Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Co-106-2012.pdf
PDF · 80.98 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/106/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu Getfin, s.r.o., so sídlom Trenčín, Bezručova 1191/3, IČO: 46371265, proti žalovaným v 1. rade B. W., nar. XX. X. XXXX, bytom B., W. XX a v 2. rade S. W., rod. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., W. XX, o zaplatenie 17.074,35 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 21. 3. 2012 č. k. 11C 10/2012-53 takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách prvostupňového konania.
II. V prevyšujúcej časti odvolanie o d m i e t a.
III. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 4.290,48 Eur s úrokmi z omeškania 9,5% ročne od 16. 8. 2011 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 150 Eur počnúc mesiacom aprílom 2012 pod následkom straty výhody splátok. Žalobu v prevyšujúcej časti a protižalobu žalovaných zamietol. Ďalej vyslovil, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.
Prvostupňový súd svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že v danom prípade dohodnutý úrok z úveru 36% p.a. je neprimerane vysoký, keďže prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu v bankách o 157%. Nemožno opomenúť, že obaja žalovaní sú dôchodcovia, ktorí úver brali za účelom vyrovnania predchádzajúcich úverov, dostali sa tak do úverového reťazca, keď každým nasledujúcim úverom splácali ten predchádzajúci, keďže ich príjmy nepostačovali na ich úhradu. Žalobca nijakým spôsobom nepreveroval a dokonca ani nezisťoval výšku príjmov žalovaných, uspokojil sa len s ich čestným vyhlásením, ktoré však nijako nekonkretizovalo ich príjmy. Krajský súd v Prešove už v rozsudku 3Co 3/11 zo dňa 28.9.2011 vyslovil záver o tom, že aj ľahkomyseľnosť dlžníka sa považuje za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ veriteľ využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní si bonity dlžníkov, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. Ide o tzv. civilnoprávnu úžeru, ktorá v dôsledku rozporu s dobrými mravmi spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak by sa preukázal úmysel veriteľa, išlo by už o rozpor s trestným zákonom, opäť dôsledkom by bola absolútna neplatnosť úverovej zmluvy v zmysle § 39 OZ. Absolútne neplatný právny úkon je nielen pri zneužití tiesne, ale aj ľahkovážnosti, ak úver sa poskytuje za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). Zmyslom a cieľom úverovania
spotrebiteľov nemôže byť neprimerané zaťaženie spotrebiteľov a niekoľkoročný stav splácania dlhu, počas ktorého je spotrebiteľ vystavený stresovým situáciám. Takýto stav je na úkor kvality života človeka a veriteľ ho vyvolal neprimeranými úverovými podmienkami bez poznania reálnej schopnosti spotrebiteľa splatiť úver za podmienok vopred stanovených veriteľom, ktoré až na výšku úveru žalovaní nemohli nijako ovplyvniť. Súvisí to s nedostatkom odbornej starostlivosti obchodného zástupcu veriteľa pri nevyhodnotení núdze a čiastočnej ľahkomyseľnosti spotrebiteľov. Súd dospel k záveru o absolútnej neplatnosti celej úverovej zmluvy v zmysle § 39 OZ. Žalovaní dostali úver vo výške 5.000 Eur, z neho uhradili 709,52 Eur, majú preto žalobcovi vrátiť ešte 4.290,48 Eur. Súd prvého stupňa preto vyhovel žalobe len v tejto časti a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca vyzval žalovaných na úhradu zostatku úveru listami zo dňa 8.8.2011, ktoré im boli doručené 11.8.2011. V súlade s dispozičnou zásadou v konaní v zmysle § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd prvého stupňa teda priznal odo dňa ich uplatnenia t.j. od 16.8.2011 žalobcovi aj úroky z omeškania. Ich výška vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2009. Podľa citovaného ustanovenia výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalovaní protižalobou uplatnili voči žalobcovi nárok na finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 Eur podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. V danom prípade je potrebné vychádzať z toho, že na žalobcu ako postupníka prešla len pohľadávka postupcu, teda veriteľa. Ide teda len o singulárnu sukcesiu, ktorá nepredstavuje prechod povinností, záväzkov. V danom prípade pochybil postupca, ktorý uzavrel úverovú zmluvu minimálne v rozpore s dobrými mravmi a v prípade preukázania trestnej zodpovednosti aj v rozpore so zákonom. Ide však o jeho porušenie všeobecných predpisov, nie zákona o ochrane spotrebiteľa, prípadne iného osobitného predpisu. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je však zákonným predpokladom pre priznanie finančného zadosťučinenia porušenie osobitných predpisov týkajúcich sa ochrany spotrebiteľov. Ďalším zákonným predpokladom je úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na súde a až po príslušnom súdnom rozhodnutí by mohlo nasledovať uplatnenie daného nároku, čo nebol tento prípad a vedie to k záveru o predčasnosti nároku uplatneného protižalobou žalovaných. Napokon javí sa problematická aj pasívna legitimácia žalobcu pri danom nároku, keďže zdá sa, že z jeho strany nedošlo k porušeniu práv žalovaných, žalobca len vykonával právo, ktoré na neho prešlo zmluvou o postúpení pohľadávky. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa protižalobu žalovaných o finančné zadosťučinenie zamietol. Neobstojí ani nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá je zabezpečovacím inštitútom a pokiaľ je neplatná základná, v danom prípade úverová zmluva, neplatná je aj dohoda o zmluvnej pokute, ktorá je subsidiárnou zmluvou k spomínanej úverovej zmluve. Pri rozhodovaní o splatnosti dlhu žalovaných súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 160 ods. 1 vety druhej O.s.p. V danom prípade súd prvého stupňa zohľadnil sociálnu situáciu žalovaných, ich nízke príjmy a pomerne vysoké náklady vrátane nákladov na lieky a v záujme toho, aby nebola ohrozená kvalita ich života, súd prvého stupňa im povolil splatiť dlh v mesačných splátkach tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku. O trovách prvostupňového konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel jeho žalobe v celom rozsahu. Odvolateľ v odvolaní okrem iného uviedol, že pri posudzovaní dôvodov neplatnosti má za to, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a vôbec neprihliadol na skutočnosť, ktorá vyplýva tak z výpovedí účastníkov, ako aj listinných dôkazov, a to, že je nesporné, že k uzavretiu zmluvy o úvere a k prevzatiu peňazí skutočne došlo. Ďalej poukázal na to, že podmienky v zmluve boli individuálne dojednané so žalovanými s poukazom na ust. § 53 ods. 1, 2 OZ s tým, že ak by žalovaní považovali zmluvné podmienky za pre nich neprijateľné, mali zákonné právo odstúpiť od zmluvy bez udania dôvodu v lehote 14 dní. Ďalej poukázal na to, že v prípade, že súd dospel k záveru, že zmluva obsahuje časti, ktoré sú neplatné, je možné rozhodnúť len o neplatnosti časti právneho úkonu, ktorú je možné oddeliť od ostatného obsahu. Žalobca so žalovanými uzatvorili dňa 16. 4. 2011 zmluvu o úvere. Predmetná zmluva je koncipovaná jasne, na prvej strane je napísané, akú sumu si dlžníci požičiavajú, istina úveru - číslom i slovom, miera navýšenia z istiny úveru, celková výška úveru s dohodnutým navýšením, výška mesačnej splátky, doba splácania úveru, splatnosť mesačnej splátky, RPMN, t.j. dlžníci (žalovaní) presne vedeli, akú sumu si požičiavajú, na akú dobu, s akým mesačným úrokom a akú sumu vrátia, t.j. vedeli si presne vypočítať, o akú sumu vrátia viac, t.j. o koľko úver preplatia. Odvolateľ taktiež nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že nezisťoval bonitu žalovaných s poukazom na ich čestné prehlásenie. Ďalej poukázal na to, že uplatňovaná zmluvná pokuta je primeraná, keďže odvolateľ uplatňuje jej výšku 0,05% denne. Podľa
jeho názoru výška úrokov, t.j. 0,3% denne, aj keď bola zmluvne dohodnutá, je neprípustnou, teda je neprípustnou, ale iba nad rámec zákonnej sadzby tejto sankcie, nárok, ktorý vzniká odporcovi priamo zo zákona už tým, že sa povinný dostal do omeškania so splatením jeho peňažného záväzku.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.
Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol, pričom odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v ostanom odkazuje.
Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd len poukazuje na to, že žalovaným bol poskytnutý úver 5.000 Eur a náklady úveru činili 12.599,68 Eur, pričom za poskytnutie 5.000 Eur mali žalovaní žalobcovi vrátiť 17.599,68 Eur a RPMN činila 60,49 Eur a priemerné RPMN 14,82% a ročný úrok 36%. V čl. V. úverovej zmluvy bola dohodnutá sankcia v prípade omeškania dlžníkov vo výške 0,3% denne z nesplatenej čiastky splátky a za každú upomienku 34 Eur.
Čo sa týka zisťovania bonity žalovaných, odvolací súd poukazuje v zhode s prvostupňovým súdom na to, že sa jedná jednoznačne o nedostatok odbornej starostlivosti žalobcu (jeho právneho predchodcu).
Z uvedeného je jednoznačne preukázané, že uvedené peňažné plnenia sú v rozpore s ust. § 39 OZ, a teda sú absolútne neplatné. V súvislosti s námietkou odvolateľa o časti neplatnosti zmluvnej pokuty odvolací súd len poukazuje na to, že absolútne neplatné dojednanie o zmluvnej pokute nemožno moderovať (rozsudok Súdneho dvora C-618/10).
Za takejto situácie, keď všetky námietky odvolateľa uvedené v odvolaní sú neopodstatnené, odvolací súd postupom podľa § 219 O.s.p. rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách prvostupňového konania potvrdil ako vecne správny.
Čo sa týka odvolania v prevyšujúcej časti zo strany žalobcu, odvolací súd toto odvolanie odmietol z dôvodu, že odvolateľ svojím odvolaním napadol aj výrok vo vyhovujúcej časti. Za takejto situácie odvolací súd postupom podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolanie žalobcu v prevyšujúcej časti odmietol.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže úspešným žalovaným v priebehu odvolacieho konania žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli a neúspešný žalobca na ich náhradu nemá právo, tak náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.