Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-307-2012.pdf
PDF · 86.36 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/307/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr. Veroniky Svoradovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobkyne: P. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., K. XXX/XX, proti žalovanému: Pavol Kasznár - ARAMIS so sídlom Jókaiho 713, 946 12 Zlatná na Ostrove, IČO: 40 853 390, zast. Mgr. Cyntiou Takács-Szalai, advokátkou so sídlom Námestie Milana Rastislava Štefánika 6, Komárno, o zaplatenie 2.581,25 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 13. marca 2012, č. k. 13C/258/2011-97 v spojení s opravným uznesením zo dňa 31. 08. 2012, č. k. 13C/258/2011-114, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 123,65 eura právnej zástupkyni žalovaného Mgr. Cyntii Takács-Szalai, advokátke so sídlom v Komárne, M. R. Štefánika 6, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa pre úspešne vznesenú námietku premlčania žalovaným zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy 2.581,25 eura spolu s 8,5%-ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.581,25 eura od 01. 05. 2009 do 19. 05. 2011 a s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.581,25 eura od 20. mája 2011 do zaplatenia. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného náhradu trov konania vo výške 593,43 eura pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 391,43 eura a iných trov vo výške 202 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 631 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 107 ods.1, 2 OSP a zisteným skutkovým stavom. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi účastníkmi konania bola dňa 14. 05. 2008 uzavretá zmluva o dielo na zhotovenie stavby záhradného domu v K., na W. P. so začiatkom prác 16. 05. 2008 a ich ukončením 16. 05. 2009 za dohodnutú cenu 770.200 Sk. Súd tiež zistil, že žalobkyňa dňa 15. 05. 2008 vložila na účet žalovaného sumu 400.000 Sk a to, že listom zo dňa 10. 09. 2008 žalovanému oznámila, že odstupuje od zmluvy o dielo, na čo žalovaný faktúrou zo 16. 09. 2008 fakturoval žalovanej skutočne vykonané stavebno-montážne práce v sume 310.922 Sk, 19% DPH v sume 59.075 Sk, t.j. spolu v sume 369.997 Sk (12.281,65 eura), ktorú sumu žalobkyňa listom z 26. 11. 2008 namietala a vyzvala ho na zaplatenie sumy 208.015 Sk. Listom zo dňa 19. 12. 2008 žalovaný písomne uznal rozdiel medzi prijatou zálohou a fakturovanou sumou vo výške 120.000 Sk, z ktorej dňa 19. 12. 2008 uhradil sumu 70.000 Sk (2.323,57 eura) a dňa 19. 05. 2011 sumu 2.000 eur, teda úhrnom zaplatil 4.581,25 eura (138.014,74 Sk). Na podklade týchto zistení prvostupňový súd dospel k záveru, že odstúpením žalobkyne od zmluvy, ktoré bolo v súlade s § 48 ods. 1 OZ ako zákonom dovolené, došlo v zmysle ust. § 48 ods. 2 OZ k zrušeniu zmluvy od začiatku a zmluvné strany si v zmysle § 457 OZ mali navzájom vrátiť všetko, čo podľa zmluvy dostali. Vychádzajúc z toho, že žalobkyňa po
započítaní vzájomných pohľadávok podľa § 580 OZ - pohľadávka žalovaného za stavebné výkony vo výške 6.372,73 eura a pohľadávka žalobkyne zo zaplatenej zálohy vo výške 13.277,57 eura a započítaní uhradenej sumy 4.323,57 eura žalovaným, mala za to, že voči žalovanému má ešte pohľadávku vo výške 2.581,25 eura s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia, na vydanie ktorého žalovaného vyzvala listom dňa 26. 11. 2008 v lehote 7 dní od prevzatia výzvy. Najneskôr 26. 11. 2008 potom o bezdôvodnom obohatení žalovaného vedela, a tak jej dvojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie práva podľa § 107 ods. 1 OZ začala plynúť dňa 26. 11. 2008 a uplynula 26. 11. 2010. Ak žalobkyňa doručila súdu návrh dňa 03. 02. 2011, doručila ho po uplynutí subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. K tvrdeniam žalobkyne o uznaní dlhu súd dodal, že uznávací prejav žalovaného z 19. 12. 2008 nemal náležitosti uznania dlhu podľa § 558 OZ, no aj keby ich mal, tento prejav sa týkal sumy 120.000 Sk, ktorú žalovaný žalobkyni uhradil. K uplatnenému nároku na úroky z omeškania súd uviedol, že tieto tvoria podľa § 121 ods. 3 OZ príslušenstvo pohľadávky, a preto majú rovnaký osud ako pohľadávka sama, čo znamená, že pokiaľ je premlčaný peňažný záväzok žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, je premlčané aj jeho príslušenstvo s poukazom na § 110 ods. 3 OZ. Pre uvedené dôvody súd prihliadol na žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania a žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalobkyňu ako neúspešnú účastníčku konania zaviazal na náhradu trov v konaní úspešnému žalovanému vo výške 593,43 eura, pozostávajúcu z náhrady súdneho poplatku za odpor vo výške 202 eur a náhrady trov právnej pomoci podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 391,43 eura, a to za tri úkony právnej služby (prevzatie veci, podanie odporu, účasť na pojednávaní dňa 13. 03. 2012) po 101,25 eura za úkon + režijný paušál za dva úkony v roku 2011 po 7,41 eura a 1 x 7,63 eura za úkon z roku 2012 + 20% DPH vo výške 65,23 eura. Náhradu trov konania žalobkyni uložil zaplatiť podľa § 149 OSP na účet právneho zástupcu žalovaného a lehotu na plnenie určil podľa § 160 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote (dňa 11. 05. 2012) odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa ním jeho zmeny v časti zaplatenia náhrady trov konania tak, aby jej súd povolil náhradu trov konania splácať v čo najmenších možných splátkach, poukazujúc na to, že ako živnostníčka je vo svojom podnikaní v nákupnom centre na K. N. stratová v dôsledku rozbúraného parkoviska od začiatku roka 2011 až doposiaľ. Okrem uvedeného v dôvodoch svojho odvolania dodala, že žalovaný jej peniaze (hypotekárnu pôžičku) použil na svoje vlastné účely, oklamal ju pri výpočtoch na faktúrach, v ktorých zle vypočítal zamurovaný materiál, ako aj vykonané práce. Na písomnú výzvu súdu uznesením zo dňa 14. 05. 2012, č. k. 13C/258/2011-103 žalobkyňa reagovala písomným podaním, v ktorom uviedla, že týmto podaním podáva odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že omyl sa stal, keď Q. jej napísala podanie k súdu o vydanie platobného rozkazu a o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 4.581,25 eura s prísl., lebo ona žiadala a chcela od súdu vypracovanie konečného vyúčtovania, zistenie cenového rozdielu medzi zálohou a vykonanou prácou. Dodala, že na základe dvoch znalcov tvrdí, že žalovaný nadhodnotil svoju prácu, časť stavby sa musela aj zbúrať, no žalovaný tvrdí iné a svoje chyby neuzná. Upresnenú skutočnosť dodnes nevie a po dvoch rokoch zmiernenia a nedorozumenia, vedenú u advokátky Q., sa celá vec tak zamotala, že sa musela obrátiť k súdu, aby ju vo veci vypočul a aby bral do úvahy skutočné udalosti, ktoré prebiehali cez tie dva roky medzi nimi. Zdôraznila, že pred pojednávaním súdu prvého stupňa dňa 13. 03. 2012 ju tiež nepoučili, len sa povedalo, že skutočný stav môže byť určený len súdnym znalcom, lebo len on môže zistiť, kto a komu koľko je dlžný. Keď súhlasila s pojednávaním, mala za to, že k tomu aj dôjde, ale sudkyňa uzavrela prípad s tým, že celá vec je premlčaná.
K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci
- vyjadrenie k odvolaniu vo výške 123,65 eura (odmena za 1 úkon právnej pomoci vo výške 101,25 eura + RP vo výške 7,63 eura + 20% DPH vo výške 21,77 eura). Uviedol, že s tvrdeniami žalobkyne v podanom odvolaní nesúhlasí a jednoznačne má za to, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a aplikujúc správny právny predpis vo veci rozhodol správne. Zdôraznil, že žalobkyňa v podanom návrhu a ani na súde netvrdila úmyselné bezdôvodné obohatenie z jeho strany na jej úkor a ani po poučení podľa § 120 ods. 4 OSP neoznačila dôkaz na preukázanie tohto tvrdenia, a preto považuje jej tvrdenia v odvolaní za účelové. Okrem toho bola žalobkyňa právne zastúpená Q.. X. V. (on zastúpený právne nebol), a teda jej tvrdenie o neznalosti
práva a spôsobenia úmyselných prieťahov sa javia byť účelovými a rovnako tak aj tvrdenie o jeho úmyselnom odložení listiny z 10. 09. 2008 o ukončení ich zmluvného vzťahu.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) a po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že rozsudok a uznesenie súdu prvého stupňa sú vecne správne a je potrebné ich podľa ust. § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008), ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V prejednávanej veci, podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa vo veci samej správne zistil skutkový stav, z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, s ohľadom na dôvody uvádzané žalobkyňou v podanom odvolaní, odvolací súd len dodáva, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa listom zo dňa 10. 09. 2008 odstúpila od zmluvy o dielo, ktorú so žalovaným uzavrela dňa 14. 05. 2008, v dôsledku čoho sa nimi uzavretá zmluva od začiatku zrušila (§ 48 ods. 2 OZ) a zmluvné strany si podľa § 457 OZ mali navzájom vrátiť všetko, čo podľa zmluvy dostali. Následne potom v rámci vyrovnania svojich finančných záležitostí (rozdielu medzi žalobkyňou zaplatenej zálohy a žalovaným vyfakturovaných prác, ako aj následných krokov účastníkov konania - písomnej námietky žalobkyne zo dňa 26. 11. 2008 a výzvy žalovanému na zaplatenie sumy 208.015 Sk, ktorú žalovaný listom zo dňa 19. 12. 2008 uznal vo výške 120.000 Sk a jej úhrade žalovaným spolu vo výške 4.581,25 eura), žalobkyňa dospela k záveru, že voči žalovanému má ešte pohľadávku vo výške 2.581,25 eura s prísl., na vydanie ktorej žalovaného vyzvala listom dňa 26. 11. 2008 s tým, aby túto v lehote 7 dní od prevzatia výzvy zaplatil. Je nesporné, že najneskôr dňa 26. 11. 2008 o bezdôvodnom obohatení žalovaného vedela. Týmto dňom jej potom začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie práva podľa § 107 ods. 1 OZ a táto uplynula 26. 11. 2010. Vychádzajúc z tohto zákonného ustanovenia a zo skutočnosti, že žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania tohto nároku (č. l. 88 spisu) súd správne postupoval, keď návrh žalobkyne, doručený mu dňa 03. 02. 2011, v dôsledku úspešne vznesenej námietky premlčania žalovaným zamietol.
Odvolací súd považuje za potrebné ešte zdôrazniť, že premlčanie je uplynutie času, ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Premlčaním právo nezaniká, ak však povinný vznesie námietku, nárok zaniká a subjektívne právo trvá naďalej vo forme naturálneho záväzku, teda jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné plnenie zo strany povinného subjektu.
Odvolací súd aj napriek tomu, že žalobkyňa nenamietala výšku priznaných trov konania, výšku a dôvodnosť prvostupňovým súdom priznaných trov preskúmal a zistil, že táto je súdom určená správne. Rovnako správne je aj rozhodnutie o zaplatení náhrady trov konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pretože je v súlade s ustanovením § 160 ods. 1 veta prvá (pred bodkočiarkou) OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal ich náhradu v celkovej výške 123,65 eura, pozostávajúcej z odmeny za 1 úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 10. júla 2012) v sume 101,25 eura + režijný paušál 7,63 eura + 20% DPH 21,77 eura, čo je spolu suma 123,65 eura. Lehotu na zaplatenie odvolací súd určil podľa § 160 ods. 1 veta prvá OSP a platobné miesto podľa § 149 ods. 1 OSP.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.