Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_18Er-504-2009.pdf
PDF · 100.32 KB
Case nature
Subarea
18Er/504/2009
Uznesenie
Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Mliekarenská ul. č. 10, 824 96 Bratislava, proti povinnému: Z. W., K.. XX.XX.XXXX, W. XXXX/XX, XXX XX I. vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Patrícius Baďura, Viedenská cesta 5, P.O.BOX 226, 851 01 Bratislava 5, pre vymoženie sumy 5096,99 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, takto
rozhodol:
I. Súd exekúciu zastavuje.
II. Súd povoľuje odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Patríciusa Baďuru pod sp. zn. EX 899/09 do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie č.k. 18Er/504/2009-82.
odôvodnenie:
Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 059852 zo dňa 18.12.2009 bol súdny exekútor JUDr. Patrícius Baďura, poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov. Návrhom zo dňa 27.11.2009 oprávnený žiadal o vykonanie exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 5096,99 Eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania vo výške 49,79 Eur a trov exekúcie.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom sp. zn. RK-1112/07-MK bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu 5096,99 Eur s príslušenstvom, trovy konania vo výške 49,79 Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000034046 uzatvorenej dňa 13.04.2006, ktorú povinný riadne a včas neplnil. Z ustanovení predmetnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú.
Súd zastavil exekúciu v časti zmluvnej pokuty rozhodnutím č.k. 18Er/504/2009-14 zo dňa 28.09.2010. Voči tomuto rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie podaním zo dňa 21.02.2010. Krajský súd uznesenie napadnuté odvolaním potvrdil rozhodnutím 11CoE/256/2011 zo dňa 31.07.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 10.10.2012. Vo vyššie spomenutom uznesení, Krajský súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil, keď vzhľadom na vyššie uvedené bude dôvodným, aby prvostupňový súd následne zastavil exekúciu aj v
časti, v ktorej vydal poverenie. Odvolací súd určil povinnosť súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.
Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 31.12.2007 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.
Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
V predmetnej zmluve sú naplnené všetky zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona.
V danom prípade sa jedná i o spotrebiteľský vzťah, vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v § 52 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“).
V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku, ako už bolo uvedené vyššie, spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností zmluvné dojednania, ktoré povinní ovplyvniť nemohli, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Zákonodarca spočiatku jasne nedefinoval, aké ustanovenia
je nutné definovať ako neprijateľné podmienky, čo však vyriešil novelou zákona č. 379/2008 Z.z., kde vymedzil v písm. r) uvedeného paragrafu ako neprijateľnú zmluvnú podmienku i ustanovenia, ktoré v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžadujú, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov, súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení do 30.06.2009 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.
Podľa § 45 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) toho istého zákona.
V zmysle § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.
Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní , rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000034046 sú Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere, v ktorých bod 18. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi - takúto alternatívnu rozhodcovskú doložku možno posúdiť ako rozhodcovskú doložku výlučnú, nakoľko je zrejmé, že v prípade sporu bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ (najmä pokiaľ ide o jej neplnenie), ktorý si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd, čo priamo potvrdzuje aj rozhodcovská doložka uvedená v bode 18.2.1. zmluvy, v zmysle ktorej budú akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s jej porušením,
ukončením či jej neplatnosťou riešené s konečnou platnosťou v písomnom rozhodcovskom konaní pred jednotlivo určenými rozhodcami.
Súd dospel k záveru, že takto dohodnutá rozhodcovská je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho výkladu § 53 ods. 1 v spojení s ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007. Ako už bolo uvedené vyššie, zákonodarca s účinnosťou od 01.01.2008 medzi neprijateľné podmienky zaviedol aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je len reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie, pričom k spresneniu výpočtu došlo už základe smernice č. 93/13/EHS.
Písm. r) citovaného ustanovenia nie je teda doplnením, ale priamym výkladom už existujúcej právnej úpravy.
Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú, je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v Zmluve o revolvingovom úvere vychádzal súd z teleogického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.
V zmysle zmluvných dojednaní si síce žalujúca strana môže vybrať medzi príslušným súdom Slovenskej republiky a rozhodcovským súdom, ide však len o výber pro forma, pretože v praxi je žalujúcou stranou dodávateľ, ktorý takmer výlučne uprednostňuje konanie pred súkromným rozhodcovským, a nie pred štátnym súdom. Pre spotrebiteľov je pritom významné ustanovenie § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci pred súdom môžu na konanie vybrať aj
súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska (§ 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku možno aplikovať v zmysle § 372p ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku aj na konania začaté pre 15. októbrom 2008). Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do zmluvných dojednaní bez toho, aby bola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Dáva na výber tomu účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, pričom v praxi je viac než reálny predpoklad, že je to takmer vždy veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorému bol poskytnutý úver. Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná a napadnuté ustanovenie absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Tunajší súd navyše zastáva názor, že už samotná forma zmluvných dojednaní, t.j. drobný, ťažko čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými.
Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že aj rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá v rámci Zmluvy o revolvingovom úvere ako štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, v zmysle ktorej je síce daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ak ale už dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a je teda v zmysle eurokomformného výkladu § 53 ods. 1 až ods. 4 Občianskeho zákonníka znení účinnom do 31.12.2007 neplatná.
Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, čo je dôvodom na zastavenie exekúcie, nakoľko súd je povinný skúmať počas celého exekučného konania jej prípustnosť, resp. zákonnosť vedenej exekúcie. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.
Súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať jeho zákonnosť a v prípade, ak zistí dôvod, pre ktorý je exekúcia neprípustná, musí exekučné konanie ex offo zastaviť.
V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.
V zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
Nakoľko súd dospel k záveru, že dôvodne možno predpokladať, že exekúcia bude právoplatne zastavená, súd s ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou rozhodol že odklad sa povoľuje.
Odklad exekúcie ako prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb predstavuje procesný úkon exekučného súdu, ktorým sa zabraňuje bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Základným účelom odkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je ochrana povinného, pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem (navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, súd musí prihliadnuť na skutočnosť, že existuje reálna právna možnosť zastavenia exekúcie a preto súd na základe úvahy dospel k názoru, že návrh na povolenie odkladu exekúcie je dôvodný.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Súdny exekútor je povinný oboznámiť s obsahom tohto rozhodnutia súdu tretie osoby (banku podľa § 100 Exekučného poriadku, príp. platiteľa mzdy podľa § 79 Exekučného poriadku a pod.), ktorých činnosť môže byť ovplyvnená odložením exekúcie. Pre tieto tretie subjekty je rovnako uznesenie o povolení odkladu účinné a sú povinné ho rešpektovať.
S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.
V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.