Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Er-1990-2006.pdf
PDF · 96.46 KB
Case nature
Area
Subarea
1Er/1990/2006
Uznesenie
Okresný súd Rimavská Sobota v exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Czech, a.s., Jindrišská 24/941, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 61 860 069, proti povinnému W. X., P.. X. XX. XXXX, Y. Z.Á. H. XXX, Š. A. H. vedenej súdnym exekútorom JUDr. Júliou Kubjatkovou, Exekútorský úrad Brezno, Nám. M. R. Štefánika 11 pod sp. zn. EX 556/06, zast. súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Kálmána Mikszátha 268, Rimavská Sobota ako zástupcom na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 43.218,- Kč s príslušenstvom takto
rozhodol:
Súd vyhlasuje exekúciu za n e p r í p u s t n ú a z a s t a v u j e ju.
O trovách exekúcie r o z h o d n e po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.
odôvodnenie:
Návrhom doručeným dňa 20. 11. 2006 sa oprávnený (vystupujúci ešte pod obchodným menom Profireal, a. s.) domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 43.218,- Kč so 6,0 % úrokom z omeškania zo sumy 43.218,- Kč od 12. 4. 2006 do zaplatenia, ako aj trovy konania vo výške 1.600,-Kč. Exekúciu žiadal vykonať na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok ("rozhodčí nález") vydaný rozhodcom JUDr. Josefom Kunášekom so sídlom v Prahe (Česká republika) dňa 31. 5. 2006, č.j. Ku-41-19/2006-12, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12. 6. 2006 a vykonateľnosť dňa 15. 6. 2006. Súdny exekútor bol dňa 9. 2. 2007 poverený vykonaním exekúcie.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia cudzí rozhodcovský rozsudok sa v Slovenskej republike vykoná ako tuzemský rozhodcovský rozsudok.
Pred podmienkami uznania cudzieho rozhodcovského rozsudku upravenými v zákone má prednosť aplikácia ustanovení dvojstrannej medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou
republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach so záverečným protokolom (uzavretá dňa 29. 10. 1992, ozn. č. 193/1993 Z. z., ďalej len "dvojstranná zmluva").
Podľa čl. 22 písm. c) dvojstrannej zmluvy, upravujúceho uznanie a výkon rozhodnutí v majetkových veciach, zmluvné strany s výnimkou rozhodnutí uvedených v článku 25 tejto zmluvy uznávajú a vykonávajú na svojom území za podmienok ustanovených v tejto zmluve rozhodcovské nálezy vydané vydané na území druhej zmluvnej strany v rozhodcovskom konaní.
Podmienky uznania a výkonu rozhodcovských rozsudkov sú bližšie upravené v ustanovení čl. 23 dvojstrannej zmluvy. Takéto rozhodnutia sa budú uznávať a vykonávať, ak
a) rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné podľa potvrdenia orgánu, ktorý rozhodnutie vydal; predbežne vykonateľné rozhodnutia a vykonateľné predbežné opatrenia možno na území dožiadanej zmluvnej strany uznať a vykonať, i keď ich možno napadnúť riadnym opravným prostriedkom,
b) justičné orgány druhej zmluvnej strany nevydali skôr právoplatné rozhodnutie alebo neuznali a nevykonali rozhodnutie tretieho štátu v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi,
c) účastníkovi bola daná možnosť riadne sa zúčastniť na konaní, najmä ak bol podľa právneho poriadku zmluvnej strany, kde sa konanie uskutočnilo, riadne a včas predvolaný na pojednávanie a rozhodnutie spolu s poučením o možnosti podať proti nemu opravný prostriedok mu bolo riadne doručené, a v prípade procesnej nespôsobilosti bol riadne zastúpený,
d) na konanie nebola daná výlučná právomoc orgánov zmluvnej strany, na území ktorej sa o uznanie žiada,
e) zmluvná strana, na území ktorej sa o uznanie alebo výkon žiada, sa domnieva, že uznanie alebo výkon neohrozí jej zvrchovanosť alebo bezpečnosť alebo nebude v rozpore s jej verejným poriadkom.
Podľa čl. 24 ods. 1 dvojstrannej zmluvy návrh na uznanie a výkon rozhodnutia sa podáva priamo príslušnému súdu zmluvnej strany, na území ktorej sa má rozhodnutie uznať a vykonať.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia výkon rozhodnutia vrátane náležitostí návrhu na výkon rozhodnutia a dokladov, ktoré je potrebné k návrhu pripojiť, ako aj možnosť povinného podať proti výkonu rozhodnutia námietky, sa spravujú právnym poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej sa má rozhodnutie vykonať.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia súd, ktorý rozhoduje o uznaní a nariadení výkonu rozhodnutia, sa obmedzí na zistenie, či boli splnené podmienky uvedené v článkoch 22 a 23, a ak zistí, že tieto podmienky sú splnené, rozhodnutie uzná alebo nariadi jeho výkon.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
V § 53 odseku 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v času uzavretia zmluvy sa nachádzal demonštratívny výpočet zmluvných podmienok, ktoré sa bez ďalšieho považujú za neprijateľné a s ohľadom na právny následok vyjadrený v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka aj za neplatné. Tento výpočet nemožno považovať za uzavretý, čo znamená, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku možno považovať aj iné dojednanie tvoriace súčasť uzavretej zmluvy, pokiaľ spĺňa materiálne hľadisko, t.j. vznik značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené ustanovenia zákona je pritom potrebné vykladať a aplikovať tak, aby boli konformné so znením a účelom komunitárneho práva uplatňovaného v oblasti ochrany spotrebiteľa.
Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( ďalej len ako "smernica") na účely tejto smernice "nekalé podmienky" znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa čl. 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 3 smernice príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
Podľa čl. 6 ods. 1. smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa bodu 1 písm. q) prílohy smernice za nekalú podmienku možno považovať dojednanie, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Podľa bodu 38 rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26. októbra 2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (č. 93/13/EHS - pozn. súdu) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Súdny dvor v rozsudku vo veci C-40/08 zo dňa 6. októbra 2009 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira vyjadril mimo iného nasledovné: Smernica Rady č. 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
V bode 18.1 "smluvných ujednání" tvoriacich prílohu zmluvy o revolvingovom úvere sa uvádza, že právomoc na riešenie všetkých sporov o nárokoch, ktoré priamo alebo odvodene vznikli z tejto zmluvy o revolvingovom úvere alebo v nadväznosti na ňu, má podľa zák. č. 216/1994 Sb. o rozhočím řízení v jednoinštančnom písomnom rozhodcovskom konaní ktorýkoľvek z týchto rozhodcov, ktorému žalobca doručí žalobu. Vo výpočte konkrétnych rozhodcov sa nachádza aj JUDr. Josef Kunášek, advokát s miestom podnikania v Prahe.
Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca vo veci aplikoval hmotné právo Českej republiky, zjavne majúc za to, že zmluva sa riadi a vykladá v súlade s českým právom. Pokiaľ je však jednou zo zmluvných strán spotrebiteľ, uplatní sa aj právna úprava nachádzajúca sa v § 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom uvedeného zákona, podľa ktorého ak si účastníci spotrebiteľskej zmluvy zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako slovenský právny poriadok, ich vzťahy sa spravujú slovenským právnym poriadkom. Z uvedeného dôvodu je exekučný súd povinný preskúmať predložený exekučný titul aj z pohľadu slovenského právneho poriadku platného a účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere ako zmluvy spotrebiteľskej.
Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Z pohľadu slovenského právneho poriadku by bolo potrebné zmluvu o revolvingovom úvere kvalifikovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú za podmienok bližšie určených v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Bez ohľadu na to zmluvu tiež treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa. Rovnaký záver platí aj pri skúmaní postavenia zmluvných strán pri uzatvorení zmluvy. Z obsahu uzavretej zmluvy totiž nevyplýva, že by povinný ako dlžník do zmluvného vzťahu s oprávneným vstupoval v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne inej podnikateľskej činnosti, preto ho treba považovať za spotrebiteľa (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdu je naopak z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne, preto je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Právna úprava spotrebiteľského práva sa vyznačuje vysokou mierou kogentnosti, pričom jej základným cieľom je poskytnúť ochranu spotrebiteľovi, ktorý sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu a s ňou spojenú vyjednávaciu pozíciu ocitáva v nevýhode oproti hospodársky silnejšiemu a skúsenejšiemu podnikateľovi. Je úlohou štátu, aby sa pokúsil toto nerovnovážne postavenie zmluvných strán vyrovnať a dosiahnuť, aby obsah vzájomných práv a povinností zmluvných strán bol v súlade s tým, čo sa všeobecne akceptuje ako spravodlivé a vyvážené.
Rozhodcovskú doložku dojednanú v čl. 18 zmluvných dojednání treba považovať za tzv. výhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá rozhodovanie o všetkých sporoch medzi zmluvnými stranami paušálne zverovala rozhodcovi. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná s povinným individuálne a povinný zjavne nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Spornosť vo vyváženosti vzájomných práv a povinností zmluvných strán navyše vyvoláva aj skutočnosť, že priamo v predtlači zmluvných dojednaní boli vopred určení konkrétni rozhodcovia, ktorí majú o prípadnom spore rozhodnúť. Navyše obsahujú klauzulu, že aj prípadného iného rozhodcu zvolí veriteľ - teda oprávnený. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo povinnému ako spotrebiteľovi odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaní, ale aj právo slobodného výberu rozhodcu, prípadne rozhodcovského súdu. Z uvedeného dôvodu ide o zmluvné dojednanie, ktoré celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ právomoc rozhodcu bola založená na neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský nález bol vydaný v rozpore so zákonom. Bez ohľadu na platnosť rozhodcovskej doložky
podľa českého práva je nutné konštatovať, že uznanie takéhoto rozhodnutia na území Slovenskej republiky by sa priečilo verejnému poriadku. Z rozsudku ESD zo dňa 6. 10. 2009 vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodriguez Nogueira totiž vyplýva, že čl. 6 smernice č. 93/13/EHS treba pokladať za kogentné ustanovenie rovnocenné vnútroštátnym pravidlám majúcich právnu silu noriem verejného poriadku (body 51 až 54 uvedeného rozhodnutia). Súd bol preto nútený exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
O trovách exekúcie súd rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia s poukazom na § 251 ods. 4 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 3 O. s. p., keďže v súčasnosti nemá k dispozícii vyčíslenie trov exekúcie. Rozhodovanie o trovách exekúcie osobitným uznesením je prípustné aj v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 6/2010, dostupného na webovej stránke tohto súdu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na podpísanom súde ku Krajskému súdu v Banskej Bystrici, v troch vyhotoveniach, pričom odvolanie musí obsahovať náležitosti podľa §-u 205 a 205a) Občianskeho súdneho poriadku.
§205 (1) V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§42 ods.3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
(2) Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(3) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
§205a (1) Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 10 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
(2) Ustanovenia odseku 1 sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.