Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21CoE-313-2012.pdf
PDF · 93.45 KB
Case nature
Subarea
21CoE/313/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, konajúcou Mgr. Tomášom Kušnírom, proti povinnému: 1/ H. R., nar. XX.XX.XXXX a 2/ J. R., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom M.R.T. XXX, XXX XX T.
- Y., vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica č.k. 4Er/115/2012-7 zo dňa 08.03.2012 t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie v Bratislave, sp. zn. II/2011-2445 zo dňa 07.06.2011, ktorým bola povinným uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému spoločne a nerozdielne sumu 4.042,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 3.851,56 eur odo dňa 02.10.2010 do zaplatenia, trovy rozhodcovského konania vo výške 166,32 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 570,45 eur do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd prvého stupňa napadnuté uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákona č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení), § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.12.2007). Súd poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-76/10.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa skúmaním priložených listín zistil, že právny predchodca oprávneného a povinní uzavreli dňa 27.05.2003 Zmluvu o poskytnutí pôžičky č. 0251968737, na základe ktorej boli povinným poskytnuté finančné prostriedky vo výške 100.000,- Sk.
Súd prvého stupňa posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko zmluvnými stranami sú dodávateľ, ktorého predmetom činnosti bolo aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, teda konal v rámci predmetu svojho podnikania a povinný má v danom vzťahu postavenie spotrebiteľa, nakoľko pri uzatvorení a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj Obchodné podmienky, pričom podľa časti C článok 18. bod 18.1. v spojení s ustanovením časti A článku 2. Všeobecných obchodných podmienok a v súlade s článkom V. bod 2. a 3. Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, okrem iného, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z bankových obchodov a v súvislosti s nimi, ďalej spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmlúv upravujúcich tieto bankové produkty a/alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad
alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd /Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie/ a podrobia sa Štatútu a Rokovaciemu poriadku tohto stáleho rozhodcovského súdu.
Nakoľko súd prvého stupňa posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú, podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku a zisťoval, či rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, teda či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Predmetnú rozhodcovskú doložku posúdil súd prvého stupňa ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej súčasť s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľná, keďže spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces. Nakoľko právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil náhradu vyčíslených trov odvolacieho konania.
Odvolateľ vyslovil názor, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Zdôraznil, že v zmysle zákonných ustanovení rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie a teda skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní môže skúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Existencia resp. neexistencia dôvodu pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora C-40/08, pričom zdôraznil, že vnútroštátny súd nemôže kompenzovať opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež nahrádzať pasivitu spotrebiteľa v spore.
Podľa odvolateľa z európskeho práva nemožno vyvodiť záver podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť skúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, komunitárne právo ani neukladá exekučnému súdu povinnosť skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že bola narušená zásada rovnosti. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 a § 54 len na vymenované zmluvy, pričom medzi ktoré zmluva o úvere nepatrila.
Odvolateľ tiež poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorej by bolo neprijateľným ustanovením rozhodcovská doložka, ktorá by zakladala právomoc výlučne rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, čo ale nemá za následok zrušenie platnosti celej doložky.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je dôvodmi a rozsahom odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že síce exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom, teda je oprávnený preskúmať exekučný titul len z formálnej stránky, avšak v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, musí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Postup, kedy by exekučný súd najprv udelil poverenie na vykonanie exekúcie, aj keď by vedel o nedostatkoch exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, a následne pre tieto nedostatky exekúciu zastavil, by bol v rozpore so zásadou hospodárnosti exekučného konania.
Súd prvého stupňa správne posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú. V zmysle rozhodnutia C - 40/08 Asturcom exekučný súd má povinnosť preskúmať rozhodcovskú doložku ihneď, ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to v tom zmysle, či nejde o nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou je zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Možno povedať, že takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Odvolací súd k odvolaciemu dôvodu v súvislosti s aplikáciou ust. § 52 až 54 Obč. zák. na úverovú zmluvu uzatvorenú do 31.12.2007 uvádza, že slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období
od 31.12.1992 do 30.6.2007, teda v čase, kedy bola úverová zmluva uzatvorená. Ust. § 23a účinné v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať:
a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1.podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby,
2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu;
b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.6.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Nadväzne dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Keďže právny predchodca oprávneného je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Obč. zák. v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.. Predmetnou zmluvou sa zaviazal poskytnúť právny predchodca oprávneného ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Obč. zák. má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
V zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom do 31.12.2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 Obč. zák., zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2).
Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.
V závere odvolací súd uvádza, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010, ktoré odvolateľ predložil súčasne s odvolaním vychádza z ust. § 45 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, teda iného skutkového zistenia a právneho posúdenia. Okresným súdom Senica bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá s poukazom na ust. § 44 ods. 2 zák.č. 233/1995 Z.z..
Odvolací súd zo všetkých už súdom prvého stupňa uvedených a doplnených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie a tak o trovách konania či exekúcie rozhodne súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O.s.p.).
Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.