Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-303-2012.pdf
PDF · 98.49 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/303/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr. Veroniky Svoradovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobkyne: W. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XXX, zast. JUDr. Petrom Šebom, advokátom so sídlom Mlynská 2238, 934 01 Levice, proti žalovanému: Základná škola s materskou školou so sídlom 935 22 Kozárovce 927, IČO: 37 864 378, zast. JUDr. Ondrejom Nagyom, advokátom so sídlom Ružová dolina 27, 821 09 Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 29. júna 2012, č. k. 11C/157/2011-84, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 31. 05. 2011 je neplatné, p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 31. 05. 2011 podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa mal pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončiť ku dňu 31. 05. 2011, je neplatné. Vo zvyšnej časti žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne v zmysle § 80 OSP na určení, že pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá, zamietol. O náhrade trov konania si vymienil rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil prvostupňový súd poukazom na čl. 14 ods. 5 písm. a), ods. 6 písm. f), čl. 10 bod 1 a čl. 16 bod 5 Pracovného poriadku, Článok 8 bod 2, 3, 4 a Článok 10 Školského poriadku, § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 70, § 77, § 38 ods. 1 veta prvá a § 74 Zákonníka práce s účinnosťou do 31. 08. 2011 a zistený skutkový stav. Vychádzajúc z preukázaného, že žalobkyňa dňa 23. mája 2011 bez súhlasu a vedomia nadriadeného opustila pracovisko a žiakov, za účelom prevzatia dvoch jej zverených detí, ktoré opustili budovu a areál MŠ, konštatoval, že týmto konaním porušila pracovnú disciplínu a tým ust. § 81 písm. b) Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnanec je povinný odchádzať z pracoviska až po skončení pracovného času, pretože hodnoverným spôsobom nepreukázala, že si nemohla vyžiadať súhlas od riaditeľa ZŠ a MŠ, alebo že ho nemohla upovedomiť telefonicky alebo iným spôsobom o tom, že opúšťa pracovisko. Pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny súd prihliadol na okolnosti, za akých k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, t.j., že išlo o mimoriadnu situáciu, keď bolo potrebné zabezpečiť návrat oboch detí do MŠ, pričom pred opustením pracoviska zabezpečila, aby na ďalšie deti, ktoré mala na pracovisku zverené, dohliadla jej kolegyňa M. G.. S poukazom na uvedené súd nepovažoval porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, spočívajúce v nevyžiadaní si súhlasu nadriadeného a neupovedomenia nadriadeného pre opustenie pracoviska za závažné, pre ktoré by bolo nutné pristúpiť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru ako k výnimočnému spôsobu skončenia pracovného pomeru. Poukazujúc na skutkové vymedzenie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným, súd vyslovil nesúhlas s jeho ďalším uvádzaným dôvodom, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo dané žalobkyni aj preto, že nezabezpečila dozor nad deťmi, ktoré opustili budovu. Pri svojom
rozhodovaní súd prihliadol aj na to, že v uvedený deň nebola budova MŠ žalovaným zabezpečená tak, aby sa zabránilo deťom opusteniu budovy MŠ, ako aj na to, že sa deti z akýchkoľvek dôvodov pohybovali v priestoroch MŠ. Za neplatné považoval súd okamžité skončenie pracovného pomeru aj pre absenciu hmotno-právnej podmienky uvedenej v § 74 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom do 31. 08. 2009, poukazujúc na to, že v žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, adresovanej ZO OZPŠaV na Slovensku pri ZŠ a MŠ Kozárovce žalovaný len uviedol ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce bez uvedenia skutkového vymedzenia, prípadne pripojenia návrhu na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou, čím preto ani nenastali účinky splnenia si tejto povinnosti, čo je dôvodom pre neplatnosť výpovede. Z uvedených dôvodov preto súd žalobe v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ako dôvodne podanej vyhovel.
Proti tomuto rozsudku v časti, týkajúcej sa určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 31. 05. 2011 je neplatné, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc sa ním zmeny a zamietnutia tejto časti žaloby s tým, že žalobkyňa bude zaviazaná k náhrade trov konania. Dôvodil tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru vychádza z dvoch skutočností: 1) že dve maloleté deti žalobkyni odišli bez jej vedomia mimo areál MŠ a 2) že žalobkyňa bez vedomia nadriadeného a jeho súhlasu išla pre tieto maloleté deti, pričom ostatné jej zverené maloleté deti nechala na starosť iným. Mal za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo formulované jednoznačne za oba uvedené skutky, ktorými žalobkyňa porušila závažným spôsobom svoje pracovné povinnosti, pretože bolo potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že obe maloleté deti odišli z dôvodu hrubého zanedbania pracovných povinností žalobkyňou, za ktoré hrubé porušenie je možné skončiť pracovný pomer okamžitým skončením. Naviac dodal, že obe porušenia pracovných povinností sú ako hrubé porušenia uvedené v interných predpisoch žalovaného, s ktorými bola žalobkyňa riadne oboznámená a okrem toho, k porušeniu pracovných povinností žalobkyňou neprišlo po prvýkrát, pričom v poslednom prípade bola aj upozornená, že za ďalšie porušenie pracovných povinností môže byť s ňou rozviazaný pracovný pomer. V závere svojho odvolania žalovaný ešte uviedol, že si nevie po tom všetkom predstaviť návrat žalobkyne do pracovného procesu a jej vplyv na pracovnú morálku ostatných svedomitých zamestnancov a ani to, ako budú túto situáciu chápať rodičia maloletých detí, o ktoré by sa žalobkyňa mala v budúcnosti ďalej starať.
K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa a navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, majúc za to, že prvostupňový súd v podstate správne vyhodnotil vykonané dôkazy a aj správne právne vec posúdil. Nesúhlas vyslovila s konštatovaním prvostupňového súdu v dôvodoch napadnutého rozhodnutia o tom, že hodnoverným spôsobom nepreukázala nemožnosť vyžiadania si súhlasu od riaditeľa ZŠ a MŠ na opustenie areálu školy, poukazujúc na výpoveď riaditeľa školy v konaní. Zdôraznila, že samotné opustenie priestorov škôlky zo strany maloletých detí bolo zapríčinené zlyhaním inej osoby, ktorá mala zabezpečiť uzamknutie priestorov škôlky v súlade so Školským poriadkom o 8:00 hod. a ktorú povinnosť ona nemala. S poukazom na vykonané dokazovanie výsluchom svedkyne G. a aj riaditeľa školy, z ktorého bolo jednoznačne preukázané, že zo strany vedenia školy neboli stanovené konkrétne pravidlá dodržiavania bezpečnostných opatrení zo strany učiteliek MŠ, považovala svoje konanie, vzhľadom na danú situáciu, za primerané. V závere svojho vyjadrenia poukázala aj na stanovisko NS ČR č. R 21/2001 o hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny súdom, ako aj stanovisko súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 5/1999 na str. 104 o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru je stále výnimočným spôsobom rozviazania pracovného pomeru, ktorým disciplinárnym opatrením možno postihnúť iba zavinené porušenie pracovnej disciplíny, teda úmysel chcieť porušiť pracovnú disciplínu, pričom nestačí len zistenie, že napr. nebol dodržaný určitý pracovný postup, či proces a pod.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 OSP na odvolacom pojednávaní, bez prítomnosti riadne predvolaného žalovaného a jeho právneho zástupcu, ktorý svoju neúčasť písomne dňa 12. 03. 2013 ospravedlnil, avšak bez splnenia podmienok uvedených v § 119 ods. 3 OSP (absencia vyjadrenia ošetrujúceho lekára, že jeho zdravotný stav mu neumožňuje účasť na pojednávaní) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v jeho napadnutej časti, týkajúcej sa určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 31. 05. 2011 je neplatné ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.
Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce účinného do 31. 08. 2011 (ďalej len ZP), zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 68 ods. 2 ZP, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.
Podľa § 70 ZP, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
Podľa § 74 ZP, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
Podľa § 77 ZP, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 81 Zákonníka práce, zamestnanec je povinný najmä a) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu, b) byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času, c) dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený, d) v období, v ktorom má podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti, dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom, e) hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ, a chrániť jeho majetok pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, f) zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone zamestnania a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám.
K skončeniu pracovného pomeru v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v Zákonníku práce môže dôjsť dohodou zamestnávateľa so zamestnancom (§ 60), výpoveďou zamestnávateľa z dôvodov uvedených v ust. § 63, výpoveďou zamestnanca bez uvedenia dôvodov (§ 67), okamžitým skončením pracovného pomeru zamestnávateľom (§ 68) a zamestnancom (§ 69).
V súdenej veci žalovaný skončil so žalobkyňou okamžite pracovný pomer dňa 31. 05. 2011. Vzhľadom k tomu sa na daný právny vzťah vzťahuje Zákonník práce v znení účinnom do 31. 08. 2011, ktorý rozlišuje dva druhy porušenia pracovnej disciplíny, a to závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) a menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny, ktoré je dôvodom pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce v znení do 31. 08. 2011.
Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru. Ide o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý smeruje ku skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia zamestnancovi. Zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer len z dôvodov taxatívne uvedených v zákone. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi základné povinnosti zamestnanca [§ 47 ods. 1 písm. b), § 81 a § 82]. Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Dôvody, ktoré oprávňujú zamestnávateľa okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom, sa musia uplatniť do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Pri nedodržaní uvedenej lehoty, toto právo zamestnávateľa zaniká (§ 36 ods. 1). Zamestnávateľ je povinný okamžité skončenie pracovného pomeru vopred prerokovať so zástupcom zamestnancov. Bez tohto predchádzajúceho prerokovania je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí zákonný predpoklad, že k jeho prerokovaniu došlo (§ 74).
V Zákonníku práce, ani v iných pracovnoprávnych predpisoch nie sú pojmy závažné a menej závažné porušenie pracovnej disciplíny definované. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny je potrebné v každom konkrétnom prípade postupovať osobitne a prihliadnuť na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší prístup k plneniu pracovných úloh, na čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa.
Po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní dospel odvolací súd k záveru, že prvostupňový súd vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a vec aj správne právne posúdil, a to aj napriek tomu, že odvolací dospel k záveru, že podmienka uvedená v § 74 ZP bola v súdenej veci splnená. K uvedenému právnemu záveru dospel odvolací súd s poukazom na výsledky dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom, ktorými bolo jednoznačne preukázané, že k žiadosti o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP zo dňa 31. 05. 2011 (č. l. 73 spisu) zamestnávateľ priložil písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 31. 05. 2011 (č. l. 4 spisu), ktoré obsahovalo vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru - „opustenie svojho pracoviska bez súhlasu a vedomia nadriadeného zamestnanca“. S poukazom na tieto skutočnosti treba preto konštatovať, že žalovaný splnil hmotnoprávnu podmienku pre platné okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 74 ZP v znení platnom a účinnom do 31. 08. 2011.
V ďalšom sa odvolací súd v celom rozsahu s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa stotožňuje a len ne tieto závery ako na správne odkazuje. Na zdôraznenie správnosti týchto záverov, vzhľadom na dôvody uvádzané žalovaným v jeho odvolaní, že porušenia pracovných povinností sú ako hrubé porušenia uvedené v jeho interných predpisoch, s ktorými bola žalobkyňa riadne oboznámená, odvolací súd uvádza, že posúdenie negatívneho vplyvu porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom na stav pracovnej disciplíny bezprostredne na pracovisku je len jedným (nie jediným) z kritérií pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Zákonník práce, ako je už vyššie uvedené, pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je však intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo a aj prípadné dôsledky porušenia pre zamestnávateľa. Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm.
b) ZP sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, ktoré musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom súd prihliada k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú vykonáva, k doterajšiemu postoju k plneniu pracovných povinností, k situácii, v ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, k miere zavinenia zamestnanca, k spôsobu a intenzite porušenia konkrétnych povinností, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny na zamestnávateľa, či zamestnanec svojim konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu, v akej výške a pod. Súd pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je viazaný tým, ako zamestnávateľ hodnotí určité konanie zamestnanca v pracovnom poriadku alebo inom vnútornom predpise (rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo 71/2003).
Z dôvodov napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že prvostupňový súd sa pri svojom rozhodovaní všetkými vyššie uvedenými hľadiskami zaoberal a pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou správne prihliadol na okolnosti, za ktorých k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou dňa 23. 05. 2011 došlo. Odvolací súd za správny považuje postup prvostupňového súdu v tom, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadol na mimoriadnu situáciu, v ktorej sa žalobkyňa ocitla po telefonickom odkaze. K tvrdeniam uvádzaným prvostupňovým súdom v dôvodoch odvolania odvolací súd len dodáva, že posudzujúc okolnosti, predchádzajúce opusteniu pracoviska žalobkyňou bez súhlasu nadriadeného, čo bol jediný žalovaným kvalifikovaný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou (ďalší dôvod uvádzaný žalovaným
- zanedbanie dohľadu - vymedzené nebolo) treba naviac možno len dodať, že pokiaľ by bol areál pracoviska riadne uzamknutý, nedošlo by k tomu, aby deti areál školy opustili. Povinnosť zabezpečiť uzamknutie areálu, v ktorom sa deti mohli pohybovať, žalobkyňa nemala, čo žalovaný v konaní ani netvrdil. Ak potom žalobkyňa po zabezpečení dozoru nad ostatnými jej zverenými deťmi opustila pracovisko bez súhlasu a vedomia nadriadeného z dôvodu, aby zabezpečila bezpečný návrat detí, ktoré neuzamknutý areál školy opustili, išlo o takú mimoriadnu situáciu, ktorá stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny aj podľa názoru odvolacieho súdu znižuje.
K ďalšej námietke žalovaného, že si nevie po tom všetkom predstaviť návrat žalobkyne do pracovného procesu a jej vplyv na pracovnú morálku ostatných svedomitých zamestnancov a ani to, ako budú túto situáciu chápať rodičia maloletých detí, o ktoré by sa žalobkyňa mala v budúcnosti ďalej starať, odvolací súd len opätovne uvádza, že súd pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je viazaný tým, ako zamestnávateľ hodnotí určité konanie zamestnanca v pracovnom poriadku alebo inom vnútornom predpise. To znamená, že samotný tento dôvod nemôže byť tým dôvodom, pre ktorý by mal súd považovať okamžité skončenie pracovného pomeru za platné. Aj keď riadiace predpisy sú z hľadiska pracovnej morálky dôležité a treba súhlasiť s tým, že porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom môže mať negatívny vplyv na stav pracovnej disciplíny bezprostredne na pracovisku, intenzitu porušenia a posúdenie tohto vplyvu posudzuje súd podľa zákonných ustanovení a je pri hodnotení jej stupňa povinný prihliadnuť na všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu povinností zamestnancom došlo. V súdenej veci došlo k porušeniu interných predpisov žalovaného - opusteniu pracoviska žalobkyňou bez súhlasu nadriadeného za mimoriadnych okolností - ochrany života a zdravia maloletých detí, ku ktorému opusteniu došlo nie zavinením žalobkyne, ale predovšetkým nesplnením si povinností uzamknutia priestorov, ktoré by zabránilo tomu, aby k opusteniu areálu deťmi došlo, čo nebolo povinnosťou samotnej žalobkyne.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v žalovaným napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd s poukazom na ust. § 224 ods. 4 a § 151 ods. 3 OSP nerozhodoval, pretože o náhrade trov konania si prvostupňový súd vymienil rozhodnúť samostatným rozhodnutím do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.