Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/210/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Silvie Hýbelovej v právnej veci navrhovateľky: B. L., nar. XX. E. XXXX, bytom H. X. Y., X. X, proti odporcovi: F. R., nar. X. G. XXXX, trvale bytom L. - G. X. Y., G. E. XXXX/XX, t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou: JUDr. B. J., Okresný súd Trnava, o zvýšenie výživného pre plnoleté dieťa, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 4. mája 2010 č. k. -64 v znení rozsudku rovnakého súdu z 30. augusta 2012 č. k. -187 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti trov konania účastníkov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporcovi nepriznáva náhradu trov prvostupňového konania.

V časti trov konania štátu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa táto na odporcovi (otcovi navrhovateľky) domáhala zvýšenia výživného z 53,11 eur na 220 eur mesačne a vyslovil tiež, že trovy na súdnom poplatku znáša štát. Už tu sa inak žiada uviesť, že takto bolo rozhodnuté za situácie, v ktorej výživné na navrhovateľku bolo určené ešte rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo 6. augusta 1997 č. k. -147 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. mája 1998 sp. zn. a ostatným rozhodnutím, týkajúcim sa vyživovacej povinnosti odporcu k navrhovateľke, bol rozsudok Okresného súdu Piešťany z 12. februára 2009 č. k. -212, ktorým došlo k zamietnutiu návrhu (dnešného odporcu, skôr vystupujúceho v pozícii navrhovateľa) na zníženie výživného. Súd prvého stupňa tentoraz svoj rozsudok odôvodnil právne ust. a , a a Zák. o rodine ( v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom názorom o nedôvodnosti návrhu. Od poslednej úpravy výživného síce uplynulo 14 rokov a odporca si už 4 roky neplní vyživovaciu povinnosť, navrhovateľka však nenavštevuje strednú školu a nemá zvýšené výdavky a aj keď je bez príjmu, nie je evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie a ani nepreukázala svoje tvrdenie, že má také vážne zdravotné problémy, ktoré jej bránia v zamestnaní sa alebo aspoň v evidencii uchádzačov. Hoci bola nútená zanechať stredoškolské štúdium (pre nedostatok finančných prostriedkov a neplatenie odporcom výživného), rozhodujúcim bol stav v čase podania návrhu a tu navrhovateľka nepreukázala ani, že má štúdium len prerušené, alebo žeby bola znovu prijatá na strednú školu a na druhej strane z ničoho nevyplývali ani pomery odporcu nasvedčujúce jeho schopnosti platiť požadovaných 220 eur mesačne (pričom dôležitými boli ony a nie maximálna výška výživného, ktorú by navrhovateľka mohla požadovať). Ak zásadne nebol dôvod

polemizovať ani s argumentom o práve navrhovateľky na znášanie ňou životnej úrovne jej otca, tá ale práve zistenou nebola, návrhu nešlo vyhovieť, nech aj nie je spravodlivé, aby ťarchu výživy dieťaťa (rozumej navrhovateľky) znášala len matka (poberajúca iba sociálne dávky). Rozhodnutie o trovách konania štátu potom súd prvého stupňa neodôvodnil na rozdiel od rozhodnutia o trovách konania účastníkov, ktoré síce odôvodnil (citáciou ust. - č. v znení neskorších zmien a doplnení a nepriznaním „trov“ odporcovi, lebo si ich neuplatnil), avšak príslušný čiastkový výrok do rozsudku pojať opomenul a toto opomenutie napravil až dopĺňacím rozsudkom (tým z 30. augusta 2012, ktorým uzavrel, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania /?/).

Už proti pôvodnému rozsudku (pred jeho doplnením) podala včas odvolanie navrhovateľka a navrhla ho prvotne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, neskôr potom zmeniť zvýšením výživného na 500 eur mesačne od 2. septembra 2008 do 4. septembra 2012 a na 700 eur mesačne počnúc 5. septembrom 2012 naďalej. Okrem uplatnenia voči rozsudku aj konaniu tomuto predchádzajúcemu prakticky všetkých odvolacích dôvodov súdu prvého stupňa vytýkala predovšetkým, že nevykonal prakticky žiadne šetrenie v Českej republike (kde sa odporca narodil, mal tam prežiť i značnú časť života a má tam tiež rodinu a známych), ako ani nepreveril, či odporca vôbec žije a potrebnú pozornosť nevenoval ani jej zdravotnému stavu (neberúc do úvahy tiež jej insolventnosť). Uviedla príklady zistení, oprávňujúcich súd na záver o pomeroch odporcu, pri ktorých by požiadavka na zvýšené výživné neprichádzala do úvahy (napr. smrť, kóma či zdravotné dôvody aj na strane tohto účastníka), k žiadnemu z nich ale okresný súd nemohol dospieť a založenie rozhodnutia na nevedomosti je podľa nej neprípustné. Napokon popri výpočte ďalších rozporov, ktorými podľa nej argumentácia v odôvodnení napadnutého rozsudku trpí, zotrvala (odvolateľka) na tom, že o nemožnosť jej doštudovania sa pričinil výlučne odporca, jej potreby boli súdmi opakovane prehliadané či podceňované a pri doterajšom prístupe odporcu k plneniu si vyživovacej povinnosti neakceptovanie požiadavky na zvýšenie výživného bráni aj využitiu inštitútu náhradného výživného.

Odporca odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa a v medziach odvolania navrhovateľky celú vec (pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej, teda čo do zamietnutia návrhu na zvýšenie výživného, boli závislými i ostatné rozhodnutia pojaté súdom prvého stupňa či už do pôvodného, alebo dopĺňacieho rozsudku - teda rozhodnutia o trovách konania účastníkov i štátu) a to podľa , a na pojednávaní v neprítomnosti oboch účastníkov konania i opatrovníčky odporcu (z ktorých žiaden navzdory riadnemu predvolaniu navrhovateľky i opatrovníčky odporcu neprítomnosť neospravedlnil, tým skôr nie vážnymi dôvodmi a nikto nežiadal ani o odročenie pojednávania) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok len vo veci samej treba považovať za vecne správny.

Predovšetkým sa však žiada uviesť, že odvolací súd nemal dôvod nepripustiť (postupom podľa a ) zmenu pôvodného návrhu (požadujúceho zvýšenie výživného na 220 eur mesačne) jeho rozšírením (nominálnym navýšením požiadavky navrhovateľky na 500 eur mesačne od 2. septembra 2008 do 4. septembra 2012 a na 700 eur mesačne počnúc 5. septembrom 2012 naďalej, ku ktorému došlo až v odvolacom konaní), tak ako túto zmenu bolo treba mať za ustálenú podaniami navrhovateľky z 31. júla a 1. septembra 2012, z 10., 17. a 25. januára 2013 a zo 4., 11., 13. a 18. februára 2013 (posudzujúc pritom vyššie označených 9 podaní a najmä posledné z nich najmä podľa obsahu, v tejto súv. por. i ), pretože výsledky skoršieho konania (vykonaného pred súdom prvého stupňa) boli z dôvodov uvedených neskôr rovnako použiteľnými pre konanie o pôvodnom i zmenenom návrhu, to že zmenu návrhu pripustil (uznesením vyhláseným na ním nariadenom pojednávaní), však neznamenalo, žeby sa nešlo stotožniť s názorom súdu prvého stupňa o nedôvodnosti (vecnej neopodstatnenosti) návrhu.

I keď by totiž principiálne nebol dôvod polemizovať s navrhovateľkou v tom, že rozhodnutie súdu zamietajúce návrh na zvýšenie výživného sa môže javiť na jednej strane ako zakonzervovanie stavu, pri ktorom má navrhovateľka priznané po viac než 14 (k času rozhodovania odvolacieho súdu dokonca bezmála 15) rokov len dnes už zjavne veku účastníčky a nepochybne i jej potrebám neprimerané výživné (53,11 eur ako 1.600 niekdajších Sk) a na strane druhej i ako isté poskytnutie puncu legitimity počínaniu odporcu, ktorý si rovnako nezanedbateľný čas (v tomto prípade vychádzajúc z obsahu tvrdení

navrhovateľky viac než 4 roky) ani vyživovaciu povinnosť v takto určenom rozsahu neplní, pričom jedno ani druhé nemožno z pohľadu objektívne spravodlivého usporiadania vecí považovať za obhájiteľné; v prejednávanej veci ani odvolací súd nemohol inak, než súhlasiť s tým záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého základným dôvodom brániacim úspechu návrhu v tejto veci bolo neunesenie dôkazného bremena (na preukázanie skutočností významných pre požadované rozhodnutie) a inak tiež tomuto predchádzajúce neunesenie bremena tvrdenia (práve zo strany odvolávajúcej sa navrhovateľky).

Takto to muselo byť predovšetkým preto, že konanie vo veciach výživného medzi plnoletými deťmi a ich rodičmi (ale aj všetky iné konania majúce tzv. hmotnoprávny základ v Zákone o rodine, ktoré pojmovo nespadajú do rámca definovaného procesným právom buď ako starostlivosť súdu o maloleté deti, konania, ktoré možno začať i bez návrhu či napokon výslovne ako konania o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti a osvojenie, tu por. i , a § - 180 ) má (na rozdiel od konaní o výživnom pre maloleté deti) charakter konania ovládaného dispozičným princípom, v ktorom jednak navrhovateľ sám vymedzuje predmet konania (a súd je takýmto vymedzením viazaný), zároveň tu však nie je povinnosť súdu vykonávať dôkazy (potrebné na riadne zistenie skutkového stavu) aj z vlastnej iniciatívy a bez zodpovedajúcich návrhov účastníkov (čiže z tzv. úradnej povinnosti súdu), ale naopak najmä tzv. sporovým konaniam vlastná povinnosť účastníkov navrhovať či označovať dôkazy, za pomoci ktorých možno preukázať tvrdenia pre toho-ktorého účastníka významné (tzv. kontradiktórny proces, v ktorom súdu neprislúcha úloha vyšetrovateľa, ale nezávislého arbitra medzi sporiacimi sa subjektami). Práve zhora uvedeným dvom odlišnostiam konania v prejednávanej veci od skorších konaní, týkajúcich sa nárokov navrhovateľky, pritom navrhovateľka nevenovala nielen dostatočnú, ale prakticky žiadnu pozornosť.

To bolo z pohľadu udržateľnosti úvah o čo i len čiastočnom vyhovení jej návrhu doslova zničujúcim, ak to bola práve (v priebehu celého konania už plnoletá) navrhovateľka, kto bol povinný preukázať opodstatnenosť v návrhu uvádzaných tvrdení, teda i pri odhliadnutí od čohokoľvek iného najmä, že 1. je (navrhovateľka a neskoršia odvolateľka) stále dieťaťom odporcu neschopným sa samostatne živiť (§ 62 ods. 1 Zák. o rodine) a 2. pomery odporcu (buď samostatne, alebo i v súbehu s inými okolnosťami na strane navrhovateľky alebo jej matky - ako druhého rodiča už plnoletého dieťaťa, povinného za splnenia predpokladu pod 1. vyššie na jeho výživu) sú takými, že požiadavku na zvýšenie výživného prinajmenšom čiastočne podporujú. Schopnosti práve uvedené preukázať logicky musela predchádzať schopnosť to, čo sa má preukázať, tvrdiť a to tak, aby nielenže účastník s dôkazným bremenom (tu navrhovateľka) mal dostatočne jasno, aký je konkrétny stav, ale aby sa tiež za pomoci takýmto účastníkom navrhnutých či aspoň označených dôkazov pravdivosť tvrdení dala potvrdiť (spravdepodobniť) alebo vyvrátiť (tu i urobiť nepravdepodobnými).

Spomenuté sa navrhovateľke nemohlo podariť, keď súd prvého stupňa správne konštatoval, že výskyt ekonomických prekážok, brániacich navrhovateľke v tom, aby pokračovala v štúdiu na strednej škole, mal síce svoj význam v čase, kedy takáto okolnosť nastala (čím treba rozumieť zásadnú nemožnosť prihliadania na stav nedostatku prípravy navrhovateľky pokračujúcim štúdiom na budúce povolanie, ak by takýto stav bol zavinený výlučne neplnením si vyživovacej povinnosti zo strany odporcu), bez ďalšieho (automaticky) ale nemohol byť podkladom pre záver o trvaní stavu odkázanosti navrhovateľky na výživné (teda o pretrvávajúcej neschopnosti navrhovateľky samostatne sa živiť z iných dôvodov než tých na jej strane) ako v čase začatia konania v prejednávanej veci (čiže aj po dovŕšení už navrhovateľkou veku 20 rokov), tak i v priebehu celého ďalšieho konania. Navrhovateľka v tomto prípade bola povinná a to zvlášť za stavu tvrdenia ňou nepriaznivého zdravotného stavu, majúceho jej brániť v zamestnaní sa či v evidencii na úrade práce, preukázať nielen zdravotnú indispozíciu pre výkon práce alebo potenciál v tomto smere, ale tiež to, že takáto zdravotná indispozícia naopak nepredstavuje žiaden hendikep pre prípadné pokračovanie v stredoškolskom štúdiu či započatie štúdia nového a v neposlednom rade aspoň osvedčiť tiež predpoklady pre úspešné pokračovanie v takomto štúdiu (nakoľko na schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov v príslušnej oblasti nemožno usudzovať pri získaní predpokladov na výkon akejkoľvek zárobkovej činnosti, aj prípadnú „podúroveň“ zamestnaní s nižšími kvalifikačnými požiadavkami je však povinný preukázať ten, kto tvrdí, že má z uvedeného uhla pohľadu na viac - napr. aj na ďalšie pokračovanie v príprave na budúce povolanie formou vysokoškolského štúdia); nič z toho sa však nestalo.

To obdobne platilo u „preukázania“ pomerov odporcu odôvodňujúcich požiadavku z návrhu i u samotného tvrdenia takýchto pomerov.

V tomto prípade si navrhovateľka evidentne neuvedomila - a to ani po upozornení ju na to súdom prvého stupňa (najneskôr v odôvodnení napadnutého rozsudku), že v konaní, aké svojim návrhom začala, to nie je súd, kto by mal byť povinný preukazovať neexistenciu možností, schopností a pomerov výživou povinného rodiča, odôvodňujúcich požiadavku na vyššie než skôr určené výživné (hoci v konaniach týkajúcich sa maloletých detí, ktoré možno začať i bez návrhu, súd práve takúto povinnosť má), ale je to naopak ona, kto je povinný presvedčiť (a to bez ohľadu na prípadný pasívny postoj účastníka, voči ktorému návrh smeruje, ako to bolo aj v tejto veci) o splnení podmienok, za ktorých možno požadovať vyššie výživné - teda buď o reálnych možnostiach, schopnostiach a pomeroch výživou povinného, alebo o tom, že tu ide o niektorý z prípadov predpokladaných v ust. § 62 ods. 5 vety druhej alebo v § 75 ods. 1 vety druhej Zák. o rodine (čiže buď o stav vynakladania výživou povinným rodičom aj tzv. neprednostných a nie nevyhnutných výdavkov, ktoré pri stanovovaní rozsahu vyživovacej povinnosti nemožno zohľadniť, alebo o stav potreby nazerania na prípadné „straty“ v majetkovej sfére výživou povinného rodiča ako na také, na ktoré neexistoval dôležitý dôvod - a ktoré by tak výšku tu len hypotetického príjmu, kvalifikovaného za základ pre určenie výživného, rovnako nemali ovplyvniť).

Ani tu navrhovateľka nemohla s ňou zvoleným postupom uspieť, keď to bola ona sama, kto priniesol pochybnosti o tom, či odporca vôbec žije (bez toho, aby takúto svoju úvahu, majúcu pre možnosť pokračovania v konaní a vôbec rozhodnutia v ňom vecne, zásadný význam, podporila niečím, pre čo by mala byť hodnou zreteľa), celkovo v smere preukazovania pomerov odporcu ostala pomerne nečinnou (na čom nič nemohli zmeniť tvrdenia o zdržiavaní sa odporcu na jeho evidenčnej adrese trvalého bydliska, o jeho potenciáli sa zamestnať, opis spôsobu života takéhoto účastníka na úkor navrhovateľky či výslovné popretie jej skorších pochybností o existencii odporcu - uplatnením tvrdenia, že tento je živý, zdravý a schopný práce, tu por. najmä č. l. 202 spisu; ak tieto neboli sprevádzané aj ničím konkrétnym nasvedčujúcim majetku alebo príjmom odporcu disponujúcim tohto na platenie požadovaného zvýšeného výživného) a dokonca v odvolacom konaní uplatnila už zjavne premrštené požiadavky (v podobe viac než dvojnásobku, resp. neskôr i viac než trojnásobku pôvodne požadovaného výživného), i tu však bez toho, aby hodlala splniť ktorúkoľvek z vyššie zmienených povinností.

Za opísanej situácie sa ale musel uplatniť jeden z princípov dôkazného konania, ktorým je možnosť založenia rozhodnutia vyhovujúceho návrhu len na nesporných alebo preukázaných skutočnostiach (čomu samozrejme musí predchádzať v tejto veci nesplnená povinnosť rovnako konkrétne skutočnosti aj tvrdiť), povinnosť účastníka niečo tvrdiaceho toto aj preukázať (a to bezpečne, teda spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti) a zodpovednosť účastníka za prípadnú neschopnosť povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti (povinnosti uniesť dôkazné bremeno) učiniť zadosť. Zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena pritom v dôkaznom konaní funguje tak, že primárne je na strane toho, kto niečo požaduje (tu na strane navrhovateľky) a len v prípade splnenia si ním povinnosti preukázať to, čo preukázať má, sa môže preniesť na procesného súpera v spore (tu na odporcu).

Pri riadení sa aj týmito úvahami a zásadnej akceptovateľnosti dôvodov ponúknutých už súdom prvého stupňa preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak návrh zamietol a odvolací súd preto podľa a napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil.

Takéto rozhodnutie však nebolo možným v prípade trov konania účastníkov, kde podoba výroku zaneseného do rozsudku až dopĺňacím rozsudkom nezodpovedala úprave v inak správne citovanom ustanovení (upravujúcom tzv. plný úspech jednej strany sporu), ale podobe z odseku 2 rovnakého paragrafu (dopadajúcej na prípad praktického vyrovnania sa úspechu navrhovateľa a odporcu, o aký tu ale pre plný úspech odporcu nešlo) a ani v prípade deklarácie okresného súdu o tom, že trovy na súdnom poplatku by mal znášať štát (hoci takéto „rozhodnutie“, teda konštatovanie nedostatku práva štátu na súdny poplatok, bolo len logickým dôsledkom kombinácie osobného oslobodenia navrhovateľky v konaní o výživné a jej plného neúspechu v konaní, pri ktorom poplatková povinnosť nemôže stíhať ani odporcu).

To boli dôvody, pre ktoré odvolací súd musel napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania účastníkov podľa zmeniť spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku (teda nepriznaním náhrady len odporcovi, ktorý sa príslušného procesného práva vzdal najneskôr nepodaním vlastného odvolania proti rozsudku, kým navrhovateľke právo na náhradu nevzniklo zo

zákona - pre výsledok konania), v časti trov konania štátu ho podľa a čiastočne i h/ zrušiť (bez potreby a aj možnosti náhrady zrušenej časti rozhodnutia súdu prvého stupňa akýmkoľvek iným na odvolacom súde) a pre ktoré do tretice sám podľa a len odporcovi nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania (pretože v tomto prípade bol taktiež plne úspešný, žiadne trovy mu však v odvolacom konaní nevznikli a aj ak by mal platiť opak, nebol tu návrh na priznanie náhrady podľa ).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.