Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_4To-52-2012.pdf
PDF · 119.78 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/52/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.02.2013, v trestnej veci obžalovaného H. W. a spol. pre prečin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného H. W. proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 11.09.2012, sp. zn. 4 T 49/12, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výrokoch o treste a náhrade škody týkajúcich sa obžalovaného H. W.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
Obžalovanému H. W. nar. XX.XX.XXXX v T., trvale bytom T., ul. E. č. XXXX/X
u k l a d á:
Podľa § 240 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 36 písm. j/ Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 6 (šiestich) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. výkon uloženého trestu podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určuje skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 18 (osemnásť) mesiacov.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného H. W. vinným z prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
- dňa XX.XX.XXXX ako konateľ spoločnosti Fénix Humenné, s.r.o. IČO: 36476366, so sídlom na ulici Družstevnej č. 36, Humenné, na základe objednávky a následne vystavenej faktúry č. FV 20100037 prevzal od spoločnosti OBAL-INVEST, s.r.o., IČO: 36760081, so sídlom v Bardejove na ul. Hurbanovej č. 18, uzávery typu OM-AL 83 C, Twist Off 66 v celkovej hodnote 1.589,65 eur, kde faktúru do doby splatnosti dňa 05.07.2010 neuhradil, pričom v danom období bola spoločnosť Fénix Humenné s.r.o. platobne neschopná a aj napriek tomu v období od splatnosti faktúry č. FV 20100037 zo dňa 05.07.2010
do mesiaca december 2010 uspokojil iných veriteľov, čím svojím konaním znevýhodnil spoločnosť OBAL-INVEST, s.r.o., Bardejov a spôsobil celkovú škodu vo výške 1.589,65 eur.
Za to mu podľa § 240 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2,3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 9 (deviatich) mesiacov, výkon ktorého mu podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu 18 (osemnástich) mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. mu zároveň uložil aj povinnosť nahradiť poškodenému OBAL-INVEST s.r.o., Hurbanova 18, Bardejov, IČO: 36760081, škodu vo výške 1.513,49 eur s 9% úrokom z omeškania ročne od dňa 06.07.2010 do zaplatenia a ďalšie trovy vo výške 90,50 eur.
Naproti tomu obžalovanú A. W. podľa § 285 písm. c/ Tr. por. oslobodil spod obžaloby okresného prokurátora sp. zn. 2 Pv 267/11 zo dňa 19.03.2012 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť tak, že
- dňa XX.XX.XXXX spoločne s obžalovaným H. W. ako konatelia spoločnosti Fénix Humenné, s.r.o. IČO: 36476366, so sídlom na ulici Družstevnej č. 36, Humenné, na základe objednávky a následne vystavenej faktúry č. FV 20100037 prevzali od spoločnosti OBAL-INVEST, s.r.o., IČO: 36760081, so sídlom v Bardejove na ul. Hurbanovej č. 18, uzávery typu OM-AL 83 C, Twist Off 66 v celkovej hodnote 1.589,65 eur, kde faktúru do doby splatnosti dňa 05.07.2010 neuhradili, pričom v danom období bola spoločnosť Fénix Humenné s.r.o. platobne neschopná a aj napriek tomu v období od splatnosti faktúry č. FV 20100037 zo dňa 05.07.2010 do mesiaca december 2010 uspokojili iných veriteľov, čím svojím konaním znevýhodnili spoločnosť OBAL-INVEST, s.r.o., Bardejov a spôsobil celkovú škodu vo výške 1.589,65 eur,
pretože nebolo dokázané, že skutok spáchala obžalovaná.
Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodeného OBAL-INVEST s.r.o., Hurbanova 18, Bardejov, IČO: 36760081, odkázal s jeho nárokom na náhradu škody vo vzťahu k obžalovanej A. W. na občianske súdne konanie.
Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný odvolanie. V písomných dôvodoch odvolania namietal, že trestný zákon pre naplnenie skutkovej podstaty prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 Tr. zák. vyžaduje úmyselné zavinenie. Vyjadril názor, že tento úmysel nie je možné vyvodzovať len zo samotnej skutočnosti, že ako konateľ spoločnosti si splnil svoju povinnosť uhradiť záväzky voči iným svojim veriteľom a jeho spoločnosť následne už nebola schopná splniť ďalšie svoje splatné záväzky, ale v jeho prípade išlo o bežnú platobnú neschopnosť a uspokojoval len tie záväzky, ktorých uspokojenie bolo potrebné na to, aby udržal spoločnosť v jej činnosti a zaistil jej pokračovanie v podnikaní. Tvrdil, že poškodenú spoločnosť nemal v úmysle znevýhodniť, ponúkal jej postúpenie svojich pohľadávok, napr. voči pánovi A. A., ktorej výška prevyšovala pohľadávku poškodenej spoločnosti, finančná situácia firmy mu však neumožňovala uhradiť záväzok voči poškodenej spoločnosti inak, preto sa podľa jeho názoru trestného činu zvýhodňovania veriteľa z dôvodu absencie zavinenia nedopustil. Ďalej poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorej sa trestného činu zvýhodňovania veriteľa nedopúšťa ten, kto síce plne uspokojí splatnú pohľadávku len niektorého zo svojich viacerých veriteľov, ak tak učinil s odôvodneným predpokladom získania ďalších prostriedkov potrebných k uspokojeniu splatných pohľadávok ostatných veriteľov. Namietal, že trestné konanie má slúžiť len ako krajný právny prostriedok a nemá byť využívaný na uspokojovanie a ochranu oprávnených záujmov osôb v obchodnoprávnych vzťahoch. Vzhľadom na to, že pohľadávka poškodenej spoločnosti už bola v civilnom konaní priznaná, považoval rozhodnutie trestného súdu v tejto časti za duplicitné. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a jeho spod obžaloby oslobodil a rovnako tak, aby zrušil aj výrok o náhrade škody.
Na základe takto podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por..
Vzhľadom na to, že krajský súd v danom prípade nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., preskúmaval len napadnuté výroky rozsudku, teda výroky o vine, treste a náhrade škody týkajúce sa len obžalovaného H. W. a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.
V posudzovanej trestnej veci, a to s ohľadom aj na skutočnosť, že odvolanie, čo do výroku o vine v časti týkajúcej sa obžalovaného H. W. okresný prokurátor nepodal, ale podal ho len obžalovaný, a preto už nebolo možné meniť napadnuté rozhodnutie v jeho neprospech (§ 322 ods. 3, veta druhá, Tr. por.), bolo pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre zistenie skutkového stavu, potrebného pre spravodlivé rozhodnutie, nevyhnutné.
Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v prejednávanej veci nepochybne preukázané, že skutok, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu sa stal a že ho spáchal práve obžalovaný.
Ani samotný obžalovaný nepoprel, že svoj splatný zväzok voči poškodenej spoločnosti nesplnil, pričom v čase jeho splatnosti uhrádzal iné svoje záväzky, čo napokon vyplýva aj z predložených účtovných dokladov a záverov znaleckého dokazovania z odboru ekonómie, bránil sa ale tým, že nemal úmysel poškodenú spoločnosť znevýhodniť, svoj záväzok voči poškodenej spoločnosti nesplnil, pretože sa dostal do druhotnej platobnej neschopnosti, čo zistil na konci roka 2010, plnil len záväzky, ktoré bolo nevyhnutné uhradiť z hľadiska zabezpečenia ďalšieho fungovania spoločnosti, navyše s poškodenou spoločnosťou mali zaužívanú prax, že napriek dohodnutej jednomesačnej lehote splatnosti, faktúru uhrádzal až o rok, pri dodávke ďalšieho tovaru, keďže išlo o tovar sezónny.
Z obsahu znaleckého dokazovania z odboru ekonómie, ako aj konkrétne z Knihy záväzkov (stav k 31.12.2010) vyplýva, že spoločnosť obžalovaného mala k 05.06.2010, teda ku dňu prevzatia nezaplateného tovaru, splatné záväzky vo výške 77.322,48 eur (ktoré ani k 31.12.2010 neboli uhradené s tým, že ide o záväzky z obdobia od roku 2003 do 05.06.2010, mimo teda ďalších záväzkov, ktoré spoločnosť obžalovaného v tomto období mala, a ktoré v priebehu roka 2010 uhradila), pričom k uvedenému dňu mala spoločnosť obžalovaného spolu na účtoch a v pokladni 31.934,90 eur. Aj keby k uvedenému dňu obžalovaný vyčerpal celý kontokorentný úver, ktorý mal k dispozícii vo výške 40.000,- eur, ani za takejto situácie by nebol schopný uhradiť všetky svoje splatné záväzky (stále by mal totiž k dispozícii len 71.543,94 eur). K 05.07.2010, teda ku dňu splatnosti spornej faktúry, mala potom spoločnosť obžalovaného splatné záväzky vo výške 84.294,94 eur (ktoré rovnako tak ako v predchádzajúcom prípade ani k 31.12.2010 neboli uhradené s tým, že ide o záväzky z obdobia od roku 2003 do 05.07.2010, mimo ďalších záväzkov, ktoré spoločnosť obžalovaného v tomto období mala, a ktoré v priebehu roka 2010 uhradila), pričom k uvedenému dňu mala spoločnosť obžalovaného spolu na účte a pokladni 22.543,94 eur. A rovnako tak aj keby k tomuto dňu obžalovaný vyčerpal celý kontokorentný úver, ktorý mal k dispozícii vo výške 40.000,- eur, ani za takejto situácie by nebol schopný uhradiť všetky svoje splatné záväzky (stále by mal totiž k dispozícii len 62.543,94 eur). V oboch prípadoch mala dotknutá spoločnosť mnoho veriteľov. Z uvedeného je potom zjavné, že spoločnosť obžalovaného v pozícii dlžníka, ktorej konateľom a teda aj osobou, prostredníctvom ktorej dotknutá spoločnosť konala, ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra, bol obžalovaný, nebola schopná plniť svoje splatné záväzky.
Podľa § 128 ods. 8, veta tretia, Tr. zák. ak zákon ustanovuje, že páchateľ musí byť nositeľom osobitnej vlastnosti, spôsobilosti alebo postavenia, stačí, ak túto vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie spĺňa právnická osoba, v ktorej mene páchateľ koná.
Podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.
Podľa § 2 zák. č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
Obžalovaný teda musel vedieť, že nie je schopný splniť všetky svoje splatné záväzky v plnej výške, a preto bol povinný uspokojovať ich v pomernej výške, aby žiadneho zo svojich veriteľov nezvýhodnil a tým nezmaril uspokojenie iného svojho veriteľa.
Pokiaľ obžalovaný namietal, že o platobnej neschopnosti firmy sa dozvedel až ku koncu roka 2010, k tomu sa žiada uviesť, že uvedená spoločnosť nebola schopná plniť svoje splatné záväzky, ako to vyplýva aj z vyššie uvedeného, podstatne skôr, o čom obžalovaný musel vedieť, keďže už 24.06.2010 založil spoločnosť novú, a to Fénif Life s.r.o. Humenné, prostredníctvom ktorej podniká dodnes, pričom obžalovaný sám vo svojej výpovedi uviedol, že preňho by bolo jednoduchšie, keby jeho pôvodná firma fungovala, ako fungovala mnohé roky, aby nemusel meniť svoju podnikateľskú, respektíve obchodnú činnosť. Pokiaľ teda bolo pre obžalovaného jednoduchšie, aby podnikal prostredníctvom pôvodnej firmy, no založil spoločnosť novú, v pôvodnej firme činnosť ukončil tým, že predal svoj obchodný podiel v nej a podniká už len prostredníctvom spoločnosti novej, je zrejmé, že už 24.06.2010 vedel, že pôvodná spoločnosť má problémy, pretože inak by novú spoločnosť nezakladal, keďže ako sa sám vyjadril bolo preňho jednoduchšie podnikať prostredníctvom spoločnosti pôvodnej.
Navyše ako už bolo vyššie uvedené konateľ spoločnosti je pri výkone svojej funkcie povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a predtým, než urobí rozhodnutie týkajúce sa činnosti firmy je povinný zabezpečiť si potrebné informácie, aby sa mohol zodpovedne rozhodnúť. Pokiaľ teda obžalovaný rozhodoval o vyplatení len niektorých svojich záväzkov, bol povinný poznať ekonomickú situáciu firmy, teda, či má aj ďalších veriteľov a ďalšie splatné, no neuhradené záväzky a či má k dispozícii dostatok finančných prostriedkov, aby mohol všetky splatné záväzky aj uhradiť a pokiaľ ekonomickú situáciu firmy nepoznal, bol povinný zabezpečiť si všetky potrebné informácie a ak tak neurobil, bol minimálne uzrozumený s tým, že spoločnosť môže byť v situácii, že nie je schopná plniť svoje splatné záväzky. Okrem toho obžalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že potom, čo sa rozhodol svoj podiel vo firme odpredať oslovil svojich kamarátov a až následne sa mu ozval G. N., ktorý od neho jeho obchodný podiel aj odkúpil, a to, ako to vyplýva zo zmluvy o prevode obchodného podielu dňa 22.12.2010. Bezpochyby teda išlo o proces trvajúci určitú dobu, predchádzajúcu dňu 22.12.2010, teda 21.12.2010 obžalovaný určite vedel, že jeho spoločnosť je platobne neschopná, napriek tomu uvedeného dňa, ako to vyplýva zo záverov znaleckého dokazovania z odboru ekonómie uhradil v plnej výške záväzky napr. voči veriteľom Ing. C. U. (vo výške 1.115,50 eur), Gamet s.r.o. (v celkovej výške 59.620,19 eur), ktorých splatnosť nastala až po splatnosti faktúry poškodenej spoločnosti. Obžalovaný si bol teda plne vedomý toho, že poškodenú spoločnosť takýmto postupom môže znevýhodniť, naopak veriteľov, ktorým pohľadávky v plnej výške uhradil zvýhodniť, a tak zmariť uspokojenie pohľadávky poškodenej spoločnosti, keďže jeho spoločnosť dostatok finančných prostriedkov na uspokojenie všetkých veriteľov nemala.
Z faktúry č. FV 20100037, vystavenej dňa 05.06.2010, vyplýva lehota splatnosti jeden mesiac teda do 05.07.2010. Konateľka poškodenej spoločnosti A. R. pripustila, že práve vzhľadom na sezónny charakter tovaru, naozaj obžalovanému tolerovali určité omeškania so zaplatením faktúr, no už začiatkom augusta 2010 začali obžalovaného kontaktovať ohľadom uhradenia nezaplatenej spornej faktúry. Vzhľadom na to, že v prejednávane veci žiaden dôkaz, ktorý by tvrdenia obžalovaného v tomto smere potvrdzoval,
zistený nebol, obžalovaný faktúru poškodenej spoločnosti nevrátil, zaviedol ju do svojho účtovníctva, ani krajský súd tvrdeniu obžalovaného, že bola dohodnutá jednoročná lehota splatnosti neuveril a takúto obranu považoval za účelovú prezentovanú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.
Je potrebné obžalovanému prisvedčiť, že naozaj plné uspokojenie splatnej pohľadávky len niektorého z viacerých veriteľov, ak tak dlžník urobí s odôvodneným predpokladom získania ďalších prostriedkov potrebných k uspokojeniu splatných pohľadávok ostatných veriteľov, nebude napĺňať skutkovú podstatu žalovaného trestného činu pre absenciu úmyslu, pretože dlžník v takomto prípade nekoná s úmyslom ostatných veriteľov ukrátiť, ale získať finančné prostriedky aj na uspokojenie ostatných veriteľov. Z uvedeného však ďalej vyplýva, že dlžník musí nie len predpokladať, že takýmto postupom získa ďalšie finančné prostriedky, z ktorých následne uspokojí aj ďalších svojich veriteľov, tento predpoklad musí byť navyše odôvodnený, pričom z tohto pohľadu je nepodstatné, či takýto postup smeruje aj k zachovaniu fungovania firmy.
Podľa 11 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom k 31.08.2010 dlžník v úpadku je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku. Túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný zástupca dlžníka.
Podľa § 3 ods. 2 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z.z. dlžník je v úpadku, ak je platobne neschopný alebo predlžený. Ak dlžník podá návrh na povolenie reštrukturalizácie alebo návrh na vyhlásenie konkurzu, rozumie sa tým, že je v úpadku. Platobne neschopný je ten, kto má viac ako jedného veriteľa a nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok. Za jednu pohľadávku pri posudzovaní platobnej schopnosti dlžníka sa považujú všetky pohľadávky, ktoré počas 90 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu pôvodne patrili len jednému veriteľovi
Podnikateľ teda nemôže dlhodobo bez reálneho predpokladu, že uprednostnením splatenia konkrétneho záväzku dosiahne finančný prínos umožňujúci mu uspokojenie ďalších splatných pohľadávok aj ostatných veriteľov, odôvodňovať nerovnomerné uspokojovanie veriteľov potrebou zabezpečenia fungovania firmy.
V prejednávanej veci z vykonaného znaleckého dokazovania vyplynulo, že v júli 2010 po 05.07.2010, teda po splatnosti spornej faktúry došlo zo strany dlžníka k úhrade záväzkov voči 36 ďalším veriteľom, napriek tomu v auguste 2010 ani po úhrade týchto faktúr k uspokojeniu pohľadávky poškodenej spoločnosti nedošlo, napriek takémuto postupu aj v ďalších mesiacoch, a to až do decembra 2010, teda napriek uspokojovaniu iných veriteľov, a to aj opakovane, ako napr. spoločnosti Gamet s.r.o., Ing. C. U., a pod. k získaniu dostatku finančných prostriedkov na úhradu spornej faktúry nedošlo. Z vykonaného dokazovania nevyplýva žiadna iná skutočnosť, ktorá by nasvedčovala odôvodnenému predpokladu, že úhrada faktúr v priebehu mesiacov júl až december 2010 by mala zabezpečiť finančné prostriedky, ktoré by umožnili uhradiť aj faktúru poškodenej spoločnosti, o čom svedčí aj skutočnosť, že za dobu takmer šiestich mesiacov prednostné úhrady iných záväzkov nepriniesli taký finančný efekt, aby došlo aj k úhrade faktúry vo výške 1.589,65 eur.
Ani krajský súd preto obrane obžalovaného neuveril, považoval ju len za účelovú, prednesenú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.
Obžalovaný teda tým, že ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, zmaril uspokojenie svojho veriteľa zvýhodniac iného veriteľa, dopustil sa prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 Tr. zák..
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Plynie z neho, že prihliadal najmä na jednotlivé hľadiska
ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.
Súd prvého stupňa správne zistil, že v mieste trvalého bydliska ale aj zamestnávateľom je obžalovaný hodnotený kladne. Z odpisu registra trestov je ďalej zrejmé, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný. Obžalovanému teda poľahčovalo, že pred spáchaním žalovaného trestného činu viedol riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.). Ani krajský súd žiadne priťažujúce okolnosti nezistil. Prvostupňový súd potom dospel k správnemu záveru, že u obžalovaného bol zistený prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností, a preto bolo potrebné pred ukladaním trestu zákonom stanovenú trestnú sadzbu upraviť podľa § 38 ods. 3 Tr. zák.. Trestný zákon umožňuje za prečin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 Tr. zák. uložiť trest odňatia slobody až na dva roky. Hornú hranicu takto stanovenej trestnej sadzby bolo potom potrebné postupom podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. znížiť o jednu tretinu z rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou (§ 38 ods. 8 Tr. zák.) teda na úroveň šestnástich mesiacov a trest potom ukladať v takto upravenom rozmedzí.
Trest odňatia slobody vo výmere deviatich mesiacov, teda v hornej polovici upravenej zákonom stanovenej trestnej sadzby (pri maximálnej hranici šestnástich mesiacov), tak ako ho uložil súd prvého stupňa, za situácie, keď obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný, krajský súd nemá vedomosť o tom, že by sa dopustil priestupku, je podľa názoru odvolacieho súdu neprimerane prísny. Preto majúc na zreteli jednotlivé vyššie uvedené hľadiska ukladania trestov ako aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a to, že súčasne iných odradí od páchania trestných činov, krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere šiestich mesiacov, teda trest v prvej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby, ktorý považoval za trest tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie za trest primeraný.
Vzhľadom na osobu obžalovaného, a to najmä jeho doterajší život a z toho vyplývajúcu priaznivú prognózu jeho nápravy, aj krajský súd dospel k záveru, že bezpodmienečný výkon trestu odňatia slobody u obžalovaného nie je potrebný a na jeho nápravu postačí hrozba jeho výkonu, a preto je na mieste podmienečné odloženie uloženého trestu na primeranú skúšobnú dobu, t.j. osemnásť mesiacov.
Obžalovaný si však musí uvedomiť, že akékoľvek vybočenie z riadneho spôsobu života, či už spáchaním iného trestného činu alebo priestupku, môže odôvodňovať rozhodnutie súdu o tom, že podmienečne odložený trest odňatia slobody vykoná.
Poškodená spoločnosť si v trestnom konaní riadne a včas uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 1.513,49 eur, teda sumu zodpovedajúcu nezaplatenej časti spornej faktúry s 9 %-ým úrokom z omeškania ročne od 06.07.2010 do zaplatenia a trovy občianskoprávneho konania vo výške 90,50 eur, predstavujúce zaplatený súdny poplatok za vydanie platobného rozkazu.
V prvom rade sa žiada uviesť, že trovy občianskoprávneho konania, keďže tieto nemajú priamy súvis so spáchaním trestného činu, pretože boli vynaložené na vymoženie pohľadávky z obchodnoprávneho vzťahu v civilnom konaní, nemožno v trestnom konaní ako škodu spôsobenú trestným činom uplatniť. Len samotné nezaplatenie splatnej pohľadávky totiž bez ďalšieho trestným činom nie je a trovy vymáhania jej zaplatenia v civilnom konaní spočívajúce v zaplatení súdneho poplatku nie sú potom škodou spôsobenou trestným činom.
Navyše vyššie uvedená pohľadávka bola poškodenej spoločnosti v plnej výške priznaná v civilnom konaní, a to platobným rozkazom Okresného súdu Humenné zo dňa 23.03.2011, sp. zn. 21 Rob 67/2011, právoplatným dňa 16.04.2011 voči obchodnej spoločnosti Fénix Humenné, s.r.o..
Aj keď v trestnom konaní požadovala poškodená spoločnosť zaplatenie vyššie uvedenej pohľadávky voči obžalovanému ako fyzickej osobe, ide o nárok s rovnakým základom, a pokiaľ už bol priznaný v civilnom konaní, nie je možné o ňom následne v trestnom konaní rozhodovať, pretože tomu bráni ust. § 46 ods. 4 Tr. por., podľa ktorého návrh podľa odseku 3 (teda návrh na náhradu škody) nemožno podať, ak bolo o nároku už rozhodnuté v občianskom súdnom konaní alebo inom príslušnom konaní, a to z dôvodu, aby vedľa seba nemohli existovať dva exekučné tituly umožňujúce duplicitné uspokojenie tej istej pohľadávky.
V prípade potom, keď v trestnom konaní si uplatňuje nárok na náhradu škody poškodený, ktorý si ho v trestnom konaní už uplatniť nemôže, takého poškodeného mal súd prvého stupňa s jeho nárokom na náhradu škody do konania nepripustiť (ostatné práva poškodeného by mu zostali zachované) a o nároku na náhradu škody už nerozhodovať.
Preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody týkajúcom sa obžalovaného H. W. zrušil a o nároku na náhradu škody ďalej nerozhodoval. Týmto rozhodnutím samozrejme práva poškodeného v civilnom konaní nie sú dotknuté.
Navyše ani v prípade, že by o nároku poškodeného na náhradu škody nebolo v civilnom konaní rozhodnuté, nebolo by možné o ňom v tomto štádiu konania rozhodnúť ani v trestnom konaní, pretože doposiaľ vykonané dokazovanie dostatočný podklad pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody nepredstavuje a rozhodnutie o ňom by si vyžiadalo ďalšie dokazovanie presahujúce rámec trestného konania.
Pri trestnom čine zvýhodňovania veriteľa totiž škodou spôsobenou trestným činom nie je celá výška nezaplatenej faktúry, ale len jej pomerná časť zodpovedajúca nároku na pomerné uspokojenie dotknutého veriteľa. Podstatou uvedeného trestného činu je skutočnosť, že dlžník, teda obžalovaný, nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, teda nemá dostatok finančných prostriedkov, aby uspokojil všetkých svojich veriteľov v plnej výške, a preto musí svoje splatné záväzky uspokojovať pomerne, aby nedochádzalo na jednej strane k zvýhodňovaniu tých veriteľov, ktorých pohľadávky by boli uspokojené v plnej výške a na druhej strane k znevýhodňovaniu tých veriteľov, ktorých pohľadávky by neboli uspokojené vôbec. Vzhľadom na to, že obžalovaný nemal dostatok finančných prostriedkov na to, aby uspokojil všetkých svojich veriteľov, nemohol uspokojiť ani pohľadávku poškodenej spoločnosti v plnej výške ale len v pomernej časti, ktorej určenie by si ale vyžiadalo ďalšie znalecké dokazovanie, ktoré potreby rámca trestného konania v tomto štádiu konania presahuje významným spôsobom. Vychádzajúc z ust. § 240 ods. 1 Tr. zák. výška škody nie je totiž pre určenie trestnej zodpovednosti páchateľa, z hľadiska minimálneho rozsahu jeho konania, určujúca. Konanie obžalovaného by bolo možné posúdiť podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v prípade škody vo výške minimálne 2.660,- eur. Vzhľadom ale na to, že okresný prokurátor odvolanie vo vzťahu k výroku o vine obžalovaného H. W. nepodal, nebolo už možné o vyššej škode ako bola súdom prvého stupňa ustálená uvažovať (vo vzťahu k poškodenej spoločnosti síce išlo o maximálnu výšku, no s ohľadom na skutočnosť, že k 31.12.2010 spoločnosť obžalovaného vykazovala nesplatené záväzky vo výške 143.773,68 eur pri mnohosti veriteľov, po zohľadnení aj ďalších veriteľov, čo ale pre absenciu odvolania prokurátora už možné nie je, ktorí mohli nebyť uspokojení v zodpovedajúcom pomere, mohla byť výška škody vyššia). Takéto dokazovanie, ako to už bolo vyššie uvedené, by potreby trestného konania v tomto štádiu prekročilo a trestné konanie by neúmerne predĺžilo.
Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný