Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozhodnutie_2Co-209-2012.pdf
PDF · 108.98 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/209/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudcov JUDr. Ota Jurča a JUDr. Miroslava Sogu, vo veci žalobkyne H. M., X.. X.XX.XXXX, L. H., X. XXXX/ X, zast. advokátom JUDr. Jánom Kizivatom, advokátska kancelária Michalovce, kpt. Nálepku 8, proti žalovanému Drahoslavovi Cihaľovi, nar. 31.12.1973, bytom Michalovce, J. Hollého 97, zast. advokátkou JUDr. Ivetou Fejlekovou, advokátska kancelária Michalovce, Nám. osloboditeľov 25, o 17.828,06 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce, č.k. 19C/62/2011-140, z 28.5.2012 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 17.828,06 € s 9% ročným úrokom z omeškania od 23.4.2010 do zaplatenia do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania vo výške 3.939,52 € titulom náhrady trov právneho zastúpenia do troch dní po právoplatnosti rozsudku na účet advokáta žalobkyne a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 267 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Michalovce.
Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalovaný 23.7.2003 prevzal od sestry žalobkyne 168.000,- Sk, 5.100,00 USD pri kurze 37,30 Sk za dolár, 4.834,00 USD pri kurze 37,- Sk za dolár ako pôžičku od svojej matky H. M. na kúpu rodinného domu. Na doklade o prevzatí uvedených finančných hotovostí sú podpisy G. Š.A., G. M., A. M., C. J.. Š.. Žalobkyňa sa v čase poskytnutia finančných prostriedkov nachádzala v Spojených štátoch amerických, odkiaľ sa vrátila 3.10.2009. Po návrate dňa 6.4.2010 vyzvala žalovaného na vrátenie sumy 17.826 € ako pôžičky z 23.7.2003 s tým, že túto sumu bol povinný jej vrátiť do 14 dní od doručenia žiadosti. Uvedenú výzvu prezvala manželka žalovaného dňa 8.4.2010. Dňa 3.5.2010 žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzvala žalovaného na úhradu sumy 17.828,06 €.
Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, s prihliadnutím na ust. § 563 OZ, § 564 OZ a § 101 OZ dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, aby čas splnenia bol ponechaný na vôli dlžníka. Dospel k záveru, že medzi účastníkmi zmluvného vzťahu čas plnenia bol dohodnutý na dobu návrate žalobkyne z USA a nebol ponechaný na vôli žalovaného. Žalovaným vznesenú námietku premlčania nepovažoval za dôvodnú, poukazujúc na to, že žalobkyňa sa vrátila z USA 3.10.2009, svoj nárok voči žalovanému si uplatnila na súde 3.6.2010, urobila tak v zákonom stanovenej trojročnej premlčacej dobe. Termín splatnosti pôžičky mal preukázaný jednak výpoveďou žalobkyne, písomnou výzvou zo 6.4.2010 s prihliadnutím na právne
kroky, vykonané žalobkyňou prostredníctvom advokáta a nepriamo aj výpoveďou svedka H. M., ako aj korešpondenciou medzi žalovaným a žalobkyňou počas jej pobytu v USA. Prihliadajúc na skutočnosť, že všetkým zúčastneným stranám bola známa informácia, že matka, t.j. žalobkyňa sa dlhodobo zdržiava v USA, kde zarábala nie malé finančné prostriedky, preto jej tvrdenie o tom, že sa peniaze mali vrátiť až keď sa vráti domov, považoval za logické. Skutočnosť, že žalobkyňa mala dostatok finančných prostriedkov, podľa jeho záveru, dosvedčujú aj finančné čiastky, ktoré svojim deťom počas pobytu v USA darovala alebo uložila na účtoch na Slovensku, aj keď nie na svoje meno. Konštatoval, že kroky žalobkyne po jej návrate z USA boli logickým vyústením tvrdenia, že peniaze mali byť vrátené po jej príchode z USA, odkiaľ sa vrátila v októbri 2009. Aj z výpovede svedka, syna žalobkyne Mareka Cihaľa, vyplynulo, že matke vrátil finančné prostriedky, ktoré mala u neho uložené hneď po jej návrate z USA. Uzavrel, že žalobkyňa všetky prostriedky, ktoré mala uložené na Slovensku, žiadala vrátiť po návrate na územie SR. Dospel k záveru, že i keď sa žalovaný odvolával na korešpondenciu s matkou, ktorá mala potvrdiť, že mu nebola poskytnutá žiadna pôžička, konštatoval opak, že práve táto korešpondencia nepriamo dokazuje, že prostriedky mali byť vrátené po jej návrate. Hodnotiac obsah korešpondencie konštatoval, že z uvedených skutočností nevyplýva, že pôžička nebola poskytnutá, podporuje skôr tvrdenie, že pôžička mala byť vrátená po návrate žalobkyne. Poukazujúc na to, že pokiaľ splatnosť pôžičky bola viazaná na návrat žalobkyne z USA, nebol dôvod v súkromnej korešpondencii pôžičku spomínať. Mal za to, že medzi účastníkmi nebola spornou skutočnosť, že žalovaný prevzal finančnú hotovosť vo výške 17.828,06 € a že táto hotovosť patrila matke - žalobkyni. K záveru o tom, že išlo o pôžičku dospel prihliadajúc na výpoveď žalobkyne, svedkyne Š., písomné potvrdenie o prevzatí finančnej hotovosti žalovaným a svedeckou výpoveďou H. M., z obsahu ktorých okrem iného vyplynulo aký bol priebeh poskytnutia finančných prostriedkov. Tvrdenia žalovaného, že z uvedeného písomného dokladu nevyplýva kto peniaze poskytuje, nie je z neho zrejmý rozsah splnomocnenia pre pani Š. a nie je určený termín splatnosti pôžičky, nepovažoval za právne významné, predložené potvrdenie nepovažoval za zmluvu, ale iba za listinný dôkaz, preukazujúci skutočnosť, že k reálnemu odovzdaniu pôžičky skutočne došlo a že bola medzi účastníkmi konania uzavretá zmluva o pôžičke. Podľa záveru súdu prvého stupňa z dokazovania vyplynulo, že v čase poskytnutia pôžičky sa žalobkyňa zdržiavala v USA, teda nemohla sama odovzdať peniaze žalovanému, musela tak urobiť prostredníctvom inej osoby. V konaní nebolo sporné, že finančné prostriedky žalobkyne na Slovensku spravovala svedkyňa Š., preto považoval za logické, že táto odovzdávala finančné prostriedky žalovanému. Nič na tomto závere podľa názoru súdu prvého stupňa nemení ani skutočnosť, že na doklade je podpísaná pri označení „požičala“ z dôvodu, že táto svedkyňa mala preukázateľne od žalobkyne splnomocnenie na takéto konanie (žalobkyňa túto skutočnosť potvrdila a vyplýva aj z listu, ktorý písala žalovanému). Tvrdenia žalovaného a jeho manželky, že v písomnom potvrdení bola uvedená pôžička iba z dôvodu, aby im rodina svedkyne Š. nezávidela, nepovažoval za hodnoverné. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k vyhotoveniu dokladu o prevzatí finančných prostriedkov došlo na základe iniciatívy svedkyne Š., ktorá tak urobila na pokyn žalobkyne. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pokiaľ matka (žalobkyňa) poskytovala synom dary, nikdy sa nevyhotovoval o tom písomný doklad, hoci išlo o veľké sumy, preto zdôvodnenie žalovaného o tom, že išlo iba o to, aby presvedčili Š., sa javí ako účelové a nepravdepodobné. Za nepravdepodobné a účelové považoval úvahy žalovaného o tom, že si myslel, že išlo o dar vzhľadom na to, ako zabezpečila matka ostatných bratov. Tak isto tvrdene žalovaného, že ho matka nevyzvala na vrátenie pôžičky, mal vyvrátené výpoveďou manželky žalovaného, ktorá potvrdila, že výzvu na vrátenie dlhu osobne prevzala a žalovanému odovzdala. Neuveril ani ďalším tvrdeniam žalovaného, že matka ho na jeho majetku ukrátila oproti ostatným bratom, preto poskytnutú sumu považoval za dar a že konanie matky je ovplyvnené jej zdravotným stavom a jeho švagrinou E. M.. Nepovažoval ich za právne významné z dôvodu, že je vecou a právom žalobkyne ako nakladá so svojím majetkom, hoci by aj žalovaného znevýhodnila. V tejto súvislosti poznamenal, že žalovaný presne vedel čo a koľko bratia dostali, avšak presne si nepamätal koľko dala matka jemu. Samotný žalovaný vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že dostával od matky niekoľkotisícové dolárové dary, aj keď si presne sumu podľa jeho vyjadrenia nepamätal. K námietke súvisiacej so zdravotným stavom žalobkyne, ktorý podľa tvrdenia žalovaného mal ovplyvniť jej konanie a teda aj jej názor, či išlo o dar alebo pôžičku, konštatoval, že i keď žalobkyňa má zdravotné problémy aj psychického charakteru, nebola pozbavená ani obmedzená v spôsobilosti na právne úkony. Žalovaný preukázanie pravdivosti svojho tvrdenia, že konanie žalobkyne mohlo byť ochorením ovplyvnené a teda obmedzená aj jej spôsobilosť na určité právne úkony, nielenže žiadnym spôsobom nepreukázal, ale nenavrhoval v tomto smere vykonanie žiadneho dokazovania. Na lekárske správy, predložené žalovaným neprihliadal, pretože boli predložené žalovaným bez súhlasu žalobkyne. Konštatoval, že z výpovede žalobkyne nevyplynulo, aby žalobkyňa bola dezorientovaná a klamala alebo skresľovala odpovede, opakovane presne uviedla kedy
a ktorému synovi aké finančné prostriedky poskytla. Výpovede žalovaného a jeho manželky hodnotil ako subjektívne a ovplyvnené finančnými záujmami. Neprihliadal na svedecké výpovede svedkyne P., ktorá neuviedla žiadne podstatné skutočnosti pre rozhodnutie vo veci, ani druhú výpoveď svedkyne Š., ktorá tvrdila, že A. M. ponúkla žalobkyni možnosť splácať dlh, keďže A. M. túto informáciu poprela. Aj bez uvedených výpovedí považoval nárok žalobkyne za preukázaný a žalobe vyhovel. Keďže žalovaný je v omeškaní plnením peňažného záväzku, za dôvodný považoval aj nárok žalobkyne na úroky z omeškania a tomuto návrhu vyhovel. Mal za to, že lehota na vrátenie pôžičky, vyplývajúca z výzvy zo 6.4.2010, uplynula 22.4.2010. Keďže v tejto lehote dlh nebol vrátený, nárok na zaplatenie úroku z omeškania od 23.4.2010 považoval za dôvodný. O výške úrokov rozhodol s poukazom na ust. § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania, pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 3.939,52 €, ktorú sumu uložil žalovanému zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobkyne v súlade s §149 ods. 1 O.s.p.
Žalovaný bol v konaní neúspešný, preto ho súd zaviazal aj na náhradu súdneho poplatku za podaný návrh do výšky 25 % z celkovej poplatkovej povinnosti vzhľadom na to, že žalobkyňa bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu a žalovanému bolo priznané oslobodenie do súdnych poplatkov iba do výšky 75 %.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie malo inú vadu, uvedenú v § 221 ods. 1 O.s.p., keďže rozhodnutie prvého stupňa je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa nevyhodnotil všetky dôkazy, ktoré boli v konaní produkované. Nijakým spôsobom nevyhodnotil svedeckú výpoveď R. Š.A., ktorý, ale ani žiaden iný svedok, jednoznačne nepodporil tvrdenie žalobkyne a uviedol, že jeho manželka mala iba odovzdať peniaze na kúpu bytu, o žiadnej pôžičke nemal vedomosť. Ďalej poukazoval na skutočnosť, že v konaní pred súdom prvého stupňa predložil dôkazy - doklady (originál kúpnej zmluvy, potvrdenie uzavreté s Prvou stavebnou sporiteľňou, oznámenie o prijatí úverovej žiadosti, potvrdenie o výške príjmu), ktoré svedčili o tom, že nebol pri kúpe domu odkázaný na matkine peniaze a že ich nepoužil ani na medziúver. Súd prvého stupňa dôkaz - potvrdenie stavebnej sporiteľne, ktoré potvrdilo jeho prednes, v odôvodnení rozsudku nevyhodnotil. Opätovne spochybňoval rozsah splnomocnenia pre G. Š., trval na tom, že predložil písomný doklad o tom, že peniaze G. Š. mu má dať a nie požičať. Záver súdu prvého stupňa o tom, že poskytnutá suma sa zaznamenala na písomný doklad a že jej prevzatie potvrdilo toľko zúčastnených osôb, podporuje tvrdenia žalobkyne o tom, že išlo o pôžičku, považoval za hypotetický, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní. Tvrdeniu súdu prvého stupňa o tom, že neprihliadal na ním predložené potvrdenia o zlom psychickom stave žalobkyne z dôvodu, že neboli získané zákonným spôsobom a bez súhlasu žalobkyne, uviedol, že je synom žalobkyne a doklad zabezpečil zákonným spôsobom. Poukazoval aj na to, že samotná žalobkyňa na prvom pojednávaní uviedla akým ochorením trpí a aké lieky dostáva. Poukazoval na to, že pozbavenie spôsobilosti na právne úkony z jeho strany ani nebolo možné, pretože žalobkyňa býva v susednom byte pri E. M., ktorá okrem iného obmedzuje aj stretávanie s ostatnými členmi rodiny. Zlé vzťahy a obmedzovanie kontaktu s ním potvrdila aj samotná žalobkyňa. Mal za to, že nepochybne bolo v konaní preukázané, že žalobkyňa sa začala domáhať vrátenia pôžičky po tom, čo jej boli odovzdané doklady od sestry, a to 2 mesiace po návrate z USA. Poukazujúc na okolnosti, za ktorých uvedené doklady žalobkyni boli predložené, vyslovil záver, že o existencii písomnosti (potvrdenia o prevzatí finančných prostriedkov) žalobkyňa nemala ani tušenia a keď medzi dokladmi našla zdrap papiera o fiktívnej pôžičke, adresovala mu list, v ktorom žiadala vrátenie požičaných peňazí. V tejto súvislosti poukazoval na to, že žalobkyňa nemala vedomosť o odovzdaní peňazí a sestra ju neinformovala, pretože v liste z 24.7.2003 mu písala, že má ísť k jej sestre pre peniaze. Namietal správnosť hodnotenia obsahu písomnej korešpondencie medzi ním a matkou, ktorá nasledovala po prevzatí peňazí. Namietal správnosť konštatovania v odôvodnení rozsudku, že prevzal finančnú hotovosť 17.828,06 € z dôvodu, že prevzal slovenské koruny a doláre, poukazujúc ďalej na to, že v čase preberania finančných prostriedkov bol kurz taký ako bolo uvedené na potvrdení o prevzatí, avšak v čase návratu bol kurz iný. Súd prvého stupňa sa však nezaoberal kým ako a kedy bolo dohodnuté, či bude platiť kurz platný pri požičiavaní alebo vrátení peňazí. V súvislosti s poukazom na konanie vo veci 16C/28/2011 uvádzal, že v tejto právnej veci súd s ani nekonal, pretože žaloba zo strany žalobkyne bola vzatá skôr ako sa začalo vo veci
pojednávať. Namietal, že súd prvého stupňa pri vyhodnocovaní svedeckých výpovedí neprihliadal na to, že sa jedná o príbuzných, a to blízkych príbuzných, že hlavnou svedkyňou bola sestra žalobkyne a ďalšími svedkami boli synovia žalobkyne, ktorí spolu vzájomne nekomunikujú a nevesta žalobkyne, na ktorú je žalobkyňa vo svojej podstate úplne odkázaná. K vznesenej námietke premlčania uvádzal, že tvrdenie žalobkyne o tom, že fiktívna pôžička mala byť zaplatená až po jej návrate z USA, je účelová pre toto konanie a táto skutočnosť nebola v konaní nijakým spôsobom preukázaná. Žiadny zo svedkov to nepotvrdil jednoznačne, bolo to iba ničím nepotvrdené tvrdenie žalobkyne. Mal za to, že súd prvého stupňa sa s otázkou premlčania v danom prípade dostatočne nevyrovnal. Opätovne poukazoval na to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady trov konania je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Súd prvého stupňa posúdenie účelnosti trov konania, v rozhodnutí neuviedol dostatočne, zrozumiteľne tak, aby bolo rozhodnutie preskúmateľné.
Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 413,48 €. Bola toho názoru, že zo strany súdu prvého stupňa bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, odôvodnenie rozhodnutia je riadne odôvodnené, súd pri vykonaní hodnotenia dôkazov sa vyporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami a vykonanými dôkazmi, majúcimi vplyv na rozhodnutie súdu. Podľa jej názoru odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje čoho sa v konaní domáhala, dôvody, ktoré ju viedli k uplatňovaniu nároku súdnou cestou, sú v ňom postupne uvedené vyjadrenia žalovaného tak písomné ako aj ústne. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa sú zachytené aj prednesy jednotlivých účastníkov konania ako aj výpovede vypočutých svedkov. V rozhodnutí súd prvého stupňa uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Bola toho názoru, že súd v odôvodnení uviedol, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Mala za to, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že medzi účastníkmi nešlo o darovanie finančných prostriedkov, že sa jednalo o poskytnutú pôžičku. Nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že súd nevyhodnotil svedeckú výpoveď R. Š., poukazujúc na stranu 11 rozsudku, ktorá obsahuje konštatovanie súdu prvého stupňa, že „svedkyňa Š., R. Š., ale aj žalovaný a jeho manželka potvrdili...“ z toho, podľa jej názoru, vyplýva, že súd sa dostatočne zaoberal aj výpoveďou svedka R. Š.. Ku skutočnostiam uvádzaným v odvolaní, že súd neprihliadal na ním predložené potvrdenia o jej zlom psychickom zdravotnom stave uviedla, že súd sa touto skutočnosťou zaoberal na strane 12 rozsudku, tak isto sa súd prvého stupňa zaoberal otázkou premlčania, uplatneného nároku, a to podrobne v odôvodnení svojho rozsudku. Tak isto výška priznanej náhrady trov konania bola zo strany jej právneho zástupcu špecifikovaná v súlade s vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. a súd prvého stupňa na strane 13 rozsudku presne vyčíslil z čoho pozostáva výška priznaných trov konania. Bola toho názoru, že pokiaľ by súd prvého stupňa vyúčtované trovy konania považoval za neúčelne vynaložené, bol by sa s touto otázkou vysporiadal v rozhodovaní o trovách konania. Ďalej poukázala na to, že žalovaný neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by preukazovala neúčelnosť vyúčtovaných trov. Bola toho názoru, že v konaní neboli uplatnené ďalšie náklady, súvisiace s trovami právnych služieb, ktoré jej boli poskytnuté, a to za uskutočnené viaceré porady, ktoré si neuplatnila. Považovala za potrebné poukázať na to, že až v priebehu konania pochopila reálnosť záujmu zo strany žalovaného a jeho manželky o jej osobu, keď zistila, že návštevy vykonané žalovaným a jeho manželkou viedli výlučne k tomu, aby zabezpečili účasť na nimi zamýšľaných úkonoch smerujúcich k zbaveniu jej svojprávnosti z ich zištných dôvodov. Poukazovala na skutočnosť, že po jej výpovedi na pojednávaní 11.7.2011 samotný žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že nepôsobí na neho ako keby mala nejaký problém, avšak z jeho postojov a výpovedí v priebehu konania vyplýva, že bez ohľadu na jej reálny zdravotný stav o nej stále tvrdil, aby súd nebral do úvahy jej tvrdenia z dôvodu jej zlého psychického vzťahu. O vzťahu žalovaného k nej svedčí aj skutočnosť, že na jednej strane tvrdil, že on a jeho manželka majú záujem sa s ňou stretávať, avšak je im v tom bránené, pričom pri účasti na pojednávaniach nemal o ňu žiaden záujem. O jeho nezáujme svedčí aj výpoveď svedkyne Šimonovej, z ktorej vyplynulo, že sa sťažovala, že žalovaný jej nedvíha telefón, neoslovil ju pred pojednávacou miestnosťou ani on ani jeho manželka. Poukazovala na konanie manželky žalovaného, vyslovujúc názor, že táto zrejme chcela mať kontrolu nad jej financiami, preto ju presvedčila, aby finančné prostriedky neposielala svojej sestre Dane, ale priamo jej (manželke žalovaného). Podľa jej názoru skutočnosť, že sa jednalo o poskytnutie pôžičky a nie o dar žalovanému, vo svojich výpovediach okrem nej potvrdila aj svedkyňa G. Š., ktorá celú záležitosť vybavovala, svedok H. M..V tejto súvislosti poukazovala predo všetkým na tú časť výpovede svedkyne Š., z ktorej vyplynulo, že žalovaný sa vyjadril, že keby mal peniaze vrátiť mame, tak by ich vrátil, ale odmieta ich dať E. M.. Bola toho názoru, že o dôvodnosti uplatneného nároku a správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
svedčí aj ďalšia skutočnosť a to tá, že keď zasielala svojim synom a ich rodinám značné finančné čiastky, nikdy nepožadovala potvrdenia o ich poskytnutí, nakoľko to považovala za dary, okrem prípadu, ktorý je predmetom tohto konania, keď sa rozhodla poskytnúť žalovanému pôžičku a o takomto právnom úkone požadovala vyhotoviť aj listinný dôkaz.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 219 ods.2 O.s.p.), na tieto dôvody poukazuje a na doplnenie a k odvolacím námietkam udáva.:
Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný svoje odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a), d) O.s.p., t.j. že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné a že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je vykladaný tak, že sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, pričom musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať odvolanie žalovaného za dôvodne podané, pretože rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno považovať za nepreskúmateľné, pretože z jeho odôvodnenia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a právne závery nie sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami.
Odvolací súd má za to, že úvaha súdu prvého stupňa, ktorou hodnotil svedecké výpovede nebola svojvoľná, či neprimeraná, mala racionálny podklad, ktorý vychádzal z predmetu sporu.
Súd prvého stupňa správne vyhodnotil sled udalostí. Odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením súdu prvého stupňa, že úmyslom účastníkov pri odovzdávaní a prevzatí finančných prostriedkov dňa 23.7.2003 bolo poskytnutie pôžičky zo strany žalobkyne pre žalovaného, keď prihliadal predovšetkým na potvrdenie o prevzatí finančných prostriedkov ako pôžičky, pri zohľadnení, že pokiaľ žalobkyňa svojim deťom darovala nejaké finančné prostriedky, o tejto skutočnosti sa nikdy nespisoval písomný doklad a vždy išlo o finančné prostriedky, ktoré boli zasielané priamo žalobkyňou, či už žalovanému alebo ďalším dvom synom.
Neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nevyhodnotil svedeckú výpoveď R. Š.A., pretože súd prvého stupňa hodnotil svedeckú výpoveď tohto svedka v kontexte so svedeckou výpoveďou svedkyne Š., ale aj samotnou výpoveďou žalovaného a jeho manželky.
Tvrdenie žalovaného, uvádzané v odvolaní, že pri kúpe bytu nebol odkázaný na matkine peniaze, pretože uzatváral úverovú zmluvu s Prvou stavebnou sporiteľňou, nie je spôsobilé preukázať, že nebolo úmyslom účastníkov uzavrieť zmluvu o pôžičke v súvislosti s finančnými prostriedkami, ktoré žalovaný prevzal 23.7.2003. Nebolo možné prihliadať ani na tvrdenie žalovaného, že predložil písomný doklad o tom, že Dana Šimonová mu mala peniaze dať, nie požičať, pretože samotná skutočnosť, že žalobkyňa v liste z 24.7.2003 žalovanému uvádzala, že peniaze mu dala vyššie uvádzaná svedkyňa vzhľadom na to, že táto svedkyňa bola iba sprostredkovateľkou odovzdania finančných prostriedkov patriacich žalobkyni, bez ďalšieho nie je dôkazom o úmysle žalobkyne darovať predmetné peniaze. Neobstojí ani námietka žalovaného, že neprevzal finančnú hotovosť 17.828,06 €, pretože v konaní nebola spochybnená skutočnosť, že uvedená čiastka vyjadruje súčet finančných prostriedkov, ktoré žalovaný dňa 23.7.2003 prevzal. Išlo o sumu vypočítanú v slovenských korunách, s prihliadnutím na kurz sk a dolárov a prepočítanú na súčasne platnú menu. Napokon za nedôvodnú odvolací súd považoval námietku, spočívajúcu v tom, že súd prvého stupňa neprihliadal pri vyhodnocovaní svedeckých výpovedí na skutočnosť, že ide o blízkych príbuzných a že niektorí z nich vzájomne spolu nekomunikujú, pretože uvedené skutočnosti same o sebe bez preukázania ďalší relevantných okolností nie sú spôsobilé spochybniť dôveryhodnosť svedeckých výpovedí, najmä pri zohľadnení, že tieto boli v súlade listinnými dôkazmi, ktoré boli súdu predložené.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje ak so záverom súdu prvého stupňa o nedôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania. Žalovaný svoje tvrdenie o účelovosti tvrdenia, že fiktívna pôžička mala byť zaplatená až po návrate žalobkyne z USA, žiadnym spôsobom nepreukázal. Odvolací súd záver súdu prvého stupňa o určení doby splatnosti pôžičky až na návrat žalobkyne z USA považoval za logický, prihliadajúc na to, že išlo o finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa v čase pobytu v USA zaslala svoje sestre za účelom mať určitý finančný obnos peňazí v čase, keď sa vráti z USA na Slovensko a práve z týchto finančných prostriedkov bola žalovanému poskytnutá pôžička.
Subjektívne pocity žalovaného ohľadom postoja žalobkyne počas konania nie sú a nemôžu byť predmetom hodnotiaceho úsudku odvolacieho súdu, lebo ide len o vnútorné pocity účastníka konania.
Správne súd prvého stupňa postupoval pokiaľ neprihliadal na žalovaným vyjadrené pochybnosti o spôsobilosti žalobkyne na právne úkony, pretože z predložených dokladov nevyplýva, aby žalobkyňa v čase poskytnutia pôžičky (júl 2003) trpela ochorením, ktoré by mohlo mať vplyv na jej spôsobilosť na právne úkony. Samotná skutočnosť, že od roku 2004 bola žalobkyňa psychiatricky liečená bez ďalšieho nie je spôsobilá spochybniť spôsobilosť žalobkyne na právne úkony. V tomto smere žalovaný nielenže neuniesol dôkazné bremeno, ale žiadnym spôsobom ani neoznačil dôkazy, ktoré by osvedčovali pravdivosť jeho tvrdenia, v ktorom spochybňoval spôsobilosť žalobkyne na právne úkony. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalovaný nespochybňoval spôsobilosť žalobkyne na právne úkony v čase poskytnutia pôžičky, preto posúdenie tejto otázky nebolo podstatné pre rozhodnutie vo veci.
S poukazom vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., za použitia § 150 ods. 1 O.s.p., podľa ktorých i keď žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a má právo na náhradu trov konania, v danom prípade sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej žalobkyni. Dôvody hodné osobitného zreteľa odvolací súd videl predovšetkým v skutočnosti, že účastníci konania sú blízkymi príbuznými, ide o matku a syna, ktorých vzťahy sú narušené a priznaním náhrady trov konania, pri zohľadnení, že ide o trovy konania v súvislosti s jedným úkonom právnej pomoci, by mohli spôsobiť zhoršenie týchto zlých vzťahov. Navyše od žalobkyne možno spravodlivo požadovať, aby trovy v súvislosti s odvolacím konaním si hradila sama, vzhľadom na to, že v dôsledku úspechu v predmetnom spore sa podstatne zlepšila jej finančná situácia.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.