktoré umožňuje uzatváranie nájomných zmlúv najviac na tri roky, okrem tam uvedených výnimiek. Uzatváraním nájomných zmlúv na dobu určitú (3 mesiace), žalobca neobchádzal chránený nájom bytu s cieľom zjednodušeného ukončenia užívania bytu, ale robil tak z dôvodu, aby nájomníci platili nájomné a úhrady spojené s užívaním bytu. K uvedenému súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/53/2015.
7. Súd prvej inštancie sa oboznámil aj s obsahom Upovedomenia o výsledkoch vybavenia podnetu mimovládnej organizácie Európske centrum pre práva Rómov a šetrenia Verejnou ochrankyňou práv SR zo dňa 06. 05. 2021, ku ktorým vyslovil, že tieto nie sú pre súd záväzné.
8. Pokiaľ žalobca uzatváral zmluvy na dobu určitú, bez individuálneho posúdenia splnenia podmienok pre nájom bytu aj na dobu dlhšiu ako tri mesiace, bolo jeho povinnosťou žalovaných upozorniť na to, že ďalší dodatok s nimi už nebude uzatvorený, a to s odkazom na ustanovenie § 4 ods. 3 VZN č. 2/2018. Žalobca si túto povinnosť nesplnil, avšak od ukončenia nájmu do podania žaloby uplynulo viac ako 7 mesiacov, pričom žalovaní mali možnosť si odvtedy vyriešiť otázku bývania. Je zrejmé, že žalovaná 1/ sa v predmetnom byte nezdržuje, nakoľko pracuje mimo miesta trvalého bydliska a tu má zabezpečené aj bývanie v ubytovni, ako to uviedol na pojednávaní jej právny zástupca, pričom táto nemá finančné prostriedky na platenie predmetného bytu, pretože okrem svojho bývania v ubytovni ešte prispieva na bývanie dcére (žalovanej 3/). Pokiaľ ide o žalovanú 3/, v priebehu sporu nadobudla plnoletosť a podľa jej vyjadrenia býva v Lučenci. Žalovaný 2/ je v súčasnej dobe nezamestnaný, sám potvrdil, že pracovný pomer s posledným zamestnávateľom ukončil on z rodinných dôvodov s prihliadnutím na čo je zrejmé, že nemá záujem nájsť si prácu, pričom mal pravidelný mesačný príjem, z ktorého by bol schopný platiť nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu. Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd prvej inštancie prihliadol aj na jeho správanie, ktoré vyplýva z Úradného záznamu Mestskej polície Veľký Krtíš zo dňa 13. 04. 2020, kedy tento pod vplyvom alkoholu rozbil dvere na byte a svojej družke sa vyhrážal zbitím a zabitím.
9. Súd prvej inštancie s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/2000 vyslovil, že v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 O.z. prichádza do úvahy možnosť zmierniť neprimeranú tvrdosť z bezprostredného uskutočnenia výkonu práva na vypratanie bytu podmienením zabezpečenia
bytovej náhrady, resp. určením dlhšej než zákonnej lehoty k vyprataniu. S prihliadnutím na vykonané dokazovanie a zistené skutočnosti súd prvej inštancie nepovažoval za primerané viazať vypratanie bytu na poskytnutie bytovej náhrady.
10. Aj keď právny zástupca žalovanej 1/ uviedol, že žalovaná 1/ v byte nebýva, čo potvrdil aj žalovaný 2/, zároveň potvrdil že žalovaná 1/ má v byte ešte časť svojich osobných vecí. Taktiež aj žalovaná 3/ v písomnom podaní síce uviedla, že býva u priateľa v Lučenci, avšak sama priznala, že v byte sa bude zdržiavať, nakoľko bude mať prax a predvolanie na pojednávanie si prevzala na adrese trvalého bydliska. Zároveň aj vo vzťahu k nej žalovaný 2/ potvrdil, že v predmetnom byte prespáva, keď má prax. Vzhľadom na uvedené preto súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a žalovaným 1/ až 3/ uložil (dlhšiu) lehotu na vypratanie bytu, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
11. O nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 % rozhodol súd prvej inštancie v II. výroku zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj „C.s.p.“) vzhľadom na plný úspech žalobcu v konaní. Vo vzťahu k žalovanej 3/ súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa ustanovenia § 257 C.s.p. tak, že žalobcovi voči žalovanej 3/ nárok na náhradu trov konania nepriznal, pričom zohľadnil, že žalovaná 3/ bola v čase podania žaloby maloletá, zastupovala ju žalovaná 1/ ako jej zákonná zástupkyňa, pričom táto rozhodovala aj o jej bydlisku. Okrem toho je študentkou strednej školy a nemá príjem.
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaná 1/. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označila za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p., t.j. z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
13. Žalovaná 1/ v odvolaní namietala nesprávne zistený skutkový stav zo strany súdu prvej inštancie, ktorý nezohľadnil, že uvedené konanie spadá do skupiny súdnych konaní týkajúcich sa hromadného vysťahovania rómskej komunity z bytového domu na C. H. D. D. E.. Žalobca v rozpore s ustanovením § 4 ods. 3 VZN č. 2/2018 nereflektoval v nájomnej zmluve, resp. v dodatkoch právo nájomcov na opakované uzavretie nájomnej zmluvy a žalovaní 1/ až 3/ neboli informovaní v lehote 3 mesiacov pred dohodnutým termínom skončenia nájmu o možnosti opakovaného uzavretia zmluvy. Žalovaná 1/ ďalej poukázala na to, že v súčasnosti sa nachádza kvôli práci mimo Veľkého Krtíša, no jej cieľom je vrátiť sa bývať bližšie k dcére, čo však obmedzuje jej neistá bytová otázka.
14. Zároveň žalovaná 1/ namietala nesprávne právne posúdenie veci, keď ustanovenie nájomnej zmluvy o dobe nájmu je neplatné podľa § 39 O.z. z dôvodu obchádzania zákona a rozporu s dobrými mravmi. Pokiaľ je nájom obnovovaný každé 3 mesiace, ide o reťazenie nájmu a de facto dochádza k nájmu na dobu neurčitú. Žalobca týmto spôsobom pristupoval rovnako k celému bytovému domu bez zohľadnenia individuálnych okolností jednotlivých nájomníkov. Ak by dojednanie doby nájmu s poukazom na ustanovenie § 39 O.z. bolo neplatné, nájom by bol podľa ustanovenia § 686 ods. 2 O.z. uzatvorený na dobu neurčitú a žalobca by bol povinný postupovať odlišným spôsobom ako postupoval. Žalovaná 1/ nenamieta neplatnosť VZN č. 2/2018 ohľadne opakovaného uzatvárania nájomných zmlúv na dobu určitú troch mesiacov ako uviedol súd prvej inštancie, ale problematické vidí opakované predlžovanie nájmu o takú krátku dobu bez zohľadnenia individuálnych okolností nájomcov, čo je obchádzaním ustanovení o nájme bytu na dobu neurčitú.
15. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalovanej 1/, keď neskúmal špecifickosť a zraniteľnosť žalovaných 1/ až 3/ ako osôb patriacich k menšine a nereflektoval na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva tykajúcu sa vysťahovania rómskych komunít (napr. vo veci Winterstein a spol. proti Francúzsku, Yordanova a spol. proti Bulharsku). Ďalej sa súd prvej inštancie nevysporiadal s námietkou, že vysťahovanie žalovaných nespĺňa požiadavky nevyhnutnosti a primeranosti zásahu do ich práva na ochranu obydlia a súkromného a rodinného života chráneného Ústavou SR ako aj Dohovorom. S poukazom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci McCann proti Veľkej Británii uviedla, že strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva na ochranu obydlia. Súd prvej inštancie nereagoval ani na argumentáciu žalovanej 1/, že konanie žalobcu je v rozpore so Stratégiou rovnosti, inklúzie a participácie Rómov do roku 2030 a jeho
vlastnými strategickými dokumentami (Programovým rozpočtom mesta Veľký Krtíš na roky 2020-2022 a Komunitným plánom sociálnych služieb).
16. Vypratanie bytu bez poskytnutia bytovej náhrady by bolo v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 O.z. S poukazom na zistenia ombudsmanky žalovaná 1/ uvádza, že žalobca, hoci si bol vedomý zlého stavu bytového domu, ktorý mal byť dôvodom hromadného vysťahovania, nepostúpil vec v zmysle § 86 a nasl. a § 119 ods. 3 Stavebného zákona Krajskému stavebnému úradu na konanie a rozhodnutie vo veci nariadenia nevyhnutných úprav, kedy by bol žalobca ako vlastník stavby povinný zabezpečiť nájomcom bytovú náhradu. Konanie žalobcu je nezákonným výkonom vlastníckeho práva na úkor žalovaných 1/ až 3/ a v rozpore s čl. 20 ods. 3 Ústavy SR. Z uvedeného dôvodu nemožno v demokratickom a právnom štáte takémuto protiústavnému výkonu vlastníckeho práva poskytnúť ochranu.
17. Postup rozhodovania žalobcu o nájomných zmluvách nie je transparentný a je v rozpore s princípmi právnej istoty, čo sa dotýka aj žalovaných, u ktorých nedošlo k predĺženiu nájmu bytu. Kritériá, na základe ktorých sú nájomné byty prideľované nie sú zverejnené a zasadnutia Komisie pre zdravotníctvo, sociálne veci a bývanie sú neverejné. Takýto postup je v rozpore s princípom právnej istoty, transparentnosti a princípom právnej istoty držby v zmysle Medzinárodného paktu OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
18. Žalobca by mal osobám nachádzajúcim sa v situácii obdobnej žalovaným 1/ až 3/ poskytnúť náhradné ubytovanie. Povinnosť žalobcu poskytnúť náhradné ubytovanie vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Winterstein a spol. proti Francúzsku, Yordanova a spol. proti Bulharsko a Medzinárodného paktu OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Žalobca zlú situáciu žalovaných 1/ až 3/ nezohľadnil a neposkytol im pomoc ani podporu pri hľadaní náhradného ubytovania.
19. Žalovaná 1/ zopakovala, že vypratanie bytu žalovanými nespĺňa požiadavku nevyhnutnosti a primeranosti zásahu do ich práva na ochranu obydlia ako aj práva na ochranu súkromného a rodinného života a v tejto súvislosti poukázala na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci I. proti Slovenskej republike. Záverom dala do pozornosti rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 18C/198/2014, v ktorom súd v konaní o vypratanie nehnuteľnosti vo vlastníctve Mesta Žilina prikázal žalobcovi - mestu zabezpečiť žalovaným náhradný byt.
20. Žalovaná 1/ preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a priznal jej náhradu trov konania.
21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 1/ uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie stotožňuje. Žalovaní 1/ až 3/ neuhradili ani časť svojho dlhu z titulu užívania bytu a naďalej ho užívajú bezodplatne. Nie je spravodlivé od žalobcu požadovať, aby znášal škodu z titulu užívania predmetného bytu. Žalované 1/ a 3/ sa v predmetnom byte nezdržujú, pričom žalovaný 2/ je jedinou osobou žijúcou v byte, tento sa dobrovoľne pripravil o príjem plynúci zo zamestnania a svojím konaním spôsobil aj škody na majetku žalobcu. Žalobca už počas prvoinštančného konania zaujal stanovisko k namietaným skutočnostiam, ktoré sú predmetom odvolania. Pokiaľ žalovaná 1/ poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z tejto vyabstrahovala len tie pasáže, ktoré neboli kontraproduktívne vo vzťahu k jej tvrdeniam. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
22. Žalovaná 1/ v odvolacej replike uviedla, že situácia, v ktorej sa nachádza je predmetom vážneho spoločenského problému, ktorým je hromadné vysťahovanie sociálne znevýhodnených obyvateľov nájomných bytov. V tomto smere poukázala na publikáciu „Právo na bývanie“, z ktorého časť textu odcitovala. Dodala, že žalobca je mestom, ktorý sa vo svojich strategických dokumentoch zaviazal pomôcť znevýhodneným osobám s ich bytovou situáciou, pričom vysťahovaním a podávaním žalôb na marginalizovanú skupinu svojich obyvateľov koná presný opak. Na záver dala žalovaná 1/ do pozornosti nevhodné životné podmienky v bytovom dome, v ktorom sa nachádza byt, ktorý má vysťahovať.
23. Žalobca v odvolacej duplike konštatoval, že podanie žalovanej 1/ má za cieľ iba negatívne vykresliť žalobcu a absentuje v ňom návrh zmysluplného riešenia, nakoľko ani teraz, ani v minulosti žalovaní neplatili úhrady za užívanie bytu riadne a včas a od 24.08.2020 žalobcovi za užívanie bytu neuhradili nič. Žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu ani programu mesta nevyplýva poskytovanie bývania zadarmo. Podmienením povinnosti vypratať byt zabezpečením náhradného ubytovania nájomcovi, ktorý si neplní svoju povinnosť spočívajúcu v úhrade nájmu, by mu bola poskytnutá neprináležiaca ochrana voči legitímnemu nároku prenajímateľa na ochranu vlastníckeho práva.
24. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovanej 1/ podľa § 34 ods. 1 C.s.p. po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok, ktoré vady nezistil, dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v časti I. výroku vo veci samej vo vzťahu k žalovanej 1/ vecne správny a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdiť. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti II. výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanej 1/ bol zmenený podľa 388 C.s.p. len z formálnych dôvodov.
25. Na úvod odvolací súd udáva, že na účely konania o vypratanie nehnuteľnosti predstavujú žalovaní 1/ až 3/ samostatné procesné spoločenstvo podľa § 76 C.s.p., v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý zo žalovaných koná sám za seba. Je vecou vlastníka nehnuteľnosti, voči ktorému z nich uplatní právo na vypratanie bytu z dôvodu neoprávneného zásahu do jeho vlastníckeho práva – užívania bytu bez právneho dôvodu. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne, čo však nevylučuje v rámci procesnej ekonómie aby boli obsiahnuté v jednom výroku vo veci samej. Podané odvolanie sa tak vzťahuje len na tú stranu sporu, ktorá odvolanie podala, ktorou je v predmetnom konaní žalovaná 1/. Vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/, ktorí odvolanie nepodali, nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť.
26. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
27. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
28. Odvolanie žalovanej 1/ nepovažuje odvolací súd za dôvodné. Odvolací súd sa po preskúmaní veci v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k uloženiu povinnosti žalovanej 1/ vypratať byt č. X v bytovom dome súp. č. XXX, postavenom na parc. č. G. XXXX, zapísanom na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Veľký Krtíš, katastrálnym odborom, pre k. ú. D. E. vo výlučnom vlastníctve žalobcu a to bez ďalšej bytovej náhrady. V tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. na tieto v plnom rozsahu poukazuje.
29. Znakom nájmu bytu je jeho dočasnosť, pričom Občiansky zákonník pripúšťa nájomnú zmluvu zakladajúcu nájom bytu uzatvoriť buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania. V zákone je tiež doplnená vyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej ak doba nájmu nie je dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme bytu sa uzavrela na dobu neurčitú. Záver o tom, či zmluva o nájme bytu bola uzatvorená na dobu určitú alebo neurčitú, má významné následky pre spôsob jej zániku ako aj prípadne vzniknuté právo na bytovú náhradu. Ak bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, skončí sa uplynutím tejto doby a to nezávisle od vôle prenajímateľa či nájomcu. Vo vzťahu k zániku nájmu bytu sa neuplatňuje ustanovenie o konkludentnom obnovení nájmu podľa všeobecnej zákonnej úpravy nájomnej zmluvy (§ 676 ods. 2 O.z.) a po uplynutí dojednanej doby nájmu sa nájom bytu nepredlžuje ani v prípade ak prenajímateľ nepodá žalobu o vypratanie bytu. Predĺžiť dobu určitú trvania nájmu bytu možno iba dohodou prenajímateľa a nájomcu.
30. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaná 1/ vstúpila do užívania predmetného bytu na základe zmluvy o nájme bytu č. XXXXXXXXXX uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 28.07.2014 podľa ustanovenia § 685 a nasl. O.z. Nájom bytu bol dohodnutý na určitý čas od 01.08.2014 do 31.12.2014, a tento bol následne predlžovaný dodatkami k nájomnej zmluve
(štvrťročne), naposledy Dodatkom č. 26 do 30.06.2020. Nakoľko k ďalšiemu predĺženiu nájomnej zmluvy nedošlo, nájom bytu skončil uplynutím doby nájmu v zmysle posledného Dodatku č. 26 dňa 30.06.2020, kedy došlo k platnému zániku nájmu bytu. Žalovaná 1/ od 01.07.2020 nedisponuje žiadnym právnym titulom na užívanie predmetného bytu a užíva byt bez právneho dôvodu.
31. Žalovaná 1/ v odvolaní argumentovala nesprávnym právnym posúdením ustanovenia nájomnej zmluvy o dobe nájmu na 3 mesiace, ktoré má byť neplatné s poukazom na § 39 O.z. z dôvodu obchádzania ustanovenia zákona o nájme bytu na dobu neurčitú a to opakovaným uzatváraním zmlúv na dobu určitú. Obchádzaním zákona je potrebné rozumieť síce postup v zmysle práva, avšak jeho zámerom je dosiahnuť výsledok, ktorý je právnou normou nepredvídaný a nežiaduci. Takéto konanie nie je v rozpore s výslovnou zákonnou normou, ale svojimi účinkami účelu zákonnej normy odporuje. Odvolací súd dáva do pozornosti, že zákonná úprava Občianskeho zákonníka, podľa ktorej bola predmetná zmluva o nájme bytu uzatvorená, výslovne umožňuje dohodnutie trvania nájmu bytu na dobu určitú, pričom neustanovuje žiadne obmedzenie vo vzťahu k počtu uzatváraných nájomných zmlúv na dobu určitú, resp. k počtu predĺžení nájmu bytu, ako je tomu napríklad v prípade zákona č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu, ktorý sa na nájomné pomery v bytoch vo vlastníctve obcí v z mysle jeho § 1 ods. 2 nevzťahuje. Nemožno teda konštatovať, že by zámerom zákonodarcu pri zmluve o nájme bytu v zmysle § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka bolo vylúčiť, či obmedziť zmluvnú voľnosť účastníkov zmluvy vo vzťahu k uzatváraniu nájomných zmlúv na dobu určitú, resp. k ich množstvu a teda, že by žalobca v tomto smere konal v rozpore s účelom a zmyslom predmetnej zákonnej úpravy. Okrem toho z predmetnej zmluvy o nájme bytu aj z následných dodatkov k nej vyplýva, že vôľa prenajímateľa (žalobcu) a nájomcu (žalovanej 1/) smerovala k dohodnutiu nájomného vzťahu vždy len na dobu určitú. Je zrejmé, že žalobca vo vzťahu k nájomnému bytu uplatňoval opätovné uzatváranie zmlúv na dobu určitú, ktorým prístupom sledoval motiváciu nájomkyne bytu k riadnemu plneniu si povinností vyplývajúcich z nájomnej zmluvy. Žalobca v tomto smere vychádzal aj zo Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Veľký Krtíš č. 2/2018 o prideľovaní a hospodárení s nájomnými bytmi vo vlastníctve Mesta Veľký Krtíš, podľa ktorého doba nájmu dohodnutá v nájomnej zmluve môže byť najmenej 3 mesiace a najviac 3 roky. Zároveň žalovaná 1/ predmetné zmluvy uzatvárala dobrovoľne, pričom už pri uzatvorení zmluvy (a následne dodatkov) mala vedomosť, že vzniká nájomný vzťah na dobu určitú a aké následky z toho vyplývajú. Takýmto uzatváraním nájomných zmlúv (resp. dodatkov) na dobu určitú, preto podľa odvolacieho súdu nemožno konštatovať obchádzanie zákona, ako to má na mysli ustanovenie § 39 O.z.
32. Žalovaná ďalej namietala neplatnosť ustanovenia nájomnej zmluvy o dobe nájmu na 3 mesiace podľa § 39 O.z. z dôvodu rozporu s dobrými mravmi pre nezohľadnenie individuálnych podmienok nájomcov vo vzťahu k možnej dlhšej dobe nájmu ako 3 mesiace. Občiansky zákonník pojem dobré mravy pre účely občianskoprávnych vzťahov nedefinuje. Je však možné ich stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Za výkon práva priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať konanie, ktoré je všeobecne neakceptovateľné z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ako už odvolací súd v bode 31. uviedol, žalobca predmetným ustanovením o dobe nájmu na dobu určitú motivoval nájomkyňu k plneniu si povinností (hlavne finančných) vyplývajúcich z nájomnej zmluvy. To, že bol takýto postup žalobcu odôvodnený vyplýva aj zo skutočnosti, že žalovaná 1/ si neplnila svoje povinnosti spojené s platbami za byt už počas trvania nájomného vzťahu. Takéto konanie žalobcu, ktorým si zaisťoval riadne platenie nájomného a úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu, preto odvolací súd za rozporné a priečiace sa dobrým mravom nepovažuje.
33. V prípade zániku nájmu dohodnutého na dobu určitú v zásade nevzniká právo nájomcu na bytovú náhradu (§ 712a ods. 9 O.z.), okrem prípadov uvedených v § 4 zákona č. 189/1992 Zb., t.j. ak nájom bytu skončil pred uplynutím dohodnutej doby z dôvodu, že byt bez zavinenia nájomcu nie je možné ďalej užívať, alebo ak ide o služobný byt alebo o byt osobitného určenia a nájomca pred jeho užívaním ukončil užívanie iného bytu. Súd prvej inštancie správne zohľadnil ustanovenie § 712a ods. 9 O.z. ako aj osobitné ustanovenie § 4 zákona č. 189/1992 Zb., keď skonštatoval, že podmienky na priznanie bytovej náhrady v zmysle uvedených neboli splnené.
34. Súd prvej inštancie tiež podľa § 3 ods. 1 O.z. skúmal či sú dané v spore také výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali viazanie vypratania bytu užívaného bez právneho dôvodu na zabezpečenie
bytovej náhrady zo strany žalobcu. V prípade žalôb o vypratanie bytu je pre posúdenie, či výkon určitého práva alebo povinnosti je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, náležité porovnanie záujmu vlastníka uplatňujúceho ochranu svojho vlastníckeho práva proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje na jednej strane a záujem vypratávaného subjektu, u ktorého sa môže za určitých okolností javiť jeho vypratanie ako neprimerane tvrdé na strane druhej. Právo na obydlie je právom základným, no jeho ochranu nemožno považovať za bezhraničnú, keď povinnosťou súdu je vychádzať z preukázaných skutočností rozhodných pre posúdenie danej veci (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/53/2015 zo dňa 26.01.2016). Skutočnosť, že výkon vlastníckeho práva realizovaný žalobou o vypratanie nehnuteľnosti je v rozpore s dobrými mravmi sa podľa okolností konkrétneho prípadu môže prejaviť buď určením dlhšej lehoty na vypratanie alebo viazaním vypratania na poskytnutie bytovej náhrady, ktoré zmiernia jeho neprimeranú tvrdosť. Právny zástupca žalovanej 1/ sa na pojednávaní konanom sa dňa 19.04.2022 vyjadril, že žalovaná 1/ v predmetnom byte už nebýva, pracuje v Nitre, kde má zabezpečené bývanie na ubytovni. V byte, ktorý sa má vypratať má ešte časť osobných vecí. Uvedené vyjadrenie potvrdil aj žalovaný 2/, ktorý uviedol, že žalovaná 1/ v Nitre pracuje už cca 2 roky s tým, že do Veľkého Krtíša chodí 2 až 3 krát do mesiaca. V konaní tak bolo preukázané, že žalovaná má zabezpečené iné bývanie, kde sa väčšinu svojho času aj reálne zdržiava. Okrem toho odvolací súd poukazuje, že kritériom obnovovania nájomnej zmluvy na dobu určitú bolo dodržanie podmienok nájomnej zmluvy a teda aj neexistencia dlžôb na platbách za užívaný byt. Žalovaná 1/ ani členovia jej domácnosti neplnili svoje finančné povinnosti vyplývajúce z užívania bytu, a i preto im nájom bytu nebol ďalším dodatkom predĺžený. Dlh na nájomnom a službách spojených s užívaním bytu nevyrovnali. Žalovaná 1/ úhrady za byt neplatí (ani členovia jej domácnosti), byt užíva podľa vyjadrenia žalobcu, ktoré tvrdenie žalovaná 1/ nepoprela, od augusta 2020 bezodplatne, čím neprimerane zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu. Odvolací súd sa preto s poukazom na vyššie uvedené stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý v predmetnej veci nepovažoval za primerané viazať vypratanie bytu na poskytnutie bytovej náhrady.
35. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalovanej 1/, že žalovaní 1/ až 3/ neboli informovaní v lehote 3 mesiacov pred dohodnutým termínom skončenia nájmu o možnosti opakovaného uzavretia zmluvy a že žalobca nereflektoval v nájomnej zmluve, resp. v dodatkoch ich právo ako nájomcov na opakované uzatvorenie zmluvy, ktorá povinnosť mu mala vyplývať z ustanovenia § 4 ods. 3 VZN č. 2/2018. Z Dodatku č. 26 je zrejmé, že žalobca v ňom reflektoval možnosť budúceho písomného predĺženia nájomnej zmluvy pokiaľ si obidve zmluvné strany budú naďalej plniť povinnosti, ktoré im z platnej nájomnej zmluvy aj príslušnej právnej úpravy vyplývajú. Rovnako táto skutočnosť vyplýva aj z čl. II. bodu 1 zmluvy o nájme bytu uzatvorenej ešte pred účinnosťou VZN č. 2/2018. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 4 ods. 3 VZN č. 2/2018 je vymedzené pozitívne a to tak, že „o možnosti opakovaného uzavretia nájomnej zmluvy bude prenajímateľ informovať nájomcu minimálne 3 mesiace pred dohodnutým termínom skončenia nájmu nájomného bytu“, ktorá možnosť opakovaného uzavretia zmluvy o nájme bytu je v tomto prípade daná za súčasného dodržania podmienok uvedených v nájomnej zmluve a vo VZN č. 2/2018. V konaní nebolo sporným, že žalovaná 1/ tieto podmienky počas trvania nájomnej zmluvy nedodržala a pokiaľ vzhľadom na to žalobca už ďalej nezamýšľal so žalovanou 1/ predlžiť nájomnú zmluvu, nemal notifikačnú povinnosť.
36. Pokiaľ žalovaná 1/ namietala, že súd prvej inštancie nereagoval na jej argumentáciu, že konanie žalobcu je v rozpore so Stratégiou rovnosti, inklúzie a participácie Rómov do roku 2030 a jeho vlastnými strategickými dokumentami Programovým rozpočtom mesta Veľký Krtíš na roky 2020-2022 a Komunitným plánom sociálnych služieb, odvolací súd udáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Zároveň odvolací súd konštatuje, že ani z predmetných dokumentov nevyplýva povinnosť žalobcu ako mesta poskytovať platobne nedisciplinovaným nájomcom bývanie bezodplatne a zároveň nezbavujú základnej povinnosti nájomcov vyplývajúcej im z nájomnej zmluvy, ktorou je platenie nájomného a úhrad služieb spojených s užívaním bytu. Rovnako je vo vzťahu k prejednávacej veci nerelevantná argumentácia žalovanej 1/ o „netransparentnom“ postupe žalobcu pri rozhodovaní o nájomných zmluvách, keď z predmetného konania jasne vyplynuli dôvody, pre ktoré k ďalšiemu predĺženiu nájomnej zmluvy nedošlo.
37. Čo sa týka poukazu žalovanej 1/ na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, táto podľa názoru odvolacieho súdu nie je použiteľná pre predmetné konanie.
38. Vo veci Winterstein a spol. proti J., v ktorej Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru (práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia), išlo o konanie o vysťahovaní viacerých kočovníckych rómskych rodín, ktoré žili dlhú dobu na určitých pozemkoch. Vnútroštátne súdy vydali príkazy na ich vysťahovanie pod hrozbou pokuty za nesplnenie. Európsky súd pre ľudské práva vytkol, že (vnútroštátne) súdy, napriek tomu, že uznali absenciu naliehavosti a akýchkoľvek zjavne protiprávnych výtržností, nezohľadnili dlhé obdobie, počas ktorého boli sťažovatelia usadení na pozemku, a skutočnosť, že miestne orgány túto situáciu tolerovali. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že život v karavanoch je neoddeliteľnou súčasťou identity kočovníkov a súdne rozhodnutie o vysťahovaní, vrátane pokuty za každý deň omeškania sa týkalo komunity približne sto osôb a nevyhnutne malo dôsledky pre spôsob života a spoločenské a rodinné väzby sťažovateľov.
39. Vo veci Yordanova a spol. proti Bulharsku, ktorá sa týkala vysťahovania rómskej komunity z predmestia Sofie, Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že títo síce obývali pozemky nezákonne, avšak pasivita štátnych orgánov voči takému jednaniu mala za následok vznik spoločenského života a úzkych väzieb sťažovateľov k danému miestu a ich legitímnemu očakávaniu, že tu môžu ďalej zotrvať, ktoré prípady je potrebné odlíšiť od bežných situácii, kedy jednotlivec obýva určité miesto neoprávnene. Okrem toho sa jednalo o pozemky, ktoré nepatrili obci, ale ktoré sťažovatelia čiastočne vlastnili, či si ich prenajímali. Jediným dôvodom, ktorým obec a následne súdy odôvodnili nutnosť vysťahovania sťažovateľov, bol rozpor využívania predmetných pozemkov s územným plánom.
40. Vo veci I. proti Slovenskej republike išlo o nútené vypratanie obecného bytu navrhovateľkou spolu s maloletou dcérou po smrti jej otca (nájomníka tohto bytu), keď v danom prípade sa skúmali zákonné podmienky prechodu nájmu bytu.
41. V predmetnom spore je však prejednávaná vec, kedy došlo k platnému zániku nájmu bytu na dobu určitú (dňom 30.06.2020), a teda žalovaná 1/ od 01.07.2020 užíva predmetný byt bez právneho dôvodu a to dokonca bezodplatne, keď podľa vyjadrenia žalobcu na pojednávaní dňa 26.05.2022, ktorý toto svoje tvrdenie preukázal sumárnou analýzou platieb za obdobie od 01.01.2020 do 25.05.2022, od augusta 2020 neuhradila za užívanie bytu žiadnu sumu, pričom žalovaná 1/ si neplnila svoje povinnosť spojené s platbami za byt už počas trvania nájomného vzťahu a práve aj z toho dôvodu došlo k nepredĺženiu nájomnej zmluvy. Zároveň bolo preukázané aj nedisciplinované správanie sa žalovaného 2/ v byte, vyplývajúce z úradného záznamu Mestskej polície Veľký Krtíš, z ktorého je zrejmé, že žalovaný 2/ poškodil majetok žalobcu tým, že rozbil vchodové dvere a spravil v nich dieru, cez ktorú bolo vidieť až do vnútra bytu. Okrem toho ako vyplynulo z predmetného konania žalovaná 1/ sa v byte ani nezdržiava a má tam len svoje osobné veci, nakoľko pracuje a býva v Nitre. Uvedená situácia je tak čo sa týka skutkových základov diametrálne odlišná od vyššie uvedených konaní prejednávaných Európskym súdom pre ľudské práva.
42. Pokiaľ ide o poukaz žalovanej 1/ na rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 18C/198/2014 zo dňa 30.04.2015, uvedené rozhodnutie je taktiež položené na odlišných skutkových okolnostiach a právnych záveroch ako tomu bolo v predmetnom prípade, keď nešlo o uzatvorenie nájmu na dobu určitú, ale o platnú výpoveď z nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ O.z., pričom s poukazom na ustanovenie § 712a ods. 3 a 4 O.z. nájomcom prislúchala bytová náhrada.
43. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani argumentáciu žalovanej 1/ týkajúcu hromadného vysťahovania rómskych komunít, keďže v predmetnom prípade sa žalobca domáha ochrany svojho vlastníckeho práva vyprataním bytu z dôvodu, že ho žalovaní užívajú bez právneho titulu, ktoré má v súlade s princípom rovnosti rovnaké zákonom predpokladané dôsledky vo vzťahu ku každému adresátovi právnej normy, bez ohľadu na jeho príslušnosť k určitej skupine obyvateľstva.
44. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené uzatvára, že ani jeden z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. nebol žalovanou 1/ uplatnený dôvodne. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy relevantné pre rozhodnutie vo veci, dostatočne zistil skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci a vec zároveň správne právne posúdil.
45. Odvolací súd v zmysle § 379 písm. a/ C.s.p. preskúmal aj od I. výroku vo veci samej závislú časť II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania
vo vzťahu k žalovanej 1/. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalobcu na náhradu trov konania síce podľa pomeru jeho úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.) avšak nevykonateľným výrokom, v ktorom neuložil žalovanej 1/ povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania a neuviedol, v akej lehote má byť náhrada trov konania zaplatená (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). Zmena rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti II. výroku o trovách konania teda súvisí len s nesprávne formulovaným výrokom, v ktorom absentovali tieto údaje. Preto odvolací súd uložil žalovanej 1/ povinnosť nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania spoločne a nerozdielne so žalovaným 2/, ktorému bola táto povinnosť uložená zvyšnou právoplatnou časťou II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie s tým, že v rozsahu plnenia povinnosti jedného z týchto žalovaných zaniká povinnosť druhého z týchto žalovaných. Obsahovo ide o totožné rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255 C.s.p. V časti II. výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanej 1/ bol preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenený podľa § 388 C.s.p.
46. Ako už bolo uvedené vyššie, z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaná 1/ podala prostredníctvom jej právneho zástupcu (nakoľko žalovaný 2/ a 3/ mu plnú moc na zastupovanie v konaní neudelili, z obsahu plnej moci na č. l. 24 spisu vyplýva, že zvoleného právneho zástupcu splnomocnila žalovaná 1/ na konanie len v jej mene, nie aj v mene v tom čase maloletej žalovanej 3/) proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Nakoľko žalovaní 1/ až 3/ tvoria samostatné procesné spoločenstvo v zmysle § 76 C.s.p., teda každý koná sám za seba, odvolanie podané žalovanou 1/ preto platí len pre ňu a navyše III. výrokom rozsudku súdu prvej inštancie o nepriznaní nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanej 3/ nebolo rozhodnuté v neprospech žalovanej 1/, pričom podľa § 359 C. s. p., odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, odvolanie žalovanej 1/ v rozsahu, ktorým napáda časť I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou vyhovel žalobe žalobcu vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/, časť II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou bolo rozhodnuté o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému 2/ a III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nepriznaní žalobcovi nároku na náhradu trov konania voči žalovanej 3/ je v tomto rozsahu odvolaním podaným neoprávnenou osobou, preto ho v tomto rozsahu odvolací súd v zmysle § 386 písm. b/ C.s.p. odmietol.
47. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a ako plne úspešnému v odvolacom konaní mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej 1/ v rozsahu 100 %. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
48. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 C. s. p.).
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)
Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s § 436 ods. 1 C. s. p.).