Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/578/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa : Orange Slovensko, a.s., Bratislava, Prievozská 6/A, IČO : 35 697 270, zastúpená JUDr. Oliver Baláž, advokát, JUDr. Pavol Pospecha, advokát, obaja so sídlom Bratislava, Zámocká 10, proti odporcovi : Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky, Bratislava, Továrenská 7, o určenie, či tu právny vzťah je alebo nie je, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 3. 10. 2012 č.k. - 50, v pomere hlasov 3 : 0, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal určenia, že odporca je Telekomunikačným úradom SR podľa o elektronických telekomunikáciách. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že základným predpokladom úspešnosti určovacieho návrhu podľa je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorú súd skúma v každom štádiu konania z úradnej povinnosti. Navrhovateľ tak v záujme úspechu v konaní bol povinný tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom určení. Nepreukázanie existencie naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu o návrhu vedie bez ďalšieho k zamietnutiu určovacieho návrhu. Skúmajúc otázku existencie naliehavého právneho záujmu dospel prvostupňový súd k záveru, že na navrhovateľom požadovanom určení neexistuje naliehavý právny záujem, a to z niekoľkých dôvodov.

Prvý dôvodom je skutočnosť, že medzi účastníkmi konania neexistuje spor; ako navrhovateľ tak i odporca totiž zhodne tvrdia, že odporca je Telekomunikačným úradom v zmysle o elektronických komunikáciách, a teda právo, ktorého určenia sa navrhovateľ v tomto konaní domáha, nie je sporné. Návrh navrhovateľa je založený na výlučne navrhovateľom tvrdenej nejednoznačnosti , keď vychádza z údajne možnej interpretácie tohto zákona, ktorú však sám popiera. Pri výkone právomoci odporcu doposiaľ reálne nedošlo k žiadnemu sporu ani spochybneniu právneho postavenia odporcu, a to ani zo strany samotného navrhovateľa. Rovnako ani žiadny iný subjekt ani v súčasnosti ani v minulosti nesporoval právne postavenie odporcu a jeho kompetencie v zmysle , súd nevyhodnotil právne postavenie navrhovateľa ani ako ohrozené, či neisté. Sám navrhovateľ v konaní uvádzal, že aj v rámci novej právnej úpravy je zachovaná kontinuita s Telekomunikačným úradom podľa predchádzajúcej právnej úpravy.

Ako nesprávne vyhodnotil prvostupňový súd aj závery navrhovateľa o údajnej právnej neistote tretích osôb, nakoľko tieto majú samé možnosť domáhať sa svojich práv v prípade, ak by ich práva resp. ich právne postavenie bolo neisté alebo ohrozené. Ako vyplynulo z kontextu návrhu navrhovateľa, odporca pristúpil k regulácii cien za služby poskytované okrem iného aj navrhovateľom, a to až o 1/3-inu. Uvedené, pre navrhovateľa nevýhodné rozhodnutie, sa navrhovateľ podľa názoru súdu prvého stupňa snaží spochybniť touto určovacou žalobou, argumentujúc pritom údajnou právnou neistotou tretích osôb, ktorým je toto rozhodnutie odporcu na prospech.

Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení poukázal na to, že určovacia žaloba nie je právnym prostriedkom, spôsobilým odstrániť navrhovateľom tvrdený stav jeho právnej neistoty ( hoci ten súd nemal preukázaný ). Ani prípadné kladné rozhodnutie o určovacom návrhu navrhovateľa, t.j. určenie, že odporca je Telekomunikačným úradom SR podľa o elektronických komunikáciách. Súdy totiž rozhodujú vždy o konkrétnych právach a povinnostiach, vyplývajúcich z príslušných právnych vzťahov. Všeobecné určenie, ktoré má byť vo svojej podstate výkladom zákona, tak nie je v rámci civilného konania právnym prostriedkom spôsobilým odstrániť stav právnej neistoty účastníkov konania, nakoľko nemôže zaväzovať a ani nezaväzuje tretie, na konaní nezúčastnené subjekty a už vôbec nie štátne orgány či súdy. Pokiaľ sa navrhovateľ domnieval, že odporca konal mimo rozsah svojich právomocí, má možnosť domáhať sa svojich práv inými právnymi prostriedkami, nie však touto určovacou žalobou, ktorá by viedla len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa V konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tomuto v konaní žiadne trovy nevznikli.

Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal prvostupňovému súdu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Navrhovateľ v odvolaní zdôrazňoval, že hoci súd prvého stupňa v konečnom dôsledku zamietol jeho návrh pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nesprávne vo veci nariadil pojednávanie a preskúmaval jeho návrh aj z vecnej stránky, hoci tak robiť nemal; vytýkal teda prvostupňovému súdu procesné pochybenie. V tejto súvislosti poukazoval na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej, ak súd zamieta žalobu na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení, potom je vylúčené, aby súd súčasne preskúmaval žalobu z vecnej stránky. Na pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa dňa 12. 9. 2012 sa javilo, že súd mal existenciu naliehavého právneho záujmu navrhovateľa za preukázanú, čo podľa navrhovateľa vyplývalo aj z otázok súdu, smerovaných na účastníkov konania, ako aj zo samotného vedenia tohto konania. Súd totiž nevykonal žiadne opatrenia na odstránenie tejto podstatnej procesnej prekážky ak by existovala, ale zaoberal sa vecou samou. Navrhovateľ trval v odvolaní na tom, že pokiaľ súd prvého stupňa nemal naliehavý právny záujem za preukázaný, mal na to navrhovateľa upozorniť na základe ust. ; súd ale vydal rozhodnutie, ktorým žalobu zamietol, jeho postup bol v rozpore s ust. , keďže súd v tomto štádiu nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Podľa navrhovateľa výsledky vykonaného dokazovania vo veci samej preukázali, že objektívne existuje stav právnej neistoty, keď vo veci právnej existencie odporcu sa v širokej verejnosti, tak laickej ako i odbornej, rozvinula o tejto otázke diskusia. Pokiaľ navrhovateľ argumentoval aj neistotou vo vzťahu k tretím osobám, táto objektívne existuje ako riziko uplatňovania si nárokov zo zmluvných vzťahov s nimi, pokiaľ nebude existujúca právna neistota odstránená rozhodnutím v zmysle žalobného návrhu.

Na odvolanie navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca tak, že navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, že v danej právnej veci navrhovateľ nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom určení. Odporca poukazoval na to, že jedine navrhovateľ spochybňuje jeho legitimitu. Odporca od účinnosti vydal niekoľko tisíc rozhodnutí, viedol konania aj pred Najvyšším súdom SR a ani jeden subjekt, okrem navrhovateľa, jeho legitimitu nespochybnil, už to, že Najvyšší súd SR s odporcom koná, potvrdzuje jeho právnu subjektivitu, t.j. subjektívny pocit navrhovateľa neodôvodňuje naliehavý právny záujem. Odporca poukázaním na legislatívny postup pri tvorbe nového zákona o elektronických komunikáciách chcel iba demonštrovať zaužívanú prax. Otázka kontinuity bola rovnakým spôsobom riešená aj v iných prípadoch, resp. zákonoch.

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa v spojení s , keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu; zistený skutkový stav správne právne posúdil, keď dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Neobstojí argumentácia navrhovateľa v jeho odvolaní, že súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 12. 9. 2012 viedol pojednávanie tak, že sa javilo, že otázku existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení má vyriešenú pozitívne, t.j. že takýto naliehavý právny záujem je daný, a že sa zaoberal vecou samou. Hoci sa to navrhovateľovi - ako to uvádza v jeho odvolaní - tak javilo, z obsahu zápisnice zo spomínaného pojednávania pre odvolací súd vyplýva, že prvostupňový súd na predmetnom pojednávaní riešil práve otázku, či je alebo nie je daný naliehavý právny záujem na určení, že odporca je Telekomunikačným úradom v zmysle Svedčia o tom prednesy a vyjadrenia oboch účastníkov konania ( ich zástupcov ), či medzi nimi v tejto otázke vôbec existuje spor. Prvostupňový súd v rámci dokazovania na uvedenom pojednávaní tiež zisťoval, z čoho majú prameniť prípadné pochybnosti navrhovateľa o tom, či je odporca Telekomunikačným úradom v zmysle cit. zákona, čo bol logický postup, nakoľko si prvostupňový súd potreboval ujasniť príčinu navrhovateľových pochybností a tiež zistiť, akému účelu má navrhovateľova určovacia žaloba slúžiť, a tým zároveň zistiť, či právny prostriedok, ktorý navrhovateľ zvolil v danom konaní na uplatnenie svojich opráv, je efektívny, t.j. či odstráni navrhovateľom tvrdený stav právnej neistoty. Na základe zistených skutočností potom súd prvého stupňa zistil, že v otázke kontinuity odporcu a jeho právneho postavenia nie je medzi účastníkmi konania spor.

Argumentácia navrhovateľa poukazovaním na ust. , podľa ktorej mal prvostupňový súd upozorniť navrhovateľa na možný nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a nemal vo veci rozhodnúť, neobstojí. Nedostatok naliehavého právneho záujmu na uplatnenom určení v zmysle nie je dôvodom na postup podľa , ale v prípade zistenia jeho nedostatku súd musí žalobný návrh zamietnuť. Prvostupňový súd teda v prejednávanej právnej veci postupoval správne, keď po tom, ako dospel k ( správnemu ) záveru, že navrhovateľ v konaní existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nepreukázal, jeho návrh bez ďalšieho zamietol. Pokiaľ ide o dôvody pre ktoré súd prvého stupňa dospel k právnemu názoru o nedostatku naliehavého právneho záujmu v predmetnej právnej veci, odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje a v plnom rozsahu na ne poukazuje.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil ( , ).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal len z dôvodu, že tento náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.