Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-403-2012.pdf
PDF · 87.75 KB
Case nature
Subarea
11Co/403/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu R. - F., F., W. X, IČO: 35 555 882, zast. ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Peter Szárszoi, s.r.o., Michalovce, Štefánikova 8, proti žalovanému J. Z., bytom F.-L., M. X, zast. JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom, Košice, Floriánska 16, o zaplatenie 20.220,11 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu 29C 22/2012-108 z 3.10.2012 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách konania.
O d m i e t a odvolanie žalobcu proti výroku o zastavení konania.
Účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa uznesením zastavil konanie a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 906,65 € do 15 dní od právoplatnosti uznesenia na účet jeho právneho zástupcu.
V odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 20.1.2012 domáhal zaviazať žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy, že však pred začatím pojednávania vo veci, podaním zo 4.9.2012 oznámil, že žalobu berie celkom späť a konanie vo veci navrhuje zastaviť. Uvedený návrh žalobcu posúdil podľa § 96 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. a vzhľadom na nepochybný úkon žalobcu o späťvzatí žaloby, konanie zastavil. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., v zmysle ktorého priznal žalovanému náhradu trov konania, keďže žalobca späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie konania. Žalovaný bol v konaní zastúpený advokátom, preto náhradu trov konania mu priznal z titulu trov právneho zastúpenia a to za dva úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie vyjadrenia vo veci samej z 20.6.2012. Odmenu za tieto úkony právnej služby určil v tarifnej sadzbe 370,14 € a priznal aj náhradu hotových výdavkov právneho zástupcu a daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % z trov právneho zastúpenia.
Uznesenie napadol včas podaným odvolaním žalobca. Uviedol, že uznesenie napáda v celom rozsahu, t.j. v oboch výrokoch, a to z dôvodov že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu považuje za nesprávne z toho dôvodu, že konanie nemalo byť zastavené titulom späťvzatia návrhu na začatie konania, ale malo byť zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku a že nemal byť zaviazaný
na zaplatenie trov konania. V ďalšej časti odvolania (I.) ozrejmil skutkový stav veci tak, že 20.1.2012 doručil súdu žalobu, že súd ho výzvou z 29.2.2012 vyzval, aby v lehote 10 dní zaplatil súdny poplatok vo výške 1.213 € s poučením, že inak konanie v zmysle § 10 ods. 1 zák.č. 71/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov zastaví, ktorú výzvu prevzal 6.3.2012, že namiesto zaplatenia súdneho poplatku dňa 7.3.2012 doručil súdu návrh na prerušenie konania, o ktorom súd rozhodol uznesením z 8.3.2012 tak, že jeho návrh zamietol a toto rozhodnutie doručil spolu s návrhom na prerušenie konania aj žalovanému (zo spisu vyplýva, že súd nedoručil žalovanému aj návrh na začatie konania - č.l. 91 súdneho spisu). Dňa 21.5.2012 do spisu nahliadol právny zástupca žalovaného, ktorý si spis ofotil, 20.6.2012 žalovaný doručil súdu vyjadrenie k žalobe pozostávajúce z dvoch necelých strán, že súd 14.8.2012 ho vyzval na predloženie dokladov, pričom mu nedoručil vyjadrenie žalovaného k žalobnému návrhu, to znamená, že ani nevedel, že žalovaný je právne zastúpený a že následne svojím podaním z 15.8.2012 vzal žalobu späť. K tomuto skutkovému stavu uviedol, že nakoľko nebol zaplatený súdny poplatok, súd nemal vo veci konať a zastáva názor, že naopak súd mal konanie zastaviť po 10 dňoch, t.j. od 6.3.2012 v čase do 17.3.2012. Keďže súd takto nepostupoval, vidí v tom pochybenie súdu. Zdôraznil, že súd ho vo výzve nepoučil o tom, že ak poplatok nezaplatí, bude aj vo veci konať. Súd výzvu na zaplatenie súdneho poplatku nedoručil jeho zástupcovi, ale priamo žalobcovi, v čom vidí ďalšie pochybenie súdu. Zastáva tiež názor, že pokiaľ nebol zaplatený súdny poplatok, súd nemal rozhodovať ani o jeho návrhu na prerušenie konania, ale mal rozhodnúť o zastavení konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, keďže § 10 ods. 1 zák.č. 71/1992 je kogentným ustanovením, čo znamená, že ak neboli splnené podmienky na začatie konania, súd vo veci nemal konať. Ďalej zastáva názor, že súd nemal uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania doručovať aj žalovanému, ide teda o ďalšie pochybenie súdu. Poukázal ďalej aj na to, že podľa platnej právnej úpravy, ani uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku sa nedoručuje žalovanému. Pokiaľ súd prvého stupňa priznal žalovanému odmenu za úkon právnej služby - vyjadrenie k žalobnému návrhu uviedol, že z neho nie je jednoznačne zjavné, kto ho podáva, či advokát alebo sám žalovaný - § 43 O.s.p.. Zastáva názor, že súd pochybil, pokiaľ za takéto nejednoznačné podanie z hľadiska toho, kto podanie urobil, priznal za takýto úkon odmenu. Zdôraznil, že celý čas čakal na vydanie uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a len z úcty k poriadku, k veciam a z úcty k súdu, aj keď sa súd pomýlil, vzal žalobu späť. Súd využil späťvzatie žaloby ako dôvod na zastavenie konania, hoci existoval podstatný dôvod oveľa skôr a tak využil jeho späťvzatie žaloby na zakrytie vlastných pochybení a navyše ho ešte zaviazal zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia na účelné bránenie práva žalovaného, ktoré ani brániť nebolo potrebné, nakoľko súd by nemohol ani nikdy vydať konečné rozhodnutie - rozsudok, keď nebol zaplatený súdny poplatok. Záverom uviedol, že žalovaný v minulosti veľmi poškodil žalobcu, keď 48 vlastníkom bytového domu vznikla z jeho činnosti škoda 37.000 €, 20.000 € a 20.000 € a takmer položil celý bytový dom W. Č.. X do kolien a ešte teraz celú túto vec zavŕšil okresný súd, keď priznal mu „zadarmo a bez boja“ sumu 906,65 € na účelné bránenie jeho práva, ktoré brániť nebolo treba, keďže mu nič nehrozilo, nakoľko nebol zaplatený súdny poplatok. V tomto vidí podstatné pochybenie súdu. Navrhol zrušiť napadnuté uznesenie s tým, že v ďalšom konaní okresný súd zastaví konanie titulom, že nebol vo veci zaplatený súdny poplatok a vysloví, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania alebo aby odvolací súd zmenil rozhodnutie tak, že sa konanie zastavuje titulom, že nebol vo veci zaplatený súdny poplatok a že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Ďalším podaním z 25.10.2012 doplnil odvolanie, v ktorom podaní uviedol, že keď súd doručil mu uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania z tam uvedených dôvodov, súčasne mal v tomto uznesení rozhodnúť aj o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a o nepriznaní náhrady trov konania alebo bezprostredne na to mal rozhodnúť ďalším uznesením o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a nepriznanie náhrady trov konania.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že argumentáciu žalobcu považuje za účelovú a nemajúcu podklad v platnom práve. Uviedol, že v predmetnej veci mu súd doručil rozhodnutie o tom, že konanie vedené proti nemu sa neprerušuje a vtedy sa dozvedel, že voči nemu je vedené konanie a preto využil svoje zákonné právo a poveril advokátsku kanceláriu svojím zastúpením, že 7.6.2012 bola jeho zástupcovi doručená žaloba vrátane všetkých príloh, ktorý podal vyjadrenie k žalobe a preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že mu nebola doručená žaloba. Úvahy žalobcu spochybňujúce jeho podanie - vyjadrenie k žalobe nepovažuje za dôvodné, ale za scestné poukazujúc na ust. § 42 ods. 3 O.s.p., ktoré úplne jasne definuje náležitosti podania a jeho podpisu, ktoré v podaní boli dodržané. Za najpodstatnejšie však považuje skutočnosť, že žalobca sám vlastným podaním zo 4.9.2012 vzal návrh
na začatie konania späť, čo bolo dôvodom zastavenia konania a že pokiaľ žalobca bol presvedčený, že k zastaveniu konania malo dôjsť skôr ex offo, mal sa uvedenej skutočnosti domáhať pred súdom a nie vziať späť návrh. Späťvzatie návrhu je iným právnym inštitútom než zastavenie konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku a odvolávanie sa na akúsi slušnosť voči súdu považuje za veľmi odvážny odvolací argument a podotkol, že inštitút späťvzatia návrhu na začatie konania nie je inštitútom prejavu slušnosti voči súdu a ani inštitútu nápravy údajného, resp. nedostatočného promptného postupu súdu. Zdôraznil, že žalobca je zastúpený advokátom, takže si musel byť vedomý toho, že späťvzatím návrhu dôjde k zastaveniu konania a že v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p. súd má priznať náhradu trov konania žalovanému. Do pozornosti dal rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obo 180/95, z ktorého vyplýva, že nezaplatenie súdneho poplatku nemá vplyv na rozhodnutie o náhrade trov konania. Z tohto rozhodnutia ďalej citoval nasledovné: „Treba prisvedčiť žalobcovi, že súd mal konanie zastaviť pre nezaplatenie súdneho poplatku, táto okolnosť však nemá vplyv na rozhodnutie o náhrade trov konania. Ustanovenie § 146 ods. 2 O.s.p. nešpecifikuje, pre ktoré prípady zastavenia konania ho treba aplikovať. Uvádza, že v prípade zastavenia konania sa vzťahuje aj na prípad zastavenia pre nezaplatenie súdneho poplatku.“. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR je preto z hľadiska náhrady trov konania irelevantné, prečo došlo k zastaveniu konania, relevantné je iba to, že ku zastaveniu konania došlo. Vzhľadom na uvedené navrhol zamietnuť odvolanie žalobcu a napadnuté uznesenie potvrdiť ako vecne správne.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) skúmal predovšetkým procesnú prípustnosť odvolania v zmysle § 201 ods. 1 O..sp. z hľadiska objektívnej i subjektívnej prípustnosti, u ktorej sa zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie odvolanie proti uzneseniu vo výroku o zastavení konania je potrebné odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Podľa § 201 prvá veta O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Z cit. ust. vyplýva, že účastník konania môže odvolaním napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon nevylučuje. Zo všeobecného záveru, že na podanie odvolania je legitimovaný účastník konania, nemožno vyvodiť, že by odvolanie mohol podať každý účastník konania. Z povahy odvolania ako opravného prostriedku vyplýva, že odvolanie môže podať len ten účastník, ktorému nebolo rozhodnutím súdu plne vyhovené, prípadne ktorému týmto rozhodnutím bola spôsobená iná určitá ujma na jeho právach. Rozhodujúcim pritom je výrok rozhodnutia, pretože existenciu prípadnej ujmy možno posudzovať len z procesného hľadiska, a nie podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posúdenie dôvodnosti nároku vo veci samej. Pri tomto posudzovaní tiež nemožno brať do úvahy subjektívne presvedčenie účastníka konania, ale len objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu mu bola spôsobená určitá, aj keď menej významná ujma, ktorú možno odstrániť zrušením napadnutého rozhodnutia. Pri skúmaní oprávnenia na podanie odvolania je podstatné to, že rozhodnutie súdu vyznelo celkom požiadavkám účastníka. Ak teda odvolanie podá ten účastník konania, ktorému výrokom rozhodnutia bolo celkom vyhovené, treba mať za to, že mu ním nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach.
V danej veci je nesporné, že žalobca zobral žalobu voči žalovanému späť pred prvým pojednávaním a navrhol konanie zastaviť.
Z ust. § 96 O.s.p. vyplýva, že žalobca ako pán v spore (dominus litis), môže svoju žalobu na základe vlastnej úvahy zobrať kedykoľvek späť. Ide o jeho dispozitívny procesný úkon, ktorým sleduje to, aby
sa vo veci jeho žaloby meritórne nerozhodovalo. Procesné normy (O.s.p.) so späťvzatím žaloby spájajú ukončenie súdneho konania - zastavením konania.
Ak teda v posudzovanom prípade žalobca vzal žalobu späť, tento prejav jeho autonómnej vôle svedčí o tom, že nemienil pokračovať v predmetnom konaní. Zastavením konania bolo jeho požiadavkám vyhovené v celom rozsahu. Žalobca takýto obsah svojho prejavu (späťvzatie žaloby) v odvolaní nespochybňuje. Za tohto stavu jeho odvolaniu nemožno vyhovieť. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej odvolaniu žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania na základe späťvzatia žaloby podľa § 96 O.s.p. možno vyhovieť iba výnimočne, a to v tom prípade, ak súdom prvého stupňa došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu prejavu žalobcu. V prejednávanej veci o tento prípad však nejde. Odvolacím súdom bolo možné urobiť záver za takýchto okolností, že rozhodnutím súdu prvého stupňa o zastavení konania bolo vyhovené požiadavke žalobcu v celom rozsahu, preto objektívne na zrušení tohto rozhodnutia nemôže mať záujem. Ak žalobca nechcel, aby sa konanie o jeho žalobe ďalej viedlo, uznesením o zastavení konania, ktorého sa svojím podaním domáhal, mu teda nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach. Žalobca tak nie je legitimovanou osobou na podanie odvolania proti výroku uznesenia o zastavení konania, preto jeho odvolanie voči tomuto výroku uznesenia muselo byť odmietnuté podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Žiada sa dodať, že zastavením konania nárok žalobcu nezaniká, lebo o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté, preto si ho môže opäť uplatňovať novou žalobou.
Ani odvolaniu žalobcu smerujúcemu proti uzneseniu vo výroku o trovách konania nebolo možné vyhovieť. Rozhodnutie o trovách konania bolo odvolacím súdom potvrdené podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.
Podľa platnej právnej úpravy, ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť za zastavenie konania na oboch procesných stranách a definitívne ju vyriešiť podľa § 146 ods. 2 O.s.p. Podľa konštantnej judikatúry súdov a aj právnej teórie, ak žalobca vezme žalobu späť a nejedná sa o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p., z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania (R 49/1993). Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby ho nezbavuje procesnej zodpovednosti na zastavení konania.
Žalobca vo svojom podaní netvrdil, že žalobu berie späť pre správanie sa žalovaného. Neuviedol žiadny dôvod, pre ktorý vzal žalobu späť, preto súd prvého stupňa urobil správny záver, že z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, preto je povinný nahradiť žalovanému trovy, ktoré mu v konaní vznikli.
K odvolacím námietkam žalobcu vytýkajúcim pochybenia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že žalobca si bol vedomý toho toho, že v súdom určenej lehote nezaplatil súdny poplatok za žalobu a že následkom toho bude konanie o jeho žalobe zastavené (poučenie na výzve súdu). Preto v procesnej situácii pred vydaním rozhodnutia súdu o zastavení konania sa späťvzatie žaloby javilo prinajmenšom ako neúčelný procesný úkon. Ak ale žalobca zobral žalobu za takého stavu späť, súd o späťvzatí žaloby musel rozhodnúť.
V odvolacom konaní žalovaný mal podľa výsledku úspech, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.). Náhrada trov mu však nebola priznaná, lebo vo vyjadrení k odvolaniu (úkon právnej služby poskytnutej advokátom) nie sú uvedené také skutočnosti, ktoré by mali pre rozhodovanie odvolacieho súdu podstatnejší právny význam. Žalobca náhradu trov odvolacieho konania nepožadoval, preto bolo rozhodnuté, že účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.