Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Uznesenie_5Er-80-2009.pdf
PDF · 104.63 KB
No categories available
5Er/80/2009
Uznesenie
Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného: EXPRESS FINANCE, s. r. o., so sídlom Zámocká 30, Bratislava, IČO: 35 775 165, v zastúpení Mgr. Ing. Tomáš Vítek, usadený euroadvokát, so sídlom Škultétyho 1, Bratislava, proti povinnému: E., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., pre vymoženie pohľadávky 851,42 eur s prísl., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Tomášom Peltznerom, so sídlom Exekútorského úradu Radlinského 27/B, Bratislava, pod sp. zn. Ex 134/09, takto
rozhodol:
Exekúcia sa z a s t a v u j e.
Súdnemu exekútorovi JUDr. Tomášovi Peltznerovi sa náhrada trov exekúcie n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Pred súdnym exekútorom JUDr. Tomášom Peltznerom sa dňa 19. 2. 2009 začalo exekučné konanie pod sp. zn. Ex 134/09 na vymoženie pohľadávky vo výške 851,42 eur s prísl., priznanej rozhodcovským rozsudkom 02 Rk 064/2007 zo dňa 2. 11. 2007 v spojení s rozhodcovským uznesením 02 Rk 064/2007 zo dňa 24. 10. 2008, vydaným JUDr. Jánom Senkom, rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Nitrianska rozhodcovská spoločnosť, s. r. o., so sídlom Párovská 26, Nitra. Súdnemu exekútorovi bolo udelené poverenie č. 5505 016563* zo dňa 9. 3. 2009 na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 851,42 eur, trovy predchádzajúceho konania 233,22 eur a trovy exekúcie.
Zo systematiky a jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie sa člení na niekoľko štádií. Súd v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúma v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie iba to, či má návrh na vykonanie exekúcie všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti a či exekučný titul spĺňa podmienku materiálnej a formálnej vykonateľnosti. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo zákonom, poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Na základe uvedeného tak exekučného súdu neprislúcha v tejto časti konania posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal. Súd tu považuje za potrebné uviesť, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktorý by vylučovalo neskoršie čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Postup tunajšieho súdu je zákonný a to s poukazom na ust. § 45 zákona č. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Tunajší súd v súlade s citovanými ustanoveniami ex offo preskúmal podmienky zákonnosti exekúcie. V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v konaní, ktoré je upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Exekučný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu, ktorý v základnom konaní vydal exekučný titul, ani preskúmavať, či bol v konaní predchádzajúcom výkonu náležite zistený skutkový stav vecí a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu tento orgán vyvodil. Uvedená zásada je jedným zo základných princípov právneho štátu a jej hlavnou úlohou je dosiahnuť právnu istotu vzťahov, o ktorých už bolo rozhodnuté. Tento princíp je však prelomený zákonným ustanovením obsiahnutým v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa spomínaného ustanovenia môže exekučný súd odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia i bez toho, aby došlo k zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Bude tomu tak, ak bolo rozhodnutie vydané vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní a nakoniec, ak rozhodcovské rozhodnutie zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Naviac, exekučný súd po začatí exekučného konania v každom štádiu skúma či sú splnené podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia. Vykonateľnosť rozhodnutia je vlastnosť, ktorá umožňuje vynútiť podrobenie sa súdnemu alebo inému rozhodnutiu, ak osoba povinná z rozhodnutia dobrovoľné neplní svoju povinnosť riadne a včas. Formálna vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy rozhodnutia, splnení zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní resp. nepodaní riadneho opravného prostriedku. Z hľadiska materiálneho je rozhodnutie vykonateľné len vtedy, ak obsahuje presnú identifikáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. Z ustanovenia § 38 ods. 2, § 39 ods. 2 a § 41 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekúciu možno vykonať len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Pre skonštatovanie, že to ktoré rozhodnutie je vykonateľné je zároveň podstatné, či rozhodnutie vydal orgán, ktorý mal právomoc na rozhodnutie vo veci.
Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili Zmluvu o úvere č. 2230073070 zo dňa 14. 12. 2006 na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 15.000,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal splácať v 18 mesačných splátkach vo výške 1.350,-Sk. Nakoľko si povinný neplnil svoje povinnosti, oprávnený si pred rozhodcom uplatnil pohľadávku vo výške 25.650 a trovy rozhodcovského konania vo výške 7.026,-Sk do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Rozhodca založil svoju právomoc na základe článku 8a. Zmluvy o úvere. V zmysle tohto článku sa zmluvné strany v zmysle § 3 a nasl. Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe Zmluvy alebo súvisiacich so Zmluvou, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik Zmluvy okrem sporov zo zmenky zabezpečujúcej záväzky dlžníka zo Zmluvy podľa čl. 6 Zmluvy, budú riešené v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Nitrianska rozhodcovská spoločnosť, s. r. o., IČO: 35 939 184, so sídlom Párovská 26, 9449 01 Nitra, ktorá je zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Nitra, oddiel: Sro, vložka číslo: 1673/N, podľa jeho základných vnútorných právnych predpisov, ktoré boli uverejnené v Obchodnom vestníku v časti Oznámenia. Zmluvné strany sa podrobia rozhodnutiu tohto súdu. Jeho rozhodnutie bude pre zmluvné strany konečné a záväzné.
Konanie pred rozhodcovským súdom možno začať iba v prípade, ak zmluvné strany uzavrú rozhodcovskú zmluvu buď vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve. Účelom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie sporu medzi zmluvnými stranami, ku ktorému môže v budúcnosti dôjsť, rozhodcom. Rozhodca pritom vystupuje v konaní ako súkromná osoba, na ktorú zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor. Rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý je pre rozhodcu alebo rozhodcovský súd záväzný.
Podľa § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd je oprávnený rozhodnúť o svojej právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje k záveru, že nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, uznesením rozhodcovské konanie zastaví.
Základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej právomoci. V prípade ak rozhodca prehliadne túto svoju povinnosť, má nasledujúce konanie vadu, v dôsledku ktorej nemôže z takéhoto rozhodcovského konania vzísť akýkoľvek spôsobilý vykonateľný exekučný titul. Právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci je daná okrem negatívneho výpočtu konaní (§ 1 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní) aj platnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá má formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Zákonnou podmienkou platnosti rozhodcovskej zmluvy je písomná forma a podpis zmluvných strán. Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej doložky, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. V predmetnej veci založil rozhodcovský
súd svoju právomoc na základe doložky, ktorá je spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou podmienkou.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“,. spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonník, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom je daná charakterom zmluvných strán ako aj samotnej zmluvy. Základná charakteristika spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Zo znenia ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že výpočet zmlúv, ktoré sú zmluvami spotrebiteľskými je taxatívny. Naviac, právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu úpravu spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon č. 258/2001 Z. z., ktorý definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa ust. § 3 zákona o spotrebiteľskom úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského vzťahu, vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (oprávnený v exekúcii) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinný v exekúcii) peňažné prostriedky vo forme úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 1 ods. 2 negatívne vymedzuje druhy zmlúv, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje. Nakoľko predmetná zmluva o úvere nespadá pod žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte uvedeného ustanovenia, na právny vzťah medzi oprávneným a povinným treba použiť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú úverové zmluvné podmienky. Je nesporné, že tieto podmienky povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko sú formulované pre množstvo zmlúv uzatváraných s neznámym počtom potenciálnych spotrebiteľov.
V spotrebiteľských právnych vzťahoch je vylúčené, aby sa všetky spory zo spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Do nášho právneho poriadku sa inštitút spotrebiteľských zmlúv dostal zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný s účinnosťou od 1. 4. 2004 Občiansky zákonník. Spomínaným zákonom došlo k implementácii smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), ktorá poskytuje spotrebiteľom v rámci Európskej únie pomerne širokú ochranu. Okrem tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zákonodarca prevzal zo smernice niekoľko definícií neprijateľných podmienok, pričom išlo o indikatívny výpočet týchto podmienok. V čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke nebolo v Občianskom zákonníku medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky. Až ďalšou novelou došlo s účinnosťou od 1. 1. 2008 (zákon č. 379/2007 Z. z.) k rozšíreniu neprijateľných zmluvných podmienok o tie, ktoré od spotrebiteľa vyžadujú, aby všetky spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Charakter uvedenej neprimeranej podmienky, ako aj skutočnosť, že zákonodarca považoval za potrebné v demonštratívnom výpočte nekalých podmienok uviesť aj toto ustanovenie, znamená, že uvedenú podmienku je potrebné považovať za neprimeranú v každom prípade. Skutočnosť, že neúplnou implementáciou smernice nebola do príkladného výpočtu neprijateľných podmienok v Občianskom zákonníku zahrnutá aj neprípustnosť prejednávania a rozhodnutia sporov zo spotrebiteľských zmlúv výlučne iba pred rozhodcom, neznamená, že súd nemôže podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku uzavretú pred 1. 1. 2008. Umožňuje to ustanovenie generálnej klauzuly.
Súd pri výklade spomínanej generálnej klauzuly vychádzal aj z prílohy smernice, konkrétne bod 1. písm. q) podľa ktorej neprijateľnou podmienkou je aj podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Slovenský preklad smernice, konkrétne formulácia „aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“ môže zvádzať k výkladu, podľa ktorého zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých zo zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi. Takýto výklad by však bol v priamom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ktorý konkrétne v rozsudku zo dňa 6. 10. 2009 č. 40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL/Cristina Rodríguez Nogueira skonštatoval, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Zo znenia rozhodcovskej doložky v článku 8a. Zmluvy o úvere vyplýva, že všetky spory zo zmluvy sa budú riešiť pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, výsledkom ktorého má byť rozhodnutie arbitra, ktorého si vybral vopred oprávnený. Takýto judikovaný záväzok sa stáva podkladom pre návrh na vykonanie exekúcie a pre zásah do majetkovej sféry povinného. Rozhodcovská doložka spôsobí, že o právach a právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorá koná prakticky v režime podnikania za účelom dosiahnutia zisku. Bezpochyby, rozhodcovské súdy sú jedným z legitímnych orgánov ochrany práva, ale vo svojej podstate je rozhodcovské konanie predovšetkým určené pre obchodnoprávne vzťahy, kde strany vystupujú z rovnakej pozície a ich činnosť a rozhodovanie sú ovplyvňované hrozbou rizika podnikania. Spory zo spotrebiteľských zmlúv zákon o rozhodcovskom konaní zo sporov, ktoré môže rozhodnúť rozhodca, nevylučuje. Občiansky zákonník však už v súčasnej dobe jasne definuje neprijateľnú podmienku, podľa ktorej nemá spotrebiteľ inú možnosť, ako prípadný spor riešiť výlučne pred rozhodcom.
Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. Vykonaným dokazovaním súd dospel k názoru, že exekučný titul nespĺňa podmienku formálnej vykonateľnosti, nakoľko došlo k vade základného predpokladu stanoveného zákonom o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za následok vadu formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nároku oprávneného na základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie nemal žiadnu právomoc. Na základe vyššie uvedeného preto súd exekúciu v zmysle citovaných zákonných ustanovení zastavil. Predmetným rozhodnutím nie je dotknuté právo oprávneného domáhať sa zákonnou cestou svojich nárokov buď na rozhodcovskom súde, ktorý bude mať právomoc rozhodnúť vec na základe platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, ktorá bude rešpektovať ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, alebo na civilnom súde návrhom na začatie konania.
Súdny exekútor písomným podaním doručeným súdu dňa 1. 3. 2013 oznámil, že si trovy exekúcie neuplatňuje, preto súd o trovách exekúcie rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi ich náhradu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu môže oprávnený aj povinný podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Liptovský Mikuláš, písomne v troch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.
Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.