Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_19CoE-161-2012.pdf
PDF · 104.09 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/161/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného Q., IČO: XX XXX XXX, so sídlom E. X, X., zastúpeného H., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v X., E. X, v mene ktorej koná T.. O. W. proti povinnému Y. T., bytom P. XX/XX, L., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 26. septembra 2011, č.k. 15Er/2515/2011-32, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Y.. G. W., so sídlom Z. XX, X. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 22.07.2011 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 173,78 Eur s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp. zn. II/2010-2176, vydaný jediným rozhodcom JUDr. Richardom Foldešom dňa 16.07.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 14.04.2011 a vykonateľnosť 17.04.2011. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručil súdny exekútor Y.. G. W. súdu dňa 04.08.2011. Súd v zmysle 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ich súlad, resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad na vykonanie exekúcie. Z predloženého exekučného titulu - uvedeného rozhodcovského rozsudku a zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu (ďalej len zmluva o bežnom účte) zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 26.11.2003 bola medzi právnym predchodcom oprávneného (O.) a povinným uzavretá zmluva o bežnom účte, na základe ktorej bol povinnému zriadený bežný účet a poskytnuté ďalšie produkty a služby - napr. platobná karta, internet banking, povolené prečerpanie k bežnému účtu. Čerpaním peňažných prostriedkov z bežného účtu sa povinný dostal do nepovoleného prečerpania bežného účtu. Povolené prečerpanie bežného účtu rozhodca v rámci rozhodcovského konania posúdil ako spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 52 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 01.04.2004 (§ 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka). V prvom rade skúmal samotnú Zmluvu o bežnom účte, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom k uvedenému dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom
(oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Ďalej citoval znenia ust. § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 01.04.2004, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 - 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a bodu 1 písm. q) prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský súd svoju právomoc opiera o rozhodcovskú zmluvu v podobe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v Zmluve v článku 4.9.1 obchodných podmienok. Oprávnený na výzvu súdu predložil Obchodné podmienky účinné od 01.01.2003, t. j. v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte, ktoré však článok, ktorým by zmluvné strany dohodli riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, neobsahujú. Naopak, v bode 5.6 článku V. sa zmluvné strany dohodli, že pre ich vzájomné spory je príslušný všeobecný súd v sídle banky. Zároveň oprávnený predložil obchodné podmienky účinné od 15.02.2004 s poukazom na bod 5.7 článku V. obchodných podmienok účinných v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého Banka je oprávnená v závislosti od zmien príslušných právnych predpisov alebo svojej obchodnej politiky alebo na základe rozhodnutia vedenia banky zmeniť, alebo úplne nahradiť tieto VOP. Podľa bodu 4.9.1. takto zmenených obchodných podmienok (účinných od 15.02.2004) „Banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli, alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave (ďalej „Rozhodcovský súd“), a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze.“ V danom prípade bola rozhodcovská doložka aj voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko rozhodcovská doložka bola „dohodnutá“ až po uzatvorení zmluvy o bežnom účte, a to zmenou dovtedy platných obchodných podmienok právnym predchodcom oprávneného. Povinný uzatvoril zmluvu o bežnom účte v čase, keď obchodné podmienky rozhodcovskú doložku neobsahovali. Všetky spory mal riešiť všeobecný súd v sídle banky. Právny predchodca oprávneného bez vyjadrenia súhlasu povinného zmenil obchodné podmienky tak, že povinnému odňal právo domáhať sa ochrany na všeobecnom súde. V zmysle bodu 4.9.3. obchodných podmienok výlučne „banka je oprávnená vo všetkých sporoch, ktoré vznikli, alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd v Slovenskej republike.“ Nekalú povahu má aj samotné vyššie citované znenie rozhodcovskej doložky. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa vzhliadol v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje, v tomto prípade je veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky v čase po uzavretí zmluvy bez dojednania s povinným. Nič na tom nemení ani bod 4.9.2 obchodných podmienok, podľa ktorého má klient právo odmietnuť rozhodcovskú doložku do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou. V zmysle bodu 4.9.3 obchodných podmienok výlučne banka je oprávnená vo všetkých sporoch, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov alebo v súvislosti s nimi, obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd v Slovenskej republike. Klientovi túto možnosť neposkytuje. Súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou obchodných podmienok ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu, resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca
nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky. V tomto smere sa preto vynárajú aj určité pochybnosti o nezaujatosti rozhodcovského súdu určeného v takto predtlačených zmluvných dojednaniach zmluvy. Súd prvého stupňa uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Prihliadal pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Uviedol, že zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky má súd preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok ustanovených v ustanoveniach § 40 - § 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34) uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade od možnosti výberu riešenia sporu bankou, cez jej vopred pripravené znenie, jednostranný výber rozhodcovského súdu, až po v nej upravené postupy, ktorými sa strany v rozhodcovskom konaní mali riadiť, považuje takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcovským súdom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vedená exekúcia. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Pre uvedený rozpor exekučného titulu, a tým aj návrhu a žiadosti o udelenie poverenia nielen s Exekučným poriadkom, ale aj úniovým právom, súd prvého stupňa žiadosť zamietol v celom rozsahu.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Poukázal na ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. a § 159 O.s.p., z ktorých vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, čo je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ďalej s poukazom na § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. mal za to, že z nich vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45 citovaného zákona, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08, kde v bode 37 sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto oprávnených prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené nemožno potom vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred týmto dátumom z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až § 54 OZ. Tieto právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b) spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. S poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zastával názor, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovanie princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Dal do pozornosti súdu aj dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa rozhodne v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobujú neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. V závere poukázal aj na to, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, za čo ho nemožno sankcionovať. Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 19,85 Eur.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa nasledovné:
Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Súd však môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť (a podľa názoru odvolacieho súdu tomu zodpovedá aj zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou, pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže exekučný súd postupovať, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c), ods. 2). V tomto prípade ide o protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu.
Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Systém ochrany zavedený spomínanou smernicou vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.
Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Za správny tak odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Súd prvého stupňa správne a dostatočne odôvodnil posúdenie danej zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej a dostatočne aj odôvodnil, prečo nemožno daný právny vzťah medzi účastníkmi podriadiť pod ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa s týmito dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje a na ne poukazuje.
Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinným
osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj s príslušnými obchodnými podmienkami pre úver prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .