Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-153-2008.pdf
PDF · 119.24 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/153/2008
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a členov senátu JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľov : 1/ C., so sídlom E. N. E. G., zastúpený advokátskou kanceláriou A. Q., s.r.o., so sídlom E., L. X, 2/ C. proti odporcom : 1/ C. J.W., 2/ C.
- W., 3/ N. S., bytom I. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka V. Q. V., so sídlom F.. na strane odporcu 2/, zastúpeného Mgr. N. N., advokátkou v E. - Y. N., G. X/A, o určenie, že príklepom na dražbe a zaplatením kúpnej ceny nedošlo k prechodu vlastníckeho práva a iné, o odvolaniach pôvodného odporcu 2/ F. S., odporkyne 3/ a pôvodného vedľajšieho účastníka Q. proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 18.decembra 2000, č. k. 7C/91/97-297 v spojení s uznesením (opravným) zo dňa 10.apríla 2001, č. k. 7C/91/97-338 takto
rozhodol:
Odvolací súd odvolacie konanie o odvolaní odporcu 2/ z a s t a v u j e .
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .
Vo výroku o náhrade trov konania, vo výroku o náhrade trov štátu a vo výroku o súdnom poplatku napadnutý rozsudok z m e ň u j e takto:
Navrhovatelia 1/ a 2/ n e m a j ú p r á v o na náhradu trov konania.
Odporkyňa 3/ j e p o v i n n á zaplatiť na účet Okresného súdu Prievidza náhradu trov štátu vo výške 4,91 eur do troch dní.
Odporkyňa 3/ j e p o v i n n á zaplatiť na účet Okresného súdu Prievidza súdny poplatok vo výške 3.335,50 eur do troch dní.
Navrhovateľom 1/ a 2/ n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa v prvom výroku určil, že príklepom na dražbe, vykonanej Komisiou pre privatizáciu národného majetku pre okres Prievidza dňa 16.10.1991 a zaplatením kúpnej ceny odporcom 2/ dňa 18.11.1991 v sume 770.000,- Sk neprešlo vlastnícke právo z vlastníka SR do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a to odporcov 2/ a 3/ na nehnuteľnosť vedenú na LV č. XXXX, k. ú. E., na parcele č. X zastavaná plocha - P. reštaurácia súp. č. XXX v celosti, ale len záhradná linka bez súpisného čísla. V druhom výroku určil, že vlastníkom nehnuteľnosti, zapísanej na Okresnom úrade v Prievidzi, odbor katastrálny, k. ú. E., LV č. XXXX na parcele č. X - P. reštaurácia č.s. XXX (pozemok neusporiadaný) je vo vlastníctve Slovenská republika v správe navrhovateľa 1/. Ďalej uložil
odporcom 2/ a 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi 1/ trovy konania 48.760,- Sk. Odporcovi 1/ náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľovi 2/ náhradu trov konania nepriznal. Odporcom 2/ a 3/ uložil povinnosť nahradiť štátu spoločne a nerozdielne trovy konania 147,80 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcom 2/ a 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet tamojšieho súdu súdny poplatok 100.000,- Sk a 500,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že prevádzková jednotka P. reštaurácia v E. bola zaradená do privatizácie bez stavby č. s. XXX. Jej označenie ako P. reštaurácia E., P. A. zodpovedala len označeniu adresy prevádzkovej jednotky, kde sídli. Odporca 2/ (F. S.) mylne a účelovo tvrdil, že takémuto označeniu musí zodpovedať i samotné zahrnutie stavby do prevádzaného majetku, pretože označenie obsahuje aj číslo súpisné. Aj podľa metodického pokynu pre vyplnenie KPJ musí byť prevádzková jednotka identifikovaná aj súpisným číslom domu, kde sa nachádza. Ako vyplýva zo zoznamu hnuteľných a nehnuteľných vecí, tvoriacich rozsah prevodu podľa zák. č. 427/90 Zb. zo dňa 13.06.1991, medzi tieto veci bola zaradená aj stavba - záhrada - linka bez bližšieho označenia súpisným číslom, a to v cene 96.820,- Sk. V štátnom podniku Reštaurácie Prievidza v likvidácii sa však inventúrna karta tohto základného prostriedku nenašla. Na inventárnej karte strojov a zariadení č. 192 bol evidovaný majetok v nadobúdacej hodnote 76.116,- Kčs. Išlo pritom len o zariadenie samoobslužnej linky, tzv. SO linka, z ktorej sa robili každoročne odpisy. Všetci predvolaní svedkovia Ing. K. G., JUDr. A. N., Ing. P. G., Ing. K. J., Ing. K. J., Ing. K. N. s istotou potvrdili, že stavbou v kolónke č. 22 karty prevádzkovej jednotky sa rozumela stavba SO linky. Na karte prevádzkovej jednotky sa nachádzala poznámka, že cena stavby je upravená podľa vyhlášky č. 101/91 Zb., ktorá menila a dopĺňala vyhlášku č. 205/88 Zb., keď súd prispôsobil nadobúdaciu cenu tejto veci 76.116,- Kčs, nadobudnutej v roku 1960 v zmysle 23d vyhlášky indexom uvedeným tabuľke č. 1, a to 2,12 a ďalším koeficientom v tabuľke č. 2 citovaného ustanovenia, a to 0,60, výsledkom je minimálna vyvolávacia cena 96.819,- Kčs. Táto cena sa rovná cene stavby v karte prevádzkovej jednotky č. 0295 s názvom prevádzková jednotka - P. reštaurácia č. XXX. Pokiaľ Reštaurácie š. p. pri príprave podkladov pre privatizačnú komisiu uviedli SO linku ako stavbu, i keď by prípadne táto vec nespĺňala charakter stavby v stavebnoprávnom zmysle a mala byť zaradená len do položky 23, resp. 24 ako prípadné vybavenie linky, súd mohol urobiť záver, že touto stavbou nijako nemohla byť stavba P. reštaurácie č. s. XXX, ako tvrdili odporcovia 2/ (F. S.) a 3/. Správne táto stavba bola nespôsobilým predmetom prevodu, a nebola ani štátnym podnikom zaradená do príslušného zoznamu vecí. Reštaurácie š. p. nemal právo hospodárenia k tejto stavbe, pretože touto organizáciou bolo Múzeum E., právny predchodca navrhovateľa 1/. Ich vzájomný vzťah bol upravený nájomnou zmluvou z roku 1969, čo nebolo nikým spochybňované. Svoj nesúhlas s prípadným zaradením do privatizácie vyslovilo Slovenské národné múzeum - Múzeum E. i listom z 08.03.1991. Keby bol štátny podnik túto nehnuteľnosť zaradil do privatizácie, konal by v rozpore so zákonom č. 427/90 Zb. P. reštaurácia bola v správe Múzea E., ktoré vzhľadom na predmet svojej činnosti nemohlo splniť podmienky privatizácie uvedené v § 1, § 2 ods. 2 cit. zákona, pretože predmetom činnosti tejto organizácie neboli služby, obchod a iná činnosť. Súd zastával ten názor, že prevádzkovú jednotku bolo možné súčasne vydražiť i so stavbou len vtedy, keď právo hospodárenia mala táto istá organizácia, čo sa dá vyvodiť z § 4 ods. 3 písm. a/ bod 1, § 8, § 14 a § 15 zákona č. 427/90 Zb. Ďalej uvádzal, že dražba je kontraktačným procesom sui generis, kde prevodca prejavuje vôľu predať vec za stanovenú kúpnu cenu. Kúpna cena predmetnej prevádzkovej jednotky nebola tvorená cenou stavby P. reštaurácie, preto nemohlo dôjsť k jej dražbe. Odporca 2/ (F. S.) len účelovo tvrdil existenciu vôle v momente udelenia príklepu, že draží aj stavbu. Členovi Okresnej privatizačnej komisie a vypočutá licitátorka potvrdili, že prevádzková jednotka bola označená len svojim názvom a sídlom, avšak bez nehnuteľnosti - stavby, k čomu smerovali aj všetky písomné podklady. V ostatnom nebol priebeh dražby namietaný, a bol v súlade so zák. č. 427/90 Zb. a súvisiacich predpisov. K námietke odporcu 2/ (F. S.), že celková kúpna cena 770.000,- Sk nebola nízka a zodpovedala cene murovanej P. reštaurácie, uviedol, že prevádzkovej stavbe sa viazala len cena 97.000,- Sk, zvyšok tvorili ostatné hnuteľné veci. Táto cena preto nemohla zodpovedať cene murovanej P. reštaurácie, keď po rekonštrukcii mala v roku 1996 hodnotu až 5.957.063,- Sk. V rozpore s § 12 ods. 3 cit. zák. vydal predseda privatizačnej komisie potvrdenie o predaji prevádzkovej jednotky, kde v rozpore s udelením príklepu, KPJ a zápisnicou o dražbe uviedol, že prevádzkovú jednotku tvorí aj stavba č. s. XXX.. Toto potvrdenie však na príslušný orgán geodézie a kartografie zaslané v roku 1991 nebolo, preto až do roku 1995 bol na LV vedený ako vlastník Slovenská republika. Tento písomný právny úkon súd posúdil v rozpore s § 12 ods. 3 horecitovaného zákona, pretože potvrdenie sa mohlo týkať len predaného majetku, a preto v časti 2 bod b/ považoval toto potvrdenie za absolútne neplatný právny úkon (§ 39 O.z.), ktorý nemohol vyvolať ani žiadne právne následky od svojho počiatku. Za neplatný preto považoval aj záznam vlastníckeho práva na LV č XXXX, kde sa ako titul nadobudnutia uvádza práve predmetné potvrdenie. Odporca 2/ (F. S.) sa správal do roku 1995 ako nájomca v predmetnej budove a platil nájomné. Súd
tak považoval za nelogické, aby cítiac a uvedomujúc si svoje vlastnícke právo platil nájomné, a nedal si vyznačiť svoje vlastnícke právo hneď. Až v roku 1995 požiadal prvý krát príslušný orgán evidencie nehnuteľností o zápis svojho vlastníckeho práva, prestal platiť nájomné a začal sa správať ako vlastník. Nehnuteľnosť zaťažil záložným právom ako zabezpečovacím prostriedkom na poskytnutý úver pre podnikateľské účely. Ďalej uviedol, že stavba P. reštaurácie je národnou kultúrnou pamiatkou, vedenou v zozname nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod č. 805/35, ktorá bola z privatizácie vylúčená, i keď právny poriadok výslovne o tom nehovorí, dá sa to vyvodiť z účelu, ktorý privatizácia štátneho majetku sledovala. Vzhľadom na uvedené mal za to, že budova č. XXX v k. ú. E. nebola predmetom dražby dňa 16.10.1991, nebol k tejto veci udelený príklep licitátorkou, a za túto stavbu nebola ani zaplatená kúpna cena, preto odporca 2/ (F. S.) nemohol spolu s odporkyňou 3/ nadobudnúť stavbu do BSM. Vydané potvrdenie nevyvolalo hmotnoprávne účinky nadobudnutia vlastníctva. Tiež mal za to, že predmetná stavba bola vedená pred dražbou na SR a príklepom licitátora a zaplatením kúpnej ceny nedošlo k prevodu vlastníctva budovy na odporcov 2/ (F. S.) a odporkyňu 3/ do BSM z hore uvedených dôvodov, preto mal navrhovateľ 2/ naliehavý právny záujem na určení podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Budova bola v práve N. E., neskôr SNM Bratislava, preto aj navrhovateľ 1/ mal naliehavý právny záujem na určovacích petitoch. Určením, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve SR a v správe SNM Bratislava, sa len upevní a uistí postavenie vlastníka a správcu. K námietke, že predmetná vec nesúvisí s BSM súd uviedol, že zák. č. 427/90 Zb. je lex specialis, a jeho úprava v § 12 ods. 3, že vydražiteľ sa stáva vlastníkom, možno chápať len vo vzťahu k aktu vykonanej dražby, pričom odporkyňa 3/ tento právny úkon svojho manžela dodatočne schválila, preto platilo ust. § 143 Obč. zák. vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníctva takéhoto majetku do BSM neobmedzene. K ďalšej námietke, týkajúcej sa aktívnej legitimácie navrhovateľa 1/, ktorý nebol až do pripustenia zmeny návrhu aktívne legitimovaný a nebol aktívne legitimovaný ani na podanie návrhu na zmenu pôvodného žalobného návrhu, uviedol, že Slovenské národné múzeum Bratislava je príspevkovou organizáciou štátu, ktorá má plnú subjektivitu, a teda i procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania. Takýto účastník môže robiť procesné úkony, medzi ktoré patrí i zmena návrhu a návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka konania. Je potrebné rozlišovať medzi aktívnou legitimáciou a procesnou spôsobilosťou byť účastníkom konania. Právne vec posúdil podľa § 1, § 2 ods. 1, § 4 ods. 4, § 11 ods. 1 zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby v znení do 16.10.1991, § 2 vyhl. č. 568/1990 Zb. o verejných dražbách pri prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické soby. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vo vzťahu k odporcovi 1/ aj s použitím § 143 O.s.p. Navrhovatelia mali v konaný plný úspech, patrí im preto náhrada trov vo výške 48.760,- Sk za trovy právneho zastúpenia. Hodnota 1 úkonu podľa § 16 vyhl. č. 240/90 Zb. je 8.060,- Sk pri hodnote sporu 5.957.063,- Sk, 4 úkony
- príprava a prevzatie veci, písomné podanie z 16.10.2000, 2x účasť na pojednávaní, 4x režijný paušál á 100,- Sk. K náhrade trov konania nezaviazal odporcu 1/ s použitím § 143 O.s.p., nakoľko jeho postavenie v konaní je špeciálne, pretože výrok nerieši jeho konkrétne práva, resp. povinnosti. O povinnosti nahradiť trovy štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p., predstavujú sumu 147,80 Sk ako vyplatené svedočné Ing. J.. O poplatkovej povinnosti rozhodol podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení. Podľa § 4 ods. 2 písm. a/ cit. zákona navrhovateľ 1/, navrhovateľ 2/ a odporca 1/ sú oslobodení od súdnych poplatkov. Súd preto zaviazal odporcu 2/ (F. S.) a odporkyňu 3/ zaplatiť súdny poplatok spoločne a nerozdielne, keď pri prvom určovacom výroku je súdny poplatok 500,- Sk a pri druhom určovacom výroku (vychádzajúc z hodnoty 5.957.063,- Sk) je súdny poplatok maximálne 100.000,- Sk (pol. 1 a, b sadzobníka súdnych poplatkov).
Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie pôvodný odporca 2/ F. S., odporkyňa 3/ a pôvodný vedľajší účastník Q. a.s., E..
Pôvodný odporca 2/ F. S. a odporkyňa 3/ vo svojom odvolaní namietali, že pri prehliadke predmetu dražby P. reštaurácie XXX, I. E. pred samotnou dražbou a počas dražby boli všetci presvedčení, že predmetom dražby je samotná nehnuteľnosť, pričom vyvolávacia cena bola 855.000,- Sk. Pri oznamovaní prevádzkovej jednotky pred začatím dražby bolo jednoznačne oznámené, že sa draží aj nehnuteľnosť P. reštaurácia a postupným znižovaním vyvolávacej ceny až na 770.000,- Sk potom došlo k príklepu licitátora, pričom odporca 2/ (F. S.), licitátor, ako aj členovia komisie pre privatizáciu národného majetku boli v presvedčení, že vydražiteľ príklepom vydražil aj samotnú nehnuteľnosť P. reštauráciu. V zápisnici bolo uvedené aj označenie stavby súpisným číslom a v novembri 1991 bolo Komisiou pre správu a privatizáciu národného majetku Prievidza vystavené rozhodnutie o tom, že odporca 2/ (F. S.) vydražil aj nehnuteľnosť číslo súp. XXX. Nikto vtedy nespomenul, že bol vydražený len nejaký oceľový prístrešok, pretože v tom prípade by sa odporca 2/ (F. S.) nezúčastnil žiadnej dražby, nakoľko by nemalo
zmysel dražiť oceľový prístrešok za 855.000,- Sk. Považoval za zaujímavé, že teraz po 9 rokoch všetci tvrdia, že nebola dražená nehnuteľnosť P. reštaurácia, ale len nejaký prístrešok, ktorý nemal súpisné číslo, nie je spojený základmi so zemou. Nesúhlasil s tvrdením svedkyne JUDr. A. N., ktorá vykonávala funkciu licitátorky, že po príklepe odporcovi 2/ nepovedala, že vydražil nehnuteľnosť P. reštauráciu, pretože predmetom dražby bol len prenájom, teda, že sa draží prevádzková jednotka bez stavby, a na druhej strane je samotným predsedom privatizačnej komisie Ing. J. vydaná a podpísaná zápisnica o dražbe, kde je jednoznačne uvedená ako predmet dražby P. reštaurácia a ďalej, že tento svedok osobne dňa 19.11.1991 vydal za privatizačnú komisiu potvrdenie o predaji prevádzkovej jednotky, kde je jasne uvedené, že súčasťou prevádzkovej jednotky je aj nehnuteľnosť P. reštaurácia č. s. XXX. Nie je možné uveriť týmto tvrdeniam. Ak by tieto tvrdenia boli pravdivé, potom zostáva otázka, akých diletantov menovalo Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR za členov privatizačných komisií a kde je zodpovednosť ministerstva za celú vec. Ďalej namietali výšku súdneho poplatku, ktorú im súd uložil zaplatiť, keď súd vychádzal z hodnoty druhého nároku 5.957.063,- Sk, pričom príklepom na dražbe a zaplatením kúpnej ceny neprešlo vlastnícke právo z vlastníka SR do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a jeho rozhodnutím podľa prvého výroku sa celý právny stav vráti do stavu pred 16.10.1991. Vzhľadom na túto skutočnosť, že potom obidva výroky odporujú, považovali vyrubenie súdneho poplatku na určenie vlastníctva vo výške 100.000,- Sk za právny nezmysel. Mali za to, že za celú spornú situáciu zodpovedajú členovia Komisie pre správu a privatizácie národného majetku pre okres Prievidza, a tým zodpovedá odporca 1/. Vytýkali súdu, že vôbec neodôvodnil, na základe čoho majú nahradiť trovy konania. Vzhľadom na uvedené žiadali, aby krajský súd návrh navrhovateľov zamietol a uplatnili si náhradu trov konania.
Pôvodný vedľajší účastník Q., akciová spoločnosť so sídlom E. vo svojom odvolaní namietal, že o predmetnej veci už bolo raz rozhodnuté v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza sp. z. 9C/30/96 a následne v apelačnom konaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici sp. zn. 18 Co 362/96. Mal za to, že keď vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti P. reštaurácie súp. č. XXX už bolo rozhodnuté, existuje zákonná prekážka res iudicata podľa § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Navrhovateľ 1/, vedomý si tejto zákonnej prekážky, navrhol pristúpenie ďalšieho účastníka na strane navrhovateľa a ďalších na strane odporcu, čím očakával, že podaním ďalšieho návrhu o určenie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti odstráni túto prekážku. Podanie navrhovateľov preto považoval za účelové, s cieľom vyhnúť sa uplatneniu zákonnej prekážky res iudicata. Podľa jeho názoru je nepochybné, že predmet nároku zostane nezmenený a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, jestvujúce v čase prvého rozhodnutia o veci, sa nezmenili. Navrhol, aby krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil.
Navrhovateľ 1/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov 2/ a 3/ uviedol, že vykonaným dokazovaním na okresnom súde ani jeden zo svedkov nepotvrdil tvrdenia odporcov, ale práve naopak, vyvrátil jeho tvrdenia, že by P. reštaurácia súp. č. XXX /nehnuteľnosť/ bola predmetom dražby. Aj samotné chovanie odporcu 2/ po vykonaní dražby jednoznačne nasvedčuje tomu, že si vôbec nebol vedomý toho, že vydražil objekt P. reštaurácie do vlastníctva, keď až do roku 1995 mal uzavreté zmluvy o nájme tohto objektu a platil nájomné. Za podstatnú skutočnosť považoval to, že budova P. reštaurácie bola v správe N. E., a Reštaurácie š. p. nemali k tomuto objektu právo hospodárenia. Ďalší dôvod, ktorý vylučuje, aby budova P. reštaurácie bola predmetom dražby je skutočnosť, že táto je vedená v zozname kultúrnych pamiatok pod č. 805/35 a okresný súd vyvodil správny záver, že takýto majetok musel byť z procesu privatizácie vylúčený. K odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že Krajský súd v Banskej Bystrici svojim rozsudkom sp. zn. 18Co 3621/96 potvrdil rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9C 30/96, keď nepripustil zmenu žalobného petitu v tom smere, že príklepom na dražbe a zaplatením kúpnej ceny neprešlo vlastníctvo k P. reštaurácii na odporcu. Krajský súd zaujal stanovisko, že je potrebné podať riadny návrh na súd, ktorý po dokazovaní môže o veci rozhodnúť v súlade so zákonom. Tvrdenia vedľajšieho účastníka z toho dôvodu nepovažoval za správne.
Navrhovateľ 2/ sa k odvolaniu odporcov 2/ a 3/ a vedľajšieho účastníka písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na odvolacom pojednávaní (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 1 písm. a/, c/ O.s.p.), doplnil dokazovanie oboznámením spisu Okresného súdu Prievidza sp. zn. 14D/827/2006, listinných dokladov - zmlúv o postúpení pohľadávky vedľajším účastníkom, a dospel k záveru, že odvolania odporkyne 3/ a pôvodného vedľajšieho účastníka Q. a.s., E. nie sú dôvodné.
Odvolací súd najskôr v danej veci riešil okruh účastníkov, nakoľko v priebehu odvolacieho konania pôvodný odporca 2/ F. S. dňa 09.08.2006 zomrel. Keďže v zmysle § 107 ods. 3 O.s.p. sa jednalo o majetkovú vec, bol súd povinný ďalej v konaní pokračovať s dedičmi zomrelého F. S.. Z dedičského spisu Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 14D/827/2006 vyplýva, že všetci zákonní dedičia v II. skupine
- manželka N. S. (odporkyňa 3/) a matka G. S. a všetci zákonní dedičia v III. skupine a v IV. skupine dedičstvo po poručiteľovi F. S. podľa § 463 ods. 1 Občianskeho zákonníka odmietli. Dedičstvo poručiteľa F. S. takto pripadlo štátu ako odúmrť podľa § 462 Občianskeho zákonníka. I keď sa nejedná o dedičské právo štátu, ide o jeho zvláštne subjektívne právo, nadobudnuté priamo zo zákona. To zároveň znamená, že štát sa stáva v dôsledku zmeny účastníka sporu, spôsobenej jeho úmrtím a odmietnutím dedičstva dedičmi, odporcom v tomto konaní. Odvolací súd preto ďalej pokračoval s právnym nástupcom po zomrelom F. S. ako odporcom 2/ - C. republikou - W. úradom L.. W. úrad L. sa stal podľa § 5 ods. 1 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v platnom znení dočasným správcom nehnuteľnosti - P. reštaurácie E. súp. č. XXX. Zmena tiež nastala pri účastníkovi - odporcovi 1/ C. republika - N. pre správu a privatizáciu národného majetku SR, keď uvedené ministerstvo bolo zrušené zák. č. 139/2003 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2003 a jeho univerzálnym právnym nástupcom sa stalo Ministerstvo hospodárstva SR. Preto súd ďalej konal so Slovenskou republikou - Ministerstvom hospodárstva SR so sídlom v Bratislave ako odporcom 1/. Napokon k zmene došlo aj u vedľajšieho účastníka na strane odporcu 2/, a to Q. a.s., E., ktorý postúpil svoju pohľadávku voči odporcovi 2/ (F. S.) Zmluvou o postúpení pohľadávky z 22.07.2005 na S. s.r.o. so sídlom v E., a preto z daného konania vystúpil. Na jeho miesto vstúpila ako vedľajší účastník spoločnosť S. s.r.o. so sídlom v E., ktorá postúpila túto pohľadávku na Základe zmluvy o postúpení zo dňa 29.07.2009 na N. V. so sídlom F., a zároveň z konania vystúpila. Na jej miesto ako vedľajší účastník vstúpila spoločnosť N. V. so sídlom F., ktorá tiež ďalej túto pohľadávku postúpila na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 28.02.2010 na spoločnosť L. X. V. so sídlom C. R.., a zároveň z konania vystúpila. Na jej miesto vedľajšieho účastníka vstúpila spoločnosť L. X. V. so sídlom F., ktorá túto pohľadávku následne postúpila na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 01.10.2012 na spoločnosť V. Q. V. so sídlom F. a zároveň z konania vystúpila.
Na odvolacom pojednávaní dňa 21.02.2013 súčasný odporca 2/ C. republika - W. úrad L. ako právny nástupca po pôvodnom odporcovi 2/ F. S. vzal podané odvolanie pri rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu späť.
Odvolací súd preto v zmysle § 207 ods. 2 a 3 O.s.p. odvolacie konanie o odvolaní odporcu 2/ zastavil.
Odvolací súd sa ďalej vecne zaoberal odvolaním odporkyne 3/ a odvolaním vedľajšieho účastníka. Preskúmal odvolacie námietky, ktoré boli v odvolaní oboma odvolateľmi vznesené, a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa vo veci samej. Z daného titulu si odvolací súd osvojuje dôvody napadnutého rozsudku vo veci samej, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam dodáva nasledovné:
Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby v znení platnom v čase konania dražby /16.10.1991/ udelením príklepu prechádza na vydražiteľa užívanie, ako aj nebezpečenstvo náhodnej skazy alebo zhoršenie prevádzkovej jednotky. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia ak vydražiteľ splní podmienku podľa § 11 ods. 1 (t. j. v lehote zaplatí cenu dosiahnutú vydražením), vydá mu príslušný orgán republiky potvrdenie o tom, že sa mu prevádzková jednotka verejnou dražbou predala, a že dňom udelenia príklepu sa stal jej vlastníkom. Pokiaľ prevádzkovú jednotku tvorí nehnuteľnosť, zašle príslušný orgán republiky jedno vyhotovenie uvedeného potvrdenia príslušnému orgánu geodézie a kartografie na vykonanie zápisu do evidencie nehnuteľností.
Základnou otázkou pre správne posúdenie predmetnej veci boli zistenie, či na základe verejnej dražby, uskutočnenej dňa 16.10.1991, pôvodný odporca 2/ F. S. nadobudol vlastníctvo iba k spornej prevádzkovej jednotke, alebo aj k nehnuteľnosti za predpokladu, že prevádzkovú jednotku tvorila aj nehnuteľnosť. Súd prvého stupňa venoval tejto otázke dostatočnú pozornosť, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že pôvodný odporca 2/ F. S. sa na základe verejne dražby a zaplatenia kúpnej ceny stal vlastníkom prevádzkovej jednotky P. reštaurácia XXX, P. A., E.. V zápisnici o dražbe č. 3/39 v predmete dražby bolo výslovne uvedené číslo karty prevádzkovej jednotky 0295 a názov a adresa prevádzkovej jednotky: P. reštaurácia XXX, P. A., XXX XX E.. Na karte prevádzkovej jednotky 0295 boli uvedené stavby v hodnote 97.000,- Kčs (ktoré zodpovedali hodnote
záhradnej linky - prístrešku), stroje a zariadenia v hodnote 259.000,- Kčs, ostatné základné prostriedky v hodnote 100.000,- Kčs, predmety postupnej spotreby v hodnote 399.000,- Kčs. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že pôvodný odporca 2/ nadobudol verejnou dražbou len prevádzkovú jednotku bez budovy P. reštaurácie, v ktorej sa táto prevádzková jednotka nachádzala. Nesporne z vykonaného dokazovania vyplýva aj to, že predmetná budova bola vedená ako vlastníctvo C. národného múzea - I.. a Reštauráciám š. p. Prievidza slúžila len k prevádzkovaniu reštauračnej činnosti, a štátny podnik nemal k nej právo hospodárenia. Tejto skutočnosti si musel byť pôvodný odporca 2/ vedomý, nakoľko následne uzatvoril so Slovenským národným múzeom - P. E. najskôr hospodársku zmluvu dňa 20.12.1991 k objektu P. vináreň E. na dobu 10 rokov za stanovené nájomné, potom dodatku č. 1 k tejto zmluve dňa 31.05.1993 a potom Zmluvu o nájme nebytových priestorov a pozemku dňa 24.06.1994, na základe ktorých predmetnú nehnuteľnosť - P. reštauráciu užíval ako nájomca a platil nájomné. Uvedený postup aj korešponduje s ustanovením § 15 hore citovaného zákona, kedy vydražiteľovi vzniklo právo na uzavretie zmluvy o nájme nebytového priestoru, v ktorom je prevádzková jednotka umiestnená, a právo na užívanie má vydražiteľ voči vlastníkovi, alebo voči tomu, kto má právo hospodárenia s nehnuteľnosťou, prípadne voči jeho právnemu nástupcovi, a to po dobu dvoch rokov, pokiaľ sa nedohodnú inak. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že potvrdenie zo dňa 19.11.1991, vydané Komisiou pre privatizáciu národného majetku pre okres Prievidza, na základe ktorého bolo v evidencii nehnuteľností zapísané vlastníctvo k nehnuteľnosti - P. reštaurácie E. na pôvodného odporcu 2/, neodráža skutočný priebeh a výsledok verejnej dražby, tak, ako to vyplýva zo zápisnice o dražbe, preto nemohlo byť podkladom pre zápis vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti. Za tejto situácie, keď predmetom dražby nebola nehnuteľnosť - P. reštaurácia E., aj odvolací súd bol tohto názoru, že navrhovateľ 1/ a navrhovateľ 2/ mali naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Napokon sa odvolací súd zaoberal aj námietkou vedľajšieho účastníka, ktorý namietal prekážku veci rozsúdenej - res iudicata, vzhľadom na už predchádzajúce konanie, vedené na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9C/30/96. Z pripojeného spisu sp. zn. 9C/30/96 vyplýva, že pod tou spisovou značkou sa viedlo konanie o návrhu navrhovateľa Slovenského národného múzea E. proti odporcovi F. S. o určenie, že príklepom v dražbe neprešlo vlastníctvo nehnuteľnej veci P. reštaurácia, uvedená na LV č. XXXX parc. č. X, súp. č. XXX k. ú. E., ale len prístrešok P. linka bez súpisného čísla. Okresný súd rozsudkom zo dňa 03.06.1996, č. k. 9C 30/96-13 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11.12.1996, č. k. 18Co 3621/96-32 návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že nebol daný naliehavý právny záujem na takomto určení, keď vlastníctvo k veci, teda aj nehnuteľnej, v dražbe prechádza na nového nadobúdateľa až zaplatením kúpnej ceny, a nie samotným príklepom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 05.03.1997. Už z uvedeného je zrejmé, že sa v danej veci nejedná o res iudicata, nakoľko v tomto konaní je okruh účastníkov na strane navrhovateľa a na strane odporcu odlišný od okruhu účastníkov v hore uvedenom konaní, rovnako tak je odlišný aj žalobný petit, a napokon návrh navrhovateľa v konaní 9C 30/96 vzhľadom na žalobný petit bol zamietnutý z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v spojení s opravným uznesením ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Podľa § 220 O.s.p. však zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania, vo výroku o náhrade trov štátu a vo výroku o súdnom poplatku z nasledovných dôvodov:
Navrhovatelia 1/ a 2/ mali v konaní plný úspech, patrila by im preto náhrada trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd im túto náhradu trov konania v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. nepriznal, vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa. Za tie dôvody považoval okolnosti daného prípadu, keď z vykonaného dokazovania vyplýva, že nielen pôvodný odporca 2/ a odporkyňa 3/ zapríčinili vedenie tohto konania. Práve Slovenská republika, ako účastník tohto konania, prostredníctvom svojho orgánu Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR vydaním potvrdenia zo dňa 19.11.1991 (vydané Komisiou pre privatizáciu národného majetku pre okres Prievidza, na základe ktorého bolo v evidencii nehnuteľností zapísané vlastníctvo k nehnuteľnosti - P. reštaurácie E. na pôvodného odporcu 2/) dala príčinu na podanie návrhu na začatie konania, pričom na strane navrhovateľov vystupuje jednak Slovenské národné múzeum Bratislava, ktorého zriaďovateľom je Ministerstvo kultúry SR ako ústredný orgán štátnej správy a jednak samotná Slovenská republika - Ministerstvo kultúry SR.
Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. má štát právo podľa výsledku konania proti účastníkom právo na náhradu trov konaniam, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,
náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal. Keďže odporcovia 2/ a 3/ vystupujú v postavení Slovenskej republiky, ktorá je podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení oslobodená od poplatku v celom rozsahu, bola povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 4,91 eur ako vyplatené svedočné (147,80 Sk svedkovi Ing. J./ uložená len odporkyni 3).
Rovnako za tých istých podmienok, keď obaja odporcovia 2/ a 3/ sú oslobodení od platenia súdnych poplatko, bola odporkyni 3/ uložená povinnosť zaplatiť aj súdny poplatok z návrhu na začatie konania podľa § 2 ods. 2 a § 17a zák. č. 71/1992 Zb. v znení platnom v čase podania návrhu (18.04.1997). Predmetom konania boli dva žalobné petity na určenie. Za prvý žalobný petit, ktorý znel na určenie, že príklepom na dražbe a zaplatením kúpnej ceny neprešlo vlastníckeho právo z vlastníka SR do bezpodielového spoluvlastníctva pôvodného odporcu 2/ a odporkyne 3/, sadzba súdneho poplatku predstavuje podľa položky 1 písm. b/ a poznámky bodu 2. Sadzobníka súdnych poplatkov, účinného v čase podania návrhu, 500,- Sk, t. j. 16,50 eur a za druhý žalobný petit, ktorý znel na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (P. reštaurácie E.), sadzba súdneho poplatku predstavuje podľa položky 1 písm. a/ a poznámky bodu 2. 4% z hodnoty sporu, najmenej 200,- Sk, najviac 100.000,- Sk, čo v danom prípade pri cene nehnuteľnosti (podľa znaleckého posudku č. 027/96 z 29.02.1996 - č. l. 276) 5.957 063,- Sk, t. j. 197.738 eur, predstavuje maximálnu sadzbu 100.000,- Sk, t. j. 3.319 eur.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 150 ods. 1 O.s.p., keď úspešným navrhovateľom 1/ a 2/ nepriznal túto náhradu trov. Za dôvody hodné osobitné zreteľa aj v tomto prípade považoval okolnosti daného prípadu, keď z vykonaného dokazovania vyplýva, že nielen pôvodný odporca 2/ a odporkyňa 3/ zapríčinili vedenie tohto konania. Práve Slovenská republika, ako účastník tohto konania, prostredníctvom svojho orgánu Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR vydaním potvrdenia zo dňa 19.11.1991 (vydané Komisiou pre privatizáciu národného majetku pre okres Prievidza, na základe ktorého bolo v evidencii nehnuteľností zapísané vlastníctvo k nehnuteľnosti - P. reštaurácie E. na pôvodného odporcu 2/), dala príčinu na podanie návrhu na začatie konania, pričom na strane navrhovateľov vystupuje jednak Slovenské národné múzeum Bratislava, ktorého zriaďovateľom je Ministerstvo kultúry SR ako ústredný orgán štátnej správy a jednak samotná Slovenská republika - Ministerstvo kultúry SR.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.