Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/35/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci navrhovateľky F. M., rod. K., nar. XX. X. XXXX, bytom E. - Z., N. E. XXX/X, zastúpenej JUDr. Romanom Hriadelom, advokátom so sídlom v E., M. M. XXX/X proti odporkyni V. O. W., rod. W., nar. XX. X. XXXX, bytom E., ul. J. K. XXXX/ X, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Mária Badová, s.r.o., so sídlom v Žiline, ul. Vajanského 1/2765, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne Slovenskej kancelárie poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpenej Allianz - Slovenskou poisťovňou a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, v konaní o náhradu škody, na odvolanie účastníkov proti rozsudku Okresného súdu v Žiline, č.k. -541 zo dňa 23. 11. 2012, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Žiline zaviazal odporkyňu uhradiť navrhovateľke sumu 5 808,94 Eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Pri rozhodovaní vychádzal z ust. , v spojení s ust. , a vyhlášky č. a zaviazal odporkyňu uhradiť navrhovateľke 7,5 násobok základného bodového ohodnotenia vychádzajúc zároveň zo znaleckého posudku MUDr. J. K. z 10. 6. 2006, kde bolo sťaženie spoločenského uplatnenia obodované 400 bodmi. Prihliadol na tú skutočnosť, že v dôsledku dopravnej nehody došlo u navrhovateľky k závažnému obmedzeniu v bežnom živote, keď je na čiastočnom invalidnom dôchodku. Aj keď nebola organizovanou športovkyňou ani poprednou umelkyňou, súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že predmetná nehoda zasiahla do schopností navrhovateľky vykonávať dovtedajšiu prácu, ktorá ju živila, a do možnosti starať sa o domácnosť, čomu sa tiež popri práci venovala. Vykonávala prácu predavačky vyžadujúcu zapojenie sa do fyzickej práce spočívajúcej v nosení bremien a predmetná nehoda jej predpoklady vykonávať takúto prácu podstatne obmedzila. Fyzické úkony, najmä nosenie bremien, boli tiež nevyhnutné pri starostlivosti navrhovateľky o domácnosť, čo tiež po nehode môže iba v obmedzenej miere. Na predmet tohto konania podľa názoru prvostupňového súdu nemá vplyv skutočnosť, že navrhovateľka sa svojou vôľou podieľala na dohode o skončení pracovného pomeru po predmetnej nehode ako vyplynulo zo správy od zamestnávateľa. Každopádne zmena života, ktorá u navrhovateľky nastala, bola nepriaznivá a výrazná, aj keby v zamestnaní bola zostala. S prihliadnutím na všetky tieto skutočnosti potom súd uznal ako primerané zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia na sumu 180 000,- Sk, od čoho

odpočítal zaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 5 000,- Sk a vo zvyšku návrh zamietol. V zamietavajúcej časti prihliadol na vznesenú námietku premlčania zo strany vedľajšieho účastníka, keď konštatoval, že k premlčaniu pohľadávky došlo najneskôr dňom 10. 6. 2008 s prihliadnutím na vypracovanie nového bodového ohodnotenia MUDr. J. K. dňa 10. 6. 2006. Pokiaľ na návrh navrhovateľky doručený súdu dňa 23. 3. 2009 súd uznesením pripustil zmenu návrhu 19. 5. 2009, kde sa navrhovateľka domáhal uhradenia sumy 49 749,68 eur, takýto návrh bol podaný po uplynutí premlčacej lehoty a súd mal za to, že navrhovateľka sa domáhala zaplatenia titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumy 180 000,- Sk. Do tejto výšky potom bola námietka premlčania neúčinná, ale nad výšku tejto sumy už bola námietka podľa názoru prvostupňového súdu právne významnou. Pri rozhodovaní o trovách konania prvostupňový súd vychádzal z ust. v spojení s ust. a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania, keď v konaní boli čiastočne úspešné obidve strany. Osobitný charakter sporu vedie k tomu, aby súd nehodnotil úspech v konaní aritmeticky, ale prednostne podľa rozhodnutia o základe sporu. To by viedlo k práve navrhovateľke na náhradu trov konania, ale v tomto prípade bola miera neúspechu výrazne prevažná, navyše aj zo špecifického právneho dôvodu uznania námietky premlčania v zamietnutej časti, čo viedlo k tomu, že právo na náhradu trov konania prvostupňový súd nepriznal žiadnemu z účastníkov.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obidve účastníčky konania. Navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť dôvodiac tým, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ išlo o vznesenú námietku premlčania zo strany vedľajšieho účastníka. Z ust. je zrejmé, že pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej na zdraví, platí len subjektívna premlčacia doba. Vylúčenie objektívnej premlčacej doby treba so zreteľom na osobitnú povahu týchto práv, ale najmä na požiadavku zabezpečiť poškodeným čo najúčinnejšiu ochranu považovať za celkom opodstatnené. Pri uplatňovaní náhrady škody, ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie vtedy, keď škoda na zdraví má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony. Tieto skutočnosti treba mať na zreteli pri posudzovaní ich prípadného premlčania. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v súdnom konaní v súvislosti s premlčacou dobou a v súvislosti s uplatnenou škodou na zdraví, resp. sťažení spoločenského uplatnenia v nadväznosti na premlčaciu dobu je potrebné preukázať len vedomosť poškodeného o škode a o tom, kto ju spôsobil. Prvostupňový súd sa neriadil týmito závermi, keď navrhovateľka sa dozvedela o tom, kto za škodu zodpovedá až z právoplatného rozsudku, resp. trestného rozkazu, ktorý bol vydaný okresným súdom 16. 12. 2002. V roku 2004 sa už u navrhovateľky začali prejavovať dôsledky úrazu. V tom čase ale nebola ešte ani liečba ukončená. Tieto dôsledky úrazu sa prejavovali priebežne ešte aj v roku 2008, v roku 2009 a následne dôkazom tohto konštatovania je aj to, že až v roku 2008 na základe ďalších vyšetrení bolo rozhodnuté, že u navrhovateľky bola určená miera funkčnej poruchy 50 %, o čom boli predložené i rozhodnutia sociálnej poisťovne. Odporkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmeniť a návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietnuť dôvodiac tým, že prvostupňový súd, i keď vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, nesprávne rozhodol. Návrh navrhovateľky je podľa jej názoru nedôvodný s poukázaním na dôkazy, ktoré predložila v priebehu konania, a to s poukázaním na rozhodnutie sociálnej poisťovne, z obsahu ktorého je zrejmé, že bola uznaná za invalidnú, nakoľko má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Teda v súlade s platnou právnou úpravou v čase, keď došlo k spôsobeniu jej úrazu dňa 14. 7. 2002 nie je primerané priznať jej zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozpore s ust. vyhlášky č. tak ako bolo poškodenie jej zdravia kvalifikované v znaleckom posudku MUDr. J. K., ktorého závery, pokiaľ ide o bodové ohodnotenie neboli namietané a ani v kontrolnom znaleckom posudku znalca MUDr. B. Q.. Prvostupňový súd podľa jej názoru pochybil i pri rozhodovaní o trovách konania, keď prihliadol na ust. , pretože navrhovateľka sa domáhala voči nej ako odporkyni zaplatenia sumy 39 832,70 Eur za sťaženie spoločenského uplatnenia s 10 % úrokom z omeškania, pričom takto ňou uplatnený nárok bol premlčaný a ako i v súvislosti s výrokom rozsudku v merite veci bola úspešná len v pomerne malej časti.

Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Zdravotný stav navrhovateľky bol ustálený najneskôr v okamihu vypracovania lekárskeho posudku MUDr. J. K., a preto jej námietky uvádzané v odvolaní podľa názoru vedľajšieho účastníka nie sú dôvodné. Tvrdenia navrhovateľky uvádzané v podanom odvolaní, že u nej došlo k ďalším lekárskym

zákrokom v súvislosti s utrpeným úrazom i po vypracovaní znaleckého posudku na takéto konštatovanie nemajú žiadny vplyv. Je potrebné poznamenať, že ďalší vývoj zdravotného stavu navrhovateľky zjavne nemal a ani nemá žiadny vplyv na zmenu bodového ohodnotenia jej sťaženia spoločenského uplatnenia. Znalec v roku 2006 skúmal ďalší vývoj zdravotného stavu navrhovateľky, ku ktorému uviedol, že bolesti hrudného a driekového seku chrbtice nesúvisia s úrazom, ku ktorému došlo v dôsledku dopravnej nehody, ale sú dôsledkom chorobných zmien chrbtice. Tieto zmeny nebývajú zvyčajne ustálené, ich pokračovaniu sa prakticky nedá zabrániť žiadnou liečbou. Pokiaľ navrhovateľka poukazovala na to, že v priebehu odvolacieho konania chce predložiť dôkazy o ďalšom zhoršovaní zdravotného stavu, na tieto okolnosti odvolací súd by nemal prihliadať, nakoľko dôkazy bolo potrebné predložiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie pred prvým stupňom.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. a bez nariadenia pojednávania ( ) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať ( ), keďže ani zo strany účastníkov konania neboli v odvolaní uvedené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Prvostupňový súd dostatočným a podrobným spôsobom zdôvodnil otázku čiastočného premlčania nároku. Aj v tejto časti sa odvolací súd preto stotožnil s jeho dôvodmi a neprihliadol na námietku navrhovateľky.

Pokiaľ odporkyňa poukazovala na nedôvodné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nad rámec obodovania v znaleckom posudku, ani s takýmto názorom sa odvolací súd stotožniť nemohol. Je nepochybné, že v dôsledku úrazu, ktorý navrhovateľka utrpela po dopravnej nehode zavinenej odporkyňou, došlo k výraznému obmedzeniu jej uplatnenia v spoločenskom živote tak ako to opätovne podrobne zdôvodnil prvostupňový súd a i podľa názoru odvolacieho súdu bolo zvýšenie bodového ohodnotenia o 7,5 násobok v tomto prípade primerané.

Správne postupoval prvostupňový súd následne i pri rozhodovaní o trovách konania, keď s prihliadnutím na ust. žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Odporkyňa síce mala v konaní pomerný úspech oproti úspechu navrhovateľky, ale nemožno ponechať bez povšimnutia dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v charaktere konania, kedy si navrhovateľka uplatňovala svoje nároky na náhradu škody z ublíženia na zdraví a posúdenie tejto otázky bolo výlučne v právomoci súdu, v čom videl i odvolací súd dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto rozhodnutie aj v tejto časti ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. s použitím ust. a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania, lebo ani jedna z účastníčok nemala v odvolacom konaní úspech.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.