Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6T-48-2012.pdf
PDF · 121.7 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-6T/48/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok na hlavnom pojednávaní konanom dňa 12.3.2013 samosudcom JUDr. Bohuslavom Majerníčkom v trestnej veci obžalovaného U. T., O.. XX.X.XXXX X. M., Z. V. Z. Č.. XXX, okr. Kežmarok, nezamestnaného, stíhaného pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona takto
rozhodol:
obž. U. T., O.. XX.X.XXXX X. M., Z. V. Z. Č.. XXX, okr. Kežmarok, nezamestnaný
je vinný, že
v období od februára 2011 doposiaľ v Toporci, okr. Kežmarok, a inde si voči svojej mal. dcére Y. T., O.. XX.X.XXXX, úmyselne riadne neplnil vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu mu zo Zákona o rodine napriek svojim možnostiam a schopnostiam, pričom rozsudkom Okresného súdu pre Prahu 5 sp.zn.: XX O. XXX/ XXXX zo dňa 31.8.2009, právoplatným dňa 3.10.2009, bol zaviazaný prispievať na výživu mal. Y. sumou 80,92 eur (2.000 Kč) mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky U. T., čím mu takto za uvedené obdobie po uhradení sumy 513,34 eur vznikol dlh voči matke U. T. v sume najmenej 1.590,58 eur, a čin spáchal závažnejším spôsobom konania
teda
najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, a spáchal taký čin závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,
čím spáchal
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona.
za to sa odsudzuje
Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l/ a § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 1 (jedného) roka
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ a § 50 ods. 1 Trestného zákona mu súd výkon uloženého trestu podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov.
Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona mu súd ukladá primerané obmedzenie a to povinnosť v skúšobnej dobe splatiť dlžné výživné a riadne platiť bežné výživné.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry v Kežmarku podal dňa 22.3.2012 na Okresný súd Kežmarok obžalobu na vyššie uvedeného obvineného U. T. pre skutok spočívajúci v tom, že v období od februára 2011 doposiaľ v Toporci, okr. Kežmarok, a inde si voči svojej mal. dcére Y. T., O.. XX.X.XXXX, úmyselne riadne neplnil vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu mu zo Zákona o rodine napriek svojim možnostiam a schopnostiam, pričom rozsudkom Okresného súdu pre Prahu 5 sp.zn.: XX O. XXX/XXXX zo dňa 31.8.2009, právoplatným dňa 3.10.2009, bol zaviazaný prispievať na výživu mal. Y. sumou 80,92 eur (2.000 Kč) mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky U. T., čím mu takto za uvedené obdobie po uhradení sumy 170,25 eur vznikol dlh voči matke U. T. v sume najmenej 881,71 eur, ktorý skutok prokurátor právne kvalifikoval ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, pretože obvinený najmenej 3 mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného.
Neskôr v priebehu hlavného pojednávania prokurátor navrhol zmenu právnej kvalifikácie skutku uvedeného v obžalobe, pretože vzhľadom na uplynulú dobu (od februára 2011), po ktorú si obžalovaný neplnil svoju súdom a zákonom určenú vyživovaciu povinnosť, mal súd za to, že konanie obžalovaného by sa malo posudzovať podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný sa dopustil konania uvedeného v § 207 ods. 1 Trestného zákona závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. b) Trestného zákona, teda po dlhší čas (viac ako 2 roky.)
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že nepopiera spáchanie skutku a následne uviedol, že trvá na svojej výpovedi z prípravného konania. Na pojednávaní potom uviedol, že od februára 2011 doposiaľ si plnil svoju vyživovaciu povinnosť k maloletej Y. a to vo výške 20 eur mesačne, pričom nevynechal platbu ani za jeden mesiac, pričom dodal, že viackrát podal na súde v Českej republike návrh na zníženie svojej vyživovacej povinnosti, avšak matka U. T. sa súdu vyhýbala a stále menila adresy. Z dlhu na výživnom v sume 881,75 eur, ktorý mu vznikol za obdobie od februára 2011 do času podania obžaloby v tejto trestnej veci, nezaplatil nič. Po celú dobu od februára 2011 obžalovaný vykonával pomocné práce na dohodu u p. Pastorika v Košiciach, kde vykonával pomocné práce a následne dodal, že je evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný, pričom teraz nedostáva žiadnu podporu. Za uvedené obdobie poberal dávku do 23.4.2012 vo výške 50,35 eur, kedy mu zastavili jej vyplácanie, pretože jeho priateľke sa narodil syn a poberá príspevok. Obžalovaný vypovedal, že s U. T., matkou maloletej Y. sa nedohodol, pričom každý mesiac platí 20 eur, pretože viac platiť mu nedovoľujú jeho majetkové pomery. O zníženie výživného žiadal už asi päťkrát, avšak odporkyňa nebola na pojednávaniach prítomná. Návrh na zníženie výživného podal na Obvodnom súde pre Prahu 5, ktoré konanie sa má viesť pod sp.zn.: XXP XXX/XXXX. Obhajoba obžalovaného v záverečnej reči spočívala len v tvrdení, že sa nevyhýba plateniu výživného, avšak nemá dostatok finančných prostriedkov, aby mohol platiť výživné v sume v akej mu určil súd, pričom aj tých obmedzených príjmov, ktoré poberá sa snaží prispievať na výživné.
Svedkyňa U. T., matka mal. Y. T. a bývalá manželka obžalovaného na hlavnom pojednávaní vyhlásila, že trvá na svojej výpovedi v prípravnom konaní. Následne vypovedala, že obžalovaný jej vôbec neplatil výživné od leta roku 2010, teda odkedy sa rozišli, až do minulého roku, odkedy začal platiť 20 eur mesačne, neskôr spresnila, že obžalovaný od februára 2010 až do mája 2011 na výživu maloletej Y. neplatil nič. Od mája 2011 doposiaľ, vrátane mesiaca január 2013 platil každý mesiac 20 eur. Obžalovaná tiež uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by bol obžalovaným podaný návrh na zníženie výživného, pričom sa ani nezúčastnila na žiadnom pojednávaní.
Z obžalovaným na hlavnom pojednávaní predložených a prečítaných listinných dôkazov - potvrdení o platbách obžalovaného v prospech U. T.Č. zo dňa 20.6.2012, 27.7.2012, 16.8.2012, 21.9.2012, 22.10.2012, 31.5.2012, 24.4.2012, 21.3.2012, 20.2.2012, 31.1.2012, 27.12.2011, 30.9.2011, 28.3.2011, 31.5.2011, 28.6.2011, 23.11.2011 a 11.7.2011 vyplynulo, že obžalovaný v prospech účtu U. T. zaslal dňa 20.6.2012 sumu 20 eur, dňa 27.7.2012 sumu 20 eur, dňa 16.8.2012 sumu 20 eur, dňa 21.9.2012 sumu 20 eur, dňa 22.10.2012 sumu 20 eur, dňa 31.5.2012 sumu 20 eur, dňa 24.4.2012 sumu 20 eur, dňa 21.3.2012 sumu 20 eur, dňa 20.2.2012 sumu 20 eur, dňa 31.1.2012 sumu 20 eur, dňa 27.12.2011 sumu 20 eur, dňa 30.9.2011 sumu 20,79 eur, dňa 28.3.2011 sumu 20,81 eur, dňa 31.5.2011 sumu 20,83 eur,
dňa 28.6.2011 sumu 20,91 eur, pričom platba zo dňa 23.11.2011 vo výške 19,08 eur bola vrátená z ČR a platba zo dňa 11.7.2011 vo výške 22,91 eur bola vrátená z ČR.
Z obžalovaným na hlavnom pojednávaní predložených a prečítaných listinných dôkazov - potvrdení o platbách obžalovaného v prospech U. T. zo dňa 28.2.2013, 29.11.2012, 31.12.2012 a 4.3.2013 vyplynulo, že obžalovaný v prospech účtu U. T. zaslal dňa 28.2.2013 sumu 20 eur, dňa 29.11.2012 sumu 20 eur, dňa 31.12.2012 sumu 20 eur a dňa 4.3.2013 sumu 50 eur.
Z rozsudku Obvodného súdu pre Prahu 5 zo dňa 31.8.2009 sp.zn.: 50Nc 125/2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3.10.2009 vyplynulo, že obžalovaný bol na dobu pred i po rozvode súdom zaviazaný prispievať na výživu maloletej Y. sumou 2.000,- Kč (80,92 eur) mesačne, splatnou vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky U. T., počnúc 1.6.2009, pričom vyslovil, že nedoplatok na výživnom na mal. Dajanu za dobu od 1.6.2009 do 31.8.2009 nevznikol.
Z uznesenia Polície České republiky o odložení trestnej veci podozrenia zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy zo dňa 3.3.2011, č.k.: OE. - XXXX - XX/TČ - XXXX - XXXXXX vyplynulo, že trestná vec podozrenia zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 196 ods. 1 Trestného zákona ČR, ktorá mala byť obžalovaným spáchaná na tom skutkovom základe, že v dobe od 1.9.2009 do 31.1.2011 si obžalovaný neplnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči svojej maloletej dcére Y. T., ktorá mu vyplýva z rozsudku Obvodného súdu pre Prahu 5 zo dňa 31.8.2009 sp.zn.: XXNc XXX/ XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3.10.2009, bola odložená, pretože vo veci nejde o podozrenie z prečinu a nie je na mieste vec vybaviť inak.
Z dvoch potvrdení ÚPSVaR Kežmarok, odboru služieb zamestnanosti, pracovisko Spišská Belá o dobách evidencie obžalovaného zo dňa 26.9.2011 sa zistilo, že obžalovaný bol naposledy vedený v evidencii uchádzačov o prácu v období od 15.12.2009 nepretržite až do času vystavenia uvedených potvrdení (26.9.2011.)
Zo správy Sociálnej poisťovne, pobočky Poprad zo dňa 1.2.2012 vyplynulo, že obžalovaný od 1.2.2011 do 1.2.2012 nepoberal dávku v nezamestnanosti a že žiadosť o dávku v nezamestnanosti si podal dňa 4.1.2010, avšak menovanému nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti. Podľa tejto správy obžalovaný tiež za uvedené obdobie nepoberal ani nemocenské dávky, pričom posledné nemocenské poistenie mal od 1.7.2002 do 30.9.2002.
Z výpisu Obvodného úradu Kežmarok, odboru živnostenského podnikania zo živnostenského registra zo dňa 26.10.2011 na obžalovaného sa zistilo, že obžalovaný má záznam v uvedenom registri, kedy ako podnikateľ U. T., s miestom podnikania Z. Č.. XXX a s prideleným C.: XXXXXXXX bol v ňom vedený od 4.9.2008 do 14.12.2009 pre činnosti: prípravné práce k realizácii stavby a dokončovacie stavebné práce pri realizácii exteriérov a interiérov.
Zo správy Katastra Kežmarok zo dňa 25.10.2011 o nehnuteľnom majetku obžalovaného vyplynulo, že na obžalovaného neevidujú žiaden nehnuteľný majetok.
Z fotokópií štyroch medzinárodných platobných príkazov Poštovej banky EUROGIRO zo dňa 28.3.2011, 31.5.2011, 28.6.2011 a 30.9.2011 sa zistilo, že obžalovaný poukázal v prospech U. T. nasledovné platby: dňa 28.3.2011 sumu 500,- Čk, dňa 31.5.2011 sumu 500,- Čk, dňa 28.6.2011 sumu 500,- Čk a dňa 30.9.2011 sumu 500,- Čk.
Z fotokópie šekovej poukážky Poštovej banky zo dňa 11.7.2011 sa zistilo, že obžalovanému bola Poštovou bankou vrátená platba v sume 22,91 eur.
Z fotokópie šekovej poukážky - EUROGIRO zo dňa 7.6.2011 sa zistilo, že obžalovaný v uvedený deň poukázal v prospech U. T. sumu 500,-Čk.
Z výpisu ČSOB, a.s., Poštovní spořitelna - Kreditné avízo platby Eurogiro zo dňa 8.9.2011 vyplynulo, že obžalovaný dňa 7.9.2011 šekovou poukážkou poukázal v prospech U. T. sumu 500,-Čk.
Z rozhodnutia ÚPSVaR Kežmarok, odboru sociálnych vecí a rodiny č. 1/2010/38797/2/SAG zo dňa 31.8.2011 vyplynulo, že sa obžalovanému znížila dávka a príspevky na sumu 56,43 eur a to od 1.8.2011.
Z fotokópií (českého a slovenského) rodného listu mal. Y. T. vystaveného dňa 30.5.2008 a dňa 30.1.2009 bolo preukázané, že obžalovaný a U. T. sú rodičmi maloletej Y. T., ako i dátum narodenia maloletej Y..
Z fotokópií dohôd o pracovnej činnosti uzavretých medzi obžalovaným a spoločnosťou D.H.S. TRADE, s.r.o. ako zamestnávateľom dňa 20.7.2011 a dňa 27.12.2011 bolo preukázané, že obžalovaný mal s uvedenou firmou uzavreté dve dohody o pracovnej činnosti a to jednu dohodu na obdobie od 27.7.2011 do 31.12.2011 s dohodnutým rozsahom práce maximálne 10 hodín týždenne a dohodnutou odmenou vo výške 50 eur mesačne a druhú dohodu na obdobie od 10.1.2011 do 31.12.2012 s dohodnutým rozsahom práce maximálne 10 hodín týždenne a dohodnutou odmenou vo výške 30 eur mesačne.
Z potvrdení spoločnosti D.H.S. TRADE, s.r.o. ako zamestnávateľa o príjme obžalovaného zo dňa 8.2.2012 a zo dňa 15.9.2011 sa zistilo, že obžalovaný mal za rok 2011 príjem z uvedenej spoločnosti vo výške 48,60 eur a za mesiac august 2011 mal v čistom príjem 8,10 eur.
Z fotokópií poštových poukazov zo dňa 27.12.2011 a zo dňa 31.1.2012 mal súd preukázané, že obžalovaný poukázal v prospech Moniky Gabčovej dňa 27.12.2011 sumu 20 eur a dňa 31.1.2012 sumu 20 eur.
Z evidenčnej karty vodiča - obžalovaného zo dňa 7.2.2012 mal súd zistené, že obžalovanému boli za priestupky v cestnej premávke uložené dve pokuty a to dňa 30.5.2010 v sume 20 eur a dňa 16.4.2011 v sume 30 eur.
Zo zoznamu vozidiel obžalovaného zo dňa 7.2.2012 súd zistil, že na obžalovaného nie je evidované žiadne vozidlo, ktorého by bol obžalovaný vlastníkom alebo držiteľom.
Z výpisu OR PZ Kežmarok, OO PZ Spišská Belá z evidencie priestupkov na obžalovaného zo dňa 26.10.2012 vyplynulo, že obžalovaný v evidencii priestupkov od roku 2009 do 26.10.2011 nemá žiaden záznam.
Zo správy Obce Toporec na obžalovaného zo dňa 25.10.2011 vydaného pre potreby OR PZ OO PZ Spišská Belá vyplynulo, že obžalovaný je rozvedený, nezamestnaný a býva v rodinnom dome svojich rodičov, pričom občas sa zdržiava v mieste pobytu svojej priateľky v Prešove. Obžalovaný má podľa tejto správy v mieste trvalého bydliska dobrú povesť a užívanie alkoholických nápojov alebo iných omamných látok u menovaného nebolo zistené.
Z odpisu registra trestov zo dňa 26.10.2011 sa zistilo, že obžalovaný do dňa 26.10.2011 nebol ani raz súdne trestaný.
Súd na základe zhodnotenia vykonaného dokazovania dospel k záveru, že obžalovaný sa dopustil skutku uvedeného vo výrokovej časti tohto rozsudku, teda že od februára 2011 až do času vyhlásenia tohto rozsudku si napriek svojim možnostiam a schopnostiam úmyselne riadne neplnil vyživovaciu povinnosť voči svojej dcére mal. Y. T. vyplývajúcu mu zo Zákona o rodine.
Zo znenia skutkovej podstaty trestného činu zanedbania povinnej výživy uvedeného v ustanovení § 207 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že sa nevyžaduje, aby vyživovacia povinnosť a jej rozsah boli určené rozhodnutím súdu v občianskoprávnom konaní. Súd v trestnom konaní je oprávnený posudzovať tieto otázky samostatne ako predbežné otázky, pričom podľa ustálenej judikatúry aj v prípade ak bola v občianskoprávnom konaní táto vyživovacia povinnosť a jej rozsah súdom určené, súd v trestnom konaní nie je viazaný týmto rozhodnutím. Pri rozhodovaní o vine (§ 7 ods. 1 Trestného poriadku) totiž súd v trestnom konaní existenciu zákonnej vyživovacej povinnosti u obžalovaného a jej rozsah posudzuje samostatne v zmysle kritérií vyplývajúcich zo zákona o rodine.
Súd sa však v tomto trestnom konaní v plnom rozsahu stotožnil s právnym záverom občianskoprávneho súdu o existencii zákonnej vyživovacej povinnosti obžalovaného voči maloletej, a aj jej rozsahu, tak ako bol vyslovený v rozsudku Obvodného súdu pre Prahu 5 zo dňa 31.8.2009 sp.zn.: XXNc XXX/XXXX,
ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3.10.2009 a podľa ktorého obžalovaný bol pred dobu pred i po rozvode zaviazaný prispievať na výživu maloletej Y. sumou 2.000,- Kč (80,92 eur) mesačne, splatnou vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky U. T., počnúc 1.6.2009, a teda súd v trestnom konaní po celé žalované obdobie (február 2011 až doposiaľ) neposúdil otázku existencie vyživovacej povinnosti a jej rozsahu odlišným spôsobom od uvedeného občianskoprávneho súdu. Obžalovaný napriek tomu, že v súčasnosti je len poberateľom dávok a príspevkov v sume 56,43 eur mesačne a v priebehu roka 2011 si privyrábal na dohodu, kedy zarobil za rok 48,60 eur (ostatné majetkové a osobné pomery obžalovaného a oprávnenej zostali rovnaké ako v čase vyhlásenie vyššie uvedeného rozsudku) podľa názoru súdu nevyvinul dostatočnú iniciatívu pri zabezpečení a udržaní si príjmu, ktorý bežne dosahoval v čase vyhlásenia vyššie uvedeného rozsudku zo dňa 31.8.2009, a to napriek svojím možnostiam a schopnostiam, ktoré sa od uvedeného času nezmenili. Obžalovaný tak mal podľa záveru súdu aj v žalovanom období (február 2011 až doposiaľ) zákonnú vyživovaciu povinnosť voči svojej maloletej dcére a to v nezmenenom rozsahu 2.000,-Kč (80,92 eur) mesačne.
Súd mal skutočnosť, že obžalovaný si od februára 2011 až do času vyhlásenia tohto rozsudku riadne (teda vo vyššie uvedenom rozsahu 80,92 eur mesačne) neplnil zákonnú vyživovaciu povinnosť voči svojej dcére mal. Y. T. jednoznačne preukázanú jednak z výpovede samotného obžalovaného, ktorý sám priznal, že si riadne neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, keď v období od februára až doposiaľ k rukám matky maloletej poukazoval mesačne len sumu 20 eur, ako i z výpovede U. T., ktorá vypovedala, že obžalovaný si od februára 2011 do mája 2011 neplnil vyživovaciu povinnosť vôbec a od mája 2011 do januára 2013 len po 20 eur mesačne. Tento záver potvrdzujú aj listinné dôkazy - vyššie uvedené fotokópie poštových poukážok a platobných príkazov, ktoré preukazujú mesačné platby obžalovaného v prospech U. T. v období od marca 2011 do marca 2013 (s výnimkou mesiacov apríl 2011, júl 2011 (vrátená platba), august 2011, október 2011, november 2011 (vrátená platba), za ktoré mesiace neboli platby výživného listinnými dôkazmi preukázané), a to za marec 2011 vo výške 20,81 eur, za máj 2011 vo výške 20,83 eur, za jún 2011 vo výške 20,91 eur, za september 2011 vo výške 20,79 eur, za mesiace december 2011 až február 2013 každý mesiac po 20 eur a za mesiac marec 2013 vo výške 50 eur.
Pokiaľ ide o výšku vzniknutého dlhu na výživnom posudzovanú k momentu vyhlásenia rozsudku tu si už dôkazy čiastočne protirečia. Obžalovaný totiž vypovedal, že platil výživné vo výške 50 eur od februára 2011 až doposiaľ (vypovedal 26.10.2012), pričom ani jeden mesiac nevynechal žiadnu platbu. Túto jeho výpoveď čiastočne spochybňuje výpoveď U. T., ktorá síce potvrdila, že obžalovaný jej mal od mája 2011 do januára 2013 každý mesiac poukazovať sumu 20 eur, avšak pokiaľ ide o obdobie od februára 2010 do apríla 2011 uviedla, že jej obžalovaný nezaplatil nič. Z vyššie uvedených listinných dôkazov (poštových poukážok a platobných príkazov) vyplývajú mesačné platby obžalovaného v prospech U. T. v období od marca 2011 do marca 2013 (s výnimkou mesiacov apríl 2011, júl 2011 (vrátená platba), august 2011, október 2011, november 2011 (vrátená platba), za ktoré mesiace neboli platby výživného listinnými dôkazmi preukázané), a to za marec 2011 vo výške 20,81 eur, za máj 2011 vo výške 20,83 eur, za jún 2011 vo výške 20,91 eur, za september 2011 vo výške 20,79 eur, za mesiace december 2011 až február 2013 každý mesiac po 20 eur a za mesiac marec 2013 vo výške 50 eur. Teda aj výpoveď obžalovaného aj výpoveď U. T. je čiastočne v rozpore so zisteniami vyplývajúcimi z uvedených listinných dôkazov, pričom iné dôkazy v danom smere neboli vykonané. Nakoľko U. T. vo svojej výpovedi uviedla, že obžalovaný jej mesačne platil výživné v rozsahu 20 eur mesačne od mája 2011 do januára 2013, súd považoval túto okolnosť aj v spojení s výpoveďou obžalovaného, ktorá je v tejto časti v súlade s výpoveďou U. T. za dokázanú, aj keď platby v niektorých mesiacoch z uvedeného obdobia súd nemal listinnými dôkazmi predloženými obžalovaným za preukázané. Skutočnosť, že chýbajú niektoré poštové poukážky či platobné preukazy ešte sama o sebe nie je dôkazom toho, že v uvedené mesiace sa tieto platby nemohli uskutočniť, pričom ak tieto chýbajúce platby preukazujú zhodne ostatné dôkazy ako je výpoveď obžalovaného a výpoveď U. T., súd mal skutočnosť, že obžalovaný v prospech matky maloletej mesačne platil výživné v rozsahu 20 eur mesačne od mája 2011 do januára 2013 za dostatočne preukázanú. Spornými teda zostali platby za obdobie od februára 2011 do apríla 2011, ktorých uskutočnenie vyplýva z výpovede obžalovaného a ktoré vo svojej výpovedi popiera U. T.. Z poštových poukážok a platobných príkazov mal za uvedené obdobie súd preukázané uskutočnenie iba platby za mesiac marec a to vo výške 20,81 eur. Súd mal teda z výpovede obžalovaného v spojení s príslušným listinným dôkazom za preukázanú platbu aj za mesiac apríl 2011 a to vo vyššie uvedenej výške. V tejto časti teda súd výpovedi U. T.Č. neuveril, je totiž prirodzené, že menovaná si vzhľadom na odstup času nemusela dopodrobna pamätať každú platbu, ktorá sa v predchádzajúcich rokoch uskutočnila. Naopak pokiaľ ide o platby za mesiac február 2011 a marec 2011, súd zase neuveril výpovedi obžalovaného a priklonil sa v tejto
časti k výpovedi U. T., keďže neexistujú žiadne listinné dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že obžalovaný skutočne v uvedených mesiacoch platby výživného v prospech obžalovanej vykonal. Pokiaľ ide o platby v mesiacoch február 2013 a marec 2013, súd vychádzal len z listinných dôkazov, pretože uvedené obdobie už nemá pokryté výpoveďami obžalovaného a svedkyne, teda mal takto zistené, že v mesiaci február 2013 obžalovaný platil na výživné 20 eur a za mesiac marec 50 eur. Na záver ešte súd poznamenáva, že vzhľadom na to, že pokiaľ ide o mesiace máj 2011, jún 2011 a september 2011, je suma, ktorú obžalovaný platil vyplývajúca z listinných dôkazov nepatrene odlišná od sumy tvrdenej obžalovaným a svedkyňou, ktorá skutočnosť bola zrejme spôsobená vývojom menového kurzu, súd posúdil ako skutočnú výšku platby vychádzajúc z listinných dôkazov, teda neuznal tvrdenie obžalovaného a svedkyne, že šlo ako každý mesiac o 20 eur, pretože ich výpovede považoval za v danom prípade za prejav bežnej ľudskej nepresnosti vo vyjadrovaní sa, na rozdiel od listinných dôkazov príslušných peňažných ústavov. Súd takto po zhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že celková suma zaplatená obžalovaným k rukám matky U. T. na výživu ich maloletej dcéry Y. za obdobie od februára 2011 do času vyhlásenia rozsudku (marec 2013) spolu celkovo predstavuje sumu 513,34 eur a keďže za uvedené obdobie od februára 2011 do marca 2013 mal obžalovaný povinnosť platiť výživné každý mesiac v rozsahu 80,92 eur, teda mal spolu za toto obdobie zaplatiť sumu 2.103,92 eur (80,92 eur x 26 mesiacov), pričom zaplatil 513,34 eur, zostáva výška jeho dlhu na výživnom za uvedené obdobie 1.590,58 eur.
Súd mal z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní za preukázané, že obžalovaný skutkom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona.
Pokiaľ ide o objektívnu stránku tohto trestného činu, tú predstavuje jednak konanie spočívajúce v tom, že osoba najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní zákonnú povinnosť vyživovať iného, pričom tohto konania sa dopúšťa závažnejším spôsobom v zmysle § 138 písm. b) Trestného zákona, teda po dlhší čas, ďalej následok tohto konania, spočívajúci vo vzniknutom dlhu z nesplnenia zákonnej vyživovacej povinnosti a nakoniec príčinná súvislosť medzi týmto konaním a následkom.
Konanie resp. presnejšie v danom prípade opomenutie konania spočívajúce v tom, že najmenej 3 mesiace v období 2 rokov nebola (riadne) plnená zákonná povinnosť vyživovať iného, a že sa tak dialo závažnejším spôsobom v zmysle § 138 písm. b) (t.j. po dlhší čas - v danom prípade viac ako 2 roky) preukazujú vyššie uvedené výpovede obžalovaného a svedkyne U. T. v spojení s listinnými dôkazmi (poštovými poukážkami a platobnými príkazmi) spôsobom bližšie uvedeným pri objasňovaní úvah súdu, ktorými sa súd spravoval pri hodnotení vykonaného dokazovania ohľadne skutkových zistení.
Následok vyššie uvedeného konania, ktorý predstavuje dlh na výživnom vo výške 1.590,58 eur čiastočne preukazujú výpovede obžalovaného a svedkyne U. T. v spojení s listinnými dôkazmi (poštovými poukážkami a platobnými príkazmi) spôsobom bližšie uvedeným pri objasňovaní úvah súdu, ktorými sa súd spravoval pri hodnotení vykonaného dokazovania ohľadne skutkových zistení.
Rovnako mal súd za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi uvedeným konaním a následkom.
Pokiaľ ide o subjektívnu stránku tohto trestného činu, tú predstavuje zavinenie ako vnútorný psychický vzťah páchateľa k znakom trestného činu, pričom v danom prípade v zmysle ustanovenia § 207 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona na naplnenie znakov skutkovej podstaty daného trestného činu stačí aj nedbanlivostná forma zavinenia. Súd mal však preukázané, že skutku uvedeného vo výrokovej časti tohto rozsudku sa obžalovaný dopustil formou úmyselného zavinenia, a to minimálne vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b) Trestného zákona. V zmysle tohto ustanovenia je trestný čin spáchaný formou nepriameho úmyslu, ak páchateľ vedel, že svojím konaním môže porušiť resp. ohroziť záujem chránený týmto zákonom, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Uzrozumenie znamená nižší stupeň vôle ako je chcenie, teda aj keď páchateľ nechcel spôsobom uvedeným v Trestom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom, ale prípad, že ho spôsobí s tým bol uzrozumený, spáchal trestný čin formou nepriameho úmyslu. Skutočnosť, že páchateľ vedel, že svojím konaním môže porušiť resp. ohroziť záujem chránený týmto zákonom, teda nárok maloletého dieťaťa na výživné, vyplýva, jednak z jeho výpovede, kde priznal spáchanie činu a oľutoval ho, a jednak z listinného dôkazu - uznesenia Polície České republiky o odložení trestnej veci podozrenia zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy zo dňa 3.3.2011, č.k.: ORII - 5111 - 40/TČ - 2010 - 001279, z ktorého vyplýva, že obžalovaný už raz bol trestné stíhaný pre neplnenie si vyživovacej povinnosti voči svojej maloletej
dcére Y., ktoré síce skončilo odložením veci, pretože vo veci nešlo o podozrenie z prečinu a nebolo na mieste vybaviť vec inak, avšak v rámci tohto trestného konania musel byť obžalovaný oboznámený so skutočnosťou, že konaním môže porušiť resp. ohroziť záujem chránený týmto zákonom. Skutočnosť, že páchateľ bol uzrozumený s tým, že neplnením vyživovacej povinnosti môže porušiť resp. ohroziť záujem chránený týmto zákonom, teda nárok maloletého dieťaťa na výživné vyplýva z jeho vyjadrenia, že by aj platil výživné, keby na to mal dostatok finančných prostriedkov.
Subjektom tohto trestného činu môže byť len osoba, ktorá má zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, ide teda o tzv. špeciálny subjekt. Z rodného listu maloletej Y. T., ako i rozsudku Obvodného súdu pre Prahu 5 zo dňa 31.8.2009 sp.zn.: XXNc XXX/XXXX mal súd za preukázanú skutočnosť, že obžalovaný je jej otcom, čím mu vzniká zo zákona o rodine vyživovacia povinnosť voči maloletej. Týmto mal súd preukázanú skutočnosť, že obžalovaný má zákonnú povinnosť vyživovať uvedenú maloletú, ktorú ako vyplýva z jeho vyššie uvedeného dokazovania si neplnil.
Objektom tohto trestného činu je nárok maloletých detí na výživu voči svojim rodičom, ktorý vyplýva zo zákona o rodine resp. záujem spoločnosti na tom, aby tieto nároky maloletých detí na výživu boli uspokojené. Neplnením si zákonnej vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom vyplývajúce z vyššie uvedeného dokazovania mal preto súd za preukázané, že jeho konaním došlo k porušeniu tohto záujmu.
Pokiaľ ide výrok o treste súd pri určovaní druhu a výmery trestu v zmysle ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona má prihliadať najmä na spôsob spáchania činu, následok činu, zavinenie a jeho formu, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.
Súd mal na základe dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní za zistené nasledovné skutočnosti rozhodné pre určovanie druhu a výmery trestu v zmysle § 34 ods. 4 Trestného zákona.
Na základe vyššie uvedeného dokazovania mal súd za zistené, že čin bol spáchaný spôsobom opísaným vo výroku tohto rozsudku a že následkom tohto činu bol vznik dlhu na výživnom voči maloletej Y. T. vo výške 1.590,58 eur eur, ktorého činu sa obžalovaný dopustil úmyselne a to konkrétne vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b) Trestného zákona. Súd z vyššie uvedených dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní ďalej zistil prevahu poľahčujúcich okolností, keď v prospech obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť, a to poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, teda skutočnosť, že obžalovaný sa ku svojmu konaniu priznal a oľutoval ho, pričom súdom nebola zistená žiadna iná poľahčujúca ani priťažujúca okolnosť. Pokiaľ ide o osobu páchateľa a jeho pomery súd mal z charakteristiky z miesta bydliska za preukázané, že je rozvedený, prihlásený k trvalému pobytu u svojich rodičov, občas žije u priateľky v Prešove, je evidovaný v evidencii nezamestnaných, v mieste trvalého bydliska má dobrú povesť a užívanie alkoholických nápojov alebo iných omamných látok u menovaného nebolo zistené. Z odpisu registra trestov zo dňa 26.10.2011 súd zistilo, že obžalovaný do dňa 26.10.2011 nebol ani raz súdne trestaný.
Súd následne pristúpil k hodnoteniu takto zistených skutočností rozhodných pre druh a výmeru trestu. Ako už bolo uvedené pri objasnení právno-kvalifikačných úvah súdu, skutkom, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu obžalovaný naplnil znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, avšak vzhľadom na skutočnosť. V uvedenej kvalifikovanej skutkovej podstate je trestná sadzba trestu odňatia slobody stanovená v rozmedzí jedného až piatich rokov. V zmysle § 34 ods. 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone (teda aj v jeho všeobecnej časti - pozn. súdu), pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Z uvedeného vyplýva, že zo skutočnosti, že v osobitnej časti Trestného zákona v rámci ustanovenia § 207 ods. 3 Trestného zákona je ustanovená trestná sadzba len pre trest odňatia slobody nevyplýva, že by nebolo možné uložiť páchateľovi aj iný druh trestu ako je trest odňatia slobody. Súd však vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti v zmysle § 34 ods. 4 Trestného zákona zvolil v danom prípade ako druh trestu trest odňatia slobody. Vzhľadom na to, že tu boli splnené podmienky v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, teda že vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život, keď odsúdený ešte nebol súdne trestaný a absencii negatívnej charakteristiky na obžalovaného, vzhľadom na prostredie, v ktorom žije a vzhľadom na okolnosti prípadu mal dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný,
súd sa rozhodol využiť zákonnú možnosť podmienečne odložiť výkon tohto trestu. Vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností, súd pri rozhodovaní o výmere tohto trestu potom postupoval podľa ustanovenia § 38 ods. 3 Trestného zákona, keď znížil o jednu tretinu hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody v ustanovení § 207 ods. 3 Trestného zákona. V rámci takto upravenej trestnej sadzby potom ďalej zvažoval konkrétnu výmeru trestu, pričom prihliadajúc na kritériá uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona sa rozhodol pre uloženie trestu pri dolnej hranici trestnej sadzby stanovenej zákonom, teda vo výške 1 roku, pričom mu súčasne podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil primeranú skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov a uložil podľa § 50 ods. 2 s použitím § 51 ods. 4 písm. d) Trestného zákona obžalovanému aj povinnosť v skúšobnej dobe splatiť dlžné výživné a riadne platiť bežné výživné.
Vzhľadom na to, že v zmysle ustálenej judikatúry dlh obžalovaného spočívajúci v nezaplatenom výživnom nie je dlhom zo škody spôsobenej trestným činom, ale dlhom z nesplnenia zákonnej povinnosti nie je možné o ňom rozhodovať v rámci adhézneho konania (konanie podľa § 46 Trestného poriadku) a osoba vo vzťahu ku ktorej bolo treba výživné plniť nemá v trestnom konaní postavenie poškodeného v zmysle ustanovenia § 46 Trestného poriadku (R 55/1993.) Uvedenú skutočnosť sa súd snažil vykompenzovať uložením vyššie uvedenej povinnosti v zmysle § 50 ods. 2 Trestného zákona.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie a to v lehote 15 dní od oznámenia rozsudku na Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.
Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť, v prípade neprítomnosti takej osoby oznámením je až doručenie rozsudku.
Odvolanie má odkladný účinok.
-prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307 ods. 1a) a to v neprospech i v prospech obžalovaného (§ 308 ods. 1, 2). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného (§ 308 ods. 2),
- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka (§ 307 ods. 1 písm. b)), a to len vo svoj prospech (§ 308 ods. 2),
- príbuzný obžalovaného v priamom rade, súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech (§ 308 ods. 2),
- zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu tieto osoby podať odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli (§ 308 ods. 2),
- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého obžalovaného, a to len v jeho prospech, aj proti jeho vôli (§ 345 ods. 1),
-poškodený, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§ 307 ods. 1 písm. c)), a to len v neprospech obžalovaného (§ 308 ods. 1.) Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68)
- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307 ods. 1 písm. d/ resp. § 45 ods. 1)
Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.