Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5To-47-2012.pdf
PDF · 106.77 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/47/2012
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Vladimíra Monoka a JUDr. Evy Pirkovskej na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.03.2013 v Prešove takto
rozhodol:
Podľa § 256 Tr. poriadku (zák. č. 141/1961 Zb.) z a m i e t a odvolanie obžalovaného F. O. proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 3T/39/2005 zo dňa 25.04.2012.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 3T/39/2005 zo dňa 25.04.2012 bol obž. F. O. uznaný vinným zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona účinného do 01.01.2006 na tom skutkovom základe, že
- v období od 01.09.1999 do októbra 2001 a od 19.007.2004 do 06.04.2005 v rodinnom dome v obci Q. č. XX, okr. F., psychicky týral svoju manželku Y. O. tak, že ju ponižoval vulgárnymi nadávkami, kontroloval ju, kde sa nachádza, a tým ju vystavoval stresu a ponižovaniu,
za čo mu bol podľa § 215 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 40 ods. 1 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 59 ods. 1 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba na 16 mesiacov.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný dňa 24.08.2012 prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorom vyslovil, že napadnutý rozsudok považuje za nezákonný, pretože výrok o vine je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozsudku, najmä s tými závermi, že nepáchal trestný čin závažnejším spôsobom konania, že u poškodenej nebola zistená žiadna ujma na jej psychickom a fyzickom zdraví a tiež, že aj poškodená vlastným správaním a postojom prispela k jeho konaniu. Podľa jeho názoru, konania, ktorého sa mal dopustiť voči poškodenej, nie je trestným činom podľa § 215 Tr. zákona, lebo vulgárne nadávky nezakladajú naplnenie zákonných znakov žalovaného trestného činu, tieto môžu byť nanajvýš dôvodom rozvratu manželstva a jeho rozvodu, pričom jemu nadávala takisto poškodená, čo sama priznala a čo potvrdili aj deti, pričom táto skutočnosť vyplýva z pripojeného spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 2C/190/2006. Objektívna stránka trestného činu podľa § 215 Tr. zákona vulgárne nadávky neobsahuje a to nielen zákona účinného do 01.01.2006 ale tiež Tr. zákona účinného od 01.09.2002. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané konanie spočívajúce v neustálom sledovaní a doposiaľ nie je zrejmé, aké konkrétne čiastkové útoky a z akého času spadajú pod formuláciu „kontroluje ju, kde sa nachádza“ vyjadrenú v žalovanom skutku. Tento čiastkový skutok sa nestal. Za vulgárne správanie sa voči poškodenej v súvislosti s SMS správami sexuálneho obsahu zo dňa 11.10.2004 bol v roku 2004 postihnutý v priestupkovom konaní za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. V ďalšom poukázal na to, že bol odsúdený pre pokračujúci trestný čin za dva čiastkové skutky v rozdielnych časových obdobiach. Prvé obdobie je vymedzené od 01.09.1999 do októbra 2001. Podľa vtedy účinného Tr. zákona za týranie podľa § 215 ods. 1 písm. a/ bolo považované konanie páchateľa opakovaným
bitím, nadmerným vyvolávaním strachu alebo stresu, alebo iným neodôvodneným trestaním. Znakom skutkovej podstaty nebolo konanie spočívajúce v ponižovaní a neustálom sledovaní a už vôbec nie vulgárne nadávky. Kvalifikovanou skutkovou podstatou v tom čase nebolo ani konanie trvajúce po dlhší čas. Druhé obdobie čiastkového skutku je vymedzené od 19.07.2004 do 06.04.2005. Ide o obdobie, kedy sa poškodená vrátila z Popradu do domu do Štôle a kedy jej našiel v kotolni zošit , do ktorého si poškodená písala sms-správy sexuálneho obsahu, ktoré jej posielal kolega zo zamestnania S. M., za ktoré konanie ju napadol dňa 11.10.2004 tak, že jej vynadal a hodil do nej kabelku.Za toto konanie bol priestupkovo postihnutý. Toto obdobie vyvrcholilo údajným napadnutím kolegu poškodenej Ľ. M., za ktoré bol trestne stíhaný. Nepopiera, aby v tomto období nedochádzalo medzi ním a poškodenou k hádkam a vzájomným slovným urážkam a to v súvislosti so starostlivosťou o domácnosť, výchovou detí, pomocou v gazdovstve a nehospodárnym nakladaním s finančnými prostriedkami poškodenou nad rámec príjmov ich rodiny, keď poškodená začala zadlžovať domácnosť tým, že si požičiavala peniaze, nakupovala spotrebný tovar na pôžičku a pod. Ani v tomto období skutková podstata trestného činu podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona v znení zák. č. 421/2002 Z. z. neobsahovala konanie spočívajúce vo vulgárnych nadávkach. Pokiaľ ide o následok trestného činu, tak tento je vyjadrený v skutkovej podstate fyzickým alebo psychickým utrpením, pričom súd mal za preukázané, že u poškodenej nebola zistená žiadna ujma na jej psychickom a fyzickom zdraví. Tvrdenia poškodenej o tom, ako trpela, sú zveličované len pre nepriateľský postoj k nemu a aby bol odsúdený pre trestný čin. Ak by bol tyranom, ako ho vykresľuje poškodená, určite by sa poškodená k nemu nevrátila do spoločnej domácnosti v roku 2004, do ktorej sa pred ňou vrátili aj ich maloleté deti. Aj znalkyňa z odboru psychológie dospela k záveru, že subjektívne skreslenie reprodukcie udalostí emóciami poškodenej nemožno vylúčiť, keď pod vplyvom negatívnych emócii voči obžalovanému chýba u poškodenej kritický pohľad na vlastné správanie, prevažuje u nej tendencia pripisovať vinu za všetko zlé v manželstve a v rodinnom spolunažívaní iba osobe obžalovaného. Následok spočívajúci v psychickom utrpení musí byť objektívne zistený. Psychické utrpenie poškodenej nebolo zistené ani znaleckým dokazovaním. Závery MUDr. Q. namietal v tomto konaní, keďže tieto sú v rozpore s inými znaleckými dôkazmi a to so záverom znalca psychiatria MUDr. Š. X., ktorý u poškodenej nezistil žiadnu duševnú poruchu a ani ujmu na zdraví a taktiež so závermi PhDr. T. M., znalkyne z odboru psychológie, podľa ktorej neboli u poškodenej zistené neurotické, ani iné príznaky emocionálneho osobnostného narušenia. Súd odmietol odstrániť rozpory v uvedených znaleckých posudkoch kontrolným znaleckým dokazovaním. Obdobne aj posudok MUDr. J. W. a MUDr. D. a jeho závery sú v rozpore so znaleckým posudkom podávaným vo veci 5T/116/2005, ktorý vypracovali MUDr. W. a MUDr. B.. S poukazom na uvedené má za to, že neboli naplnené znaky objektívnej stránky žalovaného trestného činu a to ani v konaní a ani v následku trestného činu. V ďalšom poukázal na to, že súd sa nezaoberal materiálnou stránkou spočívajúcou v stupni spoločenskej nebezpečnosti činu pre spoločnosť v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zákona. Podľa jeho názoru, ak by nadávky aj spadali pod niektoré z konaní, ktoré predpokladá ustan. § 215 ods. Tr. zákona účinnom od 01.09.2002 do 01.01.2006, tak nejde o také konanie, ktoré sa vyznačuje krutosťou, bezohľadnosťou alebo nejde o ťažké príkorie, ako to zhodnotil súd prvého stupňa v rámci hodnotenia objektívnej stránky trestného činu. Intenzita jeho konania je vo vzťahu k iným, v zákone výslovne uvedeným znakom objektívnej stránky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, iba nepatrná a v trestnoprávnej praxi sa podobné konania spravidla prejednávajú len ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. S poukazom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že ho spod obžaloby odvolací súd oslobodí podľa § 226 písm. b/ Tr. poriadku.
Na základe takto riadne a včas podaného odvolania osobou na to oprávnenou krajský súd v zmysle § 254 ods. 1 Tr. poriadku (zák. č. 141/1961 Zb. na základe § 564 ods. 3 zák. č. 301/2005 Z. z.) preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, ako i správnosť postupu konania, ktoré predchádzali rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je nedôvodné.
Odvolací súd v prvom rade preskúmaval zákonnosť konania predchádzajúceho napadnutému rozsudku z pohľadu, či vykonané dôkazy boli procesne účinnými na to, aby ich obsah mohol tvoriť podklad napadnutého rozsudku berúc do úvahy i námietky odvolateľa. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku plynie, že konajúci súd svoje skutkové závery ustálil na základe výpovedí obžalovaného, poškodenej A. O. a svedkov, ako aj na záveroch znaleckých posudkov a listinných dôkazov.
Použiteľnosť jednotlivých dôkazov, ktorých obsah je rozvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd posudzoval podľa procesného predpisu účinného do 31.12.2005, pričom zistil, že o
výpovede svedkov Y. O. ml., F. O. ml. a U. O. ml., ktoré boli prečítané na hlavnom pojednávaní dňa 12.3.2012 podľa § 211 ods. 2 písm. b/ Tr. poriadku nemožno opierať skutkové závery. V prvom rade je potrebné uviesť, že na takýto postup vykonania týchto dôkazov neboli splnené podmienky. Citované ustanovenie totiž upravuje podmienky pre výsluch svedka, ak takýto svedok odoprie bez oprávnenia vypovedať v konaní pred súdom alebo sa odchyľuje v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede.
Z obsahu predloženého spisu plynie, že menovaní svedkovia sú v príbuzenskom pomere k obžalovanému a to v priamom pokolení, keďže ide o jeho deti, preto v zmysle § 100 ods. 1 Tr. poriadku boli aj poučení o práve odoprieť vypovedať, čo vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní. Zistený priamy príbuzenský pomer menovaných svedkov založil ich oprávnenie odoprieť vypovedať, ktorá skutočnosť je v rozpore s postupom konajúceho súdu, ak prečítal ich výpovede práve z dôvodu, že svedkovia odopreli vypovedať bez oprávnenia.
Pri vykonaní dôkazov prečítaním výpovedí menovaných svedkov z dôvodu oprávneného odopretia vypovedať do úvahy prichádzal iba postup podľa § 211 ods. 3 Tr. poriadku, podľa ktorého ustanovenia zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď podľa § 100, možno prečítať len za predpokladu, že svedok bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a obhajca mal možnosť sa na tom výsluchu zúčastniť. Z úkonov prípravného konania je zrejmé, že výsluch svedka P. O. ml. bol vykonaný dňa 26.01.2005 a výsluchy svedkov J. O. a ml. A. O. sa vykonali dňa 09.02.2005 u všetkých po riadnom poučení aj podľa § 100 ods. 1 Tr. poriadku a v súlade s procesným predpisom, pričom všetci svedkovia prehlásili, že vypovedať chcú. Uvedené výsluchy boli ale vykonané po začatí trestného stíhania vo veci na základe uznesenia z 16.01.2005 a pred vznesením obvinenia, ku ktorému došlo uznesením vyšetrovateľa z 06.04.2005. Menovaní svedkovia po vznesení obvinenia, odkedy obžalovaný P. O. mal zvoleného obhajcu, už vo veci nevypovedali. Takto zaobstarané výpovede svedkov bez možnosti účasti obhajcu na ich výsluchu by ani podľa uvedeného postupu podľa § 211 ods. 3 Tr. poriadku nebolo možné prečítať.
Ani na výpovede svedkov P. O. ml. a J. O. zadovážené na hlavnom pojednávaní dňa 09.02.2006, ktoré boli taktiež prečítané podľa § 211 ods. 2 písm. b/ Tr. poriadku nemožno prihliadať, a to nielen z vyššie uvedeného dôvodu vzťahujúceho sa na nesplnenie podmienok pre takýto postup, ale tiež i z dôvodu, že pre vykonanie hlavného pojednávania dňa 09.02.2006 nemal súd splnené podmienky, na čo poukázal odvolací súd vo svojom uznesení sp. zn. 5To/1/2007 zo dňa 23.01.2007.
Obdobná procesná situácia je aj vo vzťahu k výsluchu svedkyne M. O., matky obžalovaného, ktorá bola vypočutá v prípravnom konaní dňa 25.02.2005 a v konaní pred súdom dňa 09.02.2006. Aj keď súd prečítal tieto výpovede podľa § 211 ods. 2 písm. a/ Tr. poriadku z dôvodu, že menovaná svedkyňa zomrela, na jej výpoveď z hlavného pojednávania vykonaného dňa 09.02.2006 nemožno prihliadať pre podstatnú chybu konania. Výpoveď z 25.02.2005 bola zaobstaraná pred vznesením obvinenia a vzhľadom k tomu, že obhajca nemal možnosť v prípravnom konaní byť účastný jej ďalšieho výsluchu, počas ktorého by mohol zabezpečiť obhajobu obžalovaného, i túto výpoveď je potrebné hodnotiť ako nepoužiteľnú pre porušenie práva na obhajobu.
S poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd na výpovede vyššie uvedených svedkov neprihliadal.
Konajúci súd opieral ustálený skutkový stav o výpoveď obžalovaného, ktorý popieral spáchanie skutku a tvrdil, že k hádkam medzi ním a poškodenou dochádzalo, avšak pre rozdielnosť názorov vo výchove detí, vedení domácnosti, hospodárení s finančnými prostriedkami, pričom v roku 2004 to bolo aj z dôvodu nájdenia fotografií a denníka s osobnými intímnosťami poškodenej, čo ho viedlo aj k ostrejším a vulgárnejším slovným útokom. Jeho tvrdenia konajúci súd vyhodnotil ako bagatelizujúce a zľahčujúce, pretože z konania ho usvedčovala poškodená Y. O. ako aj ďalší v konaní vypočutí svedkovia, ktorí sa vyjadrili k vážne narušenému spolužitiu medzi obžalovaným a poškodenou.
O výpoveď poškodenej A. O. mohol konajúci súd opierať skutkové závery. Poškodená A. O. bola síce taktiež vypočutá v prípravnom konaní pred vznesením obvinenia dňa 26.01.2005, avšak dňa 19.04.2005 sa zúčastnila konfrontácie s obžalovaným, pri ktorej vypovedala a to za účasti obhajcu obžalovaného, preto jej výpovede z prípravného konania mohli byť prečítané. Výpoveď z hlavného pojednávania z
09.02.2006 je procesne neúčinnou z dôvodu porušenia práv na obhajobu, čo je konštatované už vyššie. Zistenie, že konajúci súd prečítal výpovede poškodenej podľa § 211 ods. 2 písm. b/ Tr. poriadku, vyhodnotil odvolací súd ako formálnu chybu, pretože tento dôkaz bol reálne vykonaný jeho prečítaním a súčasne boli splnené podmienky uvedené v § 211 ods. 3 Tr. poriadku. Táto formálna chyba nemala vplyv na procesnú neúčinnosť tohto dôkazu.
K hodnoteniu výpovede poškodenej je potrebné uviesť, že znaleckým posúdením z odboru psychológie bolo zistené, že poškodená A. O. dokáže prežité udalosti správne vnímať, zapamätať si ich a následne ich aj správne reprodukovať, sklony ku fabuláciám a konfabuláciám u nej zistené neboli. Na uvedenom závere sa zhodli znalci PhDr. Q. a PhDr. M., v dôsledku čoho nevznikajú pochybnosti o správnosti reprodukcie zapamätaných prežitých udalostí. U poškodenej nebol znaleckým posúdením zistený ani sklon javiť sa v lepšom svetle a byť nekritickou, čo umocňuje správnosť záveru, že výpoveď poškodenej je hodnoverná. Je faktom, že znalkyňa PhDr. M. nevylúčila možnosť emocionálneho skreslenia poškodenou pod vplyvom negatívnych emócií voči obžalovanému, avšak vzhľadom na obsah výpovede poškodenej, v ktorej priznala i nadávanie z jej strany na manžela v roku 2004, odvolací súd nemal pochybnosti o tom, aby poškodená konanie obžalovaného pod vplyvom emócii zveličovala. Problémy v manželstve, najmä pokiaľ ide o žiarlivosť zo strany obžalovaného, potvrdila aj svedkyňa J. M., ktorá s poškodenou pracovala a ktorá bola viackrát osobne účastná telefonickej kontroly pohybu poškodenej zo strany jej manžela.
Záver o správaní sa obžalovaného k poškodenej spôsobom ňou popísaným podporuje aj znalecké posúdenie z odvetvia psychiatrie o zistenej abnormnej štruktúre osobnosti u obžalovaného označovanej ako zmiešaná porucha osobnosti, ktorá sa prejavuje nepoddajnosťou postojov, netolerantnosťou, zmyslom pre uplatňovanie vlastných práv, zvýšenou emočnou dráždivosťou a sklonom k výbušnosti, v dôsledku čoho boli u obžalovaného mierne znížené ovládacie schopnosti. Zistená porucha osobnosti u obžalovaného korešponduje prejavom v jeho správaní sa vo vzťahu k poškodenej. Poškodená A. O. vypovedala, že v rodine muselo byť všetko tak, ako si to želal jej manžel - obžalovaný, a ak tak nebolo, manžel bol ihneď agresívny, reagoval podráždene, nadával jej aj deťom, čo svedčí pre netolerantnosť, pre presadzovanie sa a zvýšenú emočnú dráždivosť s následnou výbušnosťou.
Obhajoba namietala závery znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie podaného znalcami MUDr. W. a MUDr. D. s poukazom na závery znaleckého posudku podaného v inej trestnej veci. Odvolací súd vo vzťahu k tejto námietke poznamenáva, že v tomto konaní bol vykonaný ako dôkaz výsluch znalca MUDr. W., ktorý ako splnomocnený druhým znalcom objasnil závery znaleckého posúdenia duševnej spôsobilosti obžalovaného. V tomto prerokúvanom prípade iný znalecký dôkaz k duševnému stavu vykonaný nebol a v prípade, ak by konajúci súd aj prečítal znalecký posudok navrhovaný stranou obhajoby z trestnej veci tohto súdu vedenej pod sp. zn. 5T/116/2005, je potrebné upriamiť pozornosť predovšetkým na to, že v tomto inom konaní znalci posudzovali ovládacie a rozpoznávacie schopnosti obžalovaného vo vzťahu k spáchanému trestnému činu dňa 6.9.2005. Z uvedeného dôvodu návrh na vykonanie dôkazu prečítaním znaleckého posudku ako listiny z inej trestnej veci bol zamietnutý, s ktorým postupom sa stotožnil aj odvolací súd, a námietky voči znaleckému dokazovaniu v prerokúvanej veci boli vyhodnotené ako neopodstatnené.
S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotenie časti dôkazov v nadväznosti na hodnotenie dôkaznej situácie konajúceho súdu a z nich plynúce závery, odvolací súd sa stotožnil so skutkovým stavom ustáleným konajúcim súdom. Výsledky vykonaného dokazovania preukazujú, že obž. P. O. poškodenej vulgárne nadával, kontroloval ju, kde sa nachádza, čo u poškodenej vyvolávalo pocity ponižovania a stres. Obžalovaný iba čiastočne a v menšej intenzite priznal to, že občas manželke zavolal do práce, keď chcel vedieť, kde sa nachádza, hoci podľa neho už mala byť doma z práce, že rozpory nastali v roku 1999, keď začal so svojimi peniazmi hospodáriť sám, aby im to finančne vychádzalo, že manželka s ním chod domácnosti nekonzultovala, ale bol iba platič, že na deti bol prísnejší ako manželka, ako aj použitie vulgárnych výrazov, ale až na jeseň v roku 2004, kedy našiel prepisy SMS sexuálneho charakteru. Podstatne vyššia intenzita konania obžalovaného voči poškodenej A. O. vyplýva z jej výpovede, keď obžalovaný kontroloval nielen jej telefonické rozhovory a kde sa nachádza, či je v práci a s kým sa stretáva, ale jej kontroloval aj spodné prádlo, sústavne jej po návrate domov z práce vulgárne nadával a vyvolával hádky. Taktiež zistenie, že poškodená sa rozhodla ukončiť manželstvo rozvodom v roku 2000, ktorý návrh pre jej tehotenstvo vzala späť, a riešenie situácie následným odchodom v októbri 2001 zo spoločnej domácnosti od obžalovaného aj s deťmi preukazuje podstatne vyššiu intenzitu konania
obžalovaného, ako sa k nemu vyjadroval obžalovaný. Ostatne aj znalecké závery, že vulgárne nadávky a prejavy žiarlivosti zo strany obžalovaného ako aj vystavovanie protikladným požiadavkám spôsobovali poškodenej psychickú ujmu, ktorá sa prejavovala stresovými prejavmi, preukazujú vyvolanie stavov úzkosti, poníženia a depresívnych rozlád u poškodenej, ktoré sú v príčinnej súvislosti so správaním sa obžalovaného.
Obžalovaný P. O. namietal právnu kvalifikáciu skutku jednak z dôvodu zmeny skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby ako aj z dôvodu nezistenia následku predpokladaného zákonom, pričom žalované konanie bolo posúdené ako pokračovací trestný čin za dva čiastkové skutky v rozdielnych časových obdobiach.
Je faktom, že konanie obžalovaného v období od 01.09.1999 do októbra 2001 a od 19.07.2004 do 06.04.2005 bolo potrebné posúdiť ako dva samostatné skutky, keďže medzi nimi nie je blízka časová súvislosť, a z toho dôvodu aj právne kvalifikovať ako dva samostatné trestné činy týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Pri právnom posúdení žalovaného skutku je však potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že v uvedenej trestnej veci bol obžalovaný rozsudkom konajúceho súdu zo dňa 10.10.2006 uznaný vinným na tom istom skutkovom základe, ktorý bol posúdený ako trestný čin podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, pričom tento bol zrušený v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 5To/1/2007 zo dňa 23.01.2007, ktoré sa viedlo na podklade odvolania podaného v prospech obžalovaného, a preto v zmysle § 264 ods. 2 Tr. poriadku už nemohlo v ďalšom konaní na súde prvého stupňa dôjsť k zmene rozhodnutia v neprospech obžalovaného. Práve táto okolnosť neumožňovala konajúcemu súdu ustálený skutkový stav právne kvalifikovať ako dva samostatné trestné činy, pretože v dôsledku takéhoto právneho posúdenia by došlo k porušeniu uvedenej zásady. Preto odvolací súd túto vytknutú chybu nemohol napraviť.
Vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku z hľadiska zmeny objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že trestnosť konania obžalovaného v oboch obdobiach s poukazom na právny záver, že ide o pokračovací trestný čin, je potrebné posudzovať podľa Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 171/2003 Z. z. od 01.09.2003.
Podľa § 215 ods. 1 tohto zákona objektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu spočíva v týraní blízkej osoby alebo osoby, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie najmä bitím, kopaním, spôsobovaním rán rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu a stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie, alebo obmedzuje jej bezpečnosť. o výpočet ďalších spôsobov týrania, v ktorom je okrem iného zahrnuté i neustále sledovanie, či ponižovanie.
Aj napriek tomu, že objektívna stránka tohto trestného činu výslovne neobsahuje namietané konanie, ktorým je vulgárne nadávanie, je potrebné si uvedomiť, že činnosť (správanie sa) páchateľa môže byť rôzna, avšak vždy musí byť určitej trvalosti a musí dosiahnuť takú intenzitu, aby ho bolo možné podradiť pod niektorý zo spôsobov konania a aby bolo spôsobilé vyvolať následok ustanovený Trestným zákonom. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pod pojmom skutok, ktorého trestnosť sa posudzuje, sa rozumie určitá udalosť vo vonkajšom svete vyvolaná konaním človeka, ktorá je v obžalobe a v rozsudku vyjadrená popisom udalostí. Preto i vo vzťahu k prerokúvanému trestnému činu postačuje v rámci skutkových okolností uviesť to konanie páchateľa a s ním súvisiaci následok, ktoré majú napĺňať objektívnu stránku tohto trestného činu. Skutkové okolnosti by nemali obsahovať znenie objektívnej stránky, ale konanie páchateľa, ktoré zakladá objektívnu stránku skutkovej podstaty toho ktorého trestného činu.
V danom prípade preto je postačujúcim, ak skutkové okolnosti obsahujú iba to konanie obžalovaného, ktoré reálne vyvolalo u poškodenej stres a poníženie.
Námietka obžalovaného spočívajúca v tom, že intenzita jeho konania je nepatrná a v praxi sa podobné konania prejednávajú len ako priestupky, nemá svoje opodstatnenie so zreteľom na vyššie uvedené. Obžalovaný totiž počas dlhšej doby vulgárne nadával poškodenej a kontroloval ju vyššie popísaným spôsobom, ktoré konanie v dôsledku trvalosti o vyššej intenzity vyvolalo u poškodenej psychické
útrapy. Na veci nemení nič ani zistenie, že po návrate poškodenej k obžalovanému v roku 2004 do domu táto na správanie sa obžalovaného, pokiaľ ju kontroloval a vulgárne jej nadával, reagovala tak isto vulgárnymi nadávkami, ktoré konanie bolo z hľadiska psychologického posúdené ako reakcia na agresiu s potláčaním emócií. Spôsob vykonania činu, najmä vyššia intenzita a sústavnosť konania obžalovaného, ako aj zistený následok neumožňovali vyhodnotiť posudzovaný čin z hľadiska stupňa spoločenskej nebezpečnosti ako nepatrný.
Obžalovaný taktiež namietal, že objektívna stránka trestného činu podľa § 215 ods. 1 Tr. zákona účinného do 01.09.2002 neobsahuje vulgárne nadávky a taktiež ani ponižovanie a neustále sledovanie, preto jeho konanie nemôže byť posúdené ako trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby.
Podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona účinného do 31.08.2002 objektívna stránka tohto trestného činu spočíva v týraní blízkej osoby alebo osoby, ktorá je v jeho starostlivosti alebo vo výchove, spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie opakovaním bitím, neoprávneným uzatváraním, nadmerným vyvolávaním strachu alebo stresu, alebo iným neprimeraným, alebo neodôvodnením trestaním.
Z uvedenej objektívnej stránky plynie, že na jej naplnenie postačuje také konanie, ktoré spôsobuje fyzické alebo psychické utrpenie blízkej alebo zverenej osobe jedným z ustanovených spôsobov. S poukazom už na vyššie rozvedené namietané konanie obžalovaného, ktorým bol u poškodenej vyvolaný stres a strach, následkom čoho u poškodenej došlo k psychickej ujme s prejavmi úzkosti, či depresívnych rozlád, a ktoré bolo spôsobilé u poškodenej vyvolať stav pociťujúci ako psychické útrapy, podľa ustálenej súdnej praxe je týraním, ktoré si nevyžaduje za následok spôsobenie ujmy na zdraví. Preto odvolací súd posúdil, že i v namietanom období obžalovaný svojím konaním naplnil objektívnu stránku trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby v zmysle vtedy účinného Trestného zákona.
Z uvedených dôvodov právnu kvalifikáciu skutku odvolací súd posúdil ako správnu a zodpovedajúcu zákonu.
Odvolací súd následne preskúmal aj výrok o treste a zistil, že tento je v súlade so zákonom. Obžalovaný bol uznaný vinným z trestného činu podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, za ktorý trestný čin zákon ustanovuje sankciu odňatia slobody na dva roky až osem rokov.
Obžalovaný bol podľa registra trestov doposiaľ jedenkrát súdne trestaný a to rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/116/2011 zo dňa 02.02.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7To/28/2011 zo dňa 07.07.2011 pre skutok spáchaný dňa 06.09.2005 právne kvalifikovaný ako trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1, 2 Tr. zákona účinného do 01.01.2006, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 160,- eur, ktorý vykonal dňa 18.08.2011. Vzhľadom na vykonanie trestu sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený v zmysle § 54 ods. 5 Tr. zákona (č. 140/1961 Zb.).
Z uvedeného teda plynie, že obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život a po dobu viac ako sedem rokov (od 06.09.2005) nespáchal žiadny trestný čin. S prihliadnutím na skutočnosť, že k predĺženiu trestného stíhania nedošlo zavinením obžalovaného, a obžalovanému P. O. sa ukladal za trestný čin trest po uplynutí doby takmer ôsmich rokov, odvolací súd sa stotožnil so záverom konajúceho súdu o použití zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zákona. Uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov je potrebné považovať za trest primeraný s ohľadom na všetky okolnosti prípadu i na pomery a možnosti nápravy obžalovaného. Ak konajúci súd uložený trest odňatia slobody podmienečne odložil, rozhodol tak v súlade s ustanovením § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Osoba obžalovaného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, ako aj okolností prípadu umožňujú reálny predpoklad, že účel trestu sa dosiahne aj bez jeho výkonu.
V podstate z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie obžalovaného vyhodnotil ako nedôvodné a preto toto postupom podľa § 256 Tr. poriadku zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.