Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8CoP-293-2012.pdf
PDF · 92.04 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/293/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Frederiky Zozuľákovej v právnej veci navrhovateľa H. D. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v F. na V. ulici č. X zastúpeného Advokátskou kanceláriou Illeš, Šimčák, Bröstl, s.r.o. so sídlom v Košiciach na Kováčskej ulici č. 6 proti odporcovi Z. D. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v F. na V. ulici č. X zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej ulici č. 20 v konaní o určenie výživného o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 31.5.2012 č.k. 25P 286/2011-112 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom z 31.5.2012 č.k. 25P 286/2011-112 rozhodol tak, že odporca je povinný prispievať na výživu navrhovateľa sumou 180 € mesačne od 1.1.2012 vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred k rukám navrhovateľa, v prevyšujúcej časti návrh zamietol, dlžné výživné za obdobie od 1.1.2012 do 31.5.2012 vo výške 150 € je odporca povinný uhradiť navrhovateľovi do 60 dní od právoplatnosti rozsudku a žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca s tým, že rozsudok prvostupňového súdu považuje za nesprávny z dôvodu uvedeného v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. - „súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“ a v ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. - „rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. Z odôvodnenia vyplýva, že prvostupňový súd neakceptoval dohodu o výživnom na plnoleté dieťa 150 € mesačne, ktorá bola uzavretá medzi ním a navrhovateľom v mesiaci október 2011 napriek tomu, že z vykonaných dôkazov, a to konkrétne z listu zo 7.10.2011 a listu z 13.10.2011 s poukazom na argumentáciu jeho právnej zástupkyne vo vyjadrení zo 16.5.2012 bolo nepochybné, že došlo medzi navrhovateľom a ním k uzatvoreniu dohody o výživnom na plnoleté dieťa vo výške 150 € mesačne. Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil, že nedošlo k dohode o výživnom na plnoleté dieťa v zmysle ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine, keďže podľa jeho názoru zmeniť dohody o výživnom možno pri zmene pomerov, avšak musí to byť dohoda schválená súdom. Tento názor nemá oporu v citovanom ustanovení § 78 ods. 1 Zákona o rodine, keďže z neho nevyplýva podmienka, aby to bola dohoda o výživnom schválená súdom, a rovnako takáto podmienka nevyplýva ani z ostatných ustanovení Zákona o rodine. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 36 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý pripúšťa možnosť rodičov maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, kedykoľvek sa dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností bez rozhodnutia súdu, potom niet žiadneho dôvodu, aby ten istý Zákon o rodine v inom ustanovení nepripúšťal možnosť uzavrieť dohodu o výživnom na plnoleté dieťa medzi dvomi plnoletými osobami, čo je presne ten druh dohody o výživnom, ktorú uzatvoril on, ako plnoletá osoba s navrhovateľom, ktorý bol v čase uzatvárania dohody o výživnom plnoletou osobou, bez ingerencie súdu.
Ak sa odvolací súd nestotožní so záverom, že z ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine nie sú vylúčené dohody o výživnom, ktoré neboli predmetom súdneho konania, namietal, že jeho možnosti a schopnosti dané na jednej strane jeho príjmami a na druhej strane jeho nevyhnutnými výdavkami sú na takej úrovni, ktorá neodôvodňuje určenie výživného 180 € mesačne. Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil výdavky za poistenie bytu, povinné zmluvné poistenie motorového vozidla, havarijné poistenie motorového vozidla a splátku pôžičky od ústavu na výkon trestu odňatia slobody za výdavky, ktoré neboli nevyhnutne vynaložené. Tento názor je v rozpore s ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, keďže uvedené výdavky nepochybne patria medzi nevyhnutne vynaložené výdavky vzhľadom na to, že za tieto výdavky neboli nadobudnuté veci nadštandardnej hodnoty alebo kvality. Poistenie bytu 36,40 € ročne (mesačne 3,03 €) bolo povinnou podmienkou pre získanie hypotekárneho úveru, za ktorý nadobudol byt, povinné zmluvne poistenie motorového vozidla 84,29 € ročne (mesačne 7,02 €), ktoré upravuje zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, vyplýva povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu pri tuzemskom motorovom vozidle každému, kto je ako držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten, kto je v dokladoch vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa držba motorového vozidla previedla a v ostatných prípadoch ten, kto je vlastníkom motorového vozidla alebo jeho prevádzkovateľom, a havarijné poistenie motorového vozidla 158 € ročne (mesačne 13,17 €), účelom ktorého je, aby v prípade vzniku škodovej udalosti neznášal výdavky samotný vlastník motorového vozidla a tým zabránil vzniku nadbytočných výdavkov do budúcnosti, nepochybne patria medzi nevyhnutne vynaložené výdavky rovnako, ako pôžička od ústavu na výkon trestu odňatia slobody, keďže za tieto peňažné prostriedky si obstaral bežné, v žiadnom prípade nie nadštandardné zariadenie do bytu (posteľ a podobne), ktoré v byte dovtedy nemal, keďže všetko zariadenie bytu, ktoré počas trvania manželstva s matkou navrhovateľa užíval, sa nachádza v byte na V. ulici č. X v F., v ktorom býva navrhovateľ a všetko zariadenie užíva so svojou matkou. Pri zohľadnení uvedených výdavkov, ako nevyhnutných výdavkov a následnom porovnaní jeho príjmu a nevyhnutných výdavkov je zrejmé, že jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery reálne neumožňujú určenie výživného 180 € mesačne, keďže jeho príjmy nepokrývajú ani tie najnevyhnutnejšie výdavky, ktoré vynakladá, pričom maximálne v možnej miere obmedzuje svoje nevyhnutné výdavky na ošatenie, obuv a iné bežné veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrh na začatie konania o určenie výživného na plnoleté dieťa zamietol a nepriznal účastníkom náhradu trov konania a v prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s jeho odvolacími námietkami vo vzťahu k dohode o výživnom na plnoleté dieťa, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a určil výživné pre navrhovateľa 150 € mesačne od 1.1.2012, ktoré bude povinný prispievať vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred k rukám navrhovateľa a nepriznal účastníkom náhradu trov konania. Odvolací návrh o trovách konania odôvodnil osobitným charakterom konania o určenie výživného na plnoleté dieťa, a to napriek tomu, že navrhovateľ nemal žiadny právny dôvod na začatie tohto konania a poukázal aj na to, že ani na pojednávaní 31.5.2012 nežiadal náhradu trov konania.
Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle jeho odôvodnenia považuje za vecne aj právne správny a žiadal ho v celom rozsahu potvrdiť. K tvrdeniam odporcu v odvolaní opakovane uviedol, že pokiaľ malo dôjsť k dohode o výške výživného, ako uvádza odporca, tak k vzniku takejto dohody došlo ešte 15.4.2011, kedy odporca prvýkrát uhradil navrhovateľovi sumu 150 € na výživné. Tvrdenie o uzavretí dohody až na základe listov zo 7.10.2011 a 13.10.2011 podľa jeho názoru nie je správne, nakoľko tieto písomné prejavy už vychádzali z predchádzajúcej praxe odporcu. Za predpokladu, že odvolací súd situáciu vyhodnotí tak, že došlo k uzavretiu dohody o výživnom vo výške 150 € a pre zvýšenie výživného nad túto sumu sa vyžaduje preukázanie zmeny pomerov, je toho názoru, že boli splnené podmienky aj pre zvýšenie výživného tak, ako bolo priznané prvostupňovým súdom. V čase, keď odporca začal prispievať výživné 150 €, žil v spoločnej domácnosti s ním a jeho matkou a podieľal sa polovicou na úhrade nákladov spojených s bývaním. Od septembra 2011, kedy sa odporca zo spoločnej domácnosti odsťahoval, prestal prispievať na úhradu nákladov spojených s bývaním, v dôsledku čoho celá táto povinnosť prešla na jeho matku. Pokiaľ do augusta 2011 vedela mu matka prispievať vyššou sumou na úhradu jeho potrieb, v súčasnosti sú jej možnosti veľmi obmedzené, až nulové. Ide teda o podstatnú zmenu pomerov, ktorá mala za následok zníženie jeho životnej úrovne. Námietka odporcu v konaní, že sa nedomáhal zvýšenia výživného bezprostredne po zmene pomerov je irelevantná, nakoľko zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov nestanovuje lehotu na uplatnenie nároku na zvýšenie výživného. Jedinou sankciou za neskoré podanie návrhu na zvýšenie výživného je len skutočnosť, že plnoleté dieťa nemôže žiadať takéto zvýšenie spätne za obdobie pred podaním návrhu. V otázke majetkových pomerov odporcu opäť poukázal na, podľa jeho názoru
predčasné a nie efektívne riešenie bytovej otázky odporcu, a v tejto časti nesúhlasil s odôvodnením súdu prvého stupňa, že jeho námietka je irelevantná. Namietal predovšetkým skutočnosť, že odporca pri kúpe bytu nepostupoval podľa jeho názoru hospodárne, keď si byt kúpil v Starom Meste, kde sú ceny bytov podstatne vyššie, ako v iných častiach mesta a zároveň mu s kúpou bytu vznikli ďalšie náklady (krátkodobé pôžičky od rodičov a zamestnávateľa), ktoré prechodne jeho majetkovú situáciu zhoršujú. Ako uviedol vo svojom vyjadrení z 28.5.2012, splátky týchto pôžičiek považuje za nie nevyhnutné, preto súhlasil s názorom prvostupňového súdu, ktorý na splátky týchto pôžičiek pri určovaní výšky výživného neprihliadol. Opätovne poukázal na skutočnosť, že v januári 2012 bola odporcovi vyplatená polovica zo sumy vloženej na stavebné sporenie (po odpočítaní nákladov na zrušenie stavebného sporenia) vo výške cca 3.000 € v hotovosti. K námietke odporcu o nedôvodnosti podaného návrhu poukázal na § 65 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého výživné pre plnoleté dieťa upraví súd len na návrh. Vyjadril názor, že nemal inú možnosť zabezpečiť stav právnej istoty vo vzťahu k svojmu nároku na výživné, ako sa svojím návrhom na začatie konania obrátiť na súd, aby tento o jeho práve na výživné rozhodol. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na to, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa presvedčivé a s jeho záverom, že výživné 180 € mesačne je primerané vo vzťahu k oprávneným výdavkom na potreby navrhovateľa v súvislosti so základnými životnými potrebami a nákladmi spojenými na štúdium, ako aj príjmom a výdavkom na strane rodičov navrhovateľa, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd dospel k presvedčeniu, že súd prvého stupňa správne určil, že predmetom dokazovania je určenie výživného pre navrhovateľa (plnoleté dieťa), vykonaným dokazovaním získal pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, t.j. skutkové okolnosti, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok, vec správne právne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 62, § 75 a § 77 Zákona o rodine (proces tzv. subsumpcie, t.j. zaradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy) a tieto zákonné ustanovenia následne správne interpretoval vo vzťahu k prejednávanej veci, preto sa odvolací súd s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je zrozumiteľné, určité a jasné a je logickým a právnym vyústením priebehu a výsledkov prvostupňového konania, sa v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd dodáva, že ust. § 78 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine je nepochybným vyjadrením, že zmena rozsudku alebo dohody schválenej súdom novým rozsudkom môže byť vydaná len na návrh oprávneného, čím sa uplatňuje zásada oficiality pri plnoletých oprávnených, v dôsledku čoho podľa ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine možno rozhodnúť o zvýšení, znížení alebo zrušení vyživovacej povinnosti najskôr ku dňu začatia konania. Pri zmene rozsudku o výživnom nie je rozhodujúce, či bola výška určená autoritatívnym rozhodnutím súdu alebo dohodou. V praxi nie je vylúčené, aby povinný plnil dobrovoľne oprávnenému v dôsledku zmeny pomerov aj vyššiu sumu, než určuje súdne rozhodnutie, resp. poskytoval iné vecné plnenia aj bez rozhodnutia súdu. Dokonca by sa rodičia mohli dohodnúť aj bez súdneho rozhodnutia o zmene pôvodného rozsudku, avšak takáto dohoda by nebola vykonateľná. Analogicky tu možno aplikovať ust. § 24 ods. 3, ktoré určuje, že dohoda rodičov ohľadne výkonu rodičovských práv a povinností podlieha schváleniu súdov a sankciou za absenciu súdneho schválenia rodičovskej dohody je nevykonateľnosť t.zn., že rodičia sú povinní sa uzavretou dohodou spravovať, avšak jej výkon nemožno vynútiť cestou súdu. Vo vzťahu k ust. § 36 ods. 1 vety prvej Zákona o rodine odvolací súd poznamenáva, že dohodu rodičov zákon vždy uprednostňuje, aj keď podlieha schváleniu súdom (analogická aplikácia § 24), preto úvaha odporcu s poukazom na ust. § 36 ods. 1 Zákona o rodine, že „potom niet žiadneho dôvodu, aby ten istý Zákon o rodine v inom ustanovení nepripúšťal možnosť uzavrieť dohodu o výživnom na plnoleté dieťa medzi dvomi plnoletými osobami“, je bez právneho významu. Odvolací súd tiež poznamenáva, že z dikcie ust. § 99 O.s.p. (súdny zmier)
vyplýva, že v sporovom konaní môže súd spor medzi účastníkmi vyriešiť zmierlivo. Súdnym zmierom podľa § 99 O.s.p. sa stáva zmier v prípade, ak súd dohodu účastníkov uznesením schváli. Súd prvého stupňa správne určil, že predmetom konania je návrh navrhovateľa na určenie výživného od odporcu a následne správne posúdil, že pre postup súdu podľa § 78 Zákona o rodine (zvýšenie výživného) neboli podmienky, lebo dohoda účastníkov konania nebola súdom schválená. Odvolací súd dodáva, že z ust. § 78 Zákona o rodine a § 163 O.s.p. nepochybne vyplýva, že na základe zmeny pomerov existujúcich v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase nového rozhodovania o výživnom možno meniť autoritatívne rozhodnutia súdu alebo dohody schválené súdom. Navrhovateľ tým, že podal návrh na určenie výživného 275 € od 1.1.2012, vyjadril jednoznačný nesúhlas s plnením vyživovacej povinnosti odporcu 150 € mesačne a odporca nesúhlasil s týmto nárokom navrhovateľa, ako to vyplýva z jeho vyjadrenia k návrhu na určenie výživného (č.l. 48 spisu) a odvolania (č.l. 119 spisu) t.zn., že sa účastníci konania nespravovali dohodou, preto je logický (zákonný) postup navrhovateľa, keď svoj nárok uplatnil na súde. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa posúdil pomery účastníkov a dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že výživné 180 € mesačne je, vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady primerané reálnym zárobkových schopnostiam a možnostiam odporcu berúc do úvahy, že nemá ďalšiu vyživovaciu povinnosť a zohľadňuje aj rozsah odôvodnených potrieb navrhovateľa, ktorý je študentom denného bakalárskeho štúdia na Právnickej fakulte UPJŠ, ktoré sú rozhodne vyššie ako už stabilizované potreby rodičov a určenie výživného 180 € mesačne, ktoré predstavuje výživné na jeden deň 6 €, zohľadňuje len základnú mieru nevyhnutných potrieb navrhovateľa, ale vychádzajúc z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého odôvodnené potreby dieťaťa nie sú jediným zákonným kritériom pre určenie výživného, pretože okrem nich je potrebné zohľadniť aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, ktoré podmieňujú mieru uspokojenia, resp. sú vždy limitujúcim kritériom vo vzťahu k uspokojovaniu odôvodnených potrieb dieťaťa. Práve pomery odporcu, na ktoré sa odvoláva, boli zohľadnené určením výživného 180 € mesačne pre navrhovateľa napriek tomu, že jeho potreby by rozhodne odôvodňovali určenie vyššieho výživného. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odporcu, že jeho príjem vzhľadom na výdavky, ktoré dokladoval, mu neumožňuje platiť výživné v súdom určenej výške, odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. V súlade s ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine odvolací súd skúmal nevyhnutnosť výdavkov odporcu a dospel k presvedčeniu, že pri uzatváraní úverovej zmluvy a výšky dohodnutých splátok, ako aj pôžičky bol povinný konať zodpovednejšie so zreteľom na svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľovi neschopným samostatne sa živiť a zásadu, že výživné má prednosť pred ostatnými výdavkami t.zn., že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa. Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam odporcu o nevyhnutnosti výdavkov za poistenie bytu, povinného zmluvného poistenia motorového vozidla, havarijného poistenia motorového vozidla a pôžičky zo sociálneho fondu konštatuje, že tieto výdavky nemusí odporca nevyhnutne vynaložiť na svoj život, ale vzhľadom na výpovednú hodnotu týchto výdavkov, najmä poistenia za byt, povinného zmluvného poistenia motorového vozidla a havarijného poistenia motorového vozidla, možno ich akceptovať ako meradlo životnej úrovne odporcu, dostatočný pre záver, že výživné 180 € je potom primerané zárobkovým schopnostiam a možnostiam, ako aj majetkovým pomerom odporcu v rozhodnom období s prihliadnutím aj na to, že tieto výdavky spolu 23,22 € mesačne sú minimálne v porovnaní s príjmom odporcu. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil a podľa § 219 ods. 2 O.s.p. len doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.