Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16Co-31-2013.pdf
PDF · 80.4 KB
Case nature
Subarea
16Co/31/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: C. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., W. N. XXXX/XX, právne zastúpeného JUDr. Vierou Strakovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Kpt. Nálepku 5 proti žalovanému: P. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., V. XX, právne zastúpenému JUDr. Borisom Škultétym, advokátom so sídlom v Prešove, Záhradná 3 o zaplatenie 580 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 11. 01. 2013, č. k. 8C 239/2011-79 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie s výnimkou výroku o zastavení konania.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil a vyslovil, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 149,16 Eur, a to na účet právneho zástupcu žalovaného v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca zobral postupne návrh v celom rozsahu späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Dôvod späťvzatia žaloby žalobca neuviedol, pričom navrhol, aby súd využil svoje moderačné právo a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Súd prvého stupňa konanie zastavil v zmysle ust. § 96 O. s. p. a výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 146 ods. 2 O. s. p.. Konštatoval, že žalobca využil svoje procesné právo, vzal žalobu v celom rozsahu späť, pričom žalovaný svojím správaním nedal na toto späťvzatie žiaden podnet. Zodpovednosť za zavinenie v prípade zastavenia konania je na tom účastníkovi, ktorý realizoval procesný úkon a ten má za následok zastavenie konania. Zodpovednosť za zastavenie konania je na strane žalobcu, a preto v zmysle ust. § 146 ods. 2 prvá veta O. s.p. právo na náhradu trov konania vzniklo žalovanému. Konštatoval, že aplikácia ust. § 150 O. s. p. v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spĺňali charakter dôvodov hodných osobitného zreteľa. Skutočnosť, že žalobca je invalidný dôchodca a spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, samo o sebe nie je dôvodom na nepriznanie trov konania žalovanému, ktorý tiež sám spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Invalidita žalobcu nesúvisí s predmetom konania. Dôvody žaloby a okolnosti, za ktorých bola žaloba podaná nie sú takého charakteru, ktoré možno považovať za výnimočné. Poukazoval na to, že žalovaný so žalobou nesúhlasil, a preto späťvzatie za nesúhlasu u žalovaného nemôže byť pri rozhodovaní o trovách konania za aplikácie ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. na ujmu žalovaného. Vychádzajúc z vyúčtovaných trov predložených žalovaným, priznal mu trovy právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastupovania 21. 05. 2012, účasť na pojednávaní dňa 11. 09. 2012, dňa 25. 10. 2012 a písomné podanie vo veci samej zo dňa 30. 10. 2012 po á 29,80 Eur + režijný paušál 4x 7,41 Eur. Spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú 149,16 Eur. Pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon postupoval podľa ust. § 10 ods. 1 vyhlášky, keď vychádzal z tarifnej hodnoty sporu 400 Eur, pretože o trovách konania v časti sumy 180 Eur rozhodol súčasne s čiastočným zastavením konania na pojednávaní dňa 11. 09. 2012, kedy konanie zastavil v časti o zaplatenie sumy 180 Eur s 9 % úrokom z omeškania od 16. 08. 2011 do zaplatenia.
Proti tomuto uzneseniu v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Uviedol, že napadnuté uznesenie považuje za nesprávne, pretože súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval na to, že v predmetnej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov úspešnému účastníkovi žalovanému v zmysle ust. § 150 ods. 1 O. s. p., pretože žalovaný svojím pasívnym postojom ponechal nevyriešenú otázku náhrady škody, čo v podstate zapríčinilo dnešný stav. Žalobca, aj keď zavinil zastavenie konania sa vždy chcel so žalovaným dohodnúť, a to tak aj pred súdnym konaním, ako aj počas neho. Preto pri rozhodovaní mal súd prihliadať na morálne aspekty, ktoré by mali vplyv na právne posúdenie hmotnoprávneho nároku žalobcu. Nesúhlasil ani s vyčíslenou výškou trov právneho zastúpenia za úkon - príprava a prevzatie obhajoby, pretože prevzatie zastupovania aj bez ďalšieho nemožno považovať za úkon právnej služby, a tiež ani za úkon týkajúci sa písomného podania vo veci samej. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a náhradu trov konania žalovanému nepriznal.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Odvolací súd z obsahu napadnutého odvolania žalobcu zistil, že tento napadá výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa len čo do trov konania. Preto len tento výrok bol predmetom preskúmavania odvolacím súdom, čo napokon vyplýva aj z navrhovaného petitu samotným žalobcom.
Z obsahu napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo výroku o trovách konania založil na právnom posúdení podľa ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., keď mal za to, že zodpovednosť za zastavenie konania je na strane žalobcu, ktorý vzal žalobu v celom rozsahu späť. Konštatoval, že nezistil okolnosti k použitiu ust. § 150 o. s. p..
Odvolací súd zistil, že jeho právne závery ohľadom rozhodnutia o trovách konania sú zákonné a vecne správne, na nich sa nič ani nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd na ne v plnom rozsahu odkazuje.
Naopak, námietky žalobcu považuje za nedôvodné a účelové. Žalobca rámec svojich odvolacích námietok vymedzil len tým, že poukázal, že sa snažil vždy so žalovaným dohodnúť, aj pred začatím súdneho konania a že žalovaný svojím postojom ponechal nevyriešenú otázku náhrady škody.
Podľa ust. § 146 ods. 2 O. s. p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Podľa ust. § 150 ods. 1, 2 O. s. p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich zavinil.
K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov. Pri zastavení sporového konania je pre vyriešenie otázky náhrady nákladov kľúčové zistenie, ktorý z účastníkov procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je treba posudzovať vždy z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby bolo konanie zastavené.
Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobré a možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke. V takomto prípade nesie zodpovednosť za zastavenie konania vždy žalobca, v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu. To zodpovedá aj ustálenej judikatúre.
Je nesporné, že v tejto právnej veci bolo konanie zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby zo strany žalobcu.
Z obsahu jeho späťvzatia (písomného podaním zo dňa 12. 11. 2012, č. l. 74 spisu) vyplýva, že toto späťvzatie učinil bez uvedenia dôvodu, ako napokon to aj správne konštatoval súd prvého stupňa. Späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon, ktorý patrí výlučne žalobcovi a žalobca, ktorému svedčí právo podať žalobu v sporovej veci, túto môže na základe základnej úvahy i bez uvedenia dôvodu, kedykoľvek vziať späť. V danom prípade tomu tak aj bolo.
Ak však žalobca vezme žalobu späť a nejde o prípad podľa ust. § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p., z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie konania a je povinný nahradiť žalovanému trovy konania (R 49/93).
V danom prípade nebola podstatná vnútorná pohnútka žalobcu vedúceho k späťvzatiu žaloby a tá ho ani nezbavila procesnej zodpovednosti na zastavení konania. Žalobca toto oprávnenie, ako pána sporu využil, žalobu zobral späť bez uvedenia dôvodu, a preto procesne zavinil, že muselo dôjsť k zastaveniu konania.
Z tohto dôvodu je správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak rozhodnutie o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p..
Nie je pri využití tohto ustanovenia pritom vylúčené, aby súčasne došlo aj k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ust. § 150 O. s. p. (nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa), avšak i v takomto prípade sa musí súd dôsledne zaoberať aplikáciou ust. § 150 O. s. p. a zisťovať podmienky, na základe ktorých by pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol rozhodnúť inak a úspešnému účastníkovi konania tieto trovy konania nepriznať. Musí však vždy ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť aj v rozhodnutí náležite odôvodnený.
Súd prvého stupňa zreteľne v napadnutom uznesení konštatoval, že nezistil okolnosti, ktoré by spĺňali charakter dôvodov osobitného zreteľa. Správne sú jeho závery o tom, že ani skutočnosť, že žalobca je invalidným dôchodcom nemôže sama o sebe byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, ktorý tiež sám spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Ani dôvod žaloby a okolnosti, za ktorých žaloba bola podaná, nebolo možné považovať za výnimočne. Odvolací súd s týmito závermi stotožnil.
Žalobca pri podaní predmetnej žaloby si musel byť vedomý, že musí uniesť svoje dôkazné bremeno pre prípad úspechu v konaní, teda v danom spore preukázanie škody, ktorá mu vznikla (aj vlastníctva k veci), ktorej sa domáhal od žalovaného. To bolo predmetom konania a dokazovanie súdom prvého stupňa na pojednávaniach, z ktorých sú jasne deklarované zápisnice o výsluchu účastníkov, aj žalobcu samotného, ktorý v priebehu konania sa správal tak, že žalobu postupne bral v určitej časti späť.
Z týchto dôvodov bol odvolací súd názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, a preto ho v zmysle ust. § 219 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, keďže úspešný žalovaný si ich neuplatnil a neúspešný žalobca na ich náhradu nemá právo.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.