Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/152/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom v A., C. D. X, zast. advokátskou kanceláriou Vašiv & Partners s.r.o., so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, IČO: 47 238 836 proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866 o zaplatenie 3.923,44 eura, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. z 22. apríla 2022

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.750 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3.923,44 eura titulom náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie, konkrétne z dôvodu práce vykonávanej nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovený v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len ,,Smernica“). Žalobu žalobca odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR vykonávajúcim štátnu službu v A., kde došlo aj k vzniku škody. Jeho týždenný pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín, čo je v rozpore so Smernicou. Smernica mala byť prebratá do znenia o Hasičskom a záchrannom zbore, ako to vyplýva z prílohy č. 4 k predmetnému zákonu, avšak žiadne ustanovenia tohto zákona nepotvrdzujú, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva na rozdiel od ust. Zák. práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ (ďalej aj len SD EÚ). Nakoľko služobná pohotovosť hasičov sa podľa nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času, dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu, čím je žalobcovi spôsobovaná škoda, náhrady ktorej sa môže domáhať pred vnútroštátnymi súdmi s odkazom na rozhodnutie SD EÚ vo veci G. Fuß. Vo veci C - 430/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov uviedol, že „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. Podľa judikatúry ESD týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby, treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný čas upravený v čl. 6 písm. b/ Smernice rešpektovaný (rozsudok ESD vo veci C 429/09). Poukázal na to, že pracovnoprávne vzťahy vrátane dovoleného rozsahu týždenného pracovného času tvoria predmet úpravy práva Únie, ktoré určuje dĺžku pracovného času 48 hodín. Jej prekročenie členským štátom EÚ zakladá jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto prekročením zakladá právo na náhradu spôsobenej škody pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35; z 5. marca 1996, Brasserie du Pecheur a Factortame, C-46/93 a C-48/93, Zb. s. I-1029, bod 31). Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Priamy účinok netransponovanej alebo nesprávne transponovanej smernice pritom vyplýva aj z viacerých rozsudkov Súdneho dvora EÚ. Podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov zákon o hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho sa pravidelne prekračuje. Takáto právna úprava preto zakladá porušenie článku 6 ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/ES Slovenskou republikou, ako členským štátom EÚ a priznáva právo na náhradu škody postihnutým jednotlivcom. Ďalej žalobca uviedol, že čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť presne vymedzený výsledok, ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou a sleduje stanovenie maximálnej hranice týždenného pracovného času 48 hodín, vrátane nadčasov. Pokiaľ ide o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva Únie jednotlivcovi táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Úniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v zmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie) stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách menej výhodné ako podmienky, týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie).V právnom poriadku SR neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku), ako aj z podmienok jej uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa - 13 , nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva, a to ako nemajetkovú ujmu, ktorá sa nahrádza v peniazoch. Vzhľadom na právne a skutkové okolnosti veci pre určenie výšky škody považoval svojim obsahom najbližšie ustanovenie ZoHaZZ, podľa ktorého ak je príslušníkovi nariadená služobná pohotovosť na pracovisku, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Na základe uvedeného žiadal o odškodnenie vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou je príslušná čas jeho služobného platu. Žalovaná v súvislosti s uplatneným nárokom vzniesla námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/ ES, námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania, námietku nedôvodnosti žaloby a námietku premlčania a navrhla, aby súd konanie zastavil, prípadne žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal jej nárok na náhradu trov konania. Žalovaná z čl. 1 ods. 2 Smernice mala vyplývajúcu jej vecná pôsobnosť a definujúcu okruh vzťahov, na ktoré sa má aplikovať. Rozsah pôsobnosti Smernice je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 a negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2. Smernica sa neuplatňuje na odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Mala za to, že vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené. Podľa názoru žalovanej, štátnu službu príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice v č. l.2 ods. 2 pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Žalovaná poukázala na to, že žalobu pre netransponovanie smernice môže podať Európska komisia priamo na SD EÚ a fyzická alebo právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá na vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Žalobca však nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, preto žalovaná namietala nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie. Navyše ak žalobca mal za to, že

mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného podľa a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v žalobe. V súvislosti s tvrdením žalobcu o nesprávnej transpozícii Smernice do poukázala na ust. čl. 2 ods. 1 Smernice, ust. , , , a ust. tvrdiac, že predmetné ustanovenia definujú služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorý bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času a štátna služba nadčas. Pri nariadenej služobnej pohotovosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti. Vzhľadom na uvedené žalovaná mala za to, že uvedené ustanovenia , 91 a 92 ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl. 8) plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Mala za to, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálne priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, ako je to v Smernici, a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, podľa ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok, a teda dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/ES správne. Tvrdila, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Žalobca nejasným spôsobom stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Ak by aj súd dospel k záveru že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Žalobca nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody predišiel, neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti považuje, resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Žalovaná poukázala aj na to, že je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či skutočne odpracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, pričom je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Dôkazné bremeno je v tomto prípade na strane žalobcu. Súd vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku v jednej 24 hodinovej zmene. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna. Z výplatných pások (č.l. 5 - 22) a podľa prehľadu a rozsahu nariadených pracovných pohotovostí (č.l. 40 a 99) mal súd za osvedčené, že od februára roku 2018 odpracoval žalobca 1905,22 hodiny nad právom únie povolený týždenný limit služobného času, teda v okolnostiach prípadu žalobca vyše troch rokov pracuje v priemere 56 hodín týždenne, a tak odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom Únie, čo pri priemernom počte týždňov 52,179 je to 417,4 hodiny do roka, a teda za posledné tri roky to predstavuje 1905,20 odpracovaných hodín nad právom Únie povolený týždenný limit služobného času. Súd prvej inštancie na vec aplikoval čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta, , čl. 1 bod 2, bod 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b/, čl. 16 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/EHS, , , , , , , , , , o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení, , (ďalej len ,Z“). Vychádzajúc zo skutkových okolností prípadu, opísaných tak v žalobe, ako aj následných písomných podaniach žalobcu ustálil, že predmetom súdneho sporu je konanie o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva žalobcu, a to konkrétne Smernice č. 2003/88/ES, článku 6, písm. b/ t j. porušenie práva žalobcu na 48 hodinový pracovný čas, ktorý mu táto smernica garantuje. Žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku tohto porušenia utrpel. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej považoval za nedôvodnú. Zdôraznil, že zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii práva EÚ vychádza z prednosti práva EÚ,

bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Slovenská republika ako členský štát Európskej únie je zodpovedná za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie, z ktorého dôvodu je daná pasívna legitimácia žalovaného. Zodpovednosť za vzniknú škodu v tomto prípade vyplýva z judikatúry Súdneho dvora a je založená na prednosti komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym, pričom osobitne poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Simmenthal, 106/77; prednosť komunitárneho práva vyplýva aj z článku 7 ods. 2, 5 SR. Vychádzal z článku 144 ods. 1 SR s tým, že na jeho základe slovenským súdom vyplýva povinnosť dodržiavať komunitárne právo s tým, že sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení európskeho spoločenstva, aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. V tej súvislosti poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci G. Fuß, z ktorého vyplýva právo poškodeného v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu. V prípade porušenia práva Európskej únie sa teda fyzická osoba môže domáhať na vnútroštátnom súde svojho nároku priamo voči členskému štátu, t.j. v prejednávanej veci voči Slovenskej republike, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy (Ministerstvo vnútra SR), do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR (ďalej aj len HaZZ). Námietka žalovanej, aby sa na daný prípad neaplikovala Smernica, tiež nebola súdom zohľadnená, pretože Súdny dvor v rozsudku vo veci C-429/09 G. Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti hasičov riešil Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-429/09 z 25.11.2010 s tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného času v spojení s ďalším riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V citovanej veci sa týkal predmet konania pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov. Uzavrel, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES. Uviedol, že SD EÚ konštatoval, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Okrem toho SD EÚ uzavrel, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, priznáva teda jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku SD EÚ rovnako uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle Smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti. SD EÚ vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Uviedol, že podľa Súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok SD EÚ C-14/04, Dellas. bod 48, 58). K otázke, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do slovenského právneho poriadku, konkrétne, či do sa premietli ustanovenia Smernice - čl. 6 písm. b/ o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase pre hasičov a či sa doň premietnuť mali, súd uviedol, že podľa podkladov (dochádzky) predložených žalobcom, žalobca v rokoch 2018 až 2021 odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b/ Smernice. Poukázal na to, že z ust. a vyplýva, že služobná pohotovosť podľa tohto zákona sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase. Vzhľadom na to mal súd za to, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie potom upresňuje, že počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby a takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas. Ust. zákona o hasičskom zbore vyslovene uvádza, že zatiaľ, čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1, vrátane tarifného platu a jeho príplatkov, za výkon služobnej

pohotovosti patrí hasičovi peňažná odmena v štátnej službe (odsek 5 ust. v spojení s ). Z uvedeného vyvodil, že Smernica nebola správne prebratá. Súd ďalej skúmal splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu a konštatoval, že zodpovednosť štátu je daná, ak: 1. vyplýva z porušenia právnej normy únie, ktorej cieľom bolo priznať jednotlivcovi právo, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť. Dospel k záveru, že čl. 6 písm. b/ Smernice predstavuje právnu normu únie, ktorá jednotlivcovi priznáva práva, keď ukladá členskému štátu maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Konštatoval aj splnenie druhej podmienky, keďže žalobca odpracoval v dotknutom období pracovný čas nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b/ Smernice, čo bolo v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v danej oblasti, kedy sa považuje porušenie práva únie za dostatočne závažné. Za splnenú považoval aj tretiu podmienku a to danosť priamej príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6 písm. b/ Smernice a škodou, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorú by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. V prípade žalobcu bolo pritom právo na odpočinok porušované permanentne niekoľko rokov. Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.923,44 eura súd prvej inštancie považoval za primeranú do výšky 2.750 eur, pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na 48-hodinový pracovný týždeň a charakteru následkov porušenia jeho práva, a to skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý, nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú alebo psychickú regeneráciu, tráviť ho s rodinou a pod. Do úvahy vzal i skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej výške súdy priznávajú v prípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť" rovnako. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu nad prisúdenú sumu zamietol. Podľa ,CSP priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, podľa zásady úspechu, keďže stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, pričom žaloba bola dôvodná.

3. V zákonnej lehote podala žalovaná proti vyhovujúcemu výroku rozsudku a výroku o trovách konania odvolanie z dôvodov uvedených v , a . Ako prvé namietala odvolateľka nedostatok právomoci súdu, pričom vytýkala súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal právnym, skutkovým ani iným posúdením, či bol obsah Smernice 2003/88/ES skutočne nesprávne prebratý do . Zároveň dôvodila, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území SR so Smernicou Európskej únie nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácie a takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu. Keďže, podľa odvolateľky, súd prvej inštancie tak neposkytol adekvátnu odpoveď na základnú otázku tohto súdneho sporu, napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti. V súvislosti s opakovanou námietkou nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie žalovaná poukázala na rozdiel medzi pojmami prebratie smernice a aplikácia smernice. Dôvodila, že žalobca sám pripúšťa, že výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúcu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Teda podľa žalovanej Smernica 2003/88/ ES nebola do prebratá nesprávne aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala (žiadne ustanovenie nie je možné považovať za rozporné s uvedenou smernicou). Porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, pričom žalobca namietal nesprávne prebratie tejto smernice, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na konkrétny pracovno-právny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Podľa žalovanej, miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Odvolateľka zotrvala na tvrdení o tom, že Smernica 2003/88/ES sa na služobný pomer príslušníkov hasičského záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pričom mala za to, že súd sa touto jej námietkou nezaoberal. Odcitovala čl. 1 ods. 2, 3, 4 Smernice 2003/88/ES a tiež čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. /EHS so záverom, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2

ods. /EHS, ako aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods. /EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činnosti a s tým spojený rozvrh služobného času, sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to v žalobe tvrdí žalobca. Preto podľa názoru žalovanej, štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. /EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany v zmysle čl. 2 ods. /EHS. Po odcitovaní , a a a vyvodila, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci, vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Opätovne zdôraznila, že rozhodnutie vo veci C- sa týka mestského hasiča a preto z tohto dôvodu nie je predmetné rozhodnutie považovať v prejednávanej veci za smerodajné. Okrem toho mala za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody, a to žiadnym spôsobom. Nie je jej zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Zdôraznila, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa a pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Rovnako v zmysle platnej legislatívy, pri takto nariadenej služobnej povinnosti v mieste vykonávania štátnej služby je určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, preto žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostával za takto stanovenú časť pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby

- zásahu, bude k dispozícii. Pokiaľ súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, sama o sebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93 by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah, a či včas využila všetky dostupné prostriedky na nápravu. Žalovaná tak zdôraznila, že žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody, resp. ujmy predišiel. Žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti považuje, resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky A. a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Čo sa týka formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C-429/09 G. Fuss uviedol veľmi jasne, že: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je E. F. vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Namietala, že súd dostatočne nezdôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovi priznal. Nakoľko subsumoval žalobcom uplatnený nárok pod ustanovenia § 11 a § 13 Obč. zák. mal jasne zdôvodniť, na základe čoho dospel k názoru, že v danom prípade nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. Zdôraznila, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Žalobca sa ani nedomáhal, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti a ani, aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Mala za to, že predmetná žaloba nerieši daný stav do budúcna. Akceptuje, že výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, avšak voľná úvaha súdu nesmie byť svojvoľná -

arbitrárna. Aj keby bolo zasiahnuté do práva žalobcu, čo však žalovaná popiera, žalobca neuniesol dôkazné bremeno v časti, v ktorej je povinný preukázať závažnosť ujmy, ktorá mu mala takýmto zásahom vzniknúť. Zdôraznila, že žalobca nepreukázal, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť spoločnosti. Vzhľadom na uvedené, mala úvahy súdu o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho vyplývajúci zásah do jeho osobnostných práv za celkom bezpredmetné, nakoľko žalobca podanou žalobou nechce dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok postupom podľa zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Nesúhlasila ani s priznaním náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 %, a to s poukazom na tú skutočnosť, že žalobca si žalobou uplatňoval zaplatenie sumy 3,923,44 eura, pričom súd žalobe vyhovel iba v časti 2.750 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Súd mal teda vychádzať zo zásady úspechu a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania iba v rozsahu jeho úspechu.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. K námietke právomoci súdu uviedol, že každý vnútroštátny súd je oprávnený a zároveň povinný chrániť práva priznané právnym poriadkom EÚ a priznať im právnu ochranu. V súlade so zásadou priameho účinku práva EÚ, ktorá bola prvýkrát formulovaná v rozhodnutí G. E. en Loos, v ktorom SD EÚ dospel k záveru, že právo (vtedy) Spoločenstva ukladá jednotlivcom nielen povinnosti, ale priznáva im aj individuálne práva, ktorým sú vnútroštátne súdy povinné poskytnúť ochranu. Vzhľadom na vyššieuvedené mal za nepochybné, že jediným orgánom, ktorý mohol poskytnúť ochranu úniovému právu žalobcu, bol práve Okresný súd Michalovce. Tiež mal za to, že súd zrozumiteľne vysvetlil, prečo žalovaná prichádza do úvahy ako pasívne legitimovaný subjekt. Poukázal na to, že v rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Košiciach bola otázka pasívnej vecnej legitimácie v obdobných konaniach riešená opakovane (napr. rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp zn. z 13.05.2020, sp. zn. zo 16.12.2020) a vždy s rovnakým záverom, podľa ktorého zodpovedným subjektom za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie je členský štát a na uvedenom nemení nič ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj priamo od svojho (verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa Smernice s priamymi účinkami. K pôsobnosti Smernice žalobca poukázal na prípad Pfeiffer, v ktorom súd konštatoval, že čl. 2 ods. 2 Smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej obrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto Smernice (C-397/01, bod 53). Súdny dvor vo svojom rozhodnutí vo veci C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer a iní uzavrel, že „...výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu – napríklad katastrofa – pri ktorej nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy“. Aplikáciu Smernice na činnosť vykonávanú ním – žalobcom mal preto za nespochybniteľnú. Zotrval na argumentácii, že Smernica nebola riadne transponovaná do zákona , pretože uplatnením niektorých ustanovení zákona sa nedosahuje a negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre hasičov. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle Smernice, a to bez ohľadu na to, či vykonáva prácu alebo je len v stave pripravenosti na jej výkon. V rozhodnutí vo veci C-518/15 Ville de Nivelles v. Rudy Matzak ESD dokonca rozšíril pojem čas práce, aj o dobu pohotovosti, ktorú pracovník trávi doma s povinnosťou v krátkej lehote reagovať na povolanie zamestnávateľom. Argumenty žalovanej považoval preto za nesprávne. Za správny považoval aj postup súdu pri určení výšky škody spôsobenej porušením úniového práva, ktorá je v priznanej sume primeraná zabezpečeniu skutočnej ochrany úniových práv. Vzhľadom na neexistenciu osobitnej úpravy konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a pravidiel, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady, súd správne aplikoval ust. - 13 , ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie tejto náhrade škody.

5. Ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní podané.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, na základe odvolania podaného žalovanou ako oprávnenou osobou a včas, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal bez nariadenia pojednávania podľa a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z a

, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (, a ) rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny, preto ho odvolací súd v zhode s potvrdil.

7. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17. augusta 2023 o 9.50 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle , .

8. Odvolateľka odvolaním napadla len vyhovujúci výrok rozsudku a súvisiaci výrok o trovách konania. Výrok, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, nebol predmetom odvolacieho prieskumu a nadobudol právoplatnosť.

9. Odvolací dôvod v zmysle je založený na tom, že v konaní neboli splnené procesné podmienky. Procesné podmienky definuje samotný () ako podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania – t.j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu), procesné podmienky na strane účastníkov (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého priebehu konania. Určitou výnimkou je skúmanie splnenia podmienky všeobecnej miestnej príslušnosti a osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber, ktoré súd skúma len na námietku žalovaného pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí. Zistenie nedostatku procesnej podmienky (ktorý je prítomný už v momente začatia konania alebo k nemu dôjde neskôr v priebehu konania) je procesnou úlohou súdu. Nedostatky niektorých procesných podmienok sú neodstrániteľné, čo znamená, že prítomnosť takéhoto nedostatku absolútne bráni súdu v konaní a rozhodnutí vo veci a správne rezultuje jedine do zastavenia konania. Nedostatky iných procesných podmienok sú odstrániteľné, a teda súd po zistení nedostatku procesnej podmienky sa pokúsi tento nedostatok odstrániť (vlastným postupom alebo výzvou strane sporu na odstránenie nedostatku). V prípade neodstránenia odstrániteľného nedostatku súd konanie zastaví (za výnimky z tohto pravidla sa však v určitej miere považuje poplatková povinnosť, pri nesplnení ktorej v niektorých prípadoch súd konanie nezastaví, ako aj povinné zastúpenie advokátom, pri nedostatku ktorého nebude následkom zastavenie konania, ale neprihliadanie súdu na úkony strany, čo následne vyústi do straty sporu). Vadou predpokladanou v tak trpí konanie v prípade, keď súd vec prejednal a rozhodol napriek vyššie naznačeným nedostatkom.

10. Odvolací dôvod podľa je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ,193 a 205 , pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

11. K odvolaciemu dôvodu podľa , t.j. že rozhodnutie súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide aj vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

12. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd je názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa .

13. Odvolacie námietky boli už predmetom dokazovania a posudzovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa . Poukazujúc na ustanovenie odvolací súd konštatuje, že vecne správne sú dôvody rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými dôvodmi sa aj odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Na zvýraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza:

14. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že na prejednanie a rozhodnutie veci je daná jeho právomoc, keďže neexistuje žiaden iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, či zákonom na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu za porušenie práva Únie. Otázku právomoci súdu na konanie je potrebné posudzovať vo vzťahu k predmetu sporu, ktorý je vymedzený uvedením podstatných skutkových okolností, na ktorých sa zakladá nárok žalobcu. Nie je významné právne definovanie nároku, ktoré je vždy úlohou súdu v zmysle zásady iura novit curia. Zo žaloby bez všetkých pochybností vyplýva, že žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody vzniknutej mu porušením jeho práva garantovaného normami komunitárnych predpisov, čo je zjavné z opisu rozhodujúcich skutočností, keď žalobca tvrdil nesprávne prebratie Smernice EÚ, nesprávny postup pri implementácii úniového práva, tvrdil, že mu bola spôsobená škoda štátom, a to porušením úniového práva pri rozvrhnutí jeho pracovného času. Žalobca nárok na peňažné plnenie náhrady škody založil na tvrdeniach, že počas 7 dní v týždni odpracuje vrátane nadčasov priemerne viac ako 48 hodín, čo je v rozpore s článkom 6 písm. b/ Smernice. Žalobca už v žalobe odkazoval na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o všeobecných predpokladoch náhrady škody jednotlivcom voči členským štátom vo veci C - 118/08 Transportes Urbanos y Servicios Generales, C - 429/09 G. Fuß , C- 437/05 Vorel, C 397/01 Pfeiffer, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame, C-524/04 Test Claimants Thin Cap, a zdôvodňoval svoj nárok závermi rozsudku SD EÚ C-429/09 Fuß, priznávajúcich taký nárok na náhradu škody priamo osobám vykonávajúcim prácu hasiča. Zo žiadnych podaní žalobcu teda nemožno vyvodiť, aby uplatňoval mzdové alebo iné nároky vyplývajúce z jeho služobného pomeru príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR. Vyčíslenie výšky žiadaného odškodnenia vo väzbe na rozsah priznávanej pracovnej odmeny, predstavuje len orientačné, východiskové kritérium, ktoré žalobca považoval za primeraný ekvivalent na vyjadrenie ujmy spočívajúcej v neoprávnenom skrátení času jeho pracovného voľna určeného na oddych a relaxáciu, v konečnom dôsledku ponechal výšku náhrady na úvahu súdu.

15. Žalobca odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody tým, že Slovenská republika neprevzala (nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy článok 6 písm. b/ Smernice vo vzťahu k úprave pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového a vnútroštátne práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať aj vnútroštátne súdy v zhode s článkom 7 ods. 2, 5, článkom 144 SR, ako aj článkom 3 . V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra SD EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

16. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie ( C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad 4/ prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C Brasserie du Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry SD EÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich, ): 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát ( napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

17. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SD EÚ v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti (efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z.z., pretože do pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti ( v spojení s zákona č. 315/01 Z.z vylúčil aplikáciu na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/, d/ SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr. C 429/09 G. Fuß bod 46).

18. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia citoval judikatúru Súdneho dvora, v ktorej bol riešený výklad komunitárneho práva vzťahujúceho sa na danú vec, a ktorý bol preto pre konajúci súd záväzný. Obrana žalovanej je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť, vzhľadom na zhodné skutkové okolnosti prípadu. V zmysle vyššiecitovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b/ Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice (bod 52, 55 vo veci C 397/01 až 403/01 Pfeiffer, bod 56 vo veci C 429/09 Fuß, bod 27 až 30 vo veci C 518/15 Matzak). Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovanej o tom, že Smernica sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuß). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C 397/01 Pfeiffer bod 99, C 429/09 Fuß bod 35,52). SD EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (napr. bod 95 H. Pfeiffer ) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (napr. bod 27 C-437/05 Vorel). Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß keď potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou. Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b/ Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.

19. V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného čl. 6 písm. b/ Smernice. Ak žalovaná tvrdila, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SD EÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež,

že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovanou pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).

20. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného za škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, ktorého výšku odôvodnil spôsobom spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle . Z jeho rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle v spojení s zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe, ktorý postup možno považovať za správny.

21. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí žalovaná, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd prvej inštancie správne posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice rady 89/391/EHS a tiež Smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady stanovil vo výške 2.750 eur, svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných okolnostiach prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , , , ).

22. Ohľadom nároku na náhradu trov konania odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne rozhodol ak žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania. Žalobcovi svedčí úspech vo veci v rozsahu 100 % zo súdom priznanej sumy, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v spore záviselo od úvahy súdu, v ktorých prípadoch sa zásada úspechu a neúspechu neaplikuje.

23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku ako vecne správny v zmysle potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania, s odôvodnením ktorého sa v plnom rozsahu stotožňuje.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s v spojení s . Žalovaná bola v odvolacom konaní neúspešná, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania patrí v plnom rozsahu procesne úspešnému žalobcovi.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).