Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoE-15-2013.pdf
PDF · 82.64 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/15/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, proti povinnej: T. L., nar. X.X.XXXX, bytom C.. W. č. XXXX/ XX, XXX XX D. P., o vymoženie sumy 917,01 eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom N. č. XX, XXX XX W., pod sp.zn. EX 13730/2012, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10Er/1663/2012-16 zo dňa 25. 10. 2012, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10Er/1663/2012-16 zo dňa 25. 10. 2012, potvrdzuje.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že praktickým dôsledkom rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá voči nemu žalobu na vopred ním vybranom rozhodcovskom súde. Spotrebiteľovi je tak odopretá možnosť brániť svoje práva vo všetkých sporoch, v ktorých sa domáha svojich práv v rozhodcovskom konaní dodávateľ. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza. Rozhodcovská zmluva núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch, ak bude vystupovať na strane žalovaného a vzdať sa tak ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom, ak sa dodávateľ bude voči spotrebiteľovi domáhať svojich práv pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovský súd je súkromnoprávnym orgánom, ktorý neoplýva atribútmi nositeľa verejnej moci. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že oprávnený už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov rozhodcovským súdom za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Rozhodcovská zmluva nebola v danom prípade individuálne dojednaná, je súčasťou uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy, svojím obsahom je len prevzatá zo všeobecných obchodných podmienok a znenie textu vopred pripravil oprávnený. Jej formulácia obchádza znenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril Exekučný poriadok v spojení so zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale okresný súd dané ustanovenie nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu - dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi. Rozpor s týmito kritériami však musí mať charakter zjavného nedostatku a nemôže vyplývať z vád konania. Postupom okresného súdu došlo k nahradeniu konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Odvolateľ tiež vytkol súdu prvého stupňa nedostatky v odôvodnení rozhodnutia, ktoré sa dostatočne nevysporiadalo s právnym vzťahom medzi účastníkmi a nevysvetlilo, v čom spočíva jeho spotrebiteľský charakter. Súd musí mať napevno ustálené, že fyzická osoba, ktorá uzatvára zmluvy na predtlačenom formulári je v skutočnosti spotrebiteľom, t. j. že úver sa netýka jej podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania a že fyzická osoba nemala reálnu možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Okresný súd v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonával; otázne je, či naň mal vôbec zákonný priestor. Pri rozhodovaní mal dbať na zásadu pacta sunt servanta. Na záver oprávnený pripomenul, že svojho práva sa už nebude môcť účinne domôcť z dôvodu prekážky veci rozhodnutej.
Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Takýto postup vyplýva aj z aktuálne ustálenej judikatúry slovenských súdov, od ktorej sa odvolací súd nemohol odchýliť.
Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným zmluvou o úvere zo dňa 6.9.2010 bolo nutné posúdiť jednoznačne podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom do 31.12.2010 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Uvedená
právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. (§ 1 ods. 2 zákona spotrebiteľských úveroch) a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, (§ 2 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch). Podľa § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V zmysle § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Právna regulácia zákona o spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravu zmluvy o úvere definovanej v Obchodnom zákonníka vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.
Definícia spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy v Občianskom zákonníku je síce podobná definícii spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, v smere ochrany spotrebiteľa a možnosti simulácie jeho iného postavenia je však dokonca ešte prísnejšou. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým ustanovenie § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho tak a contrario plynie, že dlžníkov z úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno); výkladom úpravy v Občianskom zákonníku treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a to v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa na dosiahnutie zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti. Ak takto ustanoveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným jemu na roveň postaveným oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i zotretiu hranice určenej na rozlišovanie medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi), nemôže byť pochybností o tom, že dopad ochrany podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách musí byť oproti zákonu o spotrebiteľských úveroch širším. V prípade definícií v Občianskom zákonníku odpadá celkom význam diskusie o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon povolania.
V záujme systematického výkladu noriem spotrebiteľského práva možno zadefinovať vzťah pojmov podnikanie (§ 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch) a obchodná alebo iná podnikateľská činnosť (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) tak, že je medzi nimi fakticky znamienko rovnosti (čo zároveň znamená, že v tomto prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií). Obdobne to platí aj pre pojem „povolanie“ (§ 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch). Len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa), ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku.
V posudzovanej veci okolnosť poskytnutia úveru oprávneného povinnému zaškrtnutím políčka „na účel výkonu povolania“ neznemožňovala kvalifikáciu zmluvy účastníkov na zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Krajský súd mal za to (vzhľadom na vyššie uvedený výklad pojmu „povolanie“), že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon povolania úverového dlžníka zaťažuje toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver), teda veriteľa. Na podporu uvedenej argumentácie sa žiada poukázať predovšetkým na znenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. K výkladu pojmu „povolanie“ používaného zákonom o spotrebiteľských úveroch je preto nutné pristúpiť reštriktívne tak, že v prípade nepreukázania, že spotrebiteľ vykonáva takéto povolanie v režime obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, nemožno považovať úver za „nespotrebiteľský“. Navyše treba uviesť, že sporná zmluva obsahovala len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie povinného a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti povinného vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má.
Uvedenú dôkaznú povinnosť si oprávnený v prejednávanej veci nesplnil, nepreukázal, že zmluva bola uzavretá so subjektom vystupujúcim v rámci obchodnej alebo podnikateľskej činnosti.
Okresný súd následne (potom, čo správne vyhodnotil spornú zmluvu ako spotrebiteľskú), náležite použil ustanovenia Občianskeho zákonníka a vyložil ich tak, že predmetná rozhodcovská doložka vykazuje znaky neprijateľnosti. Súd I. stupňa logicky a vyčerpávajúco vysvetlil dôvody neprijateľnosti uvedenej doložky, z ktorého dôvodu odvolací súd na výklad uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odkazuje. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podstatnou je v danom prípade skutočnosť, že všeobecný súd by bol povinný zohľadňovať spotrebiteľský charakter základného vzťahu a na základe toho aj rozhodcovskú doložku, čo rozhodcovský súd opomenul. Princíp arbitráže založený na rovnocennosti dvoch právnych subjektov fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je dosiahnuť rýchle a efektívne vyriešenie sporu, v danom prípade nebol naplnený.
Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.