Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-28C/85/2011

Rozhodnutie

Okresný súd Košice II, sudcom JUDr. Martinom Kolesárom, v právnej veci navrhovateľa: Š.L., bytom B. S. XX, nar. XX.X.XXXX, zastúpený: URBAN s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Slanská Huta 77, proti odporcovi: EUROCAST Košice, s.r.o., so sídlom Vstupný areál U.S.Steel, Košice, IČO: 36 577 707, zastúpený: Advokátska kancelária Illeš, Šimčák, Bröstl, s.r.o., so sídlom Štúrova 27, Košice, v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy s príslušenstvom, rozhodol

rozhodol:

U r č u j e, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 24.1.2011 je neplatné a že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu trvá.

Vec o návrhu na začatie konania navrhovateľa v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku navrhovateľa od 1.5.2011 za každý mesiac až do času, kedy odporca umožní navrhovateľovi pokračovať v práci, v y l u č u j e na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté tiež o trovách konania.

odôvodnenie:

Návrhom na začatie konania, podaným na súde dňa 29.6.2011, sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 24.1.2011 a že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom trvá, náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru vo výške priemerného zárobku navrhovateľa od 1.5.2011 za každý mesiac až do času, kedy odporca umožní navrhovateľovi pokračovať v práci a náhrady trov konania. Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 24.1.2011 je neplatné z viacerých dôvodov. Namietal predovšetkým, že skutková podstata pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa ust. , nebola v danom prípade vôbec naplnená keďže pracovnú disciplínu spôsobom uvedeným vo výpovedi neporušil. Tvrdil v tejto súvislosti, že v dňoch 15.11.2010 až 19.11.2010 do práce nenastúpil preto, že mu dňa 15.11.2010 jeho priamy nadriadený Ing. Jozef Boldy oznámil, že pre poruchu stroja zamestnávateľ nemá preňho prácu, s tým že mu dá vedieť, kedy bude môcť do práce nastúpiť. Rovnako v čase od 30.11.2010 do uplatnenia výpovede zamestnávateľ, ako navrhovateľ uviedol, jeho neprítomnosť v práci nemohol posúdiť ako neospravedlnenú, vzhľadom na to, že podľa lekárskej správy jeho ošetrujúceho lekára MUDr. Q. X. zo dňa 26.11.2010, ktorú odporcovi predložil dňa 29.11.2010, nebol na výkon prác v dovtedajšej pracovnej pozícii frézara zdravotne spôsobilý, pričom zdravotne spôsobilý nebol ani na výkon prác v odporcom ponúknutej novej pracovnej pozícii obsluhy tryskáča, odvolávajúc sa v tomto zmysle na záver lekárskeho posudku MUDr. S. A. zo dňa 30.11.2010, podľa ktorého navrhovateľ nebol spôsobilý na výkon tejto práce v noci. Za dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru s odporcom navrhovateľ v návrhu označil tiež skutočnosť, že odporca uplatnil výpoveď až po uplynutí subjektívnej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty vyplývajúcej z ust. , argumentujúc v tejto súvislosti, že pokiaľ by i mal svojou neospravedlnenou neprítomnosťou v práci porušiť pracovnú disciplínu, k porušeniu pracovnej disciplíny týmto spôsobom by došlo už dňa 15.11.2010 (prípadne už dňa 13.11.2010) a preto výpoveď z pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny mu mala byť doručená najneskôr dňa 15.1.2011(prípadne už dňa

13.1.2011), čo sa však nestalo. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na to, že výpoveď zo dňa 24.1.2011 mu bola doručená až dňa 24.1.2011 ako aj, že skoršia výpoveď zo dňa 12.1.2011 mu doručená vôbec nebola, nakoľko ju prevzala jeho manželka, ktorá ho o prevzatí tejto písomnosti neinformovala a neodovzdala mu ju.

Odporca uplatnený nárok navrhovateľa v konaní neuznal. Vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu zo dňa 30.8.2011 na svoju obranu tvrdil, že v dňoch 15.11.2010 až 19.11.2010 navrhovateľ do práce nenastúpil, pričom svoju neprítomnosť neospravedlnil a nepredložil ani doklad o existencii prekážky v práci v tomto čase, s tým že odlišné tvrdenia navrhovateľa v tomto zmysle označil za nepravdivé a účelové. Uviedol tiež, že po predložení lekárskej správy MUDr. Q. X. zo dňa 26.11.2010, ktorá podľa jeho názoru nemala povahu lekárskeho posudku podľa pracovnoprávnych predpisov, a teda sama o sebe nebola podkladom pre preradenie odporcu na inú prácu, sám navrhol navrhovateľovi preradenie na pracovnú pozíciu obsluha tryskáča, pričom zdravotnú spôsobilosť na výkon prác v tejto pracovnej pozícii posúdil lekár pracovnej zdravotnej služby MUDr. S. A. so záverom o spôsobilosti navrhovateľa na výkon tejto práce s obmedzením len vo vzťahu k výkonu tejto práce v noci, avšak napriek tomu, že navrhovateľ v ponúknutej pracovnej pozícii práce v noci nemal vykonávať, navrhovateľ preradenie na výkon prác v pracovnom zaradení obsluha tryskáča odmietol. V tejto súvislosti odporca poukázal tiež na to, že napriek odmietnutiu preradenia na inú pracovnú pozíciu bol ochotný dohodnúť sa s navrhovateľom na inom pracovnom zaradení, za ktorým účelom sa mali s navrhovateľom stretnúť dňa 1.12.2010, na ktoré sa však navrhovateľ nedostavil a rovnako tiež na skutočnosť, že počnúc dňom 1.12.2010 navrhovateľ do práce nenastúpil a ani na opakovanú výzvu (listami zo 7.12.2010 a 16.12.2010) sa nedostavil na personálne oddelenie odporcu za účelom usporiadania pracovného pomeru. K okolnostiam doručovania výpovede odporca uviedol, že výpoveď zo dňa 12.1.2011 bola doručená manželke navrhovateľa a preto odporca doručoval navrhovateľovi výpoveď znovu s tým, že k doručeniu výpovede navrhovateľovi došlo dňa 24.1.2011.V otázke včasnosti uplatnenia výpovede z pohľadu plynutia prekluzívnej lehoty podľa ust. odporca odlišne od navrhovateľa tvrdil, že o neospravedlnenej neprítomnosti v práci navrhovateľa v dňoch 15..-19.11.2010 sa mohol dozvedieť najskôr dňa 29.11.2011, kedy navrhovateľ po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti nastúpil do práce.

V konaní nebola medzi účastníkmi spornou skutočnosť, ktorá vyplýva tiež zo súdom oboznámenej Pracovnej zmluvy zo dňa 1.4.2005 (čl. 310) a dodatkov zo dňa 26.8.2005 (čl. 322) zo dňa 12.10.2005 (čl. 323) a zo dňa 12.1.2006 (čl. 324) k pracovnej zmluve, že medzi odporcom ako zamestnávateľom a navrhovateľom ako zamestnancom došlo k založeniu pracovného pomeru na dobu neurčitú, ktorý medzi navrhovateľom a odporcom trval i v čase doručenia výpovede zo dňa 24.1.2011. Na základe zhodných tvrdení účastníkov si súd s použitím ust. skutkovo osvojil, že v pracovné dni v čase od 15.11.2010 do 19.11.2010 a od 30.11.2010 do uplatnenia výpovede listom odporcu zo dňa 24.1.2011 navrhovateľ do práce nenastúpil. Dňa 24.1.2011 odporca vyhotovil a doručil do vlastných rúk navrhovateľovi výpoveď (čl. 22) z obsahu ktorej súd zistil, že odporca dal navrhovateľovi výpoveď z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa podľa skutkového vymedzenia výpovede mal navrhovateľ dopustiť neospravedlnenou absenciou v práci v období od 15.11.2010 do 19.11.2010 a od 30.11.2010 "dodnes" (pozn. súdu: výpoveď vyhotovená dňa 24.1.2011). Vychádzajúc z takto vymedzeného dôvodu výpovede, pre rozhodnutie súdu zásadnou z pohľadu naplnenia uplatneného výpovedného dôvodu podľa ust. a elementárnou z pohľadu i iných sporných skutočností, bolo posúdenie, či neprítomnosť navrhovateľa v pracovné dni v čase od 15.11.2010 do 19.11.2010 a od 30.11.2010 do uplatnenia výpovede listom odporcu zo dňa 24.1.2011 bola neospravedlneným zameškaním práce.

Podľa ust. , o tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce rozhoduje zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov. Ak nedôjde k dohode, môže zamestnávateľ požiadať o rozhodnutie súd.

Z tohto ustanovenia zákona vyplýva, že rozhodnutie o tom, že zamestnanec neospravedlnene zameškal prácu môže zamestnávateľ urobiť len po dohode s odborovým orgánom. Neospravedlneným zameškaním práce je preto neprítomnosť zamestnanca v práci len vtedy, keď ju zamestnávateľ kvalifikoval ako neospravedlnenú a keď s jeho stanoviskom vyslovil súhlas príslušný odborový orgán. Pokiaľ nedôjde v otázke kvalifikácie neprítomnosti zamestnanca ako neospravedlnenej s odborovým orgánom k dohode (za situácie keď takýto orgán u zamestnávateľa pôsobí, čo je i daný prípad), nemožno neprítomnosť zamestnanca v práci, bez ohľadu na ďalšie okolnosti, považovať

za neospravedlnené zameškanie práce a ako takú neprítomnosť nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny. Rozhodnutie zamestnávateľa, že neprítomnosť zamestnanca v práci bude považovaná za neospravedlnenú nie je právnym úkonom v zmysle ust. v nadväznosti na ust. , pretože nejde o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Jedná sa len o skutočnosť (faktický úkon), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre právny úkon, tam, kde to právny predpis stanovuje; sama o sebe však nie je spôsobilá privodiť následky v právnych vzťahoch účastníkov. Na rozdiel od právnych úkonov, pre faktické úkony zákon nepredpisuje žiadnu formu ani spôsob ako majú byť urobené. Preto na rozhodnutie zamestnávateľa, že neprítomnosť zamestnanca v práci bude považovať za neospravedlnenú, zákon žiadne požiadavky čo do formy nestanovuje. Rovnako táto forma nie je predpísaná ani pre dohodu zamestnávateľa a odborového orgánu o tom, že neprítomnosť zamestnanca v práci bude považovaná za neospravedlnenú. Rozhodujúcou teda nie je forma takejto dohody ale skutočnosť, či a pokiaľ áno aké stanovisko odborový orgán zaujal k rozhodnutiu zamestnávateľa o tom, že neprítomnosť zamestnanca je neospravedlnená.

Riadiac sa týmito úvahami súd ešte pred posúdením samotných okolností, za ktorých navrhovateľ do práce nenastúpil z hľadiska toho, či predstavujú alebo nie zákonnú prekážku pre výkon prác podľa pracovnej zmluvy a pred posúdením tiež i ostatných predpokladov platnosti výpovede, sa súd zaoberal otázkou, či ohľadne kvalifikácie neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnenej došlo v danom prípade medzi odporcom a odborovým orgánom, ktorý u zamestnávateľa pôsobil (Základná organizácia Odborového zväzu K. Z. - B.) k dohode.

Odporca k uvedenej skutočnosti najskôr tvrdil (v písomnom podaní zo dňa 15.3.2012), že listom zo dňa 10.1.2012 požiadal odborový orgán o súhlas s posúdením neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnenej absencie a že odborový orgán takýto spôsob posúdenia neprítomnosti v práci navrhovateľa akceptoval, o čom malo svedčiť písomné vyjadrenie odborového orgánu zo dňa 15.3.2012. V uvedenom písomnom vyjadrení (čl. 231) odborový orgán v podstatnom uviedol, že jeho výbor na základe interného listu zamestnávateľa zo dňa 10.1.2001 prerokoval návrh na skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom a že členovia výboru neospravedlnené zameškanie práce navrhovateľom akceptovali, čoho dôkazom mala byť skutočnosť, že voči skončeniu pracovného pomeru nemali výhrady. V tejto súvislosti z návrhu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 10.1.2011 (čl. 95) zistil, že odporca v podstatnej časti obsahu tejto písomnosti predložil odborovému orgánu návrh na skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom z dôvodu závažného porušenia v práci pre neprítomnosti v práci v období od 15.11.2010 do 19.11.2010 a od 30.11.2010 "dodnes", ktorú klasifikoval ako neospravedlnené zameškanie práce, k čomu zároveň výslovne požiadal o udelenie súhlasu. Tento návrh prerokoval odborový orgán na svojom zasadnutí dňa 11.1.2011, o čom svedčí výpis jeho uznesenia č. 2/11 z uvedeného dňa (čl. 96), pričom po prerokovaní odborový orgán vrátil odporcovi písomný návrh výpovede zo dňa 10.1.2011 s poznámkou "Prerokovaná" v časti určenej pre stanovisko s uvedením dňa prejednania "11.1.2011" a čísla uznesenia "2/11", zároveň s obtlačkom pečiatky a podpisom zástupcu tohto odborového orgánu, bez výslovného vyjadrenia súhlasu alebo nesúhlasu s posúdením neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnenej. V tejto súvislosti vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, aby odborový orgán pred uplatnením výpovede výslovne oznámil odporcovi stanovisko k spôsobu posúdenia neprítomnosti navrhovateľa v práci v inej písomnosti. Rovnako súd nezistil, aby k oznámeniu súhlasu alebo nesúhlasu s posúdením neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlneného zameškania práce došlo odborovým orgánom voči odporcovi ústnou formou. V tejto súvislosti svedkyňa V. S., zaradená u odporcu v pracovnej pozícii vedúcej odboru riadenia ľudských zdrojov vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 19.3.2011 v podstatnom uviedla, že za odporcu s odborovým orgánom jednala výlučne ona a že v mene odborového orgánu vystupovala jeho predsedníčka - svedkyňa Z. P., že po predchádzajúcom telefonickom oznámení doručila odborovému orgánu "interné oznámenie " (návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou 10.1.2011), ktoré odborový orgán vrátil s poznámkou o prerokovaní návrhu výpovede, že iné písomnosti zo strany odborového orgánu zamestnávateľovi neboli doručené a že mimo uvedeného s odborovým orgánom nekomunikovala. Svedkyňa Z. P. - predsedníčka Základnej organizácie Odborového zväzu K. Z. - B. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 7.5.2011 k okolnostiam prerokovania výpovede v podstatnom uviedla, že dňa 10.1.2011 na personálnom oddelení odporcu prevzala interný doklad zo dňa 10.1.2011, že nasledujúceho dňa zvolala závodný výbor odborovej organizácie, ktorý návrh výpovede uznesením č. 2/2011 prerokoval, že závodný výbor odborového orgánu akceptoval dôvod skončenia pracovného pomeru výpoveďou, tak ako

bol zamestnávateľom uvedený v internom liste zo dňa 10.1.2011, osobitne tiež posúdenie neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnené zameškanie práce, že zamestnávateľovi odborový orgán oznámil len skutočnosť, že výpoveď prerokoval, a že súhlas alebo nesúhlas s posúdením neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlneného zameškania práce zamestnávateľovi odborový orgán oznámil na základe žiadosti svedkyne V. S. až listom zo dňa 15.3.2012, pričom dovtedy takýto súhlas alebo nesúhlas odporcovi odborový orgán neoznámil. Svedkyňa Z. P. ďalej uviedla, že mimo interného listu zo dňa 10.1.2011 odborovému orgánu zo strany zamestnávateľa iná písomnosť nebola doručená, že inú písomnosť nedoručoval ani odborový orgán zamestnávateľovi a že ohľadne spôsobu posúdenia neprítomnosti navrhovateľa v práci s nikým nekomunikovala ani telefonicky a ani osobne. V písomnom podaní doručenom súdu dňa 22.6.2012 odporca k okolnostiam za ktorých podľa jeho tvrdenia došlo s odborovým orgánom k dohode o spôsobe posúdenia neprítomnosti navrhovateľa v práci, uviedol, že vychádzajúc z vyjadrenia svedkyne Z. P., že odborový orgán pri prerokovaní výpovede akceptoval posúdenie neprítomnosti navrhovateľa ako neospravedlnenej absencie, je potrebné mať logicky za to, že i keď v písomnom výstupe (vrátený interný list zo dňa 10.1.2011) odporový orgán výslovne neuviedol, že súhlasí s posúdením neprítomnosti ako neospravedlnenej, stanovisko odborového orgánu o prerokovaní výpovede je potrebné považovať zároveň tiež za kladné vyjadrenie sa odborového orgánu k spôsobu kvalifikácie neprítomnosti navrhovateľa v práci. V tejto súvislosti odporca tiež tvrdil, že vychádzajúc zo zaužívaného postupu kedy ani v iných prípadoch odborový orgán zamestnávateľovi neoznamoval súhlas s opatrením ale len svoj nesúhlas s ním, nevyjadrenie nesúhlasu s posúdením neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlneného zameškania práce odborovým orgánom, považoval odporca za nevýslovný súhlas s takouto kvalifikáciou neprítomnosti navrhovateľa. Na preukázanie skutočnosti, že členovia výboru odborového orgánu pri prerokovaní výpovede akceptovali posúdenie neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnenej odporca predložil čestné prehlásenia W. C. (čl. 326), W. A. (čl. 327) a W. D. (čl. 328) v ktorých podľa zistenia súdu títo členovia výboru odborového orgánu zhodne (na žiadosť odporcu a pre účely tohto konania) prehlásili, že na zasadnutí výboru odborového orgánu dňa 11.1.2011 prerokovali skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom z dôvodu jeho neospravedlnenej neprítomnosti v práci v čase od 15.11.2010 do 19.11.2010 a v čase od 30.11.2010 do prerokovania výpovede (v čase prerokovania výpovede neprítomnosť naďalej trvala), že na tomto zasadnutí boli oboznámení s dôvodmi skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom, ktoré nenamietali a že akceptovali aby trvajúca a opakovaná neprítomnosť navrhovateľa v práci sa považovala za neospravedlnenú. Na preukázanie skutočnosti, že vo vzťahu medzi zamestnávateľom a odborovým orgánom bol zaužívaný postup, v rámci ktorého k dohode o spôsobe posúdenia neprítomnosti zamestnanca v práci dochádzalo neformálnym konsenzom, teda len nevznesením námietok odborovým orgánom pri prerokovaní výpovede navrhol odporca vypočuť v konaní ako svedkov bývalých predsedov Základnej organizácie Odborového zväzu K. Z. - B. F. Š. P. Š. B. a predložil návrhy na skončenie pracovných pomerov s inými zamestnancami, a to s V. F. zo dňa 25.7.2011 (čl. 377), s M. A. zo dňa 12.6.2006 (čl. 378) a s Q. X. zo dňa 22.8.2005 (čl. 379). Vo všetkých týchto návrhoch na skončenie pracovného pomeru, podľa zistenia súdu, odporca navrhol odborovému orgánu prerokovať skončenie pracovného pomeru s označenými zamestnancami z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, majúcej spočívať v neospravedlnenej neprítomnosti v práci, pričom výsledok prerokovania vyjadril odborový orgán na návrhu zo dňa 25.7.2011 poznámkou "Prejednané", na návrhu zo dňa 12.6.2006 poznámkou "VZO prerokoval predložený návrh bez pripomienok" a na návrhu zo dňa 22.8.2005 poznámkou "Prerokované 24.8.2005". Svedok F. Š., vykonávajúci funkciu predsedu odborového orgánu pôsobiaceho u odporcu v období rokov 1990 až 2009, vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 4.3.2013 v podstatnom uviedol, že počas jeho pôsobenia odborová organizácia prerokovávala návrhy na skončenie pracovného pomeru, že osobitne otázku spôsobu kvalifikácie neprítomnosti zamestnanca v práci odborový orgán neposudzoval, v tomto zmysle tiež že na prípad, kedy by odborový orgán so skončením pracovného pomeru vyjadril nesúhlas, mimo prípadov výpovedí z organizačných dôvodov, si nespomína. Svedok Š. B., vykonávajúci funkciu predsedu odborového orgánu po svedkovi F. B. až do nástupu do tejto funkcie svedkyňou Z. P., vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 4.3.2013 v podstatnom uviedol, že na prípad, kedy by odborový orgán vyjadril nesúhlas so spôsobom posúdenia neprítomnosti zamestnanca v práci si nespomína, v tejto súvislosti tiež, že pokiaľ odborová organizácia s opatrením zamestnávateľa nesúhlasila, bolo to poznačené v zápisnici o rokovaní výboru a táto odovzdaná zamestnávateľovi a tiež, že nebol rozdiel pri prerokovaní výpovede z dôvodu neospravedlnenej absencie a z dôvodu iného. Svedkyňa Z. P. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 19.11.2012 k účasti odborového orgánu pri skončení pracovných pomerov zamestnancov odporcu uviedla tiež, že pred nastúpením do funkcie predsedníčky odborového orgánu v tomto zastávala funkciu sekretárky avšak že sa napriek tomu zasadnutí výboru odborového orgánu

nezúčastňovala, že si na iný prípad porušenia pracovnej disciplíny z dôvodu neospravedlnenej absencie nespomína a že odborový orgán vo všetkých prípadoch porušenia pracovnej disciplíny postupoval rovnako.

Podľa ust. a , výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. (2) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

Podľa ust. , zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď tiež iba z dôvodu, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

Podľa ust. , zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa ust. ( v znení účinnom v čase uplatnenia výpovede), ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia .

Podľa ust. , prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. (2) Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. (3) Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

Podľa ust. , prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

Podľa ust. , na právne úkony, pri ktorých sa vyžaduje písomná forma, je potrebná u tých, ktorí nemôžu písať alebo čítať, notárska zápisnica alebo zápisnica potvrdená dvoma súčasne prítomnými zamestnancami zamestnávateľa o tom, že právny úkon zodpovedá prejavenej vôli. Notárska zápisnica alebo zápisnica potvrdená dvoma súčasne prítomnými zamestnancami zamestnávateľa sa nevyžaduje, ak má ten, kto nemôže čítať alebo písať, schopnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu pomocou prístrojov alebo špeciálnych pomôcok a je schopný zápisnicu vlastnoručne podpísať.

Podľa ust. , právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný. Právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

Podľa ust. , písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštou ako doporučenú zásielku. Písomnosti doručované poštou zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk". Písomnosti

zamestnanca týkajúce sa vzniku zmeny a zániku pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru doručuje zamestnanec na pracovisku alebo ako doporučenú zásielku. Povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju pošta vrátila zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

Podľa ust. , v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

Podľa ust. , odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

Podľa ust. , výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.

Podľa ust. , neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu a z citovanej právnej úpravy súd posúdil uplatnený nárok navrhovateľa v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 24.1.2011 a že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu trvá za dôvodný. Odporca ako zamestnávateľ skutkovým vymedzením dôvodu výpovede zo dňa 24.1.2011 pri skončení pracovného pomeru výpoveďou uplatnil voči navrhovateľovi výpovedný dôvod podľa ust. , spočívajúci podľa zákonného vymedzenia (v spojení tiež z ust. ) tiež v závažnom alebo opakovanom menej závažnom porušení pracovnej disciplíny. Uplatnenie tohto výpovedného dôvodu teda nevyhnutne predpokladá, aby zo strany zamestnanca došlo k zavinenému porušeniu pracovnej disciplíny. Závažného porušenia pracovnej disciplíny sa mal podľa skutkového vymedzenia výpovede zo dňa 24.1.2011 navrhovateľ dopustiť neospravedlnenou neprítomnosťou v práci v období od 15.11.2010 do 19.11.2010 a od 30.11.2010 do spísania výpovede dňa 24.1.2011. Iné porušenia pracovnej disciplíny odporca vo výpovedi neuviedol, rovnako vo výpovedi skutkovo nevymedzil iný výpovedný dôvod. Ako súd konštatoval už na inom mieste odôvodnenia tohto rozhodnutia, vychádzajúc z ust. , neospravedlneným zameškaním práce, bez ohľadu na skutočnú povahu neprítomnosti, je neprítomnosť zamestnanca v práci len vtedy, keď ju zamestnávateľ kvalifikoval ako neospravedlnenú a keď s jeho stanoviskom vyslovil súhlas príslušný odborový orgán. To znamená, že pokiaľ nedôjde v otázke kvalifikácie neprítomnosti zamestnanca ako neospravedlnenej s odborovým orgánom k dohode, nemožno neprítomnosť zamestnanca v práci považovať za neospravedlnené zameškanie práce; ako takú takúto neprítomnosť nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny (por.: rozhodnutie NS ČR ). V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pred uplatnením výpovede odborový orgán pôsobiaci u odporcu výslovne (písomne alebo ústnou formou) nezaujal k spôsobu posúdenia neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnenej stanovisko, a to ani súhlasné a ani nesúhlasné. Za oznámenie takéhoto stanoviska podľa posúdenia súdu bez ďalšieho nemožno považovať iba oznámenie odborového orgánu o tom, že výpoveď, i keď uplatnenú z dôvodu neospravedlnených absencií, prerokoval. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že síce nie je vylúčené aby odborový orgán vyjadril svoje stanovisko

k rozhodnutiu zamestnávateľa o tom, že ide o neospravedlnené zameškanie práce i súčasne s prerokovaním výpovede odôvodnenej týmto výpovedným dôvodom., avšak samotné predchádzajúce prerokovanie skončenia pracovného pomeru podľa ust. vo svojej podstate vôbec nepredpokladá aby odborový orgán musel k opatreniu zamestnávateľa zaujať vlastné stanovisko, či už kladné alebo záporné, čo znamená, že samotné prerokovanie, bez ďalšieho v sebe nesubsumuje súhlas alebo nesúhlas so skončením pracovného pomeru ani s jeho dôvodmi. Pokiaľ má byť preto oznámenie o výsledku prerokovania výpovede zároveň spôsobom oznámenia stanoviska k rozhodnutiu zamestnávateľa o tom, že ide o neospravedlnené zameškanie práce, musí z neho táto skutočnosť výslovne vyplývať. Ak preto v danom prípade odborový orgán len oboznámil odporcovi, že návrh výpovede prerokoval, výslovne tým nezaujal zároveň i stanovisko, ani kladné a ani záporné, k spôsobu posúdenia neprítomnosti navrhovateľa v práci (por.: rozhodnutie NS ČR ). Správnosti tohto záveru súdu nasvedčuje i vyjadrenie predsedníčky odborovej organizácie, v tom, že súhlas s posúdením neprítomnosti navrhovateľa ako neospravedlnenej, udelili až listom zo dňa 15.3.2012 (pozn. súdu: až po uplatnení výpovede v priebehu konania), pričom predtým odborový orgán prerokoval výpoveď a súhlas alebo nesúhlas zamestnávateľovi neoznamoval. Pokiaľ odporca v konaní argumentoval tvrdením, že vzhľadom na zaužívaný postup, kedy pokiaľ odborový orgán s opatrením zamestnávateľa nesúhlasil, vyjadril to vo svojom stanovisku poznámkou "nesúhlasíme", znamená absencia takejto poznámky v rámci oznámenia výsledku prerokovania odborovým orgánom, vyjadrenie súhlasu, nemožno vo všeobecnosti inak ako akceptovať, že pre dohodu zamestnávateľa a odborového orgánu o tom, že neprítomnosť zamestnanca v práci bude považovaná za neospravedlnenú, nie je zákonom predpísaná žiadna forma (bližšie v skoršej časti odôvodnenia) v tomto konkrétnom prípade však súd nemal za preukázané aby medzi odborovým orgánom a zamestnávateľom bol výslovne dohodnutý alebo prakticky zaužívaný postup pri posudzovaní neprítomnosti zamestnanca v práci ako ospravedlnenej alebo neospravedlnenej spôsobom, pri ktorom nečinnosť alebo mlčanie malo byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností považované za súhlas s posúdením neprítomnosti zamestnanca v práci ako neospravedlnenej a prípadný nesúhlas mal byť výslovne prejavený. Odborový orgán, tak ako v tomto prípade, tak aj v ďalších troch prípadoch na ktoré upriamil pozornosť odporca, oznamoval zamestnávateľovi len výsledok prerokovania, pričom ani v jednom prípade nezaujal stanovisko tiež k posúdeniu neprítomnosti zamestnanca, či už pozitívne alebo negatívne. Odporca súdu iný prípad kedy by k posúdeniu neprítomnosti zaujal odborový orgán negatívne stanovisko, a ktorý by nasvedčoval existencii zaužívaného a vzájomne akceptovaného spôsobu komunikácie a procesu dohodovania, neoznačil. V konaní vypočutí predsedovia odborovej organizácie v podstate medzi skutočnosťami prerokovania skončenia pracovného pomeru a zaujatia stanoviska k spôsobu posúdenia neprítomnosti zamestnanca v práci nerozlišovali, čo zároveň korešponduje s tvrdením svedkyne Evy Andrejkovej, ktorá v tejto súvislosti výslovne uviedla, že odborový orgán na zasadnutí dňa 11.1.2011 sa zaoberal len prerokovaním výpovede a že otázkou stanoviska k posúdeniu neprítomnosti navrhovateľa v práci sa odborový orgán zaoberal až dodatočne na základe požiadavky odporcu, vyvolanej podľa názoru súdu len tým, že táto skutočnosť sa stala predmetom pozornosti v tomto konaní. S týmto tvrdením svedkyne Evy Andrejkovej plne korešponduje i obsah uznesenia č. 2/11 zo zasadnutia výboru odborového orgánu dňa 11.1.2011, z ktorého vyplýva, že tento odborový orgán len prerokoval návrh skončenia pracovného pomeru, bez toho, aby zaujal akéhokoľvek stanovisko k jeho dôvodom, zvlášť tiež k posúdeniu neprítomnosti navrhovateľa ako neospravedlnenej. Je pritom nepochybné, že akékoľvek iné rozhodnutie výboru ako kolektívneho orgánu odborovej organizácie by muselo byť prijaté určeným kvórom jeho členov a vyjadrené vo forme písomného uznesenia. Iné uznesenie však na zasadnutí výboru odborového orgánu dňa 11.1.2011, vychádzajúc z tvrdenia svedkyne Evy Andrejkovej, prijaté nebolo. Vychádzajúc z toho súd skutkovo ustálil, že pred uplatnením výpovede dňa 24.1.2011 odborový orgán pôsobiaci u odporcu nezaujal k spôsobu posúdenia neprítomnosti navrhovateľa ako neospravedlnenej súhlasné stanovisko, na tomto základe právne uzavrel, že bez dohody s odborovým orgánom sám odporca nemohol posúdiť neprítomnosť navrhovateľa ako neospravedlnené zameškanie práce, preto navrhovateľ svojou neprítomnosťou v práci v období od 15.11.2010 do 19.11.2010 a od 30.11.2010 do spísania výpovede dňa 24.1.2011 pracovnú disciplínu neporušil a odporcom uplatnený výpovedný dôvod podľa ust. preto v danom prípade naplnený nebol. Riadiac sa týmito úvahami posúdil súd skončenie pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 24.1.2011 za neplatné. Pri tomto spôsobe právneho posúdenia uplatneného nároku navrhovateľa súd za bezvýznamné považoval zaoberať sa ďalšími hmotnoprávnymi, formálnymi i materiálnymi podmienkami platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 24.1.2011, nakoľko ich posúdenie, nech by už bolo akékoľvek, by nebolo spôsobilé ovplyvniť záver súdu neplatnosti skončenia pracovného pomeru navrhovateľa pre nenaplnenie uplatneného výpovedného dôvodu.

S určením neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 24.1.2011 súd zároveň určil tiež, že pracovný pomer navrhovateľa a odporcu trvá, vychádzajúc zo skutočnosti, že odporca sa pokúsil ešte skôr doručiť navrhovateľovi výpoveď zo dňa 12.1.2011 (čl. 21), ktorá však vychádzajúc z poštovej doručenky (čl. 259) bola jednoznačne doručená manželke navrhovateľa a teda nie navrhovateľovi. Ako do vlastných rúk navrhovateľovi nedoručená výpoveď zo dňa 12.1.2011 nemohla v zmysle ust. v spojení s ust. vyvolať následok v podobe skončenia pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu. Nakoľko pracovný pomer navrhovateľa u odporcu neskončil ani na základe výpovede odporcu zo dňa 24.1.2011, pracovný pomer účastníkov trvá. I keď skutočnosť riadneho nedoručenia v poradí prvej výpovede nebola medzi účastníkmi sporná mal súd za to, že deklarovanie trvania pracovného pomeru navrhovateľa a odporcu vzhľadom na doručovanie, i keď neúspešné, v poradí prvej výpovede, môže pôsobiť preventívne v smere predídenia prípadným ďalším sporom a prispieť tak k rýchlemu a spravodlivému usporiadaniu právneho vzťahu účastníkov. Tým podľa názoru súdu je naplnená i základná procesná podmienka dôvodnosti a úspešnosti tohto určovacieho návrhu navrhovateľa ( u ktorého na rozdiel od uplatnenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je naliehavý záujem daný zákonom), podľa ust. , teda existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý súdna prax vo všeobecnosti považuje za daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo kde by bez tohto určenia právo navrhovateľa stalo sa neistým.

Vec o návrhu na začatie konania navrhovateľa v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku navrhovateľa od 1.5.2011 za každý mesiac až do času, kedy odporca umožní navrhovateľovi pokračovať v práci, súd vylúčil na samostatné konanie postupom podľa ust. , nakoľko z dôvodu potreby doplnenia dokazovania v tejto časti uplatneného nároku navrhovateľa, so zreteľom i na hospodárnosť konania, sa s konaním o návrhu na začatie konania v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v ktorom sa rieši otázka základu uplatneného nároku na náhradu mzdy, podľa posúdenia súdu na spoločné konanie nehodili. V konečnom rozhodnutí sa súd vyporiada tiež z trovami celého konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Košice II.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia ( ).

V Košiciach 4. marca 2013